Nurejevův bod zlomu podruhé v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Chudobná gáža im v Nemecku moc nestačila. Mnohí tvrdia, že už vtedy sa u Rudolfa zrodila idea utiecť. Dokonca rozmýšľal, či peniaze šetriť na útek, či si kúpiť klavír, ktorý bol v ZSSR nezohnateľný. Francúzsky impresário Soria vzniesol požiadavku, aby Sergeyev a Dudinskaya odstúpili zo svojich úloh v baletoch do Paríža a prenechali miesto mladším. Aby sa zhostili iba úlohy umeleckých poradcov. Bola to pre obidvoch ťažká rana, ktorú nečakali. Šok. Bolo to rozhodnutie celkom podľa gusta Nurejeva. On sám raz podľa svedkyne zo zboru po predstavení povedal Dudinskej: „Natalia Michajlovna, ty si bola úžasná a musíš ešte ďalšie roky ďalej tancovať a vystupovať. Ale pre Konstantina Michajloviča už nadišiel čas sa rozlúčiť.“

Do hry opäť raz vstupuje osud. Tesne pred turné v roku 1961 sa Sergeyev po náhlej smrti Borisa Fenstera stáva riaditeľom Kirovovho baletu. A tak sa výrazne mení aj jeho moc a schopnosti riadiť osudy členov svojho súboru. Po Fensterovi, ktorý bol priaznivo naklonený Rudolfovi a určitej progresívnosti v rámci možností, sa Sergeyevova úspešná kampaň, s ktorou sa stal riaditeľom, stala zásadnou prekážkou. Ako vodca súboru sa preukázal prísne konzervatívny, tak ako bola aj jeho sólová kariéra a repertoár. Vymenovanie Sergeyeva nešokovalo len Nurejeva, ale aj iných. Tridsaťročný choreograf v súbore Yuri Grigorovich, neskôr ikona moskovského Bolšoj baletu a svetová hviezda, dostal v tom čase prvú príležitosť preukázať svoj talent v balete Kamenný kvietok. Sergeyev ho zdanlivo podporoval v rámci mocenských a politických machinácií, ale hlboko ho neznášal, pretože na neho žiarlil. Po škandále ako Grigorovich vyobsadil Nurejeva z Legendy o láske, Rudolf rafinovane obrátil situáciu v svoj prospech. Nurejev dobre vedel, že Sergeyev je na Grigorovichove úspechy veľmi žiarlivý a hľadá len príležitosť na vhodnú zámienku uplatniť na neho svoju moc. Presne tak, ako Rudolf očakával. Sergeyev mu nielenže sľúbil, že v budúcej sezóne bude Ferchada tancovať, ale aby rozčúlil Grigorovicha napísal Nurejeva do obsadenia na vývesku do Spiacej krásavice a Labutieho jazera. Dva dôležité debuty. „Dva nula. Vyhrali sme“, vykrikoval šťastný Rudolf. Rafinovaného Sergeyeva budeme sledovať.

 

Akty 3
Za súbor to nie je všetko. Je tu kontroverzná Alla Osipenko. Mladá, talentovaná, krásna, bažiaca zaujať miesto Dudinskej a zaradiť sa k slávnym menám od čias Karsaviny či Pavlovej.

Parížske publikum ju na turné milovalo s jej úchvatnou technikou a elegantnými líniami baletnej heroíny. V Paríži mala navyše početný fan klub od doby, keď tam v roku 1956 vystúpila so Štátnym akademickým divadlom Nemirovicha-Danchenka z Moskvy. Je paradoxom, že vďaka tomu, že sa celá sila KGB v Paríži sústredila na Nurejeva a jeho nočné eskapády a nebezpečné živly, ktoré si vybral za priateľov, niektorí slávni členovia súboru mali o to voľnejšie, pretože neboli tak radikálni v svojich verejne prezentovaných činoch a myslení. Osipenko sa tak v Paríži spriatelila s celou skupinou ruských exulantov, ktorí ju na čele so slávnym tanečníkom Leonidom Mjassinom prehovárali, aby práve ona emigrovala, zostala vo Francúzsku a urobila svetovú kariéru. Akoby to nebolo málo, lebo ju mohol ktokoľvek vyzradiť, začala si milostný pomer. Dokonca s členom baletu parížskej opery a dokonca s vydatým mužom. Po nociach, ako z románu Dumasa, tajne prchali na okraj Paríža do zastrčených hotelíkov určených práve na rýchle milostné potešenie, kde sa recepčný pre istotu na nič nepýta. KGB bolo také starostlivé, že aj kvety, ktoré balerína dostala od iných než oficiálnych sovietskych kanálov zabavovala a kontrolovala či neukrývajú návod na zničenie sovietskeho impéria.

