Nepochybne jedným z hlavných očakávaní v riaditeľskej etape Petra Dvorského bola schopnosť zúročiť umelcove bohaté kontakty, získané počas štvrťstoročného pôsobenia v prostredí vrcholnej svetovej opery. Hoci väčšina z jeho javiskových partnerov už aktívnu kariéru uzavrela, alebo z nej po dosiahnutí zenitu postupne odchádza (svetlou výnimkou je Leo Nucci, avizovaný júnový hosť Opery SND vo Verdiho Dvoch Foscariovcoch), iná je situácia medzi dirigentmi. Jedným z nestorov povojnovej taktovky, umelcom spätým s najvýznamnejšími scénami a festivalmi sveta, je Talian Nello Santi (1931), ktorého Peter Dvorský pozval do Bratislavy naštudovať a počas Veľkej noci dvakrát predviesť Verdiho Messa da Requiem. 
Iskra preskočila za osem minút
Na tlačovej konferencii sa Nello Santi s humorom a otvorenosťou jemu vlastnou rozhovoril o rozmanitých témach súčasného i predchádzajúceho operného diania. Bohaté životné a profesionálne skúsenosti dávajú osemdesiatnikovi puvoár hovoriť bez obrúsky a bez diplomatických fráz naštrbovať nedotknuteľnosť legiend. Debutoval zhodou okolností presne v roku, keď sa Peter Dvorský narodil. Naštudovali spolu viacero inscenácií – od Zürichu po New York – ako napríklad Werthera, Rigoletta, Luciu di Lammermoor, Manon Lescaut. Pod taktovkou Santiho prechádza dnes už tretia generácia spevákov. Jeho dirigentským idolom je Arturo Toscanini. „Nie najlepší, ale jediný od ktorého sa možno učiť“, kategoricky dodáva Nello Santi. A dopĺňa, že v Taliansku je móda mladých, „baby“ dirigentov, ktorí sú odvážni, komunikujú s médiami, poskytujú rozhovory. Toscanini tento mediálny priestor nemal, mal najviac nepriateľov, lebo bol najlepší. Je bez konkurencie. V hlbokej úcte však má aj mená Victora de Sabatu, Dimitri Mitropoulusa či Herberta von Karajana. A s vtipom dodáva: „Toscaniniho kariéra trvala 59 rokov a 9 mesiacov, moja už šesťdesiat rokov“.
Maria Callas a Giuseppe di Stefano nepatrili k spevákom podľa jeho gusta. Boli skôr módni a móda prichádza aj odchádza. Callasovej vyčíta zbytočné škandály, on sám za pokračovateľky tradície bel canta v duchu Giny Cigne alebo Marie Caniglie považuje väčšmi Renatu Tebaldi. A „traja tenori“? Absolútne komerčná záležitosť. Jediný, kto podľa Santiho vyspieval výšky bol Luciano Pavarotti. José Carreras ako- tak a Placido Domingo výšky nikdy nemal. Umelo vytvorené „vincero“. Dnešná generácia spevákov má síce hlasové materiály, no z hľadiska techniky sa nedá porovnať s minulosťou. Budúcnosť opery vidí jasne, ak na prvom mieste bude hudobný skladateľ. S humorom dodáva, že ak sa starým, fungujúcim veciam dáva nový náter, ak charakter opery diktujú režiséri, platí – „regista e terrorista“. Diktátorom nemá byť ani dirigent. „Všetci spolu majú tvoriť hudbu, slúžiť skladateľovi a ak im to nevyhovuje, majú sa venovať poľovačke alebo rybačke“, dodáva maestro. Na margo spolupráce so súborom Opery SND sa Nello Santi na tlačovej konferencii vyjadril slovami: „Bežne preskočí iskra po desiatich minútach, v Bratislave to bolo po ôsmich“.
Requiem nebolo bezchybné
Každé naštudovanie Messa da Requiem Giuseppe Verdiho je mimoriadnou udalosťou a previerkou zúčastnených umelcov. Pokiaľ ide o bratislavské hudobné prostredie, častejšie sa dostávalo na program Slovenskej filharmónie. Pre orchester a zbor Opery SND má sporadickosť stretnutí s partitúrou výhodu i nevýhodu. Na rozdiel o repertoárových divadelných titulov v tomto prípade odpadá akákoľvek rutina, na druhej strane, každé vynesenie orchestra z „jamy“ mu nastavuje priam zväčšovacie sklo. Z tohto hľadiska sú koncertné produkcie užitočné, motivačné a treba ich jednoznačne privítať. Pod taktovkou kvalitných dirigentov telesá napredujú a získavajú cenné inšpirácie. Doyen Nello Santi k takým rozhodne patrí, navyše, s partitúrou Verdiho Requiem je bytostne zviazaný. 
Ktovie, koľkokrát ju pretavoval do živého tvaru, koľko podnetov si osvojil od svojich vzorov. Každopádne, v kontexte s prítomnosťou, o „historicky poučenej interpretácii“ – minimálne v horizonte ostatného polstoročia – uvažovať možno. Azda je zbytočné rozpitvávať mieru „sakrálnosti“ a „svetskosti“ predlohy, či v interpretácii má prevládať duchovnejší alebo opernejší ráz. Jedno je isté, autorom kompozície je primárne operný skladateľ a sólové party majú parametre operných rolí. Recepcia poslucháča v tomto smere tiež nie je obmedzovaná, každý si dielo „prečíta“ podľa osobných preferencií. Nello Santi, samozrejme, má toto všetko „v malíčku“, v hlave má každý tón, každú cezúru, každý odtieň. Partitúru na pulte nepotrebuje. Cíti ako vystavať celok, ako vymodelovať detail, akú dynamickú ozdôbku očakávať od inštrumentalistov, zboristov, sólistov. K naplneniu svojich predstáv potrebuje len adekvátny tím, s dielom dôkladne oboznámený, napĺňajúci už len špecifické nuansy dirigenta.
Na pôde Opery SND ho identická situácia nečakala. Ako som spomenul, Requiem nie je denným chlebíčkom súboru. O to viac mravčej práce v skúšobnom procese muselo nastať. Výsledok bol primeraný očakávaniu, bol profesionálne zvládnutý, aj keď nie strhujúci. Fluidum, vyžarujúce z nôt, ono tajomné chvenie pianissima, lekárenskými váhami dávkované crescendo a rôzne iné „medziriadkové“ detaily neraz ostali len v náznaku. Skutočnosť, že k viditeľným kazom nedochádzalo, je však hodná uznania.
Zborové teleso divadla (zbormajster Pavol Procházka) kvantitatívne doplnil Spevácky zbor mesta Bratislavy (Ladislav Holásek), čím základným zvukovým ukazovateľom bolo učinené zadosť. Ak si však vezmeme za kritérium bratislavských uvedení výkon Slovenského filharmonického zboru (ku ktorému v ostatnom čase majú niektorí kritici výhrady), bolo piatkové uvedenie minimálne o triedu slabšie. Ušľachtilé nuansy v dynamike a výraze, špecifická farba hlasových skupín v jemných odtieňoch boli akosi matnejšie, vo forte chýbalo ešte viac ohňa. Jednoducho, zimomriavky nenaskakovali.
Žiaľ, silnou stránkou večera sa nestalo ani sólistické kvarteto. Jeho najzraniteľnejším článkom bola sopranistka Adriana Marfisi. Mimochodom, dirigentova dcéra. Nešlo pritom o jej slovenský debut, na Zámockých hrách zvolenských 2010 vytvorila titulnú rolu v koncertnom uvedení Verdiho Giovanny d´Arco a už vtedy svojím výkonom ostala veľa dlžná. V Requiem to bolo už na hranici únosnosti, keď nevložila do partu ani sviežosť a farebnosť materiálu, ani pevnú techniku, ani štýl. Soprán znel vyspievane, bez lesku a jadra, vo výškach úzko a rozkolísane, stredom chýbala obsažnosť, hĺbkam sýtosť. Bol to jednoducho omyl obsadenia (zo desať slovenských sopránov by bolo vhodnejšou voľbou) a pokiaľ by aj jej angažmán bolo akýmkoľvek spôsobom podmienené hosťovaním Santiho, komplexnému vyzneniu zjavne ublížilo. 
V nezávideniahodnej pozícii sa ocitla mezzosopranistka Terézia Kružliaková, ktorej part má najviac spoločných pasáži so sopránom. Prvý trojspev Quid sum miser mal povážlivé kazy v intonácii, pričom nešlo o zodpovednosť práve Kružliakovej. Jej farba hlasu je krásna, je to typický mezzosoprán so šťavnatými hĺbkami, plastickou strednou polohou a zvučnými výškami, má cit pre frázovanie, pracuje s dynamikou. Ak by som predsa len mal na dačo upozorniť, tón by mohol byť vedený ešte štíhlejšie, občas s menším vibratom.
Miroslav Dvorský poňal tenorový part o niečo „opernejšie“ než jeho kolegovia. Jeho spinto tenor má stále pôsobivú, pomerne tmavú farbu v strednej polohe, do výšok však vstupuje o poznanie agresívnejšie. Pocit istého forsírovania zbavuje poslucháča pôžitku z pasáží, ktoré sa dajú vyspievať v piáne či až mezza voce (za všetky spomeniem Hostias) a dávajú vypätejším číslam patričný kontrast. 
Až nečakane striedmo odspieval basový part Jozef Benci. Akoby ho zväzovala zodpovednosť „nevytŕčať“ jadrnosťou a silou materiálu, svoj prejav poňal komornejšie, s prepracovanou dynamickou kresbou. Našli by sa však aj miesta, keď Benciho bas mohol zanieť aj majestátnejšie.
K prijatiu Verdiho Requiem bratislavským veľkonočným publikom niet čo dodať. Ako vždy, po chvíli sa tlieskalo postojačky. V prípade legendárneho maestra Santiho nepochybne právom. Hodnovernosť výpovede bratislavského publika však tento raz jeho časť naštrbila vlastnoručne. Začať tlieskať po prvej časti je riadny prešľap. To už nemá nič spoločné s prajnosťou diváka, to je z kategórie „neznalosti zákona“. A tá neospravedlňuje.
Giuseppe Verdi:
Messa da Reguiem
Dirigent: Nello Santi
Zbormajster: Pavel Procházka
Orchester a zbor Opery SND
6. apríla 2012 nová budova SND Bratislava, Sála opery a baletu
Adriana Marfisi (soprán)
Terézia Kružliaková (alt)
Miroslav Dvorský (tenor)
Jozef Benci (bas)
