Speváčka vo vývoji
Priznám sa, že na počiatku svojej umeleckej dráhy Adriana Kohútková nepatrila medzi moje „umelecké favoritky“. Áno, vždy spievala dobre, ale akosi som bral jej kvality za samozrejmosť a chýbalo mi tam čosi navyše. Pri príležitosti jej okrúhleho jubilea (6. júla) som rád, že môžem konštatovať, že som si už svoj kritický vzťah k nej poopravil.
Spev Adriana Kohútková vyštudovala na Vysokej škole múzických umení u profesorky Bandovej-Štolfovej a od roku 1993 dodnes je platnou členkou sólistického súboru Slovenského národného divadla. Jej repertoár je nesmierne široký, za čo vďačí aj postupnému hlasovému vývinu od lyrickej koloratúry k mladodramatickému sopránu. Medzi koloratúrnymi sopranistkami však nepredstavovala typ ľahučkého hlasu obmedzujúceho sa na vyťukávanie trilkov a hlasových ozdôb, jej tón mal vždy svoju „váhu“. No aj tak sa bez problémov pohyboval v trojčiarkovej oktáve, čo napríklad demonštrovala v Mozartovej Constanze, Donizettiho Lucii a Marii z Dcéry pluku, Belliniho Amine, Thomasovej Ofélii. Do viacerých starších inscenácií vstupovala dodatočne, napríklad do Vežníkovej inscenácie Bohémy alebo do Chudovského Traviaty.
Práve pri návšteve jednej z repríz tejto inscenácie už po roku 2000 som zaregistroval, ako jej hlas získava tmavší odtieň a schopnosť dramatického výrazu, aký si správna interpretácia tejto úlohy vyžaduje. Od polovice prvého desaťročia nášho storočia sa postupne dostávala už k úlohám lyrického alebo mladodramatického odboru, ako boli Tatjana v Konwitschného pamätnej inscenácii alebo Liu vo výbornom pretlmočení poslednej Pucciniho opery tandemom Bednárik–Lenárd. Jej Tatjana nie je len zasnená naivná deva, vie aj hlasovými prostriedkami zabojovať najprv o svoju lásku, potom o svoju manželskú česť. A rovnako to platí o Liu. Neskôr pribudli Rusalka, Desdemona, no predovšetkým Jenufa, nepochybne jedna z jej najlepších kreácií, a v posledných sezónach Líza z Pikovej dámy, Elza z Lohengrina, Maliella z Ferrariho Šperkov Madonny či operetná Liza v Zemi úsmevov (už predtým Rosalinda v Netopierovi a Glavari vo Veselej vdove).
Osobitnú kapitolu tvoria úlohy, ktoré v Bratislave spievala buď len okrajovo, alebo ich interpretovala predovšetkým na zahraničných javiskách. A nebolo ich málo. Bola Smetanovou Mařenkou v Terste, Zurichu i Tokiu, Butterfly v Prahe i Brne, v pražskom Národnom divadle spievala Donu Annu (v Slovenskom národnom divadle Elviru), ako Lucrezia Borgia spievala vo Waršave, s Violetou pochodila javiská v Salzburgu, Prahe, Ľubľane, v Brne spievala Lišku Bystroušku, vystupovala aj Budapešti, Hamburgu a Terste. V Janáčkovej opere v Brne som si mohol vychutnať, ako si poradila s úlohou Eleny zo Sicilských nešporov, z opery, ktorú sme na Slovensku ešte nikdy nepočuli. Len nedávno úspešne stvárnila aj Ameliu Grimaldi v poslednej premiére bratislavskej opernej sezóny. Do belcantovej opernej literatúry načrela podľa kritiky mimoriadne úspešne v banskobystrickej inscenácii Marie Stuardovej.
Vo svojej koncertnej činnosti speváčka taktiež ubehla kus sveta. Často interpretovala Janáčkovu Glagolskú omšu a Orffovu Carminu buranu (po celom Švajčiarsku), na Zámockých hrách zvolenských v roku Verdiho výročia spievala sopránový part vo Verdiho Requiem. Mimoriadne zaujala vo februári na koncerte cyklu Voci da camera.
Ak sme si v druhej polovici minulého storočia ťažkali, že naše operné hviezdy nedokážeme doma dostatočne zachytiť na zvukových záznamoch, teraz je situácia ešte horšia. Kohútková sa ale môže pochváliť nahrávkami zahraničnými. Spievala na prvom zázname Chabrierovej opery Gwendoline a nahrala aj Ottorina Respighiho, u nás známeho skôr ako symfonika.
Kohútková je techniky výborne pripravenou speváčkou s istými rezervami vo vokálnom výraze, no je umelkyňou, na ktorú sa dalo a dá vždy spoľahnúť. Nikdy nežila vo svetle reflektorov masmédií, ktoré dnes viac ako kedykoľvek predtým (a často nie príliš odborne) stanovujú kritériá hodnôt a z hviezdičiek vyrábajú hviezdy.
