Baletní panorama Pavla Juráše (31)

Tentoraz:
– Sylfida Pierre Lacotteho od Viedne po Paríž
– Nastupuje nová primabalerína z východu Evgenia Obraztsova
– Zapamätajte si meno Pierre-Arthur Raveau
– Kvíz a súťaž pre čitateľov panorámy: Kto je najlepšia Kitri a Basil?
– Výstava k tristo rokom parížskeho baletu či Bubeníčci v Kodani
– Otto a Jiří Bubeníček sa vracajú do Prahy
*** 

Pierre Lacotte (1932) zasvätil celý život vzkrieseniu romantického baletu. Potom, čo v roku 1971 francúzska televízia nafilmovala jeho rekonštruovanú verziu La Sylphide podľa Taglioniho sa ozvala aj scéna priam posvätná – Parížska opera, kde sa hneď o rok 9. júna 1972 konala svetová premiéra tejto úpravy, možno prvej rekonštrukcie romantického baletu vôbec. Lacotte vzkriesil aj originálne návrhy scény dvorného scénografa romantickej a grand opery Pierra Ciceriho a kostýmy Eugène Lamiho. Noëlla Pontois a Cyril Atanassoff (s ktorým bol rozhovor v jednej z panorám, pri jeho návšteve a spolupráci s pražskou Taneční konzervatoří, kde študoval Lifarov balet -nájdete tu) stvárnili ústredný pár. Lacotte tak naštartoval novú éru, líniu rekonštrukcií, v ktorých nasledovali ďalšie tituly, o ktorých sa učí v dejinách tanca a baletu: od skoro neznámych La fille du danube (1978 Teatro Colón, Buenos Aires), Nathalie ou la laitiére suisse (1980 Moskovský klasický balet), Marco Spada (1981 Rímska opera), Le Papillon (1982 Rímska opera) až po i na DVD zaznamenané inscenácie La Fille du Pharaon (2000 Bolšoj balet, Moskva) či Paquita (2001 Parížska opera). Samozrejme spory o skutočnú autenticitu týchto inscenácií sa povedú asi tak dlho, pokiaľ sa budú hrať a znovu uvádzať v redakcii a spracovaní Lacotteho.On sám ale veľmi zodpovedne rozpráva o skoro archeologickej práci a rokoch hľadania rôznych fragmentov, z ktorých postavil výsledný tvar. O rôznych šťastných náhodách, dieloch skladačky k Sylfide, o tom ako našiel, keď už ani nedúfal, v husľovom parte podrobne popísané všetky kroky baletu. Jedno je však isté, nech už je miera autenticity akokoľvek sporná, Lacotte vytvoril diela s pôsobivou dramaturgiou i choreografickou partitúrou. Popri ceste hľadania choreografií zabudnutých baletov Filippa Taglioniho, Josepha Mazilliera, Marie Taglioni, Julesa Perrota či Maria Petipa neopomenul ani vlastné redakcie známejších titulov: Coppélia (1973), Labutie jazero (1976), Giselle (1978) a Luskáčik (2000). Lacotte celé jedno desaťročie sníval o tom, ako prebudí k novému životu majstrovské dielo, ktoré vytvorilo prototyp romantického baletu v choreografii Taglioniho. Lacotte odmietal verziu Augusta Bournonvilla, ktorý štyri roky po Taglionim na inú partitúru vytvoril inú koncepciu baletu. U Bournonvilla je viac preferovaný význam Jamesa, ten je tiež oveľa viac konfrontovaný s čarodejnicou Madge ako nástrojom osudu, oproti verzii Taglioniho. V roku 1968 po doslova detektívnom pátraní získal Lacotte cenný dokument, testament vnuka Marie Taglioni – Augusta Gilberta de Voisins, v ktorom sa dočítal adresu a mená archívu svojej babičky. Dokumenty, ktoré sa medzitým rozprášili v rôznych súkromných zbierkach neboli všetky prístupné a dohľadateľné, ale Lacotte bol rozhodnutý pátranie po stopách choreografie Taglioniho doviesť do konca. Hlavne v Anglicku sa dozvedel popisy a opisy rôznych krokov a pasáží, ktoré si tradovali a popisovali tanečníci naprieč generáciami. Okrem toho našiel väčšiu časť korešpondencie Filippa Taglioniho s kolegami a spolupracovníkmi i jeho osobné poznámky. Ale až keď našiel pôvodnú partitúru, už spomínané „prvé husle“, pod notovým partom zapísané celkom presne kroky a réžiu, mohol prikročiť k rekonštrukcii. Problémom sa ešte ukázalo prečítať poznámky a systém zápisu krokov. S tým Lacottovi pomohli znalci z Ruska, ktorí s choreografom spolupracovali na inscenácii v Peterburgu: Luba Egorova, Carlotta Zambelli. Libretista Filippa Taglioni Adolphe Nourrit (rozsiahly portrét umelca priniesla Opera Plus v júni pod názvom Tragédie velkého umělce – tu), mimochodom vynikajúci tenorista opery, sa nechal inšpirovať pri práci na librete dielom francúzskeho spisovateľa Charlesa Nodiera: Trilby ou le Lutin d ´Argail a Heinrichom Heinem. Dôležitý bol romantický motív svadobného dňa, kedy sa udeje niečo osudové. Snúbencovi, či už skôr ženíchovi sa zdá, že v jeho dome sa zjavuje víla s bielymi nôžkami, ktorá lieta. V kontraste proti dňu a škótskym tancom i celkovo škótskemu prostrediu je druhé dejstvo s lesom, kde tancujú víly. Všeobecne už Heine dáva práve elfom ako charakteristické to, že tancujú. Nourrit sa veľmi dobre poznal so slávnou primabalerínou Mariou Taglioni a spolupracovali už pri príprave Auberovej opery Le Dieau et la Bayadère, diela, ktoré v dobovom kontexte vyniká prepojením žánrov, spojením hudby, spevu a tanca. Pri práci na librete Sylfidy Nourrit využil práve skúsenosť s Taglioniovou, ktorá už v tejto opere dokázala vytvoriť mimoriadne pôsobivé romantické gestá, ktoré akoby už boli predurčené pre charakterizáciu sveta víl a predobrazom Sylfidy.

