Oper Graz: Herheim a Konwitschny – studená Manon Lescaut a dramatická Traviata

  1. 1
  2. 2

Malebný Graz je s necelými tristo tisíckami obyvateľov druhým najväčším mestom Rakúska. Jeho opera sídliaca v krásnej budove projektovanej Ferdinandom Fellnerom a Hermannom Helmerom (o.i. autormi návrhov historickej budovy Slovenského národného divadla), platí po viedenskej Štátnej opere a Theater an der Wien za neoficiálnu tretiu scénu Rakúska, i za „farmu“ talentov, z ktorých nejeden našiel uplatnenie na významných scénach Európy. Nebude náhodou, že práve v tunajšom prajnom závetrí si jednu zo svojich profilových úloh, Donizettiho Luciu di Lammermoor, ospievala vychádzajúca hviezda Edita Gruberová. Čo sa týka prístupu k operným predlohám, opera v Grazi je dlhodobo povestná ústretovosťou k modernému divadlu. V posledný novembrový víkend sa na plagáte stretli hneď dvaja nositelia anti-tradičných inscenačných názorov – Peter Konwitschny a Stefan Herheim. Núkajúcu sa príležitosť na dosah ruky (Graz je od Bratislavy vzdialený len 260 kilometrov) bola škoda nevyužiť.

Manon Lescaut je po Bizetovej Carmen a Dvořákovej Rusalke tretím vstupom nórskeho režiséra Stefana Herheima na pôdu Oper Graz. Jej inscenácia (pripravená v koprodukcii s drážďanskou Semperoper) síce navonok neprovokuje tak okato, ako nedávno ľahká deva Rusalka hľadajúca únik z bezútešnej reality v náručí švárneho námorníka Princa, milovníkov Pucciniho krásneho diela však zrejme nemohla uspokojiť. V studenom, intelektuálne komplikovanom Herheimovom konštrukte totiž načisto zmrzli emócie a vášne príbehu o nezištnej láske rytiera Des Grieux k „padlému anjelovi“ Manon Lescaut. Herheimova koncepcia ťaží z dvojpólovej konfrontácie autorského zázemia diela – predlohy Abbé Prévosta (1753) a Pucciniho partitúry (1893). Jedno i druhé našlo zhmotnenie najmä v kostýmovej zložke inscenácie. Do hneda ladené nohavice, vesty a prikrývky hláv zboristov, i strihy šiat a  klobúčiky zboristiek odkazujú na koniec 19. storočia. Kostýmy bohatého Geronteho vydržiavajúceho si Manon, bizarného tanečného majstra, madrigalistiek a deportovaných prostitútok sú zase divadelnou štylizáciou prévostovského rokoka. Ich sivozelená farebnosť i mŕtvolné líčenie žien evokujú neživotnú starinu, akýsi ples zombie.

Režisér vystaval inscenáciu na princípe divadla v divadle, keď na javisko vytiahol aj samotného majstra skladateľa. Puccini (pantomimická postava) číta Prévostov román a komponuje opernú partitúru. Jej hlavnou postavou je Manon, ktorú skladateľ známy pozitívnym vzťahom k nežnému pohlaviu vníma ako esenciu ženskosti a objekt svojej náklonnosti. Antiiluzívny princíp podčiarkuje odpsychologizované herectvo protagonistov: ich prejav je umelý a predimenzovaný – na javisku nestoja živí ľudia, ale divadelné figúrky.

Stvoriteľ Puccini (zrejme v záujme eliminovania milostnej konkurencie) karikuje rytiera Des Grieux do fyzicky nepríťažlivého čudáka. Ten vo vzťahovom trojuholníku ostáva popri fešáckom autorovi piatym kolieskom na voze. Chudáčik Des Grieux sníva svoj „americký sen“ – podľa momentálnej emócie raz skladá a inokedy demontuje maketu Sochy slobody (dátum jej zrodu takmer korešponduje s rokom premiéry Pucciniho slávnej opery). Opulentné torzá hlavy a ruky s pochodňou, obklopené stavebníckym lešením, sú konštantnými dominantami javiska. Problémom inscenácie nie je vytrhnutie deja z autorom predpísaného prostredia (scéna sa celý čas nemení, použitím točne sa variuje len uhol pohľadu na ňu), ale zotretie emocionálnej charakteristiky jednotlivých výjavov. Ak by sme nepoznali text, nepochopíme, že Manon odmieta opustiť Geronteho dom prv, než ukoristí aspoň čosi z jeho pokladov: v kľúčovom obraze prvej časti príbehu sa Manon šklbe s Puccinim o stránky partitúry. Keďže sa však hrdinovia „naťahujú“ o noty priebežne počas celého predstavenia (teda ak práve nečítajú z knihy poskytujúcej dejovú bázu rodiacej sa opere), dramatický zmysel výjavu sa stiera. Ani pôvodne dramatické, emocionálne vypäté štvrté dejstvo odohrávajúce sa v louisianskej púšti nám z oka slzu pohnutia nevytlačí. Manon tu defiluje ako elegantná upravená dámou v hnedom kostýme, bez stopy po utrpení – hrdinka opery umiera len z vôle svojho stvoriteľa.

Ako divák tešiaci sa z režisérskych rébusov som naklonená priznať Stefanovi Herheimovi právo vystavať nad známym sujetom vlastný metapríbeh, pri ktorom počíta s informovaným a skúseným divákom. Ťažšie sa odpúšťa, ak z príbehu plného citov a vášní vanie chlad: v prípade Manon Lescaut považujem divadelne prešpekulované uchopenie za negáciu štýlovej podstaty diela. Dojem z predstavenia zásadnejším spôsobom nezmenilo ani hudobné naštudovanie, pôvodne pripravené Michaelom Boderom, v daný večer garantované druhým dirigentom Josém Miguelom Esandim. To síce nerezignovalo na náladové a farebné vlnenie partitúry, no chvíľami degradovalo jej napätie vleklými tempami. Nemecká sopranistka Katrin Kaplusch bola lyrickou Manon, rezervy v objeme tónu vyvažovala jeho okrúhlosťou a mäkkým zvonivým timbrom. Naopak, Gaston Rivero bol pomerne dramatickým Des Grieuxom, ktorého tón s rastúcim napätím naberal na plnosti a zvonivosti. V konečnom dôsledku sa tak jednalo o neveľmi kompatibilné hlasy. Svieži kultivovaný bas Wilfrieda Zelinku (Geronte di Ravoir) zaujal väčšmi, než nevýrazný barytón Javiera Franca (Lescaut). Japonská mezzosopranistka Xiaoyi Xu (Madrigalistka) upútala atraktívnym vzhľadom, menej už speváckym výkonom.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Manon Lescaut (Oper Graz)

[yasr_visitor_votes postid="34284" size="small"]

Vaše hodnocení - Verdi: La traviata (Oper Graz)

[yasr_visitor_votes postid="34286" size="small"]

Mohlo by vás zajímat