Baletní panorama Pavla Juráše (31)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
– Sylfida Pierre Lacotteho od Viedne po Paríž
– Nastupuje nová primabalerína z východu Evgenia Obraztsova
– Zapamätajte si meno Pierre-Arthur Raveau
– Kvíz a súťaž pre čitateľov panorámy: Kto je najlepšia Kitri a Basil?
– Výstava k tristo rokom parížskeho baletu či Bubeníčci v Kodani
– Otto a Jiří Bubeníček sa vracajú do Prahy
*** 

Pierre Lacotte (1932) zasvätil celý život vzkrieseniu romantického baletu. Potom, čo v roku 1971 francúzska televízia nafilmovala jeho rekonštruovanú verziu La Sylphide podľa Taglioniho sa ozvala aj scéna priam posvätná – Parížska opera, kde sa hneď o rok 9. júna 1972 konala svetová premiéra tejto úpravy, možno prvej rekonštrukcie romantického baletu vôbec. Lacotte vzkriesil aj originálne návrhy scény dvorného scénografa romantickej a grand opery Pierra Ciceriho a kostýmy Eugène Lamiho. Noëlla Pontois a Cyril Atanassoff (s ktorým bol rozhovor v jednej z panorám, pri jeho návšteve a spolupráci s pražskou Taneční konzervatoří, kde študoval Lifarov balet -nájdete tu) stvárnili ústredný pár. Lacotte tak naštartoval novú éru, líniu rekonštrukcií, v ktorých nasledovali ďalšie tituly, o ktorých sa učí v dejinách tanca a baletu: od skoro neznámych La fille du danube (1978 Teatro Colón, Buenos Aires), Nathalie ou la laitiére suisse (1980 Moskovský klasický balet), Marco Spada (1981 Rímska opera), Le Papillon (1982 Rímska opera) až po i na DVD zaznamenané inscenácie La Fille du Pharaon (2000 Bolšoj balet, Moskva) či Paquita (2001 Parížska opera). Samozrejme spory o skutočnú autenticitu týchto inscenácií sa povedú asi tak dlho, pokiaľ sa budú hrať a znovu uvádzať v redakcii a spracovaní Lacotteho.On sám ale veľmi zodpovedne rozpráva o skoro archeologickej práci a rokoch hľadania rôznych fragmentov, z ktorých postavil výsledný tvar. O rôznych šťastných náhodách, dieloch skladačky k Sylfide, o tom ako našiel, keď už ani nedúfal, v husľovom parte podrobne popísané všetky kroky baletu. Jedno je však isté, nech už je miera autenticity akokoľvek sporná, Lacotte vytvoril diela s pôsobivou dramaturgiou i choreografickou partitúrou. Popri ceste hľadania choreografií zabudnutých baletov Filippa Taglioniho, Josepha Mazilliera, Marie Taglioni, Julesa Perrota či Maria Petipa neopomenul ani vlastné redakcie známejších titulov: Coppélia (1973), Labutie jazero (1976), Giselle (1978) a Luskáčik (2000). Lacotte celé jedno desaťročie sníval o tom, ako prebudí k novému životu majstrovské dielo, ktoré vytvorilo prototyp romantického baletu v choreografii Taglioniho. Lacotte odmietal verziu Augusta Bournonvilla, ktorý štyri roky po Taglionim na inú partitúru vytvoril inú koncepciu baletu. U Bournonvilla je viac preferovaný význam Jamesa, ten je tiež oveľa viac konfrontovaný s čarodejnicou Madge ako nástrojom osudu, oproti verzii Taglioniho. V roku 1968 po doslova detektívnom pátraní získal Lacotte cenný dokument, testament vnuka Marie Taglioni – Augusta Gilberta de Voisins, v ktorom sa dočítal adresu a mená archívu svojej babičky. Dokumenty, ktoré sa medzitým rozprášili v rôznych súkromných zbierkach neboli všetky prístupné a dohľadateľné, ale Lacotte bol rozhodnutý pátranie po stopách choreografie Taglioniho doviesť do konca. Hlavne v Anglicku sa dozvedel popisy a opisy rôznych krokov a pasáží, ktoré si tradovali a popisovali tanečníci naprieč generáciami. Okrem toho našiel väčšiu časť korešpondencie Filippa Taglioniho s kolegami a spolupracovníkmi i jeho osobné poznámky. Ale až keď našiel pôvodnú partitúru, už spomínané „prvé husle“, pod notovým partom zapísané celkom presne kroky a réžiu, mohol prikročiť k rekonštrukcii. Problémom sa ešte ukázalo prečítať poznámky a systém zápisu krokov. S tým Lacottovi pomohli znalci z Ruska, ktorí s choreografom spolupracovali na inscenácii v Peterburgu: Luba Egorova, Carlotta Zambelli. Libretista Filippa Taglioni Adolphe Nourrit (rozsiahly portrét umelca priniesla Opera Plus v júni pod názvom Tragédie velkého umělcetu), mimochodom vynikajúci tenorista opery, sa nechal inšpirovať pri práci na librete dielom francúzskeho spisovateľa Charlesa Nodiera: Trilby ou le Lutin d ´Argail a Heinrichom Heinem. Dôležitý bol romantický motív svadobného dňa, kedy sa udeje niečo osudové. Snúbencovi, či už skôr ženíchovi sa zdá, že v jeho dome sa zjavuje víla s bielymi nôžkami, ktorá lieta. V kontraste proti dňu a škótskym tancom i celkovo škótskemu prostrediu je druhé dejstvo s lesom, kde tancujú víly. Všeobecne už Heine dáva práve elfom ako charakteristické to, že tancujú. Nourrit sa veľmi dobre poznal so slávnou primabalerínou Mariou Taglioni a spolupracovali už pri príprave Auberovej opery Le Dieau et la Bayadère, diela, ktoré v dobovom kontexte vyniká prepojením žánrov, spojením hudby, spevu a tanca. Pri práci na librete Sylfidy Nourrit využil práve skúsenosť s Taglioniovou, ktorá už v tejto opere dokázala vytvoriť mimoriadne pôsobivé romantické gestá, ktoré akoby už boli predurčené pre charakterizáciu sveta víl a predobrazom Sylfidy.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na