Wiener Staatsoper: Lohengrin

Batolivé metamorfózy labute: bezcenná snaha o originalitu

Na počiatku bolo chcenie. Snaha uviesť zdanlivo známe veci v neočakávanom kontexte. Provokovať nové nazeranie na dielo. Vo svete opery nič objavné. V prípade správne zvoleného kľúča chvályhodné. V opačnom prípade nudné alebo pohoršujúce. Rovno predostielam, že režisér Andreas Homoki ten správny kľúč nenašiel. Ale pekne po poriadku.Viedenská  štátna opera má od minulej soboty novú inscenáciu Lohengrina. Jej tvorcovia stredoveký príbeh rytiera Grálu uzavreli do krčmy kdesi na dedine devätnásteho storočia. Uzavreli temer doslovne. Kompletne drevom obložená scéna komunikuje so svetom len dvoma úzkymi otvormi.

Počas predohry vidíme pri otcovej truhle trúchliacu Elsu a Gottfrieda s plastovou labuťou v rukách. Obaja s neskrývaným odporom prchajú pred blížiacim sa Telramundom. O chvíľu neskôr, ešte stále pri tónoch predohry, sa odohrá jeho neúspešná ženba s Elsou. Nevesta utečie spred oltára.Súčasťou scény je vlastná opona s  obrazom dvoch sŕdc a nápisom Es gibt ein Glück. Podľa programu ide o repliku votívneho obrazu pútnického kostola v Južnom Tirolsku. Taký istý obrázok je povesený na zadnej stene scény. V krčmovom prostredí dosť nezvyklá dekorácia. Na začiatku prvého dejstva sa na javisko s rámusom dovalí zhluk Brabanťanov v bavorských krojoch, medzi nimi Elsa oblečená len v spodničke, s labuťou v rukách. Hrubými posunkami prestrkovaná cez celé javisko končí v akejsi komore za scénou. Prichádza kráľ Heinrich v polokroji – polouniforme a Telramund, doteraz grobiansky sa rozvaľujúci na stoličke, začína so svojou obžalobou. Gróf po celý čas vyzerá ako prostoduchý ozembuch, neohrabaný hlupák. Ani z Ortrud nesála nič z dôstojnosti potomka starej šľachty Radbodov – je to len obhrublá sedliačka s hnevlivým výzorom. Z komory je privolaná Elsa, neustále s  labuťou v náručí, občas ju drží pod krkom na spôsob kabelky. Úplne nekráľovsky vyzerajúci kráľovský hlásateľ sa neúčelne prediera pomedzi stoly s koženou aktovkou, režijne posunutý do roly akéhosi „agenta s teplou vodou“. Po opätovnom vzývaní záchrancu cti sa maketa vtáka mení na podivnú formu rytiera. Sťaby čerstvo vyliahnuté labutie mláďa leží spasiteľ z Montsalvatu na zemi v embryonálnej polohe, odetý len v spodnej košeli. Od začiatku tretieho obrazu až po Elsin sľub sa nemohúcne pokúša vstať, motká sa a opätovne klesá na zem. Po Ich liebe dich sa predsa len vzchopí, vyskočí a rýchlosťou modelky sa prezlečie do rovnakého kroja ako ostatní. Nemožnosť koexistencie iracionálneho sveta s reálnym je potlačená, Lohengrin už patrí „medzi svojich“.  Po tom, ako holými rukami odzbrojí svojho protivníka, sa pokračuje v bielizňovej rošáde – tentokrát ostáva do spodného odevu vyzlečený Telramund so ženou. Ortrud sa vďaka Else podarí v druhom dejstve dostať späť svoje šaty, chudák gróf ostáva v tomto nedôstojnom nastrojení až do smrti.Obraz na stene, hlásajúci jestvujúce šťastie je tým, na čo režisér prvé dve dejstvá „hrá“. Bez rozlíšenia aktuálnej situácie sa k nemu Elsa autisticky utieka, až kým ho Ortrud neprerazí päsťou. Neverí snáď Homoki hudbe, že potrebuje takto zvýrazňovať, kto nahlodáva Elsinu dôveru v budúceho manžela, a tým aj jej šťastie?

Ani tretie dejstvo neprináša žiaden „nový kontext“, ako to pôvodne režisér zamýšľal. Konflikt mladomanželov, zabitie Telramunda aj slávnostné rozpovedanie príbehu o rytieroch Grálu sa odohráva v rovnakom priestore, len miestnym štamgastom konečne pribudnú v rukách krígle a kráľovský hlásateľ konečne upotrebí svoju aktovku, z ktorej vyloví verbovacie prihlášky. Po odchode Lohengrina sa na scéne opäť zjaví plastová labuť z prvého dejstva, aby vzápätí zmizla a zanechala po sebe ďalšie mláďa v košeli – Gottfrieda. Nový vojvoda Brabantska sa však pred pohľadom sestry a darmi Lohengrina len vydesene odplazí do proscénia a opona padá.Dirigent Mikko Franck zapadol do tímu tvorcov novej inscenácie necelé tri týždne pre premiérou. Ťažko preto posudzovať, nakoľko sa podpísal pod hudobným naštudovaním. Isté je, že predohra pod jeho taktovkou vyznela pomerne sterilne – správne noty zahrané v správnom čase, v pomerne rýchlom tempe, bez využitia dynamických možností v plnom rozsahu – nevyvolala prílišné citové  pohnutie. Na druhej strane veľmi pôsobivo vyšlo druhé dejstvo. Škoda občasného prekrývania spevákov a falošných tónov v drevenej aj plechovej sekcii dychov, ktoré, žiaľ, nemožno označiť za ojedinelé.Pokiaľ ide o spevácke výkony, Klaus Florian Vogt vo svojej erbovej role nesklamal ani tentoraz. Jeho po celý čas plne znelý lyrický tenor presvedčivo vymodeloval všetky emočné polohy, na ktoré je titulná postava tak bohatá. Temer transcendentálne Nun sei bedankt, mein lieber Schwan, dokonale počuteľné piánko v začiatku In fernem Land, do dramatických tónov pevnou vokálnou líniou rozvinutý žiarivý záver rozprávania o Grále – to všetko a nielen to ukazuje, prečo je Vogt v súčasnosti jedným z najvyhľadávanejších interpretov Lohengrina. Telramund Wolfganga Kocha bol druhým najlepším sólovým výkonom večera. Vokálny výraz väčšinou korespondoval s hereckými nuansami prostoduchého slabocha, občas ale skĺzaval do prehrávania, pri ktorom hlas strácal napätie a nevyhol sa ani intonačným nepresnostiam. Viedenský Lohengrin ale nemá ani jednu ideálnu predstaviteľku hlavných ženských rolí. Hlas Camilly Nylund je pre Elsu príliš malý, chýba mu potrebná dramatická linka, len málo využívala dynamické škálovanie. Pri stúpaní do výšok sa namiesto rozvinutia pevného plného tónu s potrebným kovovým timbrom ozývalo len nepríjemné vibrato. Nepresvedčivá bola aj Ortrud Michaely Martens. Zlovestnosť a ponurá hrozba čarodejnice, predovšetkým v druhom dejstve, bola zrejmá len v orchestri, nie v hlase. Oba svoje veľké výstupy síce odspievala bez intonačných zaváhaní (nešlo prepočuť niektoré transponované tóny ešte pred Entweihte Götter!) ale o mrazivom výbušnom hlase privolávajúcom pomstu starých bohov nemôže byť reči.Günthera Groissböcka som už takisto zažila v lepšej kondícii, aj v roli Heinricha Vtáčnika. Herecky naplnil kráľovský majestát spoľahlivo, sonórny bas mu však sekundoval iba v strednej polohe, výšky boli menej znelé a úzke. Detlef Roth ako mužský komplement vibrata Elsy vytvoril spolu so svojou kostýmovou „výzbrojou“ len karikatúru hlásateľa. Popri Vogtovi tak možno bezvýhradne oceniť len výkon zborov, ktoré boli perfektne pripravené.Hoftheater nächst dem Kärntnertore, predchodca dnešnej Štátnej opery, bol dejiskom viedenskej premiéry Lohengrina a takisto divadlom, v ktorom Wagner zhliadol svoje dielo po prvýkrát. Čo by si asi tak povedal po uzretí jeho najnovšej podoby? Možno tak janáčkovsky: „…já jsem si toho Lohengrina jinak myslil…“?

Hodnotenie autorky recenzie: 50 %

Richard Wagner:
Lohengrin
Dirigent: Mikko Franck
Réžia: Andreas Homoki
Výprava: Wolfgang Gussmann
Svetla: Franck Evin
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
Premiéra 12. apríla 2014 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 16. 4. 2014)

Heinrich der Vogler – Günther Groissböck
Lohengrin – Klaus Florian Vogt
Elsa von Brabant – Camilla Nylund
Friedrich von Telramund – Wolfgang Koch
Ortrud – Michaela Martens
Der Heerrufer des Königs – Detlef Roth

www.wiener-staatsoper.at

Foto Michael Pöhn