(pokračovanie nabudúce)
***

 

Aktuality
V baletných škandáloch je opäť novinka. Legendárny tanečník čiernej pleti Carlos Acosta letel na Kubu do svojho rodiska, aby prezentoval vydanie svojej autobiografickej knihy a so svojim novozaloženým súborom Acosta Danza predviedol bývalej domovine svoju verziu Carmen. Podľa chaotických správ z Havany, však vydanie knihy stornovala slávna baletná diva Alicia Alonso, ktorú vytočila úprimnosť Acostovej výpovede o detstve v baletnej škole a baletnom súbore, ktorý sa honosí menom slávnej primabaleríny. Acosta údajne hovorí o rasizme zo strany baletnej hviezdy voči tanečníkovi čiernej pleti.

Alicia Alonso a Carlos Acosta (zdroj cubanosporelmundo.com)
Alicia Alonso a Carlos Acosta (zdroj cubanosporelmundo.com)

Kniha, ktorú čítala už polovica sveta, mala teraz v jazyku Kubáncov vyjsť v Zväze spisovateľov. Údajne nevyjde. Celý náklad bude stopený. Ako to dopadne je nejasné, politické orgány Kuby nie sú česko-slovenskému človekovi zo štyridsaťročnej skúsenosti neznáme. Nie je to prvý škandál ohľadne Alicie Alonso. Pred tromi rokmi vyšla dvestoštyridsať stranová kniha u francúzskeho vydavateľa od kubánskej novinárky Isis Wirth, skoro politická biografia Alicie Alonso La ballerine & El Comandante. Silné svedectvo i osobná skúsenosť autorky, ktorá žije v exile vo Švajčiarsku. Alicia Alonso, zakladateľka Národného baletu Kuby, je jednou z najväčších baletných hviezd dvadsiateho storočia. Alonso pracovala s poprednými choreografmi vo svete a urobila svoje vlastné verzie niektorých z najslávnejších baletov. Je „matkou“ na „kubánskej škole“ baletu. Tento úspech je neoddeliteľný od totalitného režimu Fidela Castra na Kube. Castro videl v balete propagandistický nástroj pre zahraničie. Kubánsky režim ponúkol Alicii Alonso, ktorá začala skvelú kariéru v Spojených štátoch, potrebné prostriedky na dosiahnutie svojho sna. Na oplátku sa „Black Mamba“ zaväzuje zabezpečiť režimu v jeho najhorších chvíľach jednoznačnú podporu. V tejto prvej biografii Alicie Alonso vo francúzštine, Isis Wirth zdôraznila túto tragickú spoluvinu. Wirth, absolventka odboru dejín umenia na univerzite v Havane, pôsobila desať rokov v Kubánskom národnom balete (tu). Navyše tanečníci zo súboru aj v dnešnej dobe ešte stále emigrujú, aby našli slobodu a nový domov. Jeden z posledných známych hromadných útekov sa odohral v roku 2013. Novinári v Havane nariekajú nad režimom svojho ostrova a gerontokraciou, ktorá mu stále vládne. Nad nedostatkom súdnosti veľkej baleríny, ktorej umelecké zásluhy nijako nepopierajú. Ale ako môže poloslepá, skoro storočná umelkyňa riadiť baletný súbor? Obdivujú britskú monarchiu, ktorá černochovi udelila Rád britského impéria.

 

Čo sleduje?

Lukáš Slavický (foto © ČTK / Václav Pancer)
Lukáš Slavický (foto © ČTK / Václav Pancer)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat