Nelehká pozice po titánech. Třikrát z Bratislavských hudebních slavností

Postaviť sa na rovnaké koncertné pódium, na ktorom len niekoľko hodín predtým fascinovali najkvalitnejšie svetové orchestre, je na jednej strane česť, na druhej prirodzená nevyhnutnosť znášať riziko porovnávania. Režim hudobného festivalu je však neúprosný a aj pri veľkorysom finančnom krytí Bratislavských hudobných slávností si amsterdamský Concertgebouw so Semyonom Bychkovom či filharmonikov z Londýna s Jurajom Valčuhom (nestotožňujem sa s vlažným postojom kolegu Petra Cypricha a považujem tento večer a predovšetkým Šostakovičovu „osmičku“ za ťažko prekonateľnú) nemôžu dovoliť každý večer.

 

Trikrát na BHS: neľahká pozícia po titanoch

Kritická reflexia síce komparatívny moment úplne zanedbať nemôže, no narábať s istým koeficientom tolerancie je rovnako nevyhnutné. Použijem ho hneď pri zamyslení sa nad hosťovaním Štátnej filharmónie z Košíc so závažným repertoárovým číslom, Stabat mater, op. 58 od Antonína Dvořáka. Pomerne frekventovaný symfonicko-vokálny opus na pôde bratislavskej Reduty tento raz bol súčasťou reprezentatívneho festivalu a zároveň parketou prezentácie vedúceho telesa z východoslovenskej metropoly. Partnermi košických filharmonikov boli Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) a kvarteto sólistov v zložení Adriana Kučerová, Terézia Kružliaková, Oscar de la Torre a Peter Mikuláš.

Garantom výsledného tvaru bol dirigent Petr Altrichter, kvalitatívne dominantnou interpretačnou zložkou Slovenský filharmonický zbor. Ako je známe, zrod diela ovplyvnila smrť troch skladateľových detí a prvú verziu, po skone dcéry Josefy, skomponoval Dvořák roku 1876. Napísal ju pre sóla, zbor a klavír (v rekonštrukcii Miroslava Srnku vyšla na CD roku 2008) a mala sedem častí. Po smrti ďalších dvoch detí pôvodnú podobu zrevidoval, pridal tri časti a partitúru zinštrumentoval. V tvare, v akom sa so Stabat mater stretávame dnes, je to impozantná a sugestívna skladba, v ktorej opora o biblickú tému nevysiela len náboženské, ale rovnako nadčasové a nad konfesiou sa nesúce posolstvo o bolesti i nádeji. Jednotlivé časti v symbióze orchestrálneho toku s hlasmi, či už v sólovej, alebo v zborovej zložke, zjednocujú melodické, harmonické a farebné bohatstvo partitúry. Už hneď rozsiahla a veľkou gradačnou krivkou oplývajúca úvodná časť Stabat mater dolorosa vtiahne poslucháča do svojho myšlienkového sveta a nepustí ho z emotívneho „zajatia“ počas celého poldruha hodiny trvajúceho celku.

Pre Štátnu filharmóniu Košice išlo o umeleckú výzvu, ktorú prijali a spracovali so cťou. Napriek tomu, že dychová sekcia znela občas tvrdšie a nie v stopercentnej čistote, sláčiky sa postupne vzopäli a ponúkli kultivovaný a mäkký tón. Altrichterova koncepcia a čitateľné gestá pôsobili inšpirujúco a orchester sa snažil odpovedať aj tieňovaním dynamickej palety. Slovenský filharmonický zbor pod vedením Jozefa Chabroňa je telesom, stojacím nad akýmkoľvek technickým úskalím partu, v súčasnosti znejú všetky hlasové skupiny rovnocenne a v každej polohe či dynamickej hladine oblažujú nádherným zvukom. Z prejavu zboru nesála len „technicizmus“, ale hlboký ponor do obsahu interpretovaného textu. Skrátka, bola to najpevnejšia opora festivalového Dvořáka.

Sólistické kvarteto až natoľko šťastne zložené nebolo. Silnejšie pozície zaujali oba nižšie hlasy. Peter Mikuláš svoj part, dominujúci v 4. časti Fac, ut ardeat cor meum, oprel o farebnosť a objemnosť materiálu, podriadeného duchovnému zmyslu spievaného slova. Čiže nielen tóny, ale ich obsah, čo je napokon pre tohto hĺbavého umelca príznačné. Sýty a timbrovo tmavší tón mezzosopranistky Terézie Kružliakovej sa plasticky niesol v ansámbloch a jej Inflammatus patrilo k najpôsobivejším miestam oratória. Tenor Oscara de la Torre neznel tak presvedčivo ako v minulom ročníku BHS v Orffovej kantáte Carmina burana. Niesol sa síce cez orchester v každej polohe, no tie boli nevyvážené, v tenorovom čísle Fac me vere, tecum flere sa do prejavu dostala belcantová maniera a najmä problematická intonácia. Tá poznačila aj duet so sopránom v ôsmej časti. Sklamaním bol výkon Adriany Kučerovej, ktorej zopár éterických výšok nestačilo k naplneniu partu, ktorý sa často pohybuje aj v strednej polohe a vyžaduje si dramatickejšie nasadenie.