Otázka je, čo u Lacottovej Sylfíde hodnotiť. Scénografia a kostýmy podľa pôvodných návrhov Pierra Ciceriho a Eugene Lamiho sú pôsobivé i dnes. Nepôsobia ako dejiny scénografie ani ako muzeálny exponát. Hlavne druhá časť večera – les, je pôsobivou realistickou scénografiou. Ciceri bol veľký mág romantickej scénografie. Jeho návrhy pre opulentné operné produkcie typu grand opery, exotické prostredia, dokonalý zmysel pre veľkoleposť a perspektívu nie je ľahké prekonať ani dnes. Geniálne zoradené prospekty „s obyčajnými“ stromami v správnom pomere a proporciách vytvárajú úžasný les, ktorého korunami stromov presvitá denné svetlo, má svoje tajomstvo i záhady. Efekty, ktorými sa zjavuje titulná hrdinka by mali povinne vidieť študenti nielen scénografie. Ako odletí komínom v krbe, ako priletí oknom, ako sa zjaví v miestnosti. V druhom dejstve ešte lepšie – ako lieta v oblakoch, letí pomedzi stromy, až po dojemný záver, kedy jej mŕtve telo schúlené v pohrebnom rubáši dve iné víly odnášajú na nebesia. O tom, ako kúzelný závoj zničí Sylfidine krídla, ani nehovoriac. V dobe, kedy v Česku nie sme schopní vidieť Giselle, ktorá by seriózne vstala z hrobu, mizla medzi stromami a podobne, je to hotový zázrak. Kostýmy sú číra poézia. Vedľa škótskych veselých vzorov, dokonalý kontrast v podobe bielych šiat víl s kvetinovými venčekmi. Dokonalá úprava účesov, líčenie dvadsaťštyri balerín súboru je hold nielen pôvodným tvorcom, ale aj divadelným profesiám, ktoré svoju prácu stále vykonávajú s veľkou láskou a precíznosťou. Lacotte nevymýšľa nejaké zložité situácie. Všetko plynie logicky, jasne, s dôrazom na romantický ideál, romantický bôľ a tragédiu. Svet ľudí, ich sny a túžby stoja v kontraste so svetom nadprirodzených bytostí. Oproti Giselle je ale dôležitý moment charakteru Sylfidy, ktorá z akejsi rozkoše či i malej zlomyseľnosti, Jamesa trápi. Tento seba deštrukčný akt, nie je to žiadna Rusalka túžiaca po ľudskej duši a láske, ju nakoniec zahubí. James sa kvôli efemérnemu preludu vzdáva všetkého a jeho miesto na svadbe zaujme Gurn, jeho najlepší priateľ. Z obyčajných ľudských pohnútok mu nestačí tanec s krehkým preludom, ale chce ho vlastniť. To ho vženie do súkolesia osudu a k túžbe získať nejakú možnosť, nejaký liek, ako vílu k sebe pripútať. A tým ju zahubí a zničí i seba. Aká zaujímavá zhoda. Sylfida chce získať Jamesa pre seba, nedbajúc na svoj svet a jeho zákony a James chce to isté. Ani jeden nevlastní zmysel pre romantickú túžbu či bolesť z lásky, ale James sa jej možno aj vedome vzdáva, keď odmieta svoju snúbenku Effie. Po skoro dvesto rokoch je to vlastne pôsobivý obraz súčasného sveta. Inscenácia stojí a padá na výkonoch hlavných predstaviteľov. Po dokonalých interpretáciách, ktoré nastavili svetové baletné hviezdy, nie je ľahké sa s touto zodpovednosťou vysporiadať. Navyše vzrušujúca tanečná technika, ktorá neustále strieda batýrovanie, či pirouettes a skoky a nikdy sa obligátne nezastaví, je popri dôležitom vnútornom uchopení rolí rovnako dôležitá ako výraz. Irina Tsymbal je dokonalá Sylfida. Jej šibalský úsmev, gracióznosť, poetická práca s rukami, zmysel pre nekonečný pohyb rúk, ktoré vždy na chvíľu ustrnú v onom „sylfidovskom“ geste, je očarujúcou zmesou