Hoffmannove poviedky v Bratislave – bodka za sezónou bez tváre

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Genéza novej inscenácie Hoffmannových poviedok Jacquesa Offenbacha sa datuje hlboko do predchádzajúcej divadelnej sezóny, keď vtedajší riaditeľ opery Slavomír Jakubek začal rokovať s vedením divadla v ukrajinskom Ľvove o možnosti koprodukcie. Atraktívnym sa mu videlo hlavne pozvanie režiséra Andriya Zholdaka. Počas lanského leta došlo v Slovenskom národnom divadle k personálnemu zemetraseniu a postupne bolo všetko inak.
Hoffmannove poviedky, Opera SND 2019 (foto Anton Sládek) – Jana Bernáthová (Olympia), Mickael Spadaccini (Hoffmann), Denisa Hamarová (Nicklausse)

Generálnym riaditeľom sa rozhodnutím ministerky kultúry Ľubice Laššákovej (bez konkurzu, čo umožnil jej predchodca Marek Maďarič) stal Vladimír Antala, hlavný ekonóm éry Mariána Chudovského, odvolaného predovšetkým za údajne zlé hospodárenie. Nenahradil ho žiaden krízový manažér, ale – paradoxne – človek, ktorý vlastnil kľúč od kasy. Nehľadajme elementárnu logiku, skôr vládnu politiku. Začiatkom sezóny odstúpil aj riaditeľ opery Slavomír Jakubek a z večera do rána si na jeho stoličku sadol šéfdirigent Rastislav Štúr. Asi ani on nepotreboval žiadnu prípravnú fázu, hoci sa spočiatku tváril, akoby nebol súčasťou predchádzajúceho vedenia. Ani za tým nehľadajme logiku. Rýchlo by sme si rozbili čelo. Máme pred sebou posledný týždeň sezóny, tá nasledujúca bude pre SND stou. Ani len mediálny náznak, že historické jubileum je za dverami.

Späť k Hoffmannovým poviedkam. Štúr vycestoval do Ľvova a vrátil sa s dohodou, že Zholdakov tím inscenáciu predsa len vytvorí. Jeho členovia sa objavili na webe divadla (iné oficiálne výstupy z divadla nevychádzali), kde sa medzi časom skompletizovalo aj obsadenie a začalo sa skúšať. V istej chvíli prenikli spoza „pavučinových“ múrov divadla chýry, že zo spolupráce nič nebude. Vraj pre závažné legislatívne prekážky. Možno je verzia, že Ukrajina nemá právomoc vytvárať koprodukcie pravdou, možno polopravdou, možno príčina tkvie v inom. Po tom pátrať nebudem. To je na iných. Hudobná príprava sa aj napriek pravdepodobne nepodpísanej zmluve (čo je u nás bežné) začala, nuž bolo potrebné nájsť inscenačný tím. Po ruke bol režisér a dramaturg Opery SND Pavol Smolík, ktorý si k spolupráci vybral Jaroslava Valeka (ten sa otvorene, či alibisticky (?) priznal k nedostatku času), kostýmovú výtvarníčku Ľudmilu Várossovú, autora videoprojekcií Martina Kákoša a choreografa Jaroslava Moravčíka.

Hoffmannove poviedky, Opera SND 2019 (foto Anton Sládek)

Hoffmannove poviedky a Opera SND: áno či nie? V ktorej z množstva núkajúcich sa verzií? Odpovedí na prvú otázku je naporúdzi viac. Z môjho pohľadu nejde o titul, ktorý by chýbal v aktuálnej programovej štruktúre. Od minulej inscenácie v réžii Jozefa Bednárika síce uplynulo veľa času (hral sa v rokoch 1992–1996) a z francúzskej skladateľskej kuchyne sme medzitým ochutnali pomerne širokú plejádu diel. Stále je však dosť takých, ktoré v SND buď nezazneli vôbec, alebo absentovali viac než polstoročie. Z tohto aspektu je dramaturgia prvej slovenskej scény značne nekreatívna. A ustráchaná z hroziaceho nezáujmu publika o každý titul menej atraktívny než Carmen či Nabucco. Nádej, že diváckym hitom sa môže stať práve Offenbachova jediná opera, nedokončená a premiérovo uvedená posmrtne roku 1881, spľasla už na ani zďaleka nie vypredaných premiérach. Odhliadnuc od toho, zmienený provinčný argument, by z úst vedenia prvej scény nemal zaznieť vôbec. Je dosť osvedčených marketingových nástrojov, ktoré dokážu motivovať verejnosť. Len ich treba naštudovať a aplikovať.

Hoffmannove poviedky zanechal Offenbach v stave nekompletného klavírneho výťahu s poznámkami k inštrumentácii. Partitúry sa chopil jeho priateľ Ernest Giraud, ktorý nahradil hovorené dialógy spievanými recitatívmi a doplnil ju o niektoré miesta z predchádzajúcich diel. Tak sa do Giuliettinho obrazu dostala aj populárna barkarola, pochádzajúca z Rýnskych víl. Inscenačná prax narábala s predlohou dosť voľne, menilo sa poradie druhého a tretieho dejstva, dnes jedna z najznámejších basbarytónových árií Scintile diamant sa do opery dostala až po rokoch a jej autorom ani nie je Offenbach. Objavujú sa verzie, kde Olympiu, Antoniu, Giuliettu a Stellu predstavuje jediná interpretka, kde sa Nicklausse stotožňuje s Múzou. Raz sa hovorí o opere v piatich dejstvách, inokedy v troch s prológom a epilógom. O „putovnej“ inscenačnej podobe režiséra Laurenta Pellyho (videl som ju minulý rok v Berlíne), opretej o vydanie Michaela Kayea a Jeana-Christopha Kecka, písali jej tvorcovia, že sa najväčšmi približuje k skladateľovým predstavám. Čiže ženské role spieva jedna sólistka, dialógy sú hovorené, Dapertuttova „zrkadlová“ ária je nahradená inou.

0 0 vote
Ohodnoťte článek

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


8 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments