První projekt Operního studia bratislavského SND: Paisiello ve zpracování Henzeho

24. júna uvedie Opera SND premiéru inscenácie diela Giovanniho Paisiella Kráľ Teodor v Benátkach v spracovaní Hansa Wernera Henzeho, ktorou otvára pilotný ročník nového projektu Operné štúdio SND 

Jedným zo sľubov vedenia Slovenského národného divadla i operného súboru je získavanie mladých – interpretov na javisku a divákov v hľadisku. Opera SND teraz prichádza s novým projektom Operného štúdia, ktoré poskytne príležitosť mladým interpretom spevákom, inštrumentalistom, dirigentom či režisérom získať profesionálne skúsenosti na etablovanej opernej scéne a samozrejme upozorniť na seba odbornú verejnosť i divákov.

Pilotný ročník Operného štúdia v 95. divadelnej sezóne SND 2014/2015 sa spája so zaujímavým a v novodobej histórii na slovenských operných scénach neuvádzaným titulom Giovanniho Paisiella Kráľ Teodor v Benátkach (Il re Teodoro in Venezia).Vo výbere titulu je aj kus symboliky. Spomínané dielo bezprostredne súvisí so začiatkami verejného operného života Bratislavy. Operná spoločnosť grófa Erdödiho ako najvýznamnejšia z prvých stálych, širšej verejnosti prístupných operných scén v Bratislave, uviedla dielo v roku 1785 krátko po jeho viedenskej svetovej premiére ako svoje inauguračné predstavenie. Ako však naznačuje už samotný vizuál plagátu, ktorý je v istom zmysle provokatívny, nejde o titul vytiahnutý zo zaprášenej truhlice, ale o vtipnú, invenčnú a aj z dnešného pohľadu spoločensky pichľavú komédiu.

Na rozhovor o režijnej koncepcii  a hudobnom naštudovaní prvého titulu Operného štúdia, ktorý bude mať premiéru 24. júna v historickej budove SND, sme prizvali predstaviteľov tvorivého tímu dirigenta Mariána Lejavu a režisérku Lenku Horinkovú, pre ktorú je to prvá samostatná réžia na scéne Opery SND.
***

Lenka Horinková: Libreto je na prvý pohľad jednoduché. Téma ma však zaujala preto, že bola súčasná vtedy a je aktuálna aj dnes. Kráľ Teodor, ktorý mal predobraz v skutočnej historickej postave, bol vlastne podvodník, ktorému naletelo mnoho ľudí, politikov i štátnikov. Nakoniec na svoje klamstvá doplatil sám a poslednú záchranu hľadá v našom príbehu v Benátkach vo vzťahu k bohatej krčmárovej dcére. Teodor bol „celebritou“, s akými sa stretávame aj dnes, svojou existenciou zapĺňal stránky novín a keďže Paisiello bol uznávaným a váženým, myslím, že si mohol dovoliť priniesť aj vo svojom diele námet, ktorý bol „témou dňa“.

Marián Lejava: V tom čase bolo módnym reflektovať súčasné dianie aj v operných dielach, veď opera bola vlastne najmasovejším médiom – tým, čím je dnes film.

V dejovom virvare ľúbostných zápletiek Kráľa Teodora v Benátkach je miesto aj na groteskné zrkadlo poukazujúce na rôzne spoločenské neduhy a nešváry, ktoré v rôznych podobách podvodu a korupcie poznáme veľmi dobre i dnes. 18. storočie charakterizujeme ako storočie rozumu, slobodného ducha, ale aj nových ekonomických vzťahov. Svedčal mu v opere žáner komédie, mala to byť satira, ktorá najviac oslovila divákov?

Lenka Horinková: Tvorcovia vystihli žáner, cez ktorý by publikum najlepšie reagovalo na témy, ktoré ich trápili aj v bežnom živote. V tom čase napísal Beaumarchais svojho Figara a súčasným slovníkom by sme mohli povedať, že to bol vlastne „trhák“ storočia. Azda žiadne iné literárne dielo sa nestretlo s takou reakciou, s takým záujmom. Mozart zhudobnením námetu však nešiel do rovnako veľkého rizika ako Paisiello s podobnou témou. Historici sú toho názoru, že „literárny“ Figaro už pripravil pôdu tomu hudobnému.

Marián Lejava: Beaumarchais bol tým dramatikom, ktorý na javisko priniesol to, o čom všetci vedeli, o čom si všetci šuškali. To, o čom sa nesmelo verejne hovoriť, zrazu zaznelo z divadelnej scény. Ľudia prichádzali do divadla, aby svoj názor konfrontovali. Myslím si, že Paisiello so svojím libretistom Giovannim Battistom Castim mali tú istú ambíciu. Páčilo sa mi, čo na jednej zo skúšok povedala Lenka Horinková mladým interpretom, že divadlo je obraz – odraz. Dodávam  „pohyblivý obraz“,  na ktorom môžeme sledovať príbehy umocnené  emóciou.

Čím prekvapí réžia, aká je vaša koncepcia a výtvarné poňatie inscenácie? Bude provokovať tak trochu ako aj plagát?

Lenka Horinková: Ak provokovať tak k zamysleniu, k tomu, aby sme netolerovali podvodníkov, aj keď sa skrývajú za osobnosti, aj keď sa cítia byť „celebritami“. Chápem operu ako kolektívnu výpoveď. Som zástancom toho, aby sa názor na tvorbu daného diela kreoval v procese, aby to bol výsledok variácie viacerých názorov, teda výsledok tvorivej diskusie. Nerada dopredu hovorím, aký by mal byť výsledný efekt. Tak to bolo aj pri vizuáli (autor Jakub Scholtes).  Napokon divák neposudzuje len môj dramaturgický, režijný názor, ale vníma aj vklad interpretov, výtvarnú stránku …

Dej Teodora sa odohráva v Benátkach počas karnevalu. Naša inscenácia má ambíciu byť súčasnou tak ako aj tá Paisiellova. Tí, ktorí žijú v Benátkach sú v dobových „karnevalových“ kostýmoch, tí, ktorí prichádzajú do mesta účinkujú v civilnom odeve. Ale všetci nosíme masky… a čo pod nimi skrývame?Na stránkach portálu Opera Plus ste určite zaznamenali diskusiu o aktuálnych tendenciách režijnej práce a konceptoch. Aký je váš názor na túto tému?

Lenka Horinková: Ak režisér pozná dokonale partitúru, hudobný zápis,  nemá šancu tvoriť proti hudbe. Hudba prináša motívy, ktoré režisér musí prirodzene rešpektovať a reflektovať na scéne, musia na javisku „vyznieť“ . Hudba je základným vyjadrovacím prostriedkom. Napriek tomu, že žijeme príliš rýchlo akoby „skratkovite“ a jazyku – slovu prikladáme veľmi veľký význam, v opere to nie je možné. Slovo a hudba sú minimálne v rovnováhe a to režisér musí rešpektovať. Nie som zástancom toho, že sa na javisku musí vždy niečo prevratné diať, z takejto frustrácie vzniká paškvil…

Giovanni Paisiello patril za svojho života k najuvádzanejším skladateľom. Čím si vysvetľujete, že svojím dielom z väčšej časti „upadol do zabudnutia“?