***

Zatiaľčo orchestrálne koncerty sa tešia takmer stopercentnej návštevnosti s množstvom mladých poslucháčov v diváckych radoch, sobotný popoludňajší vokálny koncert v Malej sále Slovenskej filharmónie sa nestretol s väčším záujmom verejnosti. Jeho dramaturgia síce na prvý pohľad nebola atraktívna, no na druhej strane zaujala oživením piesňových cyklov menej známych slovenských skladateľov. Všetci traja, Ján Móry, Štefan Németh-Šamorínsky a Ladislav Stanček, boli rovesníkmi (narodili sa v rozpätí rokov 1892 až 1898 a zomreli v období 1975 až 1979) a predvedená tvorba vznikala v prvej polovici 20. storočia.

Ich poetika je ovplyvnená dobou, nesie viac-menej novoromantický odkaz, v prípade prvých dvoch skladateľov prifarbený ľudovou poetikou. Ján Móry, slovenský skladateľ a tatranský hotelier (v rokoch 1921 – 1945) ostáva síce v povedomí skôr na poli ľahších žánrov, operiet a salónnych skladieb, no v piesňovom cykle Spišské balady a piesne, op. 23 ponúkol viac. Na nemecké texty zložené piesne prinášajú mozaiku lyrických variácií na miestnu tému s poetickým textom a vďačnými partmi pre sólový spev i sprevádzajúci klavír.

Barytonista Pavol Kubáň nielenže zužitkoval možnosti predlohy, ale ich obohatil o širokú výrazovú a dynamickú paletu. Tento mladý umelec, ktorý už prešiel krstom významných zahraničných pódií (žiaľ, príznačné je, že dosial nestál na javisku Opery SND), znova dokázal, že aj v komornej literatúre je absolútne doma. Hlas má krásnu farbu, je mäkký aj kovový, v polohách vyvážený a jeho schopnosť tieňovať dynamiku, vnášať do nej piana, ba aj mezza voce, je ojedinelá. Príkladná je Kubáňova artikulácia textu, veľmi citlivá reflexia hudobnej poetiky, pointovanie jednotlivých slov a tým aj kontrastnosť výrazu a atmosféry. Bol to prejav výsostne komorný, bez operného pátosu, a pritom poskytol celú škálu rozsahových, technických a výrazových možností. Vnímavou klavírnou partnerkou Pavlovi Kubáňovi bola Jordana Palovičová.

Sopranistka Helena Becse Szabó si vybrala dve trojice piesní Három Ady-dal I. a Három Ady-dal II. od Štefana Németha-Šamorínskeho na texty maďarského básnika Endre Adyho. Rodená Komárňanka, ktorá má za sebou už rad operných a operetných postáv na slovenských divadelných doskách, ich predniesla v originálnom znení. Zvolený cyklus má nemálo poézie, najmä textová zložka umožňuje interpretovi modelovať výraz a dynamiku do pestrejšej palety. Toto sa však Helene Becse Szabó nie veľmi darilo. Jej interpretácii chýbala fantázia, diferencovanie nálad, takže jednotlivé čísla skôr splývali. Dynamika bola v každej piesni rovnaká: Výšky vo forte, ktoré občas bolo trocha ostrejšie, a stredná poloha bez váhy a vrúcnejšej farebnosti. Napriek tomu, že maďarčina je umelkyni blízkym jazykom, artikulovanie textu v piesňach mohlo byť dôslednejšie. Na klavíri Helenu Becse Szabó sprevádzal Peter Pažický.

Meno skladateľa Ladislava Stančeka je takmer neznáme. K jeho vrcholným dielam z predvojnového obdobia, keď pôsobil ako pedagóg v Spišskej kapitule, je (podľa zasväteného textu Vladimíra Godára) práve cyklus piesní Mŕtvy, op. 46 (alebo 49?, bulletin uvádza oba údaje) na slová Andreja Žarnova. Dielo, veľmi silné svojim tragickým obsahom (básnika, vlastným menom Františka Šubíka, inak lekára s atestáciou v patológii, podnietila k napísaniu textu rodinná dráma, keď mu na umrel osemročný syn), dostalo v Stančekovom hudobnom spracovaní priliehavú poetiku, podčiarkujúcu raz emóciu intímnej lyriky, inokedy expresivitu obsahu, premietnutú do vypätej sopránovej polohy. Eva Šušková premiérovo predniesla dielo až predvlani, po 72 rokoch od jeho vzniku. Umelkyňa je zanietenou interpretkou komornej literatúry rôznych štýlových období. Táto danosť a skúsenosť sa premietli aj do Stančekovho cyklu, pre ktorý našla zodpovedajúcu výrazovú polohu. Samotný dramatickejší materiál Evy Šuškovej, s timbrovým a obsahovým fokusom v strednej polohe (začínala v mezzosopránovom odbore), umožňoval pointovať dynamiku, výraz a artikuláciu, čím ešte väčšmi znásobovala tragicko-citový náboj cyklu. Jediná výhrada smeruje k najvyššej polohe, o ktorú v piesňach nie je núdza. U Evy Šuškovej forte (v tejto polohe sa do nižšej dynamiky príliš nepúšťala) občas znelo ostro a forsírovane. Rovnocenným partnerom jej bol klavirista Peter Pažický.

***

Sobotný večer patril Symfonickému orchestru hlavného mesta Prahy FOK, dirigentovi Ondrejovi Lenárdovi a klaviristovi Vadymovi Kholodenkovi. Ešte v rezonujúcich dojmoch zo Šostakoviča v podaní Philharmonia Orchestra London z predchádzajúceho dňa, priznám sa, dosť dlho mi trvalo, kým som dokázal akceptovať zvukový model Pražanov. Úvodným číslom boli Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegla op. 28, symfonická báseň z pera Richarda Straussa, ktorá trocha sklamala. Očakával som viac „figliarskej“ rafinovanosti, pôvabnejšie lyrické úseky a elektrizujúcejšie dynamické vzopätia.

V Koncerte pre klavír a orchester č. 5 G dur, op. 55 od Sergeja Prokofieva, bol jednoznačným spiritus movens v Kyjeve narodený tridsaťročný sólista Vadym Kholodenko. Umelec na jar prežil obrovskú rodinnú tragédiu, keď jeho manželka, s ktorou bol údajne v rozvodovom konaní, zavraždila ich dve dcéry. Táto hrôza v Kholodenkovom vnútri zanechala nezmazateľnú stopu, no východisko z nej našiel v pokračovaní mimoriadne sľubne naštartovanej kariéry. Jeho Prokofiev bol nabitý bravúrnou technikou a pregnantnou rytmikou, s ktorými paralelne kráčali vlniace sa zmeny nálad jednotlivých viet. Päťčasťový klavírny koncert je efektnou platformou pre demonštrovanie technických dispozícií sólistu, pre stupňovanie dynamiky do priam uragánových dimenzií a vzápätí pre vnášanie mužnej, neprisladenej lyriky. Všetky tieto roviny do Prokofieva Kholodenko vniesol majstrovsky, a že dokáže byť aj básnikom nástroja, potvrdil v dvoch Rachmaninovových prídavkoch. Orchester pod taktovkou Ondreja Lenárda sa snažil viesť so sólovým nástrojom vyrovnaný dialóg, no strhujúci sólista ho občas posúval do pozície sekundanta.

Z hľadiska výkonu Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK bola najvydarenejším číslom Symfónia č. 6 h mol Patetická, op. 74 od Piotra Iľjiča Čajkovského. V nej Ondrej Lenárd naplno odkryl romantickú polohu svojho naturelu (pritom nejde o jedinú umelcovu doménu) a symfóniu vymodeloval v spektre ohnivých emócií, sugestívnej, široko nadýchnutej spevnej melodiky a intenzívnych dramatických kulminácií. Krásne vyznela posledná veta Adagio lamentoso s citlivo kreslenými bolestivými a smrť tušiacimi podnetmi. Ondrej Lenárd vystaval dielo s veľkým zmyslom pre kontrasty, úprimnú a nefalšovanú citovosť, pričom z názvu plynúca patetickosť nebola vonkajšková, ale hlboko precítená. V Čajkovskom presvedčil aj FOK orchester o svojich vysokých kvalitách.

 

Hodnotenie autora recenzie:
Štátna filharmónia Košice: 65 %
Vokálny koncert:
– Pavol Kubáň: 90 %
– Helena Becse Szabó: 65 %
– Eva Šušková: 80 %
Symfonický orchester hl. mesta Prahy FOK: 75 %

 

Bratislavské hudobné slávnosti 2016

Štátna filharmónia Košice
Dirigent: Petr Altrichter
Adriana Kučerová (soprán)
Terézia Kružliaková (mezzosoprán)
Oscar de la Torre (tenor)
Peter Mikuláš (bas)
Slovenský filharmonický zbor
Zbormajster: Jozef Chabroň
24. novembra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Antonín Dvořák: Stabat mater, op. 58
***
Vokálny koncert
Helena Becse Szabó (soprán)
Eva Šušková (soprán)
Pavol Kubáň (barytón)
Jordana Palovičová (klavír)
Peter Pažický (klavír)
26. novembra 2016 16 hod. Malá sála Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
piesňová tvorba slovenských skladateľov
Ján Móry, Štefan Németh-Šamorínsky, Ladislav Stanček
***

Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK
Dirigent: Ondrej Lenárd
Vadym Kholodenko (klavír)
26. novembra 2016 19 hod. Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Richard Strauss: Veselé šibalstvá Tilla Eulenspiegela, symfonická báseň, op. 28
Sergej Prokofiev: Klavírny koncert G dur, op. 55
Piotr Iľjič Čajkovskij: Symfónia č. 6 h mol, op. 74, Patetická

www.bhsfestival.sk