Strhující Vojáci Bernda Aloise Zimmermanna ve festivalovém Salcburku

Michaela Mojžišová, 26.08.2012 0:00

Dramaturgia opernej časti finišujúceho 92. ročníka Salzburger Festspiele je skutočne pestrá. Na svoje si prídu milovníci hviezdne obsadených diváckych trhákov (Bohéma, Carmen) i fajnšmekri preferujúci dramaturgicky exkluzívne tituly. Záverečná fáza festivalu má popri Händlovej opere Giulio Cesare in Egitto a Schikanederovom/Winterovom pokračovaní Mozartovej Čarovnej flauty s názvom Labyrinth oder Das Kampf mit den Elementen aj dielo nemeckého skladateľa dvadsiateho storočia Bernda Aloisa Zimmermanna (1918 – 1970) Die Soldaten (Vojaci).Zimmermann do svojej opery, komponovanej v rozmedzí rokov 1957 – 1964 premietol osobnú frustráciu z druhej svetovej vojny, ktorú prežil ako frontový vojak. Tvorba však zjavne nebola dostatočným psychoterapeutickým prostriedkom, umelcove depresie o pár rokov neskôr vyústili do samovraždy. Príbeh Vojakov, jedného z kľúčových operných titulov povojnovej avantgardy, situoval skladateľ do francúzskeho Flanderska „včera, dnes, zajtra“. Autorovo posolstvo je zrejmé – ubíjajúcu stereotypnosť kasárenského života a rozklad morálnych hodnôt v dôsledku abnormálnej životnej situácie prináša každá z minulých, dnešných i budúcich vojen.

V opere debutujúci lotyšský činoherný režisér Alvis Hermanis sa však zámerne odpútal od antimilitaristického pátosu diela: „Keď vezmeme do úvahy Zimmermannovu skúsenosť vojaka na ruskom fronte, ako aj politickú situáciu na začiatku 60. rokov s hrozbou atómového konfliktu a svetovej invázie USA a ZSSR, rozumieme pacifistickému pátosu jeho opery. Časy sa však odvtedy zmenili. S malými výnimkami slúži armáda v Európe ako obranná sila, nie ako agresor.“ (Bűhne 7-8/2012)

Centrom Hermanisovej vizuálne expresívnej inscenácie sa tak stal morálny pád Marie: Dievča z meštiackej rodiny sa naivne zahráva so životom, neuvedomujúc si možné následky svojho konania. S víziou perspektívneho vzťahu s dôstojníkom Desportesom opustí snúbenca Stolziusa. Desportes sa však dievčiny skoro nabaží a podhodí ju svojim vojakom. Nešťastný Stolzius, ktorý Marie po celý čas nespustil z očí, dôstojníka otrávi a sám spácha samovraždu. Marie končí ako prostitútka, v zúfalstve schopná predať sa za kus chleba aj vlastnému otcovi.

Inscenácia sa odohráva na vynikajúco riešenej scéne, ktorej autorom je samotný Hermanis. Po celej dĺžke plytkého proscénia Felsenreitschule rozložil dobový meštiacky nábytok (stoličky, stoly, skrine, poschodovú posteľ), ktorým opticky vytvoril akési malé izby bez deliacich stien. Výprava sa od začiatku do konca nemení, dej sa situuje do jednotlivých priestorov prostredníctvom svetla (jeho prevažujúca žltá farebnosť dodáva inscenácii skľučujúcu atmosféru), inokedy prebiehajú simultánne výjavy na celom javisku. Zadnú časť scény tvoria veľké okná, na ktoré sa premietajú fotografické akty zo začiatku minulého storočia, plniace nielen výtvarnú, ale aj symbolickú funkciu zdôrazňovaním emócie toho ktorého obrazu. Spriesvitnením okien sa odkryjú kasárne a originálna koniareň so živými koňmi (skutočne umné a vizuálne efektné využitie autentického potenciálu priestoru). Tam vojaci žijú svoju ubíjajúcu každodennú rutinu, tu ich na posteliach trápia nočné mory, odtiaľ chlipne šmírujú Marii.