reality a sna. Balerína skoro až „prostituuje“ svoje dokonalé nárty, schopnosť zastaviť sa v arabeske a v pocite letu sa vychýliť za stojnou nohou. Vládne ako technikou nôh tak dokonalým port de bras, je oduševnená, rafinovaná a silne ženská. V tejto ženskosti spája nielen vlastnosti ženy reálneho sveta, ale dáva jej vyššiu inšpiráciu snovej víly, ktorú evokuje vzduch a ľahký vetrík, šarmantná koketéria a nekonečná energia i chuť k tancovaniu. Roman Lazík predviedol silne osobnostný výkon. Lazík má vzácny dar spájať miesta tanečnej účinnosti s hereckou zvrchovanosťou, vypointovať a viesť k vrcholu tanečné pasáže. Ani v jednej chvíli nie je nudný a nezúčastnený. I keď len sedí, dokáže v tvári vyjadriť sladkosť svojho sna, iracionalitu svojho zamilovania a poblúznenia, strihnúť ju s chladnou realitou zásnubných tancov, či hrať divadielko na okolie, ktoré nechápe jeho extatické stavy. Jeho dlhé nohy sa výborne hodia k batýrovaniu, double cabriolám, skokom. V týchto extrémne rýchlych kaskádach pohybov a francúzskej brio technike si zachováva čistotu a precíznosť v technike a zároveň nestráca výraz, ktorý spája s duševným stavom vyjadreným pohybom. Klasiku milujúci divák môže vidieť celý ohňostroj entrechat, pas de basque, nekonečných brisé, double cabriol a ďalších lahôdok. Prisca Zeisel, sedemnásťročná balerína, stvárnila Effie s nadšeným a mladistvým zápalom dievčiny, ktorá sa túži obyčajne vydať za krásneho chlapca a byť s ním šťastná. Pas de deux v prvom dejstve zatancovali Kiyoka Hashimoto a Davide Dato. Zohraná dvojica, ktorá nemusí myslieť na psychológiu a emócie, ale môže predviesť čistý lyrický tanec s neobyčajne silným nábojom. Kamil Pavelka ako Gurn, priateľ Jamesa, nemá žiadnu podstatnú tanečnú plochu. Je vlastne celkom vedľajšou postavou, to by ho však nemohol interpretovať Pavelka, ktorý si vie priestor získať, upozorniť na seba a bez patetických gest, s maximálnou koordináciou k pozorovaniu zahrať nešťastne zamilovaného chlapca, ktorého až osudové vyšinutie jeho najlepšieho kamaráta zbaví nálepky toho, ktorý prebral jeho snúbenku. Za pozornosť stojí Andrey Kaydanovskiy, ktorý vytvoril štúdiu čarodejnice Madge. Ak niekedy v romantických opusoch je stvárňovanie negatívnych ženských postáv samoúčelným ornamentom keď ich má interpretovať muž, Kaydanovskiy potvrdil, kedy to má zmysel a pôsobivosť. Jeho starena Madge nie je prvoplánová zlomyseľná ježibaba. Je to starena, ktorá niečo o živote vie, vie predpovedať osud, neschováva sa pred životom v mestečku, ale ktorej ja je urazené, keď sa jej James vysmeje a preto pripraví pomstu. Kaydanovskiy vybavil Madge gestami, ktorých ostré kontúry a fyziognómia jeho tváre i celého tela výborne tvoria protipól víl, ako zemitú a prastarú babu, ktorá je presným opakom vzdušnej éterickej nadpozemskej krásy.Výborne sa darilo dámskej časti súboru. Omnoho ťažšie druhé dejstvo, než druhé dejstvo Giselle, zatancovali s mimoriadne čistou eleganciou, technickou suverénnosťou a vzácne synchronizovane. Dámy nemajú problém z rady v diagonále utvoriť precízne formácie po piatich a ich port de bras sú oživenými rytinami a obrazmi romantickej epochy baletu. Dýchajú ako jedna, tancujú ako jedna a sú skvelým partnerom sólistke.

