Na Kareninu je třeba jet vlakem

Na Kareninu treba ísť vlakom

Keď sa povie Anna Karenina, väčšina populácie sa chytí za hlavu pri predstave povinného čítania  deviatich set stranového románu Leva Nikolajeviča Tolstého, alebo pri pomyslení na niekdajšie takmer štyroch a pol hodinové činoherné predstavenie v Slovenskom národnom divadle (réžia: Roman Polák, premiéra – 2009, derniéra – 2012), prípadne na filmové spracovania, ktoré niektorí diváci buď odignorujú a niektorých dokonca nudia. A hoci možno tieto skutočnosti o dĺžke trvania zdanlivo čitateľov a divákov odstrašujú, pre tvorcov i divadelníkov je to materiál na zgustnutie si. Silná téma, na svoje obdobie s kurióznym vývojom a hraničným koncom, je vskutku bežný príbeh, ktorý sa môže stať každému z nás. Nie je to len o manželskej zrade ženy, je to „materiál“ o súvislostiach s tým spojených. Pohľad spoločnosti i jednotlivca, odsúdenie i pochopenie, konvencia a jej porušenie, vzbura i utrpenie, rôzne uhly pohľadu na príčiny nevery, prežívanie manželky, emočné polohy manžela i milenca, či blízkeho okolia. Klasický trojuhoľník, ktorý má niekoľko variant, ako by mohol dopadnúť od závislosti psychického spracovania zúčastnených postáv, tu však dopadne najtragickejšie ako sa len dá.

Zaľúbená a neverná Anna neznesie tlak spoločnosti, tlak lásky, tlak manžela i milenca zároveň, tlak straty syna i tlak nového zrodu, tlak paralelného šťastia i utrpenia. Anna Karenina (podobne ako aj iné postavy – jej manžel Alexej Karenin a milenec Vronský) sú kumuláciou rozporuplných, vzájomne protichodných emočných pochodov. To isté šťastie z novonadobudnutého, čistého a vášnivého zaľúbenia jej spôsobuje rovnakým dielom utrpenie z nemožnosti jeho absolútneho naplnenia, z výčitiek svedomia voči manželovi a synovi, z pochybovania o sebe v kontexte „slušnej“ konvenčnej spoločnosti buržoázneho Ruska. Vskutku je jedno, kde sa dej odohráva, ide skôr o vnútorné pochopenie  seba samého, o proces sebapoznania a emočného i psychického rastu, o dilemy, otázky, úvahy, rozpory a o schopnosť vyrovnania sa s danou situáciou.

Anna je žena s morálnymi hodnotami, je to i láskyplná matka a v mimomanželskom zväzku nehľadá romantický úlet, ale jedinú osudovú lásku, do ktorej sa ženie s čistou úprimnosťou, strmhlav, bez ostychu, s presvedčením, túžbou, odvahou a neskrývanou vášňou. Hoci jej utrpenie v zmietaní sa morálky, vlastnej túžby a v konvencii spoločnosti je profilované najvýraznejšie, nie je jediná, ktorá tu trpí. Alexej Karenin má predsa hneď  niekoľko dôvodov na emočné výkyvy. Je tu zradené ego muža, ktorý je navyše  zosmiešnený verejne pred sokom aj spoločnosťou, je tu ale aj pretrvávajúca láska manžela k Anne a ich synovi, je to opustený muž aj obeť, je to právom nahnevaný a zúrivý muž, ale aj človek dôstojný, zásadový a schopný nielen odpustenia, ale aj akceptácie dieťaťa svojej manželky, ktoré porodí z lásky s Vronským. Anna je zúfalá a trpiaca, ale Anna aj vrúcne a bezhlavo miluje, len nedokáže nájsť adekvátnejšie východisko zo situácie ako cez smrť. Avšak Alexej je v konečnom dôsledku komplexnejšie a kompletnejšie zacyklený muž vo svojich vnútorných emóciách, ktorý ostáva nažive so všetkou tou zmarenou láskou, zášťou, smútkom a bezmocnosťou. A napokon Vronský – hlavný dôvod tragédie, stojaci kdesi „medzi“ v tomto zápase o priazeň, tak trochu pozorovateľ a vyčkávač, ako sa situácia vyvŕbi. Má lásku Anny, ale nemá jej morálku, má rozkoš Anny, ale nemá jej istotu. Aj keď Vronského a Annu ovláda silný cit (napokon má ho v sebe aj Alexej), v konečnom dôsledku tu nikto nemá šancu byť šťastný. Je konanie Anny tak nepochopiteľné? Je spôsob riešenia situácie len psychickým zlyhaním vyčerpanej ženy, ktorá nemôže mať niekoho , koho ľúbi, svojou láskou zraňuje toho, kto ľúbi ju, ktorá svojou manželskou zradou prichádza o dieťa, kredit v spoločnosti a napokon i o dôvod jej utrpenia?!

Prečo si kladiem otázky a prečo popisujem to, čo je notoricky známe? Pretože toto všetko v baletnej Anne Karenine Kirilla Simonova v Štátnom divadle Košice je, pretože toto všetko sa mu podarilo cez pohyb na scéne dramaticky, pravdivo a nekompromisne zhmotniť.

Románový príbeh Anny Kareniny je nadčasovo fascinujúci práve preto, že „rieši“ vzťahy, ktoré sa lokalitou, zemepisným určením a časovým zadefinovaním neobmedzujú. Vtedy, či teraz, tu, či tam sú až podozrivo a nebezpečne aktuálne. V baletnom prevedení Kirilla Simonova však netreba pátrať po autenticite románu v postavách a detailoch. Niečo ubral, niečo pridal, ale rozhodne pre pohyb a výraz vyselektoval veľmi nástojčivo to podstatné – konflikt jednotlivca a spoločnosti, boj s konvenciou i so sebou samým, psychologické konania postáv, ich vzájomné vzťahy  a emočné prejavy. Tento silný „bonusový balík“ naaplikoval do vnútorných sfér tanečníkov tak, že z ich pohybu vytryskol ako gejzír. Pohybový slovník vychádzajúci z klasiky, ale posunutý do súčasnosti je v jeho choreografickej predstave skladbou výsostne náročných tanečných skladieb, krokových variácii, plasticity tiel, pohybovej pamäte, protichodných gestických motívov, vysokého tempa, razantnej dynamiky, sérii plynule prechádzajúcich duet s množstvom dvíhaných figúr. Tento náročný pohybový komplex je korunovaný výrazom vychádzajúcim z emócie a provokujúcej hudby. Hudba Rodiona Ščedrina, ktorú Simonov v balete použil, je podľa neho (a rozhodne má pravdu) silná a dramatická. Ako sám tvrdí : „… je to európska hudba, hoci bola napísaná za sovietskych čias a špeciálne pre Maju Pliseckú,“ od jej manžela s vyjadrením jej vlastných emócii a reakcií na rôzne situácie.

Svetoznámy príbeh Leva Nikolajeviča Tolstého Anna Karenina v neoklasickom baletnom prevedení, ktorý uviedol v premiére 25. apríla v historickej budove Štátného divadla košický balet, sa podľa sólistov rodil v ťažkej práci. Ruský režisér a choreograf Kirill Simonov podľa šéfa baletu Andriia Sukhanova vytvoril exkluzívne reprezentatívne dielo európskych rozmerov.Mladý ruský režisér a choreograf si prizval k tvorbe svojich stálych spolupracovníkov, ruského scénografa Emila Kapeliuscha, litovskú kostýmovú výtvarníčku Stefaniju von Grawrog a fínskeho svetelného dizajnéra Aleksandra Mustonena. Zaujímavosťou v tvorbe Simonova je skutočnosť, že každé jeho predstavenie je exkluzívnym originálom, nikdy svoje predstavenia neprenáša z divadla do divadla. „Práca so Simonovom bola úplne iná a pre baletný súbor aj úplne nová. V predstavení sú zachované tradičné výtvarné prvky, ale je to akoby súčasný a subjektívny pohľad režiséra na románovú tému,” hovorí umelecký šéf košického baletu a zároveň sólista Andrii Sukhanov.

Kirill Simonov si exkluzívne pre košický balet vybral Annu Kareninu pre odhalenie premenlivosti človeka, túžbu po šťastí a úsilie o mravné sebazdokonalenie. Kirill Simonov sa narodil v ruskom meste Petrozavodsk v roku 1975. Choreografiu vyštudoval na slávnej Vaganovej akadémii ruského baletu v Petrohrade. Získal niekoľko prestížnych choreografických cien za svoju neoklasickú tvorbu a medzi jeho popredné diela patrí Luskáčik v Mariinskom divadle Petrohrad, na ktorom spolupracoval so svetovým dizajnérom Mihailom Chemiakinom, Madame Lionelli premiérovanú v Albert Hall v Londýne, či balet Pulcinella v Novosibirskej opere.

Výtvarná stránka baletu je riešená kompromisom vychádzajúcim z časti z reálií a zároveň aplikovaná na súčasnosť. A hoci z prostredia a kostýmov je cítiť Cárske Rusko konca devätnásteho storočia, ktoré zachováva v detailoch a atmosfére ducha doby a tradície , neviaže sa realisticky na obdobie , posúva ho do abstraktnejších rovín a ponecháva priestor pre fantáziu diváka. Scéna (Emil Kapeliusch) reprezentuje dva plány, zadný – pozostávajúci z reflexnej plexi steny, ktorej časti sú variabilné a provokatívne sa v nej odráža konanie postáv a predný, ktorý reprezentuje štylizované nástupište (akési pódium) v niektorých scénach posúvané a otáčané. Spoza šálov na proscéniu vytŕčajú fragmenty koľajníc aj smerom do priestoru, exteriér tvorí stará pouličná lampa diagonálne vytiahnutá do priestoru, stromy a pár rekvizít – vozíky, vrecia, kufre naznačujúce staničný zhon v úvode. Interiér zadefinuje obrovský luster spustený nízko nad podlahu, ktorý sa zrkadlovo odráža v ploche v pozadí, objavia sa aj stoličky, drobná účelná rekvizita (šálka) – spoločnosť manipuluje v grotesknom geste so šálkami pri čaji o piatej, respektíve klebetách pri imaginárnom samovare.Takzvaný „druhý interiér“ je reprezentovaný „akváriom“ – priesvitným kubusom na kolieskach, do ktorého sa Karenina ukrýva ako do inkubátora pred svetom, v ktorom sa ako vo vlastnom vnútri v zúfalstve zmieta, kam sa utieka k spiacemu synovi, v ktorom ju spoločnosť vozí na kolieskach zo strany na stranu a z ktorého musí v konečnom dôsledku aj tak vždy vystúpiť. Vystúpiť zo seba. Tento fenomén je reprezentantom jej duše, jej skrytých prežívaní, jej psychiky sterilne vnútorne uzavretej, ale vonkajším svetom zmietanej.Kostým (Stefanija von Grawrog) odznie v elegantnom štýle v detailoch sledujúcich dobu (u dám prvky na hlavách, mašle a stuhy na šatách, krajkové aplikácie) v tónoch bielej a čiernej (spoločnosť), fialovej (Betsy), lososovej (Kitty). Karenina je symbolicky profilovaná v temnej čiernej, postupne šedej variácii, aby zahorela (i „zhorela“) v sýtom červenom tóne ohňa lásky, vášne a zrady. Všetky varianty majú decentné kombinácie zjemňujúcej krajky. Páni sú zväčša odetí do jemne štylizovaných uniforiem vyššej spoločnosti, v dôstojnom výraze, s mierou a so sledovaním tanečného pohybu. Výprava v celkovom znení je výsostne elegantná, esteticky príťažlivá, nevtieravá a efektná zároveň. Zachováva a priznáva noblesu dobe, téme a spisovateľovi. Realisticky nekopíruje, nesnaží sa o moderný výtvarný slang, ale v harmonizácii prvkov vyvažuje balans medzi minulým a prítomným, medzi konkretizáciou a abstrakciou.Celkový výtvarný výraz evidentne podporuje svetlo (Aleksander Mustonen), ktoré nielen vytvára atmosféru a náladu jednotlivých situácii, ale scénu doslova „modeluje“ architektúrou svetelných kužeľov a dômyselne „zakreslenou“ geometriou lúčov vychádzajúc zo všetkých strán a polôh javiska. Aj svetlo, ako napokon všetko ostatné, tu profiluje výrazne drámu.Simonov, ako bolo už povedané, nesleduje notoricky vedľajšie postavy predlohy a nepridŕža sa presne podkladu s výnimkou hlavnej dejovej zápletky. Do deja zakomponuje postavu Kitty, Anninej kamarátky, ktorá celé dianie milostnej drámy sleduje, je takmer všadeprítomná, vždy sa objaví keď treba (možno aj keď netreba), je voči Anne (na rozdiel od ostatnej spoločnosti) zdanlivo chápajúca aj súcitná, nie je však celkom isté, či za týmto „priateľským“ gestom nie je skrytá trochu zákerná a nepriznaná náklonnosť k Anninmu manželovi. Tento moment choreograf ponecháva v náznaku a tušení diváka v polohe dilemy. Kitty (milenka Vronského) sa dejom iba striedmo mihne,zrejme aby skôr naznačila, že Vronský mal, má (a bude mať) tiež iné vzťahy, ktoré však kvôli Anne na chvíľu ľahko opustí. Zatiaľ čo Betsy pôsobí vyzreto (a možno aj trochu prešpekulovane), Kitty je hravá, naivná, čistá duša. Choreograf vkladá do deja aj tanečné Trio, ktoré pred spoločnosťou v opere predvedie fragment „trojkového“ príbehu – akýsi pendant (iróniu? výkričník?) so životom Anny, Alexeja a Vronského, do ktorého sa Anna z času na čas prirodzene zapája, ako jeho organická súčasť.

Celé predstavenie je postavené tak, akoby priamo vychádzalo z duše Anny. Akoby Karenina z odstupu pozorovala svoj vlastný život (ako film) a zároveň akoby bola so všetkých uhlov sledovaná. Spoločnosťou, Alexejom, Vronským, Betsy, sama sebou a napokon divákom (moment, keď sa utieka i fyzicky do hľadiska a trpí v bezprostrednej blízkosti s ním), stratená v spoločnosti (tej hranej i reálnej), stratená v dobe (vtedy a dnes) a stratená v sebe. Simonova baletná Anna Karenina je materiál pre psychiatra (nie, že by ostatné Kareniny neboli), ale choreograf zámerne profiluje ešte akúsi nadstavbovú paranoju hlavnej predstaviteľky.Z choreografického a tanečného hľadiska (podporeného muzikou) je Simonovov projekt výsostne dramatickou záležitosťou s vysokým tempom, nasadením, reťazcom komplikovaných duetov sólistov a razantne prítomným zborom. Dynamika hudby nepustí a tak choreograf nedá dýchať ani tanečníkom, ani divákom. Dôsledne, zámerne a právom. Baletný súbor Štátného divadal Košice prešiel „skúškou ohňom“ v inom type tancovania. Neprešiel by však, ak by nebol aj dostatočne na túto skúšku pripravený. Umelecký šéf košického baletu Andriij Suchanov (a napokon aj choreograf Kirill Simonov) vedeli, čo si môžu s tanečníkmi dovoliť, aký stupeň náročnosti im „naložiť“ a ako ich prostredníctvom tejto náročnosti posunúť ďalej na interpretačnej úrovni.

