Zkrocení Bolšovo Babylonu od Maillota v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (164)
Tentoraz:

• Skrotenie Bolšoho Babylonu (3): Skrotenie zlej ženy od Maillota, pôsobivá kreácia Bolšoho baletu
• Lúčenie Benjamina Pecha a Beatrice Knop
• Čo sleduje Koki Nishioka?

Skrotenie Bolšoho Babylonu
Už dva týždne odsúvam tretí diel seriálu o Bolšom balete v Moskve. Pod chmúrnou oblohou Kremľa, prízraku temnej minulosti, stále čnie Olymp baletného sveta. Tretí diel bude viac súčasný. Predchádzajúce tu a tu. Pozitívny, iný pohľad. Súbor totiž napriek všetkému, čo ho rozdeľuje či vnútorne trápi ako veľkú umeleckú rodinu, vytrvalo pracuje. Jeho poslanie i povinnosť sa napriek atentátom, intrigám, zmenám riaditeľov a šéfov nezastavilo. Môže to vidieť celý svet, ktorý pohrdne znôškou bulvárnych informácií bez kontextu.

Napríklad tak pred mesiacom, v nedeľu 23. januára, mali českí diváci vzácnu možnosť vidieť v živom predvedení celovečernú kreáciu Jeana-Christopha Maillota – Skrotenie zlej ženy pre súbor Bolšoho baletu v Moskve. Brnianske Kino Art bolo smutne poloprázdne. Nebola k videniu ani jedna žiačka Tanečného konzervatória z Brna, nikto z medzinárodného baletného súboru Národného divadla Brno, nejakí študenti humanitných odborov z gigantickej Masarykovej univerzity tiež nie. To tiež vypovedá o mnohom. Keď ani títo menovaní nesledujú súčasne trendy a choreografov, navyše u diela, ktoré má v repertoári jediný súbor sveta a jedná sa o významného žijúceho choreografa, ako sa potom možno diviť, že český divák si obľúbil ako v cirkuse reagovať na biedne produkcie v domácich divadlách? Zdá sa mu všetko dobré, hodné potlesku postojačky. Kultivácia a rozvoj diváctva sa zasekol. Milé, ikonické brnianske kino zaplnili sympatické páry nad päťdesiat, ktoré by som skôr čakal na klasickom titule. Pritom cena nie je vysoká a treba si uvedomiť, že to nie je žiadny zárobkový biznis usporiadateľskej agentúry, ale že z každej vstupenky sa platí veľká časť priamo Veľkému divadlu.

Je zaujímavé, že divák za živé predstavenie napríklad bez orchestra na playback zaplatí aj trojnásobne viac. Pri cenách, ktoré oklamaný divák platí za pochybné hosťujúce ruské skupinky (navyše v rovnaký mesiac) pýšiace sa prívlastkami klasický, slávny, ruský, veľký, tradičný, medzinárodný, svetový atď., je to nad tisíc korún. Pritom sa jedná len o výbornú marketingovú kampaň, pričom úroveň týchto kočujúcich skupín je z umeleckého pohľadu katastrofálna. Nuž, žijeme v dobe zmätku a chaosu, kedy ustrážiť skutočné hodnoty v mnohých úrovniach nie je vôbec ľahké. A tak ako možno naletieť nákupom u „šmejdov“, možno sa nechať polapiť do nablýskanej reklamy divadiel. Skrotenie zlej ženy od jedného z najsledovanejších tvorcov súčasnosti, Jeana-Christopha Maillota, v originálnej kreácii pre hviezdy a mladú generáciu Veľkého divadla v Moskve nemožno ignorovať.

