Bournonvillova Sylfida v Bratislavě 11 let od původní premiéry

Pohľad do prvej polovice devätnásteho storočia alebo Bournonvillova Sylfída na scéne Baletu SND

Trocha z histórie
Prvá verzia baletu Sylfida (La Sylphide) vznikla v choreografii Filippa Taglioniho, na hudbu Jeana-Madeleine Schneitzhoeffer, v roku 1832. Dielo vytvoril pre svoju dcéru, primabalerínu Mariu Taglioni.

V tomto období sa stalo toto dielo prelomovým a dodnes je považované za vrchol romantizmu. Zrejme najbližšou rekonštrukciou originálu je verzia Pierra Lacotta z roku 1972. I keď sa Taglioniho verzia nedochovala, Lacotte sa ju pokúsil obnoviť na základe poznámok, kresieb a recenzií z obdobia premiéry.

Taglioni povýšila tanec en point a dala mu nový estetický rozmer. Popri tom sa postarala aj o škandál. Taglioni skrátila dĺžku sukne ku kostýmu, aby nechala vyniknúť prácu svojich chodidiel, čo sa v tom období stretlo s pobúrenými reakciami. Pravdou však zostáva, že svojím prístupom ku kostýmu determinovala vnímanie Sylfidy až do súčasnosti.

Verzia Augusta Bournonvilla je len o tri roky staršia (1836) a od doby vzniku je považovaná za klenot dánskej baletnej školy. Je vytvorená na hudbu A. Lovenskjolda a tvorí stálu súčasť repertoáru Dánskeho kráľovského baletu. Bournonville sa rozhodol pre vlastnú verziu diela z jednoduchej príčiny. Pôvodne mal záujem o Taglioniho verziu, ale cena za tento kus bola tak vysoká, že si ju nemohol dovoliť. Vytvoril si teda vlastnú, a práve tento titul je jeho najoslavovanejším a najznámejším dielom.

O diele
Autorom libreta je Adolphe Nourrit, ale existuje domnienka, že libreto je len odpísaný príbeh Charlesa Nodiera o škriatkovi a rybárskej dcére. Nourrit teda len vymenil pohlavie hlavných postáv tak, aby to vyhovovalo potrebám baletu z tohto obdobia.

Dej baletu sa odohráva v Škótsku. Hlavná postava, James, sa má oženiť so svojou snúbenicou Effie. Jeho plány prekazí víla Sylfida, ktorá sa Jamesovi zjaví a opantá ho svojím kúzlom.

Sylfida býva vnímaná ako kladná postava, ale pravda je inde. Táto víla je svojím spôsobom krutá. Prostredníctvom nadpozemskej krásy a kúziel sa zahráva s osudom nielen mladého Jamesa, ale aj jeho snúbenice Effie a v určitom zmysle aj s osudom mladého Gurna.

Je od začiatku jasné, že Gurn mladú Effie miluje a spravil by aj nemožné pre to, aby bola jeho. Jedná ľudsky a preto sa pokúša Effie vyzradiť, že James miluje Sylfidu. James však Sylfidu nenasleduje z lásky, ale kvôli čarom. V choreografii je krásne znázornené, ako Jamesa vždy, keď ho Sylfida láka, zastaví prsteň, ktorý mu víla napokon ukradne. Najprv ho prinúti prisahať jej lásku, ale až potom mu prezradí, že sa jej nesmie ani dotknúť. Postava čarodejnice Madge je vnímaná negatívne, no nie je tomu tak.

Madge sa Jamesovi pomstí až po prejave jeho krutosti. Po tom, čo ju rozhnevaný James vyhodí z domu kvôli pravdivej veštbe. Madge vyveštila Effie, že sa za Jamesa nevydá, pretože ju opustí kvôli inej. James ju vyženie a v dôsledku toho sa mu Madge rozhodne pomstiť pomocou šálu, ktorý nakoniec jeho Sylfidu usmrtí.

