Pucciniho Schicchi a Bartókův Modrovous v jednom berlínském večeru

  1. 1
  2. 2

Komische Oper Berlin: Protiklady sa priťahujú (?)

Čo  majú spoločné Pucciniho komická jednoaktovka Gianni Schicchi a jediná Bartókova opera Hrad kniežaťa  Modrofúza? Okrem rovnakého roku premiéry 1918 už sotva niečo iné… A predsa si práve tieto jednoaktovky zvolili v berlínskej Komickej opere ako dvojtitul pre jeden večer. Šéf inscenačného tímu, Katalánec Calixto Bieito, známy svojimi nekonvenčnými a často provokatívnymi réžiami, sa nechal počuť, že ho na spoločnom uvedení oboch titulov priťahovala práve ich kontrastnosť.Príbeh rodiny Donatiovcov sa môže odohrávať v renesančnej Florencii rovnako dobre ako v dnešnej dobe, v patricijskej rodine zakladajúcej si na svojej „čistej“ florentskej krvi tak isto, ako v bežnej rodine strednej spoločenskej vrstvy. Bieito situuje nadčasový obraz príbuzenstva, ktoré v honbe za dedičstvom „nepozná vlastného brata“, do súčasnosti. Ostávajú len všeobecné symboly talianskej rodiny, žijúcej podľa všetkého niekde na vidieku: katolicizmus, zastúpený mariánskou symbolikou, početné potomstvo, škatule s pizzou, filištínsky Gianni Schicchi so zovňajškom typického talianskeho mafiána, ako sme naňho zvyknutí z lacných filmov o Cosa Nostre.  Akonáhle sa na kardiograme Buosa Donatiho zjaví izoelektrická čiara, prepukne u celého príbuzenstvá neskrývaná bezuzdná bujarosť. Režisér karikuje jednotlivých členov rodiny primitívnosťou najjednoduchších pudov, ktorá nemá nič spoločné so vznešenosťou, očakávanou  u váženej famílie, nedajbože v spojitosti so smutným okamihom úmrtia jedného z jej členov. Frivolné spôsoby mladšej časti ženského spoločenstva, vrátane tehotnej Ciesky, i vonkajšie prejavy machizmu silnejšej polovice ľudstva sú len doplnením obrazu vcelku jednoduchej spoločnosti, ktorým sa divák baví rovnako dobre ako sám Schicchi. S týmito detailmi je Bieitova verzia Pucciniho jednoaktovky podobná mnohým iným inscenáciám, žiadneho scénického ani režijného prekvapenia sa divák (našťastie?) nedočká.Hudobné naštudovanie Henrika Nánásiho sa snaží pracovať s agogickými kontrastmi, menej už s dynamikou, celkovo je jeho vyznenie skôr nemecky strohejšie než taliansky farebné a živé. Günter Papendell si titulnú rolu zjavne užíva – sýty a svieži hlas prepožičiava do služieb šibalského Schicchiho, veselý ohlas má u obecenstva jeho karikované umrlčie „spievanie“. Rovnako v hereckom prejave naplno využíva všetky nahrávky na smeč od réžie aj ostatných spevákov. Lavinia Dames sťaby Lauretta s jasným, skôr menším sopránom, si takisto užila svojich päť minút slávy počas známej árie, s najvyššími tónmi sa pohrala v pekných piánkach. Pre Adriana Stroopera je part Rinuccia predsa len dosť vysoko. Zvládol síce celý jeho rozsah, ale za cenu evidentnej koncentrácie na posadzovanie tónov, čím vokálny prejav utrpel na prirodzenej kantabilosti. Deficitom talianskej ľahkosti a hravosti bol poznačený aj záverečný duet s Laurettou. Z vedľajších postáv zaujala príjemnou farbou a zvučnosťou hlasu Annelie Sophie Müller v roli Ciesky, Stefan Sevenich sa zase blysol herecky výborne stvárneným slabomyseľným Bettom. Dobre obsadenou je postava Simona Jensom Larsenom, prejav Christiane Oertel sťaby Zity ruší vo vyššej polohe  nadmerné vibrato.Veselá hodinka, akési hravé „predjedlo“ k hlavnej časti menu sa končí a k slovu sa dostáva Calixto Bieito ako majster ponurej temnosti. Ak ale chcel účelne využiť pôsobenie kontrastov oboch titulov, bolo zbytočné snažiť sa o akési premostenie (hrá sa bez prestávky, Bartók plynulo nadväzuje na Pucciniho) umiestnením oboch protagonistov do vyprázdnenej scény po predošlom kuse. Modrofúz v lesklej pyžame ulíha do postele po nebožtíkovi Donatim, za ním vchádza Judith v zvrchníku, usadá na stoličku a počúva ako Modrofúz číta Prológ. Postupne sa scéna rozdeľuje na viacero kusov, ktoré sa odsúvajú do pozadia, časť interiéru Donatiho bytu sa obracia naruby, pribudne nový panel s fasádou domu (hradu). Prestavba scény s technikmi na javisku odvádza pozornosť, bolo by vhodnejšie vyriešiť ju za spustenou oponou.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Puccini: Gianni Schicchi (Komische Oper Berlin)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Vaše hodnocení - Bartók: Herzog Blaubarts Burg (Komische Oper Berlin)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na