Světice z Bratislavy. Edita Gruberová slaví sedmdesátiny

Dňa 23. decembra sa dožíva okrúhleho životného jubilea (70 rokov) jedna z najväčších osobností operných javísk posledných štyroch desaťročí – pôvodom Račianka Edita Gruberová. Nie ako ikona na dôchodku si listujúca v albume svojich slávnych vystúpení, ale ako ešte stále aktívna speváčka provoodborových a extrémne ťažkých úlohách. Popisovať jej slávnu kariéru by bolo nosením dreva do lesa, takže sa radšej zameriam na moje osobné stretnutia s umením tejto najslávnejšej slovenskej opernej speváčky. Tých stretnutí nebolo príliš veľa, lebo umelkyňa od 23. marca 1971 žila v emigrácii a do vlasti sa mohla vracať až po politickom prevrate v roku 1989. Napriek tomu boli pre mňa tieto stretnutia obrovským zážitkom.

Moje stretnutia so „sväticou z Bratislavy“

Na rozdiel od navštevovaných predstavení v štúdiu VŠMU som v mladosti nesledoval verejné prezentácie „konzervatoristov“ a kvôli študijnému pobytu v zahraničí (1968) som premeškal aj jej prvé vystúpenie v opere Slovenského národného divadla, kde alternovala úlohu Rosiny v Barbierovi zo Sevilly.

Po prvý raz som ju počul spievať o dva roky neskôr. V rámci Hudobného leta v Trenčianskych Tepliciach, hosťovala tam banskobystrická Štátna opera s inscenáciou Hoffmannových poviedok. Gruberová stvárňovala všetky tri Hoffmannove lásky, no nadchla ma predovšetkým v koloratúrach Olympie.

Potom som celé dve desaťročia počúval jej hlas len „z éteru“ vďaka operným prenosom z Viedenskej štátnej opery, ktoré sa v Bratislave dali počúvať tak prostredníctvom viedenského rozhlasu, ako aj televízie. O tom, že jej začiatky v Rakúsku neboli celkom ľahké, svedčia aj úlohy, v ktorých som počul jej hlas. Bola to Anina v Traviate (popri Geddovi a Cotrubas), Tebaldo, ale i Hlas z nebies z Verdiho Dona Carlosa (popri Cossotto), pričom tieto dve úlohy spievala ešte aj v druhej polovici sedemdesiatych rokov, kedy už bola „čerstvou“ opernou hviezdou.

Vo veľkých úlohách som ju počul cca v desiatich prenosoch, najčastejšie v úlohách z Mozartových opier, v ktorých jej lyrická koloratúra našla najadekvátnejšie uplatnenie a ktorých sa celkom nevzdala ani v nasledujúcom desaťročí, kedy už začala „poškuľovať“ po inom repertoári. Napríklad živo si pamätám jej Donu Annu z otváracieho predstavenia novej sezóny (v roku 1987) z milánskej La Scaly, v ktorej Komtúra spieval Sergej Kopčák.

Z iných repertoárových oblastí ma zaujala jej viedenská Massenetova Manon v Ponnellovej réžii, kde ohurovala svojimi koloratúrami v známej gavotte.

Vzhľadom na svoj hlasový odbor mohla spievať len dve veľké verdiovské postavy – Gildu a Violettu. V Rigolettovi (ktorého v roku 1982 nafilmoval Jean Pierre Ponnelle na základe rok starej štúdiovej nahrávky) bola rovnocennou partnerkou Lucianovi Pavarottimu.

Na rozdiel od toho som jej Violettu zažil osobne vo Viedenskej štátnej opere počiatkom deväťdesiatych rokov (v Zeffirelliho starej réžii a so starnúcim Alfredom Krausom ako Alfredom), kde vrcholným bodom jej výkonu bola „Sempre libera“.

Popri Mozartovi jej „domovským“ autorom bol Richard Strauss. Sledoval som ju prostredníctvom televíznej obrazovky ako Mili v Arabelle (1977 v réžii Otta Schenka), no vôbec najväčší zážitok som mal z rozhlasového prenosu Straussovej Ariadny na Naxe 20. novembra 1976, kde bravúrne zvládnutie úlohy Zerbinetty (dirigent Carl Bohm) razom urobili z veľkého talentu veľkú hviezdu. V knihe, ktorú o speváčke v roku 1996 napísal Američan Neil Rishoi a ktorá vyšla na Slovensku o deväť rokov neskôr, nemecký kritik Thomas Wordehoff venuje rozboru jej interpretácie Zerbinetty celé dve strany textu! Z jeho kritiky vyberáme príslovečnú vetu (protirečiacu niektorým názorom, ktoré v nej vidia iba technický fenomén), že Gruberová hrá hlasom a jej telo prirodzene nasleduje hlas.

Druhým nezabudnuteľným zážitkom z jej spevu bola jej viedenská Lucia, v ktorej popri nej zažiaril a veľkú medzinárodnú kariéru zahájil Peter Dvorský v úlohe Edgara.

V pamäti mi trvalo zostal aj prenos silvestrovského predstavenia Viedenskej štátnej opery (1980), kde popri Gruberovej Adele vystupovala v úlohe Rosalindy ďalšia Slovenka Lucia Popp. V uvoľnenej atmosfére večera speváčky miešali do dialógov svoju rodnú slovenčinu, a tak sme z Editiných úst napríklad počuli: „Taká poondiata robota.“

Od polovice osemdesiatych rokov vari najvýznamnejší zástoj v Gruberovej repertoári získali úlohy z talianskej romantickej opery. Najprv to boli jej naturelu blízke party lyrickej koloratúry (Donizzettiho Lucia, Linda, Norina obe Marie, Belliniho Elvira, Amina, Júlia), postupne aj úlohy vhodné skôr pre dramatické koloratúrky (Lucrezia Borgia, tri donizettiovské kráľovné, Beatrice di Tenda a Norma). Ak zvážime, že mnohé koloratúrne soprány po štyridsiatke prechádzajú k lyrickému hlasovému odboru, je tento speváčkin hlasový vývoj jedinečný a neopakovateľný a rovnako je neuveriteľné, že tohto repertoáru sa v podstate dokázala držať až do súčasnosti.

Pravda, jej prístup k úlohám predverdiovského „belcanta“ bol svojský. Nedal sa porovnávať ani s tým, ako sa Donizzetti a Bellini spievali v prvej polovine dvadsiateho storočia (tzv. bielymi sopránmi), ale ani so spôsobom, ktorým tento typ repertoáru nanovo vzkriesili Callas a jej nasledovníčky (Sutherland, Gencer a Caballe). Aj v tomto repertoári hlavnou doménou speváčky bolo hravé zvládnutie najvyšších hlasových polôh a vokálnych ozdôb, no ďalšími charakteristikami bolo prevažné spievanie recitatívov v pianissime a v posledných dramatickejších úlohách aj používanie prsných tónov, istou dávkou naturalizmu vyvolávajúcich pocity tragična.

Od roku 1992 som mal konečne možnosť v Bratislave viackrát si vypočuť umenie našej sopránovej hviezdy. Vo väčšine prípadov to bolo počas Bratislavských hudobných slávností. V prvom rade išlo o tri koncertné uvedenia belcantových opier: Roberta Devereuxa (2005), Normy (2009) a Lucrezie Borgie (2011), čiže ňou jednoznačne preferovaný repertoár posledných desaťročí.

Všetky zanechali mimoriadny dojem, predovšetkým kreácia z prvého zo spomínaných diel (jej partnerom bol Michal Lehotský), no vysokú úroveň mala aj jej Norma (2009 s tenoristom Aquilesom Machadom) a Lucrezia (2011, s Pavlom Bršlíkom). V tom istom roku mala aj trocha menej vydarený sakrálny recitál v Dóme svätého Martina. Umelkyňa predviedla aj niekoľko recitálov (s prizvanými hosťami) v bratislavskej Redute, pričom vrcholné výkony podala najmä v rokoch 1993 a 1997. Na druhom z nich v prvej polovici nadchla bravúrnou Lindou di Chamonix, v druhej polovici svoj program dramaturgicky nadľahčila a famózne zaspievala aj Bernsteinovu Cunegonde či Adele z Netopiera. Z jej posledných dvoch bratislavských vystúpení som videl len to prvé v roku 2014, kde spievala Mozarta a Belliniho a kde bol jej partnerom nádejný barytonista Richard Šveda. Na tohoročnom letnom festivale Viva Musica predviedla zasa svoje umenie piesňovej speváčky.

Veľký odborník na belcanto Rodolfo Celletti bol známy tým, že na spevákov, ktorí nepochádzali z Talianska, uplatňoval veľmi prísne kritériá a často mal vážne výhrady aj ku svetovo uznávaným umelcom (Domingo, Carreras atď.). O Gruberovej Konstanze však píše, že je vôbec najlepšou predstaviteľkou tejto úlohy v histórii zvukových nahrávok a Belliniho Júliu označuje ako „veľkolepú, sladkú a melancholickú“. Niet dôvodu, aby sme mu neverili.