Šanci vám poskytnou jen jednou. Roman Novitzky do třetice pro Baletní panorama

Baletná panoráma Pavla Juráša (198) 
Tentoraz:

• „Šancu vám poskytnú len raz“ – záver rozhovoru s Romanom Novitzkým, prvým sólistom Stuttgartského baletu (3)
• Umrela umierajúca labuť. Adieu Yvette Chauviré
• Šothov nový balet Chaplin v Štátnom divadle v Košiciach
• Čo sleduje Roman Novitzky?

 

Záver rozhovoru s prvým sólistom Stuttgartského baletu Romanom Novitzkým (3)
Dnes je tu záver rozhovoru s Romanom Novitzkým, prvým sólistom baletu v Stuttgarte, fotografom a choreografom. Jeho rozprávanie doplní aj ukážková fotogaléria hviezd svetového baletu, ktoré fotografoval vo svojej réžii so svojou víziou. V rozhovore prebehneme niekoľko tém, ktoré zhrňujú aktuálny život tanečníka a jeho názory. Zaujímavá pre českého diváka bude isto pasáž o balete Krabat, ktorý je rovnakým námetom ako český Čarodejov učeň od Jana Kodeta a SKUTRu.

Vrátim sa ešte k tancovaniu, či skôr jeho pedagogickému charakteru. Študovali ste na Slovensku, boli ste na zaujímavej stáži v Monte Carle, teraz pracujete v Stuttgarte. Ako pozorujete svoje telo, čo mu najviac vyhovuje, aby ste dosiahli ten najlepší výsledok v oblasti techniky?

To je veľmi jednoduché. Vyhovuje mu tvrdá práca, drilovanie, opakovanie, neustále skúšanie. (smiech) Takmer väčšinou, keď mám tancovať nejakú rolu, skúšam aj sám, mimo pracovného času. Pomáha mi aj priateľka, od tejto sezóny už manželka. Natáča ma, opravuje ma, analyzujeme… Zistil som, že tak najlepšie spoznávam svoje telo a možnosti a napredujem tak rýchlejšie. Niekedy je ťažké prinútiť sa, ak človek až tak nemusí a nikto tam pred ním nesedí, aby ho nakopol. Ale práve o to ide, prekonať tú pohodlnosť, to potom prináša „ovocie“. Aspoň pre mňa. Moje telo nie je ideálne stavané pre balet. Možno zvonka to vyzerá ideálne, vysoký, pomerne dlhé nohy. No ja myslím skôr zvnútra, kĺby a šľachy. Preto musím veľa pracovať, starať sa o svoje telo, aby som tieto nedostatky vyvážil. A samozrejme treba dbať aj o mentálnu stránku. Byť psychicky v pohode na javisku ako tanečník je veľmi dôležité a treba na tom pracovať tiež. Je to podstatná súčasť úspechu.

Myslím, že v Panoráme ešte nikto tak kriticky na seba nepohliadol a nezdôraznil tento aspekt, že tanečník, ktorý tanec miluje, musí vyvážiť svoje nedostatky nielen tým, že o nich vie, ale že ich aj vie premeniť vo výhodu. Prekonať svoje limity.

Verím v tvrdú robotu. Verím, že keď do niečoho človek vloží energiu, tak sa mu to vráti. Čím viac vloží, tým lepšie. Ja vkladám do vecí všetko, maximum toho, čo v danej situácii môžem! Keď viem, že som urobil pri príprave najviac. ako som mohol, upokojuje ma to svojím spôsobom a dodáva odvahu k výkonu a aj keď to nedopadne povedzme úplne podľa mojich predstáv – čo sa stáva málokedy, že dopadne (smiech) – a ja viem, že viac som urobiť nemohol, poviem si, že to tak malo byť a má ma to v niečom posunúť ďalej. A to sa netýka len tanca. V podstate všetkého, čo robím.

Pozorujete na svojom tele, kondícii, technike za to obdobie v Stuttgarte pozitívne zmeny?

Áno, určite. Ako som spomínal predtým, vďaka takej tvrdej konkurencii, súťaživosti a svetovej triede tu v Stuttgarte som bol takpovediac donútený, v dobrom slova zmysle, siahnuť na svoje najvzdialenejšie možnosti. O niektorých som ani nevedel, že ich mám. (smiech) Čo ma samozrejme posúvalo vpred po každej stránke. Nehovoriac o tom, že už len keď sa človek pozerá a vidí, dokáže sa z toho veľa naučiť a môže ho to veľmi inšpirovať.

Tancovali ste zaujímavé charakterové roly: Tybalta u Cranka, Majstra v Krabatovi či Des Grieuxa v Neumeierovej Dáme s kaméliami. To sú vlastne tri rozdielne typy. Na také roly sa tanečník musí špeciálne pripraviť povedzme aj doma. Napríklad si prečítať literárnu predlohu, premýšľať. Ako postupujete vy? A asi to bude dobre, keď v tvrdej konkurencii kolegov takéto sólové úlohy máte?

Väčšinou to je tak, že od toho okamihu, ako vidím svoje meno obsadené na určitú rolu, začnú mi víriť hlavou myšlienky a pocity: Ako by som to zatancoval? Čo by som do toho vložil? A ako by som to mohol skombinovať so svojimi skúsenosťami, emóciami, pocitmi? A vložiť do toho aj niečo svoje, nielen kopírovať niečo alebo niekoho iného. Takže to, že to mám takto vložené vo svojom vedomí a podvedomí a moja myseľ s tým nejako automaticky neustále pracuje a hľadá a nachádza rôzne pomocné a inšpirujúce veci – to je prvý krok. Samozrejme veľkou pomôckou je prečítanie si literárnej predlohy na získanie prehľadu o tej danej osobe, ktorú mám tancovať. O jej osobnosti a vlastnostiach, ale aj o ďalších postavách, ich vzájomných vzťahoch a celkovej atmosfére. Tým sa získavajú vedomosti, tanečník môže byť nad vecou a vedieť, čo by mal v danej situácii cítiť, vyjadriť. Film, ak je taká možnosť, býva pre mňa tiež veľmi dobrá pomôcka. Nie na kopírovanie herca, no na inšpiráciu. Tak isto na inšpiráciu si rád pozriem aj výkony iných tanečníkov z iných súborov v tej istej role. Beriem si z toho to dobré, vidím, čo sa mi nepáči, učím sa na chybách. To je tá mentálna príprava. Potom prichádza tá fyzická, v baletnom štúdiu. No a potom už treba len oboje skombinovať a preniesť na javisko. (smiech)

Diváka v Česku isto zaujme váš Krabat, teda príbeh, ktorý uvádza aj Národné divadlo v Prahe pod názvom Čarodejov učeň.

Pre Stuttgart balet vytvoril balet Krabat náš domáci choreograf Demis Volpi. Príbeh je napísaný podľa literárnej predlohy, ktorá je v Nemecku naozaj veľmi známa a pozná ju veľmi veľký počet divákov, čo bola veľká výhoda a pritiahlo to do divadla mnoho návštevníkov. Zaujímavé bolo, že obidve premiéry tohto titulu, v Prahe aj v Stuttgarte, boli v rovnakej sezóne. Bohužiaľ sa mi ešte nepodarilo vidieť tú pražskú verziu, no veľmi rád by som ju videl, zaujíma ma, ako sa s príbehom popasoval súbor Národného divadla.

A čo je takým leitmotívom vašej inscenácie? O čom sa hrá tento príbeh u vás? Dominuje skôr majster, alebo čistá láska mladých? Dobro verzus zlo? Legenda, či podobenstvo všeobecne platné?

Povedal by som, že v stuttgartskom Krabatovi dominuje čistá láska mladých a víťazstvo dobra a lásky nad zlom. Dramaturgia baletu sa snažila týmto dielom osloviť aj mladého diváka, a tak je balet plný mágie, trikov, čarov a kúziel, čo je zaujímavé a chytľavé pre oko diváka a nakoniec bolo veľmi zaujímavé aj pre nás tanečníkov, pretože sme mali možnosť vidieť a učiť sa, ako sa robia rôzne triky. Samozrejme sme to museli každodenne praktizovať, aby to malo ten správny magický efekt. Na tento účel sme spolupracovali s kúzelníkom.

Takže ste sa učili čarovať?

Museli sme sa naučiť rôzne triky, ako napríklad vyčarovať z rúk ružu, alebo mi do ruky priletela vzduchom stuha, alebo boli na javisku veľmi rýchle premeny kostýmu. Naozajstnou výzvou bolo tieto kúzla skombinovať s tanečnými výkonmi, to bolo veľmi ťažké. Museli sme ich samozrejme predvádzať zároveň s tancovaním. Čiže myslieť na všetko a aby to ešte k tomu vyzeralo prirodzene, aby divák nezbadal chybu v kúzle či tanci. Vyžadovalo to veľa tréningu a praktizovania, no stálo to za to. (smiech)

Takže teraz môžete učiť kúzliť či stať sa tanečníkom-kúzelníkom…

Bolo veľmi zaujímavé zúčastniť sa toho z opačnej strany, teda nie od tej diváckej, ale byť zainteresovaný priamo v tých trikoch a kúzlach, dozvedať sa, na akom princípe fungujú. Čo nemôžem samozrejme prezradiť, museli sme sa kúzelníkovi zaviazať mlčanlivosťou.

V tomto priehrští choreografov, štýlov, poetík – čo si myslíte o súčasnom svete baletu a tanca? Aké má klady či zápory? Kam sa môže ešte vyvinúť? Či sa vráti niekam späť od experimentov a naviaže na nejaký silný sloh?

Myslím si, že svet baletu a tanca sa riadi dobou, napreduje dopredu a vyvíja sa, tak ako všetko ostatné. Možnosti sa stávajú neobmedzenými a začína byť možné takmer všetko. Hranice sa posúvajú, samozrejme zvedavosť núti experimentovať, prepájať štýly tanca i tanec ako taký s inými zložkami. To automaticky prináša iné nároky na tanečníka. Myslím si, že súčasný svet baletu je veľmi náročný na fyzické, ale aj psychické zdatnosti tanečníka. Kladie veľké nároky na techniku a tie sa neustále zvyšujú. Štýly sa miešajú a tanečník musí byť veľmi flexibilný. Niekedy vznikajú balety, ktoré sú na hranici akrobacie, a tu nastáva otázka, čo je ešte umenie a čo už ním prestáva byť, čo je ešte tancom a čo už s tancom nemá moc spoločné. Na druhej strane vznikajú balety, ktoré sú nezrozumiteľné, komplikované na pochopenie. Toto všetko je dôležité, aby sa tanec a balet ďalej vyvíjali, no niekedy len tak rozmýšľam, kam to pôjde, kde sú hranice. Na strane druhej, je zaujímavé to pozorovať a byť toho súčasťou. Samozrejme veľkú rolu hrá história a nemali by sme na ňu zabúdať, nemali by sme ju nechať zapadnúť prachom, je dôležité ju stále zachovávať a prenášať ďalej.

Máte pravdu. Je to dnes tak pol napol. Nové a aj uchovávanie historických baletných klenotov.

Je veľmi ťažké predpovedať, sám som zvedavý, ako sa tanečné umenie – balet – bude vyvíjať. Možno sa cez všetko to experimentovanie dostaneme niekde na začiatok, no v oveľa vyššej forme, kvalite a technickej dokonalosti.

Súvisí to zrejme aj s tým, čím je tanec, balet pre diváka, tvorcu a aj interpreta.

Mňa osobne tanec a tanečný pohyb ako taký uchvacuje svojím jednoduchým princípom, no zároveň svojou kompletnosťou. Veď vyjadriť emócie, pocity a city čisto len pohybom tela je taká očarujúca výzva. (úsmev)

Aký je vlastne pracovný režim v Stuttgarte? Rešpektuje sa pracovný poriadok, či sa bez ohľadu naň tvrdo pracuje nonstop?

Jedna z prvých vecí, ktorú som si všimol, keď som do súboru prišiel, bolo vysoké pracovné tempo a nasadenie. Kvôli mnohým premiéram v sezóne a nabitému programu predstavení musia byť skúšky organizované a plánované veľmi na husto. Nemrhá sa časom. Niekedy máme len pätnásť, dvadsať či tridsaťminútové skúšky, kde sa musí stihnúť veľa. Potom príde na rad iný balet s ďalšími tanečníkmi, všetci sa v štúdiu rýchlo vymenia a pokračuje sa v skúšaní. Máme tri sály a aj to je niekedy málo. No efektivita skúšania je vysoká. Popritom sa ale každý snaží rešpektovať pracovný poriadok. Veľakrát sa stane, že tanečníci pracujú ešte dobrovoľne vo svojom voľnom čase, či už majú nejaké hosťovanie, gala, alebo pracujú sami na sebe. Niekedy je to vyslovene ‚bitka‘ o štúdiá cez obedovú pauzu alebo večer po pracovnej dobe. Potom to vyzerá, že robíme non-stop, no to sú súkromné veci, ktoré sa do pracovného času nerátajú.

A ako je to konkrétne vo vašom prípade?

Ja sám veľakrát zostávam v štúdiu aj vo svojom voľnom čase, aby som si praktizoval veci, skúšal, zlepšoval sa. Kvôli rýchlemu tempu a veľa predstaveniam nemá vždy baletný majster čas učiť vás techniku, zaoberať sa maličkosťami. Očakáva sa určitá pripravenosť, profesionalita, zodpovednosť. A v neposlednom rade čakajú, či sa chytíte šance, ktorú vám dali. Niekedy vám ju poskytnú len raz.

V Stuttgarte je veľmi slávna aj operná scéna, činohra, mnoho zaujímavých kultúrnych akcií, aj vo výtvarnom umení. Keď hovoríte, ako náročne pracujete, máte čas okrem trochu súkromného života ešte na kultúru?

S operou som sa stretol v operno-baletnej inscenácii Orfeus a Eurydika v choreografii Christiana Spucka, v ktorej sme ako baletný súbor účinkovali. Bola to veľmi úspešná, zaujímavo urobená produkcia, ktorá sa pravidelne vracia do repertoáru. S manželkou radi navštevujeme výstavy, galérie a podobné miesta, keď si dokážeme ukradnúť trošku voľného času a energie z nášho nabitého pracovného programu. A keď sa mi naskytne čas a príležitosť, rád zájdem podporiť stuttgartskú opernú scénu. (smiech)

So súborom ste už precestovali hodne krajín. Kde sa vám najviac páčilo?

To je veľmi ťažké povedať, niekde sa mi môže veľmi páčiť a miesto ma jednoducho očarí, no nechcel by som tam žiť dlhodobo. Už som videl toľko nádherných a očarujúcich miest! Svojím spôsobom sa mi páči takmer všade, kde práve som. Pretože vždy sa dá nájsť niečo zaujímavé, krásne. A aj keď to nie je práve krásne (čo je takmer vždy subjektívny pohľad), je to iné a aj to je zaujímavé vidieť, zažiť. Aspoň pre mňa. Všetky krajiny, ktoré som videl, mali svoje osobité čaro, svoju krásu a atmosféru. Očaruje ma tá jedinečnosť, kultúrna rozdielnosť krajín. Rád spoznávam nové veci. To je pre mňa na tom to nádherné, vnímať a vidieť tie rozdiely a zmeny. Keďže veľmi rád fotím, je to zaujímavé pre mňa aj z tohto fotografického aspektu, inšpiruje ma to. Napríklad keď sme boli na turné so súborom v Ománe, v hlavnom meste Muscat. To bol pre mňa úplne jedinečný zážitok – pocitový aj obrazový. No napríklad bývať a žiť by som tam nechcel. (smiech)

A kde teda to je pre vás lepšie? (smiech)

Musím priznať, že rád navštevujem a spoznávam exotické krajiny, je to totiž úplne niečo odlišné od toho, na čo sme zvyknutí tu v Európe. A to ma určitým spôsobom fascinuje. No nádheru a jedinečnosť nachádzam napríklad aj na Slovensku – Vysoké Tatry, Slovenský raj… Máme veľa nádherných a čarovných miest.

Vaša manželka tiež tancuje. Riešite aj doma balet, či prácu nechávate v divadle?

Myslím, že v umeleckom svete sa to tak ani úplne nedá – zabuchnúť dvere divadla a nechať to všetko tam. Samozrejme, niekedy je dobré a zdravé jednoducho vypnúť a nemyslieť na tanec aspoň chvíľku. No veľakrát rozoberáme veci a rozprávame o nich aj doma. Mám pocit, že je to tak fajn, vieme sa pochopiť, rozumieme daným problémom, vieme si pomôcť a podporiť sa navzájom. Alebo keď študujeme nové roly, berieme si to so sebou z divadla, premýšľame nahlas, inšpirujeme sa. Tanec je prítomný s nami, je to súčasť nášho života a neberieme to ako záťaž, väčšinou. (smiech) Bavíme sa o tanci a našej práci prirodzene. No nie stále! Vieme si samozrejme nájsť aj iné témy. (smiech)

Keď ste žili doma v Bratislave, mali ste dve zvieratá. Máte niečo aj v Stuttgarte? (smiech)

Mám veľmi pozitívny vzťah k zvieratám, no nemáme s manželkou žiadne domáce zviera. Aj sme rozmýšľali nad psom, no potom sme si uvedomili, že kvôli nášmu náročnému pracovnému času by bol väčšinou doma sám a to by bolo trápenie. Veľakrát jazdíme na turné. Ani by sme si ho neužili. Takže kvôli nedostatku času a energie sme to nechali tak, respektíve odložili na neskôr, po tanečnej kariére. (smiech) Keď budeme mať dom, záhradu a deti pobehujúce okolo. (smiech)

Ďakujem za rozhovor!

