Pavol Breslik: Kristova léta beru jen jako číslo…

  1. 1
  2. 2

Pavol Bršlík  (vo svete s priezviskom Breslik) je ďalším predstaviteľom aktuálnej, veľmi úspešnej generácie slovenských operných spevákov. Bezprostredne po účinkovaní v obľúbenej role Dona Ottavia (Mozart, Don Giovanni) v Los Angeles  prichádza do Bratislavy na sólový recitál.Na koncerte v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy vystúpite spolu s izraelským klaviristom Amirom Katzom. Ako vznikla vaša spolupráca?

S Amirom som sa zoznámil v Mníchove počas Münchner Opern-Festspiele. Spieval som tam vtedy Nemorina v Nápoji lásky (Donizetti) a Amir nahrával svoje CD venované Chopinovi. Dali sme si jednu skúšku a sadli sme si tak dobre, že sme sa rovno dohodli na spolupráci. Odvtedy sme spolu vystupovali už niekoľkokrát, napríklad na mníchovskom festivale či vo Viedni. Popri Bratislave nás v krátkej dobe čakajú aj recitály v Zürichu, v Paríži, v nemeckom zámku Elmau a vo viedenskom Musikvereine.

Podľa akých kritérií ste tvorili repertoár na bratislavský koncert?

Na koncert v cykle Veľké slovenské hlasy sme vyberali repertoár, ktorý je mi veľmi blízky. Popri známych áriách z opier, v ktorých vystupujem, sme pridali aj niekoľko lahodných piesní od Vincenza Belliniho či náročnejšie Petrarcove sonety od Franza Liszta. Som presvedčený, že program, ktorý sme spolu s Amirom vyskladali, sa bude publiku páčiť.

Nedávno ste oslávili „Kristove roky“. Je to pre vás „iba“ číslo alebo vnímate tento životný míľnik intenzívnejšie?

To číslo 33, ktoré je pre niekoho možno magické, vnímam naozaj iba ako číslo. Sú chvíle, keď sa na 33 rokov vôbec necítim, len si poviem: Bože, ako ten čas uteká… Čo však znamená, že mi je celkom fajn, lebo keby mi bolo zle, tak by sa čas určite nekonečne vliekol.

Vráťme sa do vášho detstva. Pochádzate z Kysúc, kraja s bohatou folklórnou tradíciou. Ovplyvnilo vás to?

U nás doma sa od nepamäti spievalo. Či to bolo na oslavách alebo pri iných príležitostiach. Napokon, tak je to na celom slovenskom vidieku. Myslím si, že je to jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku toľko vynikajúcich a nesmierne muzikálnych spevákov. Spievanie sme mali jednoducho v rodine. Keby mala moja mama také možnosti ako ja, tak by sa určite tiež venovala profesionálnemu spevu.

História „odmietnutia“, ktorého sa vám dostalo v SND po ukončení štúdia je známa. Ako sa na to obdobie pozeráte s odstupom času?

Ja som vlastne vtedajšiemu vedeniu Opery SND veľmi vďačný, že mi priestor v inscenáciach nedalo. V podstate ma prinútili zmobilizovať sa a odísť zo Slovenska, čím sa mi otvorila cesta do sveta. Bez toho by som dnes pravdepodobne nebol tam, kde som. Možno to znie zvlášte, ale ja im za to naozaj ďakujem…

V Berlíne ste začínali menšími postavami, spomeňme napríklad Gastona v Traviate. Uspokojovalo to vaše vtedajšie ambície?

Myslím si, že je prirodzené a zdravé, ak sa spevák prepracuje k hlavným postavám cez tie menšie. Mal som možnosť vyskúšať si malé „šteky“, ako je napríklad spomínaný Gaston, a popritom nasávať skúsenosti z práce so špičkovými sólistami, dirigentmi alebo režisérmi, ktorí si v berlínskej Štátnej opere doslova podávali kľučky. Úprimne povedané, v tej dobe som si ani netrúfol pomyslieť na to, že raz budem tam, kde som dnes.

Pamätáte sa na ten moment, keď ste sa prvýkrát ocitli v tzv. prvej línii postáv?

Samozrejme. Ten pocit sprevádzal malý strach. Teda, viac ako malý… Celkovo som mal najväčšie obavy z toho, ako ma prijme nemecké, prísne konzervatívne publikum, ktoré si veľmi potrpí nielen na hudobnú stránku interpretácie, ale aj na správnu výslovnosť a zvukomalebnosť reči. Špeciálne pokiaľ ide o nemecké texty. Ale keďže som sa postupne prepracoval až k Taminovi (Mozart, Čarovná flauta, v nemeckom jazyku, pozn.autora) a spieval som ho vo všetkých veľkých nemeckých divadlách, tak sa mi to asi podarilo.

Odvtedy ste účinkovali v najuznávanejších operných domoch vrátane Metropolitnej opery v New Yorku alebo Royal Opera House v Londýne. No jedno významné miesto stále chýba – milánska La Scala. Prečo?

Od manažmentu La Scaly som dostal už tri ponuky na účinkovanie. Problém je však v tom, že v Taliansku robia sezónne plány oveľa neskôr, ako napríklad v Nemecku, v Anglicku, v USA alebo vo Francúzsku. Naozaj ma to mrzí, no vždy som sa musel ospravedlniť s tým, že v ponúkanom termíne už mám zazmluvnený angažmán niekde inde. A keďže sa snažím stáť si za svojím slovom, nebudem rozväzovať zmluvu len preto, že dostanem v La Scale lukratívnejšiu ponuku. V tomto prípade by jednoznačne išlo o danajský dar, keďže svet je malý a operný biznis ešte menší.

Nedávno ste s našou opernou divou Editou Gruberovou vystúpili na Bratislavských hudobných slávnostiach v Donizettiho Lucrezii Borgia. Ako sa vám spolupracuje s osobnosťou takého formátu?

Na Editu Gruberovú mám len tie najkrajšie spomienky. Mal som možnosť spievať s ňou v Mníchove ešte ako mladý chalan a naša profesionálna spolupráca sa vyvinula do veľmi pekného vzťahu. Na každé vystúpenie s ňou sa mimoriadne teším. Ten pocit, ktorý mi prináša naše spoločné muzicírovanie, sa dá len veľmi ťažko opísať. A ľudsky môžem Editu jednoznačne označiť za človeka s veľkým Č.

Nielen pri Edite Gruberovej, ale povedzme aj pri Samuelovi Rameyovi, s ktorým ste účinkovali v MET, ide o partnerov o niekoľko desaťročí skúsenejších. Dokážete nájsť na scéne spoločnú reč?

Slávnych kolegov, ktorých som pred pár rokmi počúval iba z CD a dnes s nimi stojím na jednom pódiu, je už celý rad. Niekedy mi to pripadá ako neuveriteľný sen. Spomínaný Samuel Ramey, ale tiež Ferruccio Furlanetto, Dmitri Hvorostovski, Renée Fleming, Marylin Horne, Barbara Frittoli, Anna Netrebko, Erwin Schrott… Možno vás to prekvapí, no zistil som, že tieto osobnosti, ktoré pozná celý svet, sú úplne normálni ľudia, tak ako každý z nás. Je úplne bežné, že Anna Netrebko vám nadiktuje recept na pravý ruský boršč, alebo sa dozviete, ako Barbara Fritolli pripravuje svoje obľúbené ravioli. Ako vidíte, spoločná reč sa nájde vždy.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat