V divadle se nic neutají!

Predstavujeme tanečníkov Baletu SND. Sarah Millner: Slovenské národné divadlo bolo šťastnou náhodou.

Kto je Sarah Millner?
Cieľavedomá, citlivá, kladúca dôraz na detail, ale aj úprimná osoba s veľkým srdcom – to je Sarah Millner. Sama seba charakterizuje ako „normálnu babu“, ktorá miluje to, čo robí, a je ešte stále ochotná venovať sa tanečnej profesii na plno.

Sarah Millner sa narodila v roku 1986 v rakúskom meste Graz. S baletom začala v rannom veku, najprv v súkromnej baletnej škole v rodnom meste. Neskôr začala štúdium na baletnej škole Štátnej opery vo Viedni.

Toto štúdium ukončila po ôsmich rokoch maturitnou skúškou. Po ukončení štúdia pôsobila jednu sezonu v súbore Volksoper Wien a od roku 2006 je členkou Baletu Slovenského národného divadla.

V rokoch 2001 a 2003  vyhrala prvé a tretie miesto na medzinárodnej súťaži v Biarritzi. V roku 2004 sa zúčastnila Grand prix Lausanne. Okrem divadla sa predstavila aj v niekoľkých televíznych produkciách rakúskej televízie. Popri kariére profesionálnej tanečnice je aj študentkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
***

Prečo a kedy si začala s baletom?

S baletom som začala veľmi skoro, mala som štyri alebo päť rokov. Najprv som študovala na súkromnej škole doma v Grazi, ale v jedenástich som začala  študovať na škole Viedenskej štátnej opery. Moja stará mama bola kedysi baletka a spomínam si, že sme spolu sledovávali Luskáčika na videokazetách a tancovali spolu s tanečníkmi. Rodičia sa ma spýtali, či chcem začať s tancom, a ja som pochopiteľne súhlasila.

Aké boli tvoje začiatky?

Od začiatku som balet vnímala veľmi profesionálne. Už ako dieťa. Ak sa nad tým zamyslím, tak som tanec nikdy nevnímala ako koníček. Do baletu som sa jednoducho na prvý pohľad zamilovala a od začiatku som vedela, že to je to, čo chcem v budúcnosti robiť. (úsmev)

Prečo si sa rozhodla pre Slovenské národné divadlo?

Ja vlastne ani neviem! (smiech) Bola to šťastná náhoda. Slovenskí tanečníci vo Viedni mi odporúčali skúsiť Slovenské národné divadlo, keďže som si hľadala prácu. S pomocou kolegu som získala kontakt na vtedajšieho šéfa baletu, pána Emila Bartka, a dohodli sme sa na tréningu. Bohužiaľ, súbor mal napokon v ten deň voľno, a tak som cvičila sama, bez hudby, s pánom Jozefom Dolinským starším. Vôbec som s prijatím nerátala a až oveľa neskôr, keď som na konkurz skoro aj zabudla, mi zo Slovenského národného divadla zavolali a povedali, že môžem nastúpiť.

Ktorá úloha je tvoja najobľúbenejšia?

Toto je veľmi ťažká otázka! Ja mám rada každú úlohu, ktorú som stvárnila, lebo každá postava ťa obohatí a dokonca ani tanec v zbore nie je stále rovnaký. Som nekonečne vďačná, že som mala šancu zatancovať si rôzne tituly a štýly. S postupom času a s pribúdajúcimi skúsenosťami som schopná sa tešiť z každého predstavenia a nie je pre mňa dôležité, či interpretujem postavu, alebo tancujem v zbore. Profesionálny život tanečníka je krátky a čas beží neuveriteľne rýchlo. Potom príde ten večer, kedy zafunguje všetko tak, ako má, a to je úžasný pocit – byť toho súčasťou. V tomto duchu sa niesli všetky naše tohtoročné premiéry a ja som za to veľmi rada.

Máš vysnenú postavu?

Samozrejme, že mám. Je ich niekoľko. Určite musím spomenúť princeznú Auroru (Spiaca krásavica). Obzvlášť Júlia (Rómeo a Júlia), ale aj Tatiana (Eugen Onegin) alebo Manon (Dáma s kaméliami). Samozrejme, že som vždy túžila tancovať aj Nikiu (Bajadéra). Skoro všetky úlohy patria k takzvaným silným ženským postavám, s emóciami a veľkou plejádou pocitov. Do týchto postáv môže tanečník vložiť celý svoj život, svoje skúsenosti, a tým nemyslím len tie tanečné. Samozrejme, že snom každej baletky je aj Labutie jazero, ktoré ja osobne milujem z celého srdca. I keď tento sen sa mi asi splní až v budúcom živote, keďže v tomto prípade nespĺňam fyzické požiadavky, ktoré sú kladené na túto postavu. Vyžaduje si špecifické fyzické dispozície, techniku… vlastne všetko. (smiech) Bavia ma aj neklasické choreografie, aj takáto práca by sa mi pozdávala, ale uvidíme, čo príde ďalej.

V tejto sezóne si mala možnosť vytvoriť dve väčšie postavy: Bronislavu Nižinskú v Nižinskom a Katarínku v Slovenských tancoch. Aké bolo tvoriť tieto postavy?

Tvorba týchto postáv bola veľkým zážitkom. Práca s Horečnou bola skvelá, ona je veľmi pozitívnym človekom. Bola schopná nás povzbudzovať a podporovať každý deň. Ukázala nám, čoho všetkého sme na javisku schopní, čo dokážeme vytvoriť. Postavu Katarínky som sa učila veľmi krátko pred premiérou. Bola som do toho takpovediac hodená. Na jednej strane to bolo skvelé, lebo som nemala čas veľa premýšlať a naskočila som do niečoho, čo už bolo hotové. Táto skúsenosť mi doteraz chýbala. Za Katarínku som veľmi vďačná, najmä preto, že som mala možnosť Katarínku vybudovať aj podľa seba.

A Nižinský?

Bolo to veľmi podobné. Milujem obdobie Ballets Russes a mám aj obľúbenú biografiu o Nižinskom. Práca na predstavení bola veľmi náročná, pretože sme s takýmto typom inscenácie nemali žiadne skúsenosti. Je to veľmi rozsiahly titul a náročná produkcia. Opäť som sa pokúšala s postavou stotožniť. V rámci možností ju vybudovať tak, aby pôsobila reálne. Výsledok je nakoniec pozitívny a inscenácia má veľký divácky úspech. Obe premiéry boli skvelou a významnou skúsenosťou, a to nielen pre mňa, ale pre celý súbor.

Aký odbor študuješ na Vysokej škole múzických umení?

Študujem didaktiku klasického tanca, aby som neskôr mohla učiť. Škola je celkovo fajn, len podmienky by mohli byť lepšie. Sú tam profesori, ktorých si veľmi vážim, obzvlášť dekanku Irinu Čiernikovú. Sú to ľudia, ktorí naozaj pracujú zo srdca, a to je vždy cítiť.

Ako sa dá skĺbiť divadlo a štúdium?

Prekvapivo sa to skĺbiť dá, ale časovo je to veľmi náročné. Každý deň musím presne naplánovať. Musím mať dokonalý harmonogram každého dňa. Často idem ráno ešte pred tréningom do školy, aby som sa s každým ohľadne dňa dohodla. Vždy sa dá nájsť konsenzus.

Je pravda, že sa ideš vydávať?