Balet Sylfida ponúka dve možnosti prístupu – Madge ako démonická postava, ktorá ovláda životy okolo seba, alebo Madge, ktorá sa rozhodne pomstiť a konanie postáv jej v tomto smere „hrá do karát“. Celým dielom sa nesie vnútorný tragický podtón a fatalizmus.

Aj preto je nesmierne dôležité interpretovať choreografiu po význame, a to nielen v geste. Herecká zložka je v prípade tohto diela nesmierne dôležitá, a to z toho dôvodu, že Sylfida nemá klasickú formu baletov ako Labutie jazero či Spiaca krásavica, obsahujúcich pas de deux a defilé, ktoré nie sú nositeľmi deja, ale skôr akousi prehliadkou. Sylfida vo svojej forme interpretuje príbeh, a to najmä prostredníctvom duetov hlavných postáv, ktoré majú dialogický obsah.

V prevedení Baletu SND
Balet Sylfida mal obnovenú premiéru 28. a 29. septembra 2012. Originálne mal štyri obsadenia: Barboru Kubátovú, Kristínu Luptákovú, Violu Mariner a Cosminu Mariu Zahariu Sobotu. Barbora Kubátová tancuje tretiu sezónu vo Fínsku, Kristína Luptáková je na materskej dovolenke a Cosmina Maria Zaharia Sobota sa s aktívnym tancom rozlúčila.

Z obsadenia nám zostala len Viola Mariner. Tá svojou interpretáciou Sylfidy dokázala, že sa jej od čias premiéry (a aj s prihliadnutím na fakt, že sa tento titul neuvádza pravidelne) podarilo veľmi pôsobivo zžiť so špecifikami Bournonvillovskej techniky.

Divákom predviedla brilantný výkon plný ľahkosti. Až na jedno zaváhanie v doskoku predviedla krásne batirované skoky a nemala problém ani s hereckou stránkou postavy. Jej Sylfida bola možno až príliš dievčenská, jemná a akoby naozaj zaľúbená. V kontexte celkovej koncepcie inscenácie sa to však nedá považovať za interpretačné zlyhanie. Mariner je typ interpretky, ktorá si vie nájsť v postave oporné body, a to nielen tanečne, ale aj herecky. Ako Sylfide sa jej podarilo zlúčiť všetky aspekty do pozoruhodného a kompaktného celku.

Bohužiaľ, pravda je taká, že v divadle sa momentálne nenájde ďalší tanečník, ktorý by technicky aj fyzicky spĺňal požiadavky pre postavu Jamesa. Z tohto dôvodu táto úloha už pomerne dlhý čas prislúcha „len“ Adrianovi Ducinovi. Napriek tomu, že sa typologicky na postavu Jamesa nehodí, technické požiadavky spĺňa bez výhrad.

Ducin je obdivuhodným zjavom. Jeho výkony sú stále energické, technicky vyrovnané. Čisté skoky s rýchlymi batirkami a jeho radosť z tanca očaria každého baletného nadšenca. Adrian Ducin nepatrí medzi najmladších členov súboru a preto sú jeho fyzické schopnosti a vitalita na javisku nedoceniteľné. Ducin bol po technickej stránke Jamesom, ako sa patrí, no už menej sa mu darilo po stránke hereckej. Jeho vyjadrovacie prostriedky pôsobili neisto a niekedy nezrozumiteľne. Ako príklad by som uviedla moment, kedy sa Sylfida postaví do arabesky a jej partner to pomocou gesta a tváre okomentuje nie v štýle: „Som očarený!“ ale skôr v zmysle: „Toto sa ti ako podarilo?“. Je na mieste si položiť otázku, či Ducin postave Jamesa nerozumie, alebo je výrazová stránka jeho výkonu zanedbávaná. I s prihliadnutím na tieto nedostatky bol James v jeho podaní zážitkom.

Kataríne Kaanovej (Effie) sa podarilo vykresliť portrét jemnej, prostej a naivnej dievčiny, a to nielen tanečne, ale aj herecky. Drobnému sólu v prvom dejstve nie je čo vyčítať. Katarína Kaanová tancovala s ľahkosťou a eleganciou, ktorá k jej prejavu neodmysliteľne patrí. V jej prípade by sa dalo z elegancie ubrať a nebáť sa detskej rozpustilosti, ktorú v sebe táto interpretka má.

V úlohe Gurna sa predstavil čerstvý sólista Baletu SND Igor Leushin. S drobným sólom si tento disponovaný tanečník poradil bez sebemenšieho zaváhania a divákom ponúkol niekoľko skvostných skokov. Do postavy Gurna dokázal vložiť aj komicko naivný rozmer, ktorý si táto postava vyžaduje. Pracoval s čistým gestom, no v zborových scénach pôsobil trochu zmätene a neisto. Zrejme v dôsledku tejto neistoty interpretoval Gurna tak, ako by bol iba dedinským hlupáčikom, a nie zaľúbeným mladým mužom. V úvodnej scéne, keď sa Gurn po prvý raz vyznáva zo svojej lásky k Effie, je zmätočné, že svoje gestá neadresuje do dverí, v ktorých sa Effie objaví, ale en face na diváka. Zrejme zvláštny zámer tvorcov, ktorý sa objavil aj pri komunikácii medzi Jamesom a Sylfidou. Výstavbe vzťahu to nepomáha, ale rozdrobuje to snahu o naplnený dialóg.

Madge je jednou z najsugestívnejších postáv tohto baletu. Viktórii Árvovej postava čarodejnice veľmi pristala. Táto tanečnica sa nebojí ukázať aj v odpudzujúcom charaktere a dokonca pôsobí, že si danú polohu užíva. Scéne vládla výrazom podporeným silným a konkrétnym gestom. Napriek tomu by bolo vhodné, ak by bol jej výkon podporený výraznejšou maskou a dominantnejším kostýmom, ktorý by dokázal podčiarknuť jej snahy.

Druhé dejstvo svojou precíznou prácou doplnila výberová časť dámskeho zboru. Sarah Millner, Chelsea Andrejič, Sakura Shojima, Sumire Shojima, ale aj ďalšie dámy predviedli výkon, za ktorý si zaslúžia pochvalu. Zbor bol celistvý, sóla v podstate bez chýb, až na drobné zaváhanie pri jetté v sólovej štvorke, ktoré nebolo synchronizované. Na dámskej časti zboru je obdivuhodné to, aké nasadenie a zainteresovanosť dokáže do inscenácie vložiť.

Výtvarná stránka baletu
Scénograf a kostýmový výtvarník Josef Jelínek sa popri ostatných tituloch postaral aj o výtvarnú stránku bratislavskej Sylfidy. Držal sa klasického výtvarného konceptu, ktorý prihliada aj na historicitu diela.

Scéna prvého dejstva teda evokuje drevený dom, aký môžeme vidieť vlastne v každej verzii tohto baletu. Avšak v tomto prípade vidíme budovu zvonka, keďže scéna pôsobí ako na bielo natretá fasáda. Kus strechy, ktorý umiestnil akoby na stred, tiež nevyzerá pekne. Pokiaľ sa snažil o napodobenie reálneho domu, tak si neviem vysvetliť „len“ kus strechy, z ktorého trčia drevené časti. Nemala by byť celá? Veď by im dovnútra pršalo. V tomto smere pôsobia smiešne aj maľované makety, vďaka ktorým sa divák naozaj cíti ako v prvej polovici devätnásteho storočia.

Za jemnú invenciu môžeme považovať jeho postupné „zužovanie“ scény, čo však na malom javisku historickej budovy nie je úplne šťastné. Na tanečníkoch je cítiť, že sa im z novej budovy do starej neprechádza pohodlne. Preto by možno nebolo zlé nechať čo najviac voľného priestoru, aby divák nemal pocit, že počet tanečníkov prekročil kapacitu javiska.

Bohužiaľ sa scénograf nepohral s farebným rozdelením kostýmov tak, aby bol rozdiel badateľný. Kostýmy pôsobia, akoby všetci účastníci svatby boli z jedného škótskeho klanu, a bohužiaľ nezrealizoval sa ani motív, kedy na seba Effie preberie farby tartanu Jamesa.