***

 

Aktuality
Cez týždeň prišla smutná správa o úmrtí veľkej primabaleríny Yvette Chauviré. „Umierajúca labuť zomrela,“ tak referovali mnohé svetové denníky. Vo veku deväťdesiat deväť rokov zomrela v stredu vo svojom dome v Paríži. Do súboru sa dostala už ako trinásťročná. Jej kariéra je nielen v počiatkoch spojená s obdobím kontroverzného šéfa Sergeja Lifara v čele baletu parížskej opery. Lifar pre ňu postavil osemnásťminútové sólo Istar, v ktorom žiarila už ako étoile v hierarchii súboru. Jeho experimentálne diela dominovali repertoáru, tak ako romantická Giselle, ktorá sa stala Chauviré majstrovskou kreáciou. „Nie je to reálne šialenstvo,“ hovorievala. „Ona je ponorená do oceánu bizarných pocitov.“ Po druhej svetovej vojne, keď musel Lifar odísť z čela súboru, dokonca s ním odišla do jeho nového súboru Nouveau Ballet de Monte-Carlo. Tancovala v svetovej premiére jeho Suite en Blanc či Les Mirages, kde tancovala alegorickú postavu tieňa. Vzápätí si ju obľúbil mladý Roland Petit. Lojalita umelkyne k mentorovi Lifarovi bola povestná a nechýbali jej oslnivé škandálne situácie, aké v tej dobe balet dokázal vzbudzovať. Nikdy však nikto nemohol spochybniť nesmiernu technickú virtuozitu, lyrickosť, vrúcnosť a zamatové adagia primabaleríny.

Umelci milovali jej vysoký charakter a kolegialitu. Keď v roku 1961 Nurejev utiekol v Paríži na západ, o čom som prednedávnom písal (prvý diel seriálu „Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva tu), Chauviré mu ponúkla pomocnú ruku a chcela s ním tancovať a presadiť ho na scénu Palais Garnier. Francúzska vláda to však z politických dôvodov zakázala a sklonila sa pred protestmi Sovietskeho zväzu. A tak primabalerína tancovala s Nurejevom mimo oficiálnu francúzsku scénu a dokonca aj v Londýne, kým neprenechala svoje miesto Margot Fontyen. Nurejev však miloval obdive. A na slávnostnom gala v New Yorku v roku 1988 Fontyen aj Chauviré vyviedol pred oponu, aby im publikum vzdalo hold. „Odišla balerína a symbol francúzskej kultúry,“ napísali New York Times. A majú v mnohom pravdu.

***

V slovenských Košiciach mal v piatok 21. októbra premiéru balet Charlie Chaplin Ondreja Šotha, ktorý na Slovensku zostal jediným kontinuálne pracujúcim tvorcom, napriek mnohým nástrahám, ktoré mu život a žiarlivosť kolegov pripravili.

Minulosťou sú už logicky nadväzujúce projekty spred desiatich rokov, kedy sa snažili etablovať Igor Holováč a Ján Ďurovčík a chceli uspieť so svojou víziou súčasného tanca. A Mário Radačovský preskočil mladosť choreografa medzinárodnou tanečnou kariérou a začal tvoriť na Slovensku až pod hlavičkou seba ako šéfa. Šotha zaujal medzi inými motívmi hlavne stret jednotlivca, v tomto prípade navyše slávneho, s prevahou väčšiny, ktorá dokáže zničiť talent, život i šťastie. „Nápad sa zrodil pred dvoma rokmi a motiváciou bol akýsi nespravodlivý tlak, ktorý sa v súčasnosti deje v politike, v spoločnosti, proti ktorému treba obhajovať ľudské postoje a humanistické ciele, pri ktorom by sa nemalo zabúdať na chudobu. Motiváciou bol aj boj proti silnejúcemu fašizmu, aj u nás na Slovensku. Jednoducho chcem ľuďom priblížiť humánne a ľudské postoje, aby ľudia videli, že história sa opakuje a že tu bola osobnosť, ktorá mala komplikovaný život, ktorú politicky zdehonestovali FBI a médiá. Aj preto som sa rozhodol ukázať príbeh Charlieho Chaplina,“ hovorí choreograf a režisér.

Téma nie je Šothovi cudzia, zápas jednotlivca o vlastné miesto v tomto svete, o zmysluplný a naplnený život sa – ako logická javisková téma po vzore svetovej dramatiky i umenia – vinie celou jeho tvorbou. Aj v Requiem bojuje žena o život svojej lásky, svojho sa radšej dobrovoľne vzdáva, keď nevidí nádej. V Carmine Burane bujará a priateľská spoločnosť ubije toho, ktorý z nej vyčnieva. A to nerozoberám dejové balety ako Smrť v Benátkach, Štefánik, Malý princ a ďalšie diela, kde je tento aspekt osudovosti celkom zreteľný. Šoth ako vždy dôkladne študoval reálie života slávneho herca a režiséra Chaplina. „Vychádzal som predovšetkým z jeho kníh, ale aj z dokumentárnych filmov, ktorých som videl veľké množstvo. Hľadal som v nich podstatu jeho života a našiel som veľa vecí, o ktorých som ani nevedel a ktoré boli v známom životopisnom filme len naznačené. Ako jeho chudoba, jeho pobyt v sirotinci, jeho zbláznenie a pobyt na psychiatrii, ktoré prežil ako dieťa. Práve tieto aspekty jeho života sa snažíme rozvinúť. Tým všetkým si prešiel, kým sa dopracoval k tomu, že posunul vývoj filmu a ovplyvnil milióny ľudí. A to viedlo k tomu, že sa ho zľakli. Obvinili ho, že bol komunista, potom, že bol Žid či Róm. A nakoniec ho vyhnali zo Spojených štátov a nikdy sa tam už nemohol vrátiť a aj na preberanie Oscara za celoživotné dielo dostal len trojdňové vízum,“ komentuje svoju prípravu.

Isto bude zaujímavé jeho verziu porovnať s verziou Mária Schrődera známou v Česku, ktorú ako hosť zatancoval jeho súbor z Nemecka v Brne (tu) a potom ju prijala do svojho repertoáru Ostrava. Šothove sugestívne, výtvarne vyhranené inscenácie na pomedzí tanca, baletu, tanečného divadla a drámy sú známe svojim jasným výtvarným názorom. Symbol stoličky, ktorú začal používať ako dôležitý artefakt na konci osemdesiatych rokov, od neho odkukali mnohí a skopírovali ju, kam sa dalo, bez väčšieho významu. V Chaplinovi je dôležitým artefaktom stôl. „Stôl je v tomto prípade symbolom domova, ktorý Chaplin hľadal celý život, ale zároveň sa v stoloch, s ktorými pracujú tanečníci, ukrýva množstvo ďalších symbolov,“ hovorí choreograf, ktorý sa usadil v Košiciach, kde mu súbor a divadlo rozumejú a sú otvorené hľadaniu a experimentu bez záruky diváckeho triumfu a plnej pokladnice.

 

Čo sledujem?

Ako inak zakončiť dnešný diel, či celý cyklus, než s Romanom Novitzkým. „Keďže sa zaujímam trošku aj o choreografiu, vždy si rád pozriem videá o Crystal Pite, či už rozhovory s ňou, alebo jej choreografie. Inšpiruje ma ako choreografa a aj ako tanečníka,“ hovorí Roman. „Obdivujem jej tvorbu a kreativitu a je pre mňa veľmi silná osobnosť. Tu jej jedno video, ktoré som videl nedávno,“ posiela čitateľom Roman zo Stuttgartu.

A nie je to všetko. „Mal by som ešte jedno. Mám rád fotografa RJ Muna a toto video ma zaujalo, pretože v ňom rozpráva zaujímavé a inšpirujúce veci ohľadom fotografie a aj zvlášť o tanečnej fotografii.“

A ja len dodám, že v budúcej Panoráme sa milovníci krásnej baletnej fotografie môžu tešiť na špeciálnu galériu fotografií Romana Novitzkého venovanú výhradne baletnej hviezde Friedemannovi Vogelovi.