Polyštýlová hudba Vojakov odráža skladateľove inšpirácie neoklasicizmom, atonalitou, dodekafóniou i jazzom, ktoré sa pretavili do originálneho rukopisu. Na inštrumentalistov i spevákov kladie partitúra obrovské nároky, siahajúc na strop ich technických i fyzických možností (svetovú premiéru diela v Kolíne nad Rýnom ohrozili obvinenia z jeho „nehrateľnosti“). Strhujúcemu, dramaticky vygradovanému hudobnému naštudovaniu (dirigent Ingo Metzmacher, Viedenskí filharmonici) dominoval skvostný výkon americkej sopranistky Laury Aikin. S mimoriadne vypätou postavou Marie si umelkyňa, ktorej rozsah presahuje tri oktávy, poradila s obdivuhodným vokálnym nadhľadom: jej krásny, laserovo svietivý, nie však ostrý soprán bez problémov zdolával koloratúry aj veľké intervalové skoky. Náročný part Grófky de la Rosch bol úspešným javiskovým comebackom Gabriely Beňačkovej – na pôde modernej opery má medzinárodne renomovaná bratislavská rodáčka aj v zrelom veku čo povedať. Z ďalších výkonov rezonovali švajčiarsky basista Alfred Muff ako Mariin otec Wesener, poľský basbarytonista Tomasz Konieczny ako životom bitý Stolzius, nemecká altistka Renée Morloc ako Stolziova autoritatívna matka či americký basbarytonista Morgan Moody ako maskulínny hajtman Mary.

Hľadisko Felsenreitschule nebolo počas recenzovanej prvej reprízy tak beznádejne vypredané, ako je v Salzburgu zvykom, dielo (uvedené v salzburskej premiére) i jeho inscenácia sa však stretli s vrelým a ústretovým prijatím. Zaslúžene.

Salzburger Festspiele 2012
Bernd Alois Zimmermann:
Die Soldaten
Dirigent: Ingo Metzmacher
Režie a scéna: Alvis Hermanis, Regie und Bühne
Kostýmy: Eva Dessecker
Světla: Gleb Filshtinsky
Režijní spolupráce: Gudrun Hartmann
Scénografická polupráce: Uta Gruber-Ballehr
Dramaturg: Götz Leineweber
Wiener Philharmoniker
Jazz Combo – Johannes Bauer (Gitarre), Tony Ganev (Kontrabass), Rudolf Matajsz (Trompete), Petkov Nedialko (Klarinette)
(kopordukce s Teatro alla Scala Milán)
Premiéra 20. srpna 2012 Felsenreitschule Salcburk
(napísané z reprízy 22.8.2012)

Wesener – Alfred Muff
Marie – Laura Aikin
Charlotte – Tanja Ariane Baumgartner
Weseners alte Mutter – Cornelia Kallisch
Stolzius – Tomasz Konieczny
Stolzius’ Mutter – Renée Morloc
Obrist – Reinhard Mayr
Desportes – Daniel Brenna
Pirzel – Wolfgang Ablinger-Sperrhacke
Eisenhardt – Boaz Daniel
Haudy – Matjaž Robavs
Mary – Morgan Moody
Die Gräfin de la Roche – Gabriela Beňačková
Der junge Graf – Matthias Klink
Andalusierin – Beate Vollack
Bedienter der Gräfin de la Roche – Werner Friedl
Drei junge Offiziere – Andreas Früh, Paul Schweinester, Clemens Kerschbaumer
Drei Fähnriche – Robert Christott, Stephan Schäfer, Volker Wahl
Madam Roux – Anna-Eva Köck
Drei Hauptleute – Robert Christott, Stephan Schäfer, Volker Wahl
Junger Fähnrich – Rupert Grössinger
Der betrunkene Offizier – Frederik Götz
16 Offiziere – Svilen Angelov, David Fliri, Benedikt Flörsch, Simon Förster, Frederik Götz, Ludwig Hohl, Robert Huschenbett, Petter Lindahl, Thomas Mahlknecht, Matus Mraz, Kiril Stoyanov, Tihomir Tonchev, Alexander Tröger, Wei Wei, Justus Wilcken, Dominik Worni