Kostýmy výrazne splývajú s pozadím scény, a to najmä v prípade postavy Jamesa. Jednotlivé kroky a batirované skoky tým pádom nevyniknú, ale zanikajú v scéne. Stojí za zváženie, či si tento fakt scénograf neuvedomil, alebo sa tvorcovia inscenácie snažili takto skryť určité nedostatky. Nič to nemení na fakte, že v prípade tohto titulu je to viac než na škodu.

Čo sa dá akceptovať v prípade scény prvého dejstva, stáva sa neznesiteľným v druhom. Imitácia lesa je škaredá a fádna. Ak už sa tvorca rozhodol ísť po dvesto rokov platnom modele, tak nech je aspoň pekný.

Svetelný dizajn je len (čo sa týka sklamania) čerešničkou na torte. Ostré svetlo nezjemňuje pohľad na víly, ale budí dojem, akoby každá z víl bola nasvietená lampou. Popri tomto zvláštne volenom efekte sú súčasťou svetelného dizajnu aj dve bodové svetlá, ktoré celý čas sledujú Jamesa a Sylfidu. Neviem prečo.

Aj obraz, ktorý je venovaný čarodejniciam, je svetelne bez nápadu a pracuje len s osvedčeným prostriedkom, akým je priesvitná opona, ktorá má vyvolať dojem akejsi hmly. Je smutné, že väčšine scénografov v praxi (pohybujúcich sa v našich končinách) pojem svetelný dizajn nič nehovorí a nedokázali sa posunúť za rámec bodového, alebo plného osvetlenia. Česť výnimkám.

Hudobná interpretácia diela
Orchester SND na čele s dirigentom Dušanom Štefánkom pozitívne prekvapil svojím výkonom. Plechová sekcia sa výborne uviedla už v predohre. Nie len, že predstavenie odohrali bez intonačných lapsusov, podarilo sa im pracovať aj s farbou a dynamikou.

Na úvod divákov krásne voviedli do atmosféry. Tento dojem trocha pokazila sláčiková sekcia, ktorá nebola jednotná, ale prekvapivo sa orchester dokázal vzápätí spojiť a tieto snahy boli úspešné až do konca predstavenia.

Violončelové sólo v úvode bolo intonačne neisté, ale oproti minulosti sa interpret úspešne snažil chybu napraviť. Aj husľové sólo v podaní koncertného majstra Milana Vonderku bolo odohraté na uspokojivej úrovni. Zároveň oceňujem, že pán Vonderka pri svojich sólach nezostáva sedieť, ale zakaždým sa postaví.

Sylfida nie je hudobne najnáročnejším dielom a preto dúfam, že orchester bude takto s citom pristupovať aj k ostatným baletným titulom. Zároveň sa nedalo nezaznamenať aj mierne zlepšenie v spolupráci dirigenta a tanečnej zložky. Každú snahu o zlepšenie v tomto smere treba oceniť.

Sylfida v prevedení Baletu SND je na úrovni a baletného diváka určite uspokojí. Je zároveň aj vhodným „prvým“ diváckym titulom baletného žánru. Ak niekto zvažuje návštevu baletu po prvýkrát, titul Sylfida je možno najlepšou voľbou. Titul nie je dlhý, dejovú líniu nie je ťažké sledovať a interpretácia spĺňa všetky náležitosti.

Hodnotenie autorky recenzie: 80 %

Herman Severin von Løvenskjold:
Sylfida
Choreografia: August Bournonville
Naštudovanie: Niels Kehlet
Hudobné naštudovanie: Martin Leginus
Dirigent: Dušan Štefánek
Scéna a kostýmy: Josef Jelínek
Orchester a Balet Slovenského národného divadla
Premiéra 22. apríla 2005 historická budova SND Bratislava
Obnovená premiéra 28. septembra 2012
(napísané z reprízy 27. 1. 2016)

Sylfida – Viola Mariner
James – Adrian Ducin
Effie –  Katarína Kaanová
Gurn – Igor Leushin
Anna – Viktória Šimončíková
Madge – Viktória Árvová

www.snd.sk