Cez prestávku celý svet mohol vidieť najslávnejšieho baletného riaditeľa sveta Sergeja Filina. Jeho zvláštny žargón akejsi spontánnej radosti z prítomného choreografa a snaha všetko objasniť zaujali. Inak v slnečných okuliaroch vyzeral veľmi dobre, navzdory desiatkam operácií a všetkým tým intrigám a vyšetrovaniu. Zmierenosť so situáciou, že sa s Veľkým divadlom za pár dní možno navždy rozlúči, dodávala interview s Katarinou Novikov zvláštny rozmer. Čo je dôležité, je skutočnosť, že sa mu naozaj podarilo Veľké divadlo pôsobiace ako nedobytný Kremeľ otvoriť západným svetovým špičkovým choreografom. Aj Maillot priznal, koľko času zabralo prehovoriť ho na prácu v Moskve, dokonca k novej kreácii.

Kariéra Maillota ako kúzelníka, ktorý prebudil spiaci súbor v Monte Carle, siaha do roku 1993, kedy bol prvýkrát pozvaný Carolinou, princeznou z Hannoveru. Vyzbrojený ročným rozpočtom vo výške 11 miliónov eur začal robiť presne to, o čom sníval a v čo dúfal. Vybudoval repertoár zo siedmich desiatok nových prác a pre súbor pozýval širokú paletu hosťujúcich choreografov. Založil tanečnú školu a spustil fórum Monako Dance ako medzinárodný tanečný festival. Presne v duchu svojej vízie: „Chcel som ukázať svetu, že tento súbor nebola hračka princeznej, chcel som súbor, ktorý by mal svoju vlastnú identitu, a chcel som Monako, také malé a také špecifické.“ Samozrejme, závistlivci syčia, že balet financujú vlastne kasína, hazard a finanční emigranti kvôli daniam z kontinentu.

Podpora baletu v Monaku ale siaha až k počiatku minulého storočia, keď kniežacia rodina so svojimi kontaktmi na celú európsku aristokraciu, ktorú vzápätí zdecimovali dve vojny, komunizmus i kapitalizmus, v roku 1911 pozvala Ballet Russes, aby sa usadil v slávnej Salle Garnier – po Paríži druhej oslnivej budove architekta prepychu pre múzy. A bolo to práve miniatúrne mesto a štát, ktorý troskám Balletu Russes poskytol azyl. Maillot dôsledne dbá na profil repertoáru. „Tanečníkom sa nemusí páčiť všetka práca, ktorú robia, ale chcem, aby rozvíjali perspektívu, svoju kapacitu, schopnosť analyzovať. Táto profesia vyžaduje odhodlanie, tanečníci nemôžu byť infantilní. Chcem, aby boli dospelí, mali oči dokorán pre to, čo je zaujímavé, aby boli schopní kritizovať a vidieť, že aj v prípade, že sa netešia z tejto choreografie, tak budú ešte bohatší v tom, čo budú robiť ďalej.“

Jeho riskujúce dramaturgické vízie siahajú od francúzskeho avantgardného (kto dnes ešte používa toto slovo?) choreografa Oliviera Dubois až po Javiera de Fruta, ktorého komediálny balet so satirou na katolícku cirkev odmietla vysielať BBC ako nevhodný, a v katolíckom Monaku sa hral pred vypredanými sálami. Samozrejme medzi týmito extrémami je Forsythe, MacGregor, Maliphant, Cherkaoui, Shen Wei, Chris Haring či Emio Greco. Ale mali na repertoári aj osemnásť Balanchinových baletov. Neústupný Filin, ktorý sa neuspokojil so zakúpením práv na niektorý z Maillotových baletov (veď jeho Popolušku videla aj Praha), môže byť prešťastný, že odlákal Maillota aspoň na čas od jeho domovského súboru. Filinovo nadšenie, možnosti a voľnosť, ktoré Maillotovi poskytol celkom mimo predstavy besniaceho súboru, kde si idú všetci po krku, oživilo Maillotovu dávnejšiu ideu na balet Skrotenie zlej ženy.

Pôvodne chcel dielo inscenovať s klasickou hudbou Scarlattiho, ale veľmi pružne a dramaturgicky zaujímavo zareagoval, že pre Moskvu by sa hodila hudba niektorého z veľkých ruských skladateľov, ktorej by publikum výborne rozumelo. To je jeden z prvých fascinujúcich nápadov Maillota. Vystavať vlastne novú hudobnú partitúru z neznámych skladieb veľkého hudobného giganta 20. storočia Dmitrija Šostakoviča. Maillot šiel náročnou cestou a musel preskúmať so svojim tímom ohromné kvantum skladieb a partitúr. Vybral totiž u nás prakticky neznáme skladby a melódie z filmovej hudby Šostakoviča. Niektoré pôsobivé pasáže bolo treba upraviť pre veľký orchester z komornej verzie pre plátno. V balete tak zaznejú úchvatné pasáže z filmov ako: Moskva-Cheremushki, Hamlet, Vstrechnyy, smútočný pochod z filmu Velikiy grazhdanin, Odna, Pirogov vedľa Presta – tretej vety IX. symfónie či z Komornej symfónie – kvartetu č. 4. Úžasné melodické nápady a ich moderné zvukomalebné spracovanie pre film sa výborne hodia pre dramatický balet s bohatstvom nástrojov pre jazzovú, filmovú hudbu, ktoré v bežnom symfonickom obsadení orchestra nenájdeme. Vynikajúcim hráčom v orchestri poskytujú skvelé sólové príležitosti. Vedľa predstavy o mase zvuku v Šostakovičových symfonických dielach je filmová hudba a jej výber pre balet priam subtílny a emocionálny. Nezabudnuteľné sú tri duetá Bianky s nápadníkmi (napríklad dych berúca romanca z filmu Ovod op. 97 – anglicky pod názvom The Gadfly) či všetky spoločné adagia Kataríny a Petruccia. Ukážková hudobná dramaturgia pre baletné dielo súčasnosti.

Maillot sa so svojim dramaturgom Jeanom Rouaudom zvláštnym spôsobom prelúskal touto podivnou Shakespearovou hrou. Mnohým divákom nikdy neprestanú vadiť vôbec nie vtipné momenty, ktorými Petruccio trápi Katarínu. To už nie je ani smiech cez slzy, ale zvláštna forma podrobenia, vzťahu medzi dominantným jedincom a snahou po submisívnom charaktere, ktoré dnes s obľubou oživuje film a literatúra, najlepšie v erotickej rovine. Maillot si našiel vlastný kľúč, ktorý je viac ľudský a sympatický. Balet rozpráva príbeh o stretnutí dvoch neuveriteľne silných osobností, z nich každá sa nakoniec ocitne v jarme toho druhého. Ale učiní tak z pravej lásky. Dôvodom pre ich neriadené správanie, rozpory, porušovanie sociálnych noriem správania je logický fakt, že žijúc medzi obyčajnými ľuďmi nikto z nich ešte nestretol seberovného. Jedná sa o dva albatrosy medzi kŕdľami vrabcov. Tu hovoríme o láske nad rámec prijatých noriem.

Petruccio, ktorý je bez prostriedkov, si zdanlivé uzavretie manželstva vykladá ako spôsob, ako prísť k majetku, a vezme Katarínu so sebou, aby mohol pokojne premárniť jej veno. Od prvého stretnutia je však u Maillota jasná línia okúzlenia Petruccia touto všetečnou ženou, ktorá sa nebojí. To znamená, že to v skutočnosti nie je semetrika ani nejaký nevychovaný vetroplach, ale je to pre neho pravá žena. Veno je jeho. Ale nie je to jeho skutočný poklad. Po sérii testov je presvedčený, že sa v Kataríne zmýlil a je to žena, ktorá je primeraná jeho bezrozmernej osobnosti. Nebol zlý. V druhom dejstve Maillot akoby sa vzdal veľkolepého tancovania, aby vystihol zložité útrapy, nie vonkajšie, ktoré Katarínu stretli, ale bolesť a útrapy duševné. Budovanie cesty partnerov – teraz už manželov – k sebe. Vlastne veľmi jednoduchými pohybovými a divadelnými prostriedkami buduje úchvatne bôľne napätie.