Orchester Viedenskej štátnej opery pod taktovkou Petra Ernsta Lassena hral zvukovo bohato, farebne, sólové hlasy sa nestrácali v celku a dirigent nielenže pomáhal tanečníkom v precíznej súhre partitúry s pohybom, ale vytváral krištáľovo čistý zvuk s mnohými jemnými odtieňmi.

Ak sa vyplatí do Viedne na niečo ísť, je to práve tento titul. Podobný titul v najbližšej dobe nemáme šancu u nás vidieť. Nielen čo sa týka inscenácie, ale predovšetkým interpretácie. Je to vlastne titul pre celú rodinu. Dievčatá snívajú o tom byť balerínou v tylových sukniach, chlapcom sa páčia efekty a zlá striga, maminkám James a otcom víly, každý si svoje nájde. Škoda, že v uplynulej sezóne sa Sylfida hrala len štyrikrát. V budúcej ani raz.Medzi mnohými návštevníkmi svetovej premiéry v Paríži bol aj August Bournonville, ktorý si zapísal o výkone Marie Taglioni: „pozdvihla divákov do vyššej sféry. V nej vidíme personifikovanú bohyňu tanca.“ Na Sylfidu právom spievali chválospevy nielen diváci, ale aj výrazné umelecké osobnosti: Théophile Gautier, Alfred de Musset, George Sandová, Alphonse de Lamartine, Viktor Hugo a ďalší.
***

Možno práve preto jedinečný súbor baletu Parížskej opery na záver sezóny titul v tomto naštudovaní na repertoár vrátil. Niektorí kritici dokonca označujú Sylfidu, ktorá sa na repertoár vrátila po deviatich rokoch, za najlepší klasický titul v repertoári (vtedy bolo predstavenie zaznamenané aj na DVD s Auréliou Dupont a vtedy skoro zázračným tanečníkom Mathieuom Ganiom). Čo je ešte vzrušujúcejšie a v Paríži skoro nevídané, že titulnú postavu nestvárnila len niektorá z domácich étoile, ale primabalerína Bolšoj baletu z Moskvy, už niekoľko rokov Lacotteho múza Evgenia Obraztsova (tancovala napríklad jeho Dcéru faraóna). Je určite jasné prečo jasala nad jej vycibrenou technikou kritika, ktorá ju nazvala primabalerínou na úteku. Jej technika, totiž spája najlepšie tradície ruskej a francúzskej baletnej školy a cituje dobu, keď francúzsky balet mal k ruskému veľmi blízko. Je zaujímavé, že Obraztsova tancovala obidve verzie Lacotteho aj verziu Bournonvilla. Obraztsova rolu tancovala už v roku 2011 v moskovskom divadle so Stanislavského baletom. Vo verzii Bournovilla bola motýľom, radostným fantasy hrdinom snov, u Lacotteho je to iné. Pohybový slovník je iný, primabalerína zachytáva svoj charakter s nenapodobniteľným šarmom a oči jej žiara a planú, keď odvádza Jamesa od jeho snúbenky Effie do lesa. Kritika označuje jej nohy „za zázrak expresívnej jasnosti“. Ona je konečný výklad úsilia Lacotteho o rekonštrukciu diela, ktoré vzniklo ako dar pre Mariu Taglioni. O Obraztsovej som referoval v súvislosti s festivalom Dance Open, kde tancovala Júliu. Zaujímavý je aj záber repertoáru umelkyne. A nielen to, ale i jej pracovné nasadenie. V júni tancovala v Crankovom Oneginovi v domovskom divadle Tatianu (nedivím sa Crankovým dedičom a asistentom zo Stuttgartu, že dali Obraztsovej prednosť pred Zakharovou), medzitým Sylfidu a pred pár dnami s Bolšoj divadlom úspešne hosťovala v Londýne, napríklad ako Nikia či Aurora. A ešte stihla veľké gala k pocte Nurejeva.

 
***

Partnerom umelkyne bol verným čitateľom nie neznámy Matthias Heymann. Toho podľa niektorých kritikov zatienil mladý člen súboru Pierre-Arthur Raveau (1991), ktorý sa ukázal nielen ako schopný partner, ale ako tanečník ľahkosti a elegantných prostriedkov, ktoré sľubujú jeho veľkú budúcnosť. Práve s týmto tanečníkom som pripravil krátky rozhovor po jeho nečakanom sólovom debute, keď v súbore, ktorý ctí hierarchiu sa objavil ako Basil v Nurejevovom Don Quijotovi. Predstavenie Don Quijota bolo jedným z tých, ktoré súbor vysielal do kín. Ešte predtým, než bol ustanovený za nástupcu Brigitte Lefèvre Benjamin Millepied, práve obnovená premiéra tohto klasického baletu k výročiu Nurejeva vzbudila rozvášnené diskusie o tom, kam sa súbor uberá v jubilujúcom roku – tri sta rokov od jeho vzniku. Diváci v kinách i tí v hľadisku Opery de Bastille mohli vidieť veľmi nevyrovnané výkony. V titulných rolách sa predstavili nové baletné hviezdy súboru Dorothée Gilbert a Karl Paquette. Pre tých, ktorí prenos videli, je tu letná možnosť zaujímavého porovnania, keďže aj ďalšie alternácie sa vystavili „tajne“ na youtube a tak si môžete zahrať na bedlivých pozorovateľov či porotu a vybrať pre seba ideálne obsadenie. Na polemiku a ako príklad, že ani v Paríži nie je všetko geniálne, prikladám krátke porovnanie ako návod na zostavenie ideálnych interpretov.

 

Paquette v prvom výstupe na javisko vo variácii okúzli krásnym double assemblé en tournant – vysoké a veľmi rýchle. Nasledujúcu rondu mal však mnohokrát lepšiu Francois. Prekvapivo mal Paquette viac problémov so zdvíhačkou na jednej ruke (partnerka v arabesque) než François, ktorý odpojil ruku hneď, Paquette dlhšie držal a vyvažoval (možno je to len iným grifom). Vo variácii v 2. dejstve nemá Paquette také krásne grand jeté a ladné port de bras ako Pierre. Paquette je však lepší partner (s Gilbert zo všetkých spomenutých najlepší pár), Pierre je viac technický typ. Paquette však nemal príliš pekné arabesky, má v nich povolený nárt. Vrcholom prenosu v negatívnom zmysle však bolo, keď Paquette po ronde pri záverečnej tour en l´air do kľaku spadne skoro na zem, až sa musel podoprieť aj rukou. Dorothée Gilbert bola na tom lepšie. Výborne hrá a typovo sa ideálne na Kitri hodí. Má potrebnú výdrž, napríklad v attitude než Mathilda v pas de deux v III. dejstve. Zato však prekvapivo nemá isté tour fouetté a chyby sa vkrádajú s postupujúcim príbehom. Samozrejme rôzne technické finesy a kvalita sa nemôžu oprostiť od štýlu interpretácie a výstavby charakteru postavy a osobného kúzla. Preto, ak sa niekomu môže zdať vedľa techniky Paquetta a toho čo predvedie, nejaké zakolísanie v koordinácii nepatrné a vedľajšie, niekto ho môže považovať za škandál. Panoráma nikoho nesúdi, ale je zaujímavé zo svetovej produkcie vďaka moderným technológiám vidieť hneď dve baleríny a troch tanečníkov v jednom titule.

Druhá dvojica: Mathilde Froustey a François Alu – ďalší nováčik zo zboru?

 

François má krásne grand jeté en tournant (výstup v I. dejstve) a zároveň François vo variácii z III. dejstva má krásny saut de basque en dedan a tanečník má skvelú rotačnú techniku. Ako partner však nevyznieva veľmi isto. Mathilde má na dievku vysoký skok a výbornú rotačnú techniku, ktorá sa však úplne nedarí v partnerine (je možné, že je chyba i vo Françoisovi). Rozišli sa hudobne v spoločnej kombinácii pri „gitarovom výstupe“ (veľmi výrazne). Pri grand jeté développé v zdvíhačke François „nevracia“ váhu Mathildy nad prednú nohu – ona nemôže urobiť maximálny rozsah v jeté a pri skladaní na zem nie je nad prednou nohou. Na konci adagia v I. dejstve pri poslednej pirouette Mathilda spadla zo špičky – Francois ju neudržal v osi – zdá sa celková neistota v pirouettes – nervozita? Mathilda – predviedla skvelú variáciu v I. dejstve. Pri odchode zo scény ku koncu I. dejstva má François problémy s odchodom s Mathildou v zdvíhačke v arabeske – úplne zakolíše. Popri týchto problémoch nie je istý ani zbor. Napríklad toreadori; každý zatvára pozíciu inokedy a nedrží diagonálu – na taký súbor je to možno blamáž, o ktorej na blogoch vášnivo diskutujú milovníci tohto súboru, ktorí si nenechajú z miest na galérii ujsť žiadnu reprízu. Nie je nezaujímavé, že Manuel Legris sa v rámci letného programu odvážil Don Qujiota do Paríža priviesť so svojím súborom z Viedne. O Viedenskej inscenácii, ktorá je umelecky staršia ako Parížska som referoval (tu).

Tretia dvojica je opäť Mathilde Froustey a už spomenutý ďalší nováčik Pierre-Arthur Raveau.

 

Pierre má krásne jetés vo variáciách, krásne ladné port de bras. Podľa partneriny sa zdá Pierre lepší partner ako Françoise, na druhej strane sa Pierre je na Basila zvláštny typ, zdá sa, že je to skôr melancholický. Veľmi zaujímavo a plasticky strieda intuitívne miesta charakterovej drobnokresby. Pierre má krásnu čistú techniku: skoky, baterky, točenie mu nie všetko úplne vyšlo, hlavne „prešliapnuté“ pirouettes. Je teda vidieť, že tento nádejný tanečník od decembra prešiel veľkým vývojom. A ako spomína sám na Dona Quijota?Ako si sa dostal k hlavnej role v súbore, kde vládne taká prísna hierarchia? Musel si sa zúčastniť nejakého castingu na nové obsadenie, alebo niečo podobné? Ako dlho si sa pripravoval na rolu?

Riaditeľka baletu Brigitte Lefèvre chcela, aby som tancoval v Don Quijotovi s étoile Myriam Ould-Braham. Mali sme spoločné skúšky pod vedením Florence Clerc, baletnej majsterky. Ale asi po mesiaci a pol, mala Myriam zranenie. Tak Brigitte Lefèvre mi hovorí, že budem tancovať s Mathilde Froustey. “Sujet”, ako som ja. A mali sme skúšky spolu pol mesiaca pred naším vystúpením.

Ako ťa práca na takej veľkej role posunula ďalej?

Naučil som sa veľa o práci pod vedením Florence Clerc, pretože ona naozaj vie, čo je štýl Nurejeva a bol som naozaj nadšený, aký som urobil pokrok. Pracovali sme tak dobre, že som sa naozaj nebál ísť na javisku a bol som veľmi nadšený. Ale bolo to dosť ťažké obdobie, pretože som musel pracovať vedľa Basila, tiež na príprave na baletnú súťaž a tancovať v corps de ballet v každom predstavení Don Quijota.

Čo na to kolegovia? Nebolo to náročné tancovať sólo pred pohľadmi všetkých kolegov?

Bohužiaľ som mal úraz (prvýkrát v mojom baletnom živote), hneď po mojom prvom predstavení Basila. Takže som nemohol tancovať ďalšie dni. Bol som zlosťou bez seba! Ale každý bol rád, že som urobil pokrok, takže som nebol moc zdrvený, že som pracoval dva mesiace iba na jedno predstavenie. Keď zatancujem Basila v budúcnosti znovu, budem mať svoju pomstu!

***

Je vidieť, že v Sylfide po boku Mélanie Hurel sa mu to podarilo. Ak máte radi Dona Quijota nenechajte si ujsť prenos z kráľovskej opery Covent Garden v Londýne v českých kinách 16. októbra. Jedná sa o celkom novú inscenáciu tohto titulu v choreografii baletnej superstar Carlosa Acostu. Ak ste práve v Paríži alebo sa tam v auguste chystáte, môžete navštíviť pôsobivú výstavu k tristoročnému jubileu súboru v knižnici múzea opery do 15. septembra 2013. Výstava mapuje umelecké stopy od Ľudovíta XIV. do dnešných dní. Od základov, ktoré pre tanečníkov položila Académie Royale de Danse v roku 1661 a neskôr, keď Ľudovít XIV. v roku 1713 založil baletnú školu v rámci opery až po súčasnosť. Spočiatku vyhradená pre dospelých, škola sa potom otvorila deťom v roku 1784 a odvtedy zostala verná svojmu poslaniu. Výstava sa týka ako baletu de l’Opéra de Paris, tak jeho školy. Od Pierra Beauchamp po Brigitte Lefèvre, od prvého riaditeľa École de Danse Maximiliena Gardela a Jean Daubervala po Élisabeth Platel. Výstava skúma hlavné inštitucionálne a estetické rozpory. Výstava pokrýva od známych motívov, ako sú tanečníci určení pre maliarov ako Edgar Degas, sociálny aspekt baletu, významné osobnosti, vývoj spoločnosti, repertoár. Zavedenie baletu d´action Noverra v 18. storočí, pôrod a príchod romantického baletu, vynález neoklasicizmu s Lifarom, časť, kde hral hlavnú úlohu Balanchine, Robbins, Petit, Béjart, ale aj Cunningham, Carolyn Carlson, Forsythe a Nurejev. Francúzi nezabúdajú ani na mapovanie politiky podpory tvorivosti a otvorenosti voči významným medzinárodným choreografom, od Piny Bausch po Angelina Preljocaj. Fotografie, kostýmové návrhy, makety scén, kostýmy, všetko čo s veľkou starostlivosťou Francúzi opatrujú ako národný poklad.
***

Kto by naopak cestoval na sever, má mimoriadnu príležitosť. Bellevue theater v Kodani od 10. až do 24. augusta v rámci letného projektu Sommerballet 2013 uvádza baletný večer zložený z dvoch choreografií. Najprv Slonieho muža choreografky Cathy Marston. Druhá polovica večera je obzvlášť zaujímavá. Dorian Gray choreografa Jiřího Bubeníčka, v ktorej vystupuje so svojim bratom Ottom. Titul nie je neznámy ani českému divákovi. Vďaka Marcele Tomáškovej ho mohli vidieť diváci vo Veľkých Losinách a v Šternberku v rámci projektu Taneční most Rudolfa Kubička v Brne. Inscenáciu som i podrobne analyzoval. Radostná správa pre všetkých priaznivcov vrcholného baletu je, že v januári 2014 sa slávni tanečníci postavia opäť na javisko prvej scény v Prahe v dvoch predstaveniach. Viac informácií o projekte Sommerballet 2013 na www.bellevueteatret.dk. Ešte pred januárovými predstaveniami sa bratia Bubeníčkovci 13. októbra 2013 zastavia v Prahe na Žofíne v rámci päťdesiateho ročníka festivalu Zlatá Praha, ktorý pripravil vo festivalovej prehliadke večer s názvom Pocta bratrům Bubeníčkům. Je úžasné, že balet a tanečné umenie nám prináša toľko zaujímavých podnetov, radostných chvíľ a možností k diskusii, na rozdiel od našich tragických vyhliadok v politickom a spoločenskom živote.Foto Maya Farafonova, Michael Pohn, Hidemi de Villepin, archiv, Julien Benhamou, Costin Radu