Nevídaná v balete je scéna, kedy Petruccio imaginárne rozloží oheň a ohrieva sa. Katarína to sprvu nechápe a berie to ako schválnosť, ale po chvíli pristúpi na jeho hru a na imaginárnom ohni mu dokonca uvarí čaj. Toto roztomilé blúznenie a skúšanie, či je to hra pokory, či je to skutočné počúvanie a zosynchronizovanie sa dvoch do jedného tela, vrcholí mystickým obradom svadobnej noci, ktorá prichádza nie násilne ako právo muža, ale ako vyvrcholenie hmatateľnej vášne, ktorú obidvaja k sebe už pociťujú. A ona sa nemýlila. Nemýlil sa ani on. Ak Katarína bola nižšie ako požiadavky manžela, nebolo to preto, že ho považovala za viac, ale preto, že obidvaja chceli, aby sa ich srdcia našli samé. Nevadí, že mesiac sa teraz nazýva Slnko, že sa hrajú s neviditeľnými potravinami, jedlom, bohatstvom. Nie sú v zmysle nudných manželov, ale sú to dvaja milenci – dve nebeské telesá ako slnko a mesiac. Kódexov správania v spoločnosti je mnoho. Petruccio a Katarína však môžu dýchať s úľavou, pretože prekonali povinnosť spoločnosti, že aj najodvážnejší sú nútení vyrovnať sa so všeobecne uznávanými pravidlami. V skutočnosti Katarína a Petruccio neobvykle hladko naplnili svoj osobitný sen, aby sa vymanili z každodenných koncepcií manželov.

Toto je majstrovský Maillotov vklad do témy od Shakespeara a prekonanie historizujúcej a dekoratívnej verzie Johna Cranka. A to je len krátke zhodnotenie. Viacvýznamovosť mizanscén, rafinovaná hra s tradíciou a novodobými schopnosťami tela a fyzického všeobecne, to všetko povyšuje inscenáciu ešte ďalej. Tak ako aj schopnosť oddeliť dôležité od činoherného a nezahltiť baletné libreto prílišným kvantom ornamentov, kudrliniek a postáv. Nesmierne pôsobivé je vykreslenie Bianky, mladšej sestry Kataríny. Jej traja nápadníci sú poctou baletu romantizmu, kde každý nápadník má jasnú charakterizáciu. Tu sa stretne bohatý, fešný a sympatický, neprebudený romantik Lucenzio. Zatiaľ čo jeden dá Bianke náhrdelník, druhý ju oslňuje svojou charizmou, Lucenzio jej prinesie len knihu. Motív ako z rozprávky, motív však natoľko silný, že v dráme je ako svieža voda. Maillot pod nohy hviezdam Veľkého divadla stavia svoju efektnú choreografiu. Zvláštne dokázal ustrážiť svoj osobitný súčasný pohybový slovník, aby ho ozdobil veľkými figúrami klasiky. Synchronizácia a spôsob vedenia pohybu tanečníkov tak vytvára úchvatné defilé a mimoriadne plastický prejav. Rozkošné sú baletné pantomímy, ktoré citujú známy slovník významov a gest. Už len spôsob, ako en pointe dámy excelujú a stoja, vyjadruje zvláštny veľkolepý svet. Nechýba excentrické gesto v port de bras, ktoré Maillot roky buduje a vyvíja. Tu sa však oproti predstaveniam z Monte Carla stáva nie ornamentom, ale akousi znakovou rečou vnútorných pocitov.

Úchvatné sú tri už spomenuté duetá, hlavne keď Bianku tancuje čerstvo menovaná primabalerína Bolšoho baletu mladá Olga Smirnova, stojaca pred svetovou kariérou. V nej sa preťala storočia trvajúca tradícia ruského baletu s mladou modernou ženou 21. storočia. Melancholické trio s Hortenziom, ktorého ako prízrak sprevádza možno jeho minulá žena a súčasná nadbiehajúca vdova, je zároveň predohrou k majstrovskému kúsku v adagiu Bianky s Lucenziom v dokonalej interpretácii Semyona Chudina. Od ochraňujúceho gesta, či akoby Lucenzio listoval v myšlienkach Bianky ako v onej svojej knihe, sa rozvíja adagio nevídanej pohybovej a poetickej krásy. Práve u Chudina Maillot dokonale mixuje veľké pánske klasické figúry, najlepšie vystrihnuté bez preparácie, a efektívny pocit súčasného tanca, ktorý rozpráva, a nie je tancom pre tanec.

Vzruch a vynikajúce allegro prináša do príbehu pani domu Anna Tikhomirova. Jej nezastaviteľný tok pohybov a herecký šarm, s ktorým mladá balerína hrá prešibanú dámu stredného veku, vnášajú francúzsky šarm a esprit do pochmúrneho kráľovstva vydaja dvoch dcérušiek. Katarína v podaní Ekateriny Krysanovej je poctou divadlu a zároveň poctou baletu.

Zabudnite na Taylorovú, na činoherné herečky, na všetko, čo ste videli a mysleli. Myslite len na to, čo Krysanova prežíva. Na jej strihovú techniku prežitku, ako dokáže striedať nálady. Ako dokáže hrať bez toho, aby sme mali pocit, že je to dopredu hodne starostlivo, doslova brilantne nacvičená choreografia. Jej odovzdanosť do rúk partnera v náročnom prvom dejstve so zdvíhačkami je v ostrom kontraste k jej výrazovému registru. Veľké plátno kina potvrdilo všetko, čo sa divák môže len domnievať. Vášnivý bozk s Vladislavom Lantratovom prekonal aj skutočné divy strieborného plátna. A tým sme u Petruccia. Lantratov vytvoril figúru, ktorá nemá v repertoári pánskych tanečníkov predobraz. Inej, v type podobnej ani príbuznej postavy, v baletnej literatúre niet. Navzdory tanečníkovej baletnej postave pôsobí neobyčajne mužne a maskulínne. Lantratov totiž hrá skutočne každou časťou svojho tela. Od spôsobu, ako má na sebe nedbalo zapnutú košeľu, cez každý postoj až po tour en l’air. Spôsob, akým hrá improvizované hašterenie s Katarínou, ako strieda gagy proti prísnosti a dominancii, ako koncentruje napätie a dokáže sa celý povoliť a zmäknúť ako uhrančivá šelma čakajúca na korisť. Herecký koncert. A to je len prvé dejstvo.

Geniálna rošáda dvoch talentov v manželskom živote v dvadsaťminútovej scéne druhého dejstva je neopísateľná. Ak bol Nurejev osobnosť, Baryshnikov sa pretancoval až do filmu a high society, Lantratov je zrazu tanečník, ktorý má všetky jednotlivosti, ktoré jednotlivci milujú na svojich hviezdach. Postava, nie Lantratov, vyžaruje z každého póru jeho tela. Rodený javiskový typ, neobyčajne charizmatický a pokorný interpret. Už len spôsob, ako zatína predlaktie, aby ním naznačil svoju sexuálnu silu, predátorstvo, aby sa potom ako roztomilý chlapec hral pri ohníku, či ako očami preskočí iskra na Katarínu, keď ho pohladí po hrudi nižšie, než sa na slušnú manželku v spoločnosti patrí, a na konci prišiel na scénu herecky tak premenený, že bolo ťažké ho vôbec spoznať! Bravo!

Maillotov balet v jeho ľudskom rozmere a prívetivosti utlmuje (ako u neho mnohokrát) príliš dizajnová a chladná scéna a nevkusné prepjaté – prehnané – kostýmy, ktoré sú prehliadkou, ale nie dramatickým odevom v zmysle javiskového kostýmu. Scéna síce dokáže vytvoriť rôzne pôdorysy na javisku i prostredie, ale urputná choreografova snaha po čistom dizajne sa v takomto emotívne nabitom diele bije. Je to škoda. Večný boj o zachovanie tváre inscenátora navzdory faktu, že samotný titul by si žiadal niečo iné. Osobitné.

Skutočne si Bolšoj balet zaslúži toto pomenovanie. Veľký. To nie sú tanečníci z vyblednutých VHS kaziet. To sú mladí, talentovaní umelci schopní vložiť sa do služieb choreografa. Je to triumf pevnej vôle, odhodlania, pracovitosti a driny, ktorá nekončí s koncom pracovnej doby či piatkom. Veľké divadlo, ktoré sa napriek negatívnej reklame mení na moderný súbor, ktoré si však stráži svoj poklad, tradíciu techniky a tanečnej brilantnosti. Potvrdzuje, že modernu nemožno tancovať bez dokonalej klasickej techniky. Potvrdzuje, že nie je tanec či balet klasický alebo moderný, ale len dobrý či zlý. Už len preto sa oplatí prestať sa klamať a vymýšľať, prečo nie, a ísť na balet aj do kina.

Aktuality
20. februára sa rozlúčil s angažmán v balete Parížskej opery Benjamin Pech. Jeden z posledných členov silnej generácie, ako boli Nicolas Le Riche, Agnès Letestu, Isabelle Ciaravola, Aurélie Dupont. Vo Francúzsku i vo svete lúčenie týchto ikonických étoile vzbudzuje vždy pozornosť. Hlavne tých zo stajne ešte Brigitte Lefèvre, dlhoročnej riaditeľky, a hlavne teraz, keď jej nástupca Benjamin Millepied po roku doslova utiekol zo šéfovského postu svetovej jednotky medzi baletnými elitnými súbormi sveta (tu). Pech sa rozlúčil v krásnom večere: v kreácii Tombe od Jérôma Bela, v slávnom Parcu Angelina Preljocaja a romantickom In the Night Jeroma Robbinsa.

Benjamin Pech strávil tridsať rokov s l’Opéra national de Paris. Prišiel ako desaťročný do jej vychýrenej baletnej školy, v osemnástich rokoch nastúpil do angažmán (1986), Premier danseur sa stal v roku 1999. Jeho kariéru poznačili aj podivné okolnosti, ktoré často vynášajú na povrch závistlivci a francúzski baletomani. Hlavne jeho záhadné nominovanie medzi hviezdy – Etoile, ktoré sa nečakane udialo v roku 2005 na turné súboru v Číne. Bez domáceho publika a slávobrán potom, čo náhle skončili dvaja iní tanečníci z hviezdnej dráhy. Mnohí odvtedy kritizovali nedostatočný repertoár tanečníka, jeho časté zranenia, výpadky vo výkonnosti a podobne a podobne, niektorí zašli tak ďaleko, že špina zasiahla aj riaditeľku Lefèvre, ktorá hviezdny status a zmluvu u generálneho riaditeľa pre Pecha vymohla. Ako sa teraz tanečníkovi odchádza? – „Veľmi pokojne, veľmi pokojne. Očakávam to už dva roky. Pretože som mal vážne zranenia. Zranenia, ktoré ma prinútili prijať iný smer ako ten, ktorý som si predstavoval.“ Iným smerom myslí Pech možno aj to, že v posledných mesiacoch stál pevne po boku hviezdneho riaditeľa Millepieda.

„Som veľmi vďačný za to, že ma zvolil. On je človek, ktorý ide rýchlo, má nos. Okamžite som sa zaoberal externými projektmi, potom som pomohol nastaviť choreografickú akadémiu a potom ma rýchlo požiadal, aby som bol jeho zástupca. Staral som sa o všetko vnútorné riadenie súboru, čo je veľmi časovo náročná práca, pretože ste prepojení so sto päťdesiatimi štyrmi umelcami. Usporiadať umelecký život, to potom nutne vytvára radosti aj sklamania v porovnaní s rolami, ktoré chcú tancovať. A potom organizovať skúšobný proces, čas skúšania, kontakty s choreografmi, prezentovať tanečníkom smerovanie…“ zhrňuje pre parížskych novinárov Benjamin Pech. Ale dodáva: „Bolo aj množstvo zábavy.“

Pre Pecha manažérska a organizačná práca nie je neznáma. Svojich kolegov zo súboru, ale aj tých zo sveta, vytiahol na gala do Japonska, z ktorého urobil pojem. Medzi svetovými hviezdami sa tam ocitli aj českí tanečníci Jiří a Otto Bubeníčkovci. – „Áno. Je to už desať rokov, čo som začal organizovať šou “Etoile Gala”, ktorá sa konala v Taliansku a v Japonsku. Táto skúsenosť nepochybne vzišla z toho, že som sa stal po dlhej dobe hviezdou. Pretože som zostal prvým tanečníkom veľmi dlhú dobu, no titul neprichádzal, to bolo trochu frustrujúce – začať tento projekt, a nemať toto uznanie. Nechápem, ale vydržal som. Potom sa všetko stalo: Ja som sa stal hviezdou a pokračoval som jedenásť rokov s týmto dvojitým poslaním ako tanečník a organizátor. Mám rád výzvy. Benjamin to iste vo mne vycítil. Millepied ako keby ma strčil do bazéna a riekol: Teraz plávajte. Naučil som sa veľa a rád by som – a som toho aj schopný – riadil akýkoľvek baletný súbor,“ ponúka Benjamin Pech.

Aj bližšie k nám, v Berlíne, sa lúčila s kariérou hviezda súboru Berlínskeho štátneho baletu Beatrice Knop. Posledná veľká skutočne nemecká primabalerína, ako hovorí aj titul knihy, ktorú na jej poctu vydali. Charizmatickú umelkyňu mal šancu poznať naživo aj český divák v rámci skvelých projektov Rudolfa Kubičku Tanečný most, keď v Brne vystúpila v luxusnom duete z Bigonzettiho baletu Caravaggio. V tom ikonickom duete 21. storočia, ktorý končí figúrou, keď balerína stojí na ohnutých kolenách ležiaceho muža, ktorý ju pomaly spúšťa na zem. Rozlúčila sa na domácej scéne v Berlíne strhujúcou kreáciou Kráľovnej v Labuťom jazere, ktorú jej vystavil ako veľkej herečke a dramatickej primabaleríne Patrice Bart.

 

Čo sleduje

Dnes je prvýkrát hosťom rubriky umelec z Národního divadla moravskoslezského v Ostrave. Vďaka sympatickej vytrvalosti tlačovej hovorkyne divadla Marcely Bednaříkovej sa mi podarilo skontaktovať so zaujímavým tanečníkom: Koki Nishioka je dnešným hosťom. Vybral zaujímavé video, také v rubrike ešte skutočne nebolo.

Sám na vysvetlenie, prečo ho má rád, hovorí: „Je to atletika, šprint na 4× 100 metrov, keď Jamajka urobila svetový rekord. Mám rád atletiku, aj som ju robil, tak ako môj otec a moja mama. Atletika má mnoho kategórií. Ja som trénoval beh na krátku trať, stovku alebo dvestovku. A skok do diaľky. Napäto sledujem, keď ľudia dokážu urobiť zmenu. Dostať zo seba maximum. Je to tak cool!“ Toľko Koki Nishioka, ktorý je aj medzi nominovanými na baletnú cenu Opery Plus (tu). Nezabudnite hlasovať, čas sa kráti. Bude to zaujímavý súboj, favoritov je zaiste hneď niekoľko. Je správne, že je to na vás čitateľoch a divákoch, a nie na komisiách a papalášoch. Tak si nájdite chvíľu čas a dajte tanečníkom (ktorí sú vedľa činohry, filmu či opery, o pop music ani nehovoriac, vždy na okraji záujmu) na vedomie, že ich drina a javiskové umenie sú práve tak strhujúce a fascinujúce ako svetové športové výkony s emóciou najkrajších obrazov svetových majstrov v galériách sveta.