Začiatok začína akoby koncom, hneď v úvode sa objaví prostredie stanice, črtajúca sa mužská postava na horizonte a Karenina „uväznená“ v tesnom kubuse svojho zmeteného psyché. Pouličný ruch staničného zhonu vystrieda zastavenie v čase (výjav ostáva v sošnom postoji ako v zastavenom filme). Karenina stretáva v tejto náhlivej atmosfére Vronského. Letmo, iba na chvíľu a aj tak tento krátky moment postačí, aby jej postavil doterajší život naruby. Spoločnosť je tu stále, na nástupišti, aj na plese, v karikovanej štylizácii so šálkou čaju i v opere, ako prítomný groteskný sudca globálneho myslenia, výsmechu a odsudzovania. Hoci celý súbor funguje maximálne kompaktne, najsilnejšími momentmi sú duetá Karenina – Vronský, Alexej – Karenina a triá Vronský – Karenina – Alexej. V razantných gestách, dvíhačkách, rotujúcich figúrach si muži ženu podávajú, pohadzujú, odtŕhajú ju i vkladajú vzájomne do náruče – v tomto chaose emócií je toľko výpovedného zmätku a bôľu, láska Anny k Vronskému je skôr týravým utrpením, než radosťou. Obaja túžia aj trpia, milujú aj sú zraniteľní. Manžel Anny v návale spravodlivého hnevu je majetnícky, ale aj ochranársky zároveň. Je to brutálny boj o lásku, o nehu, o ženu, ale aj podvedomý strach o seba. Len vo Vronskom, s jeho málo výpovedným a zároveň veľavravným  „poker face“, sa na moment zračí záchvev samoľúbosti a chlapského víťazstva. Z emočne vypätej situácie sa Anna uvoľní až vo dvojici s Vronským, jej hlasný smiech je roztopašný, radostný, frivolný a šialený zároveň. Je v ňom rozkoš i obava. Spoločnosť prichádza do diania nesúc si stoličky na toto vábivé kontroverzné „divadlo“, tanečníci verbálne formulujú svoje názory smerom k dvojici (po slovensky i po rusky). Aby toho nebolo málo, trio tanečníkov predvedie  za sprievodu opernej árie „incident“ Anny, jej milenca a manžela, kým sa dav posmešne a pohoršene prizerá na toto „zrkadlo“ Anniných činov.Mimoriadne silný je duet Alexeja a Anny v scéne, keď jej bráni kontaktu so synom – obraz je sugestívny, energický až drastický.  Zúrivý, žiarlivý, zranený manžel nekompromisne dáva najavo svoj zásadový postoj  k „nehanebnici“ a odobratie jej syna vníma ako trest za jej zradu.  Finálne odmietnutie Vronským zavŕši Annine zúfalstvo, ktoré vloží do svojho tanečného sóla i symbolicky do rúk spoločnosti, ktorá prisúva k Anne nástupište, na ktorom napokon skokom pod pomyselné kolesá vlaku skoná, aby si ju indiferentný dav odniesol ako „spravodlivú“ obeť, ktorú nadobro uštval k smrti.

Toto brutálne divadlo o zúfalstve a nešťastí, o láske a zrade, o odsúdení aj pochopení postavil Simonov na svojom overenom inscenačnom tíme a trúfol si experimentovať s košickým baletným súborom, ktorý doposiaľ nepoznal. Výsledkom tohto (možno riskantného) kroku je vizuálne príťažlivé divadlo plné dramatických zvratov, mimoriadne kvalitného, náročného tancovania a stále živej emócie.

Všetci protagonisti (sólisti aj zbor) podali po tanečnej stránke tak reprezentatívny výkon, že nemá snáď ani význam definovať ho separátne. Anna Karenina v podaní Evy Sklyarovej je nesmierne tvárna, herecky náležite trpiaca, ľúbiaca, zradzujúca, chvíľkami radostná i šialená, predovšetkým však vo všetkých týchto polohách prirodzená bez známky akéhokoľvek afektu.Nepochybne spoľahlivým pendantom v roli manžela je Andrii Suchanov, schopný zahrať všetky nuancy zradeného manžela, v celom emočnom spektre od hnevu, žiarlivosti až po odpustenie a rodinnú oddanosť. Popri rozporuplných citových vibráciách si zachováva neustále eleganciu a dôstojnosť, skrytú za zdanlivú tvrdosť a sebaovládanie. Jeho tanečné kreácie sú zážitkom, plynulé prechody v pózach, spolupráca s partnerkou, dekoratívne veľkorysé paže v oblúkových gestách – to všetko vyvoláva pokornú úctu. Vronský Sergeia Iegorova má tiež pohybovú dokonalosť a štýl, výraz si udržuje v akejsi nástojčivej sterilite, emóciu vyjadrí v drobných fragmentoch (sú to skôr nepatrné úsmevy popod neexistujúce fúzy). Má svoju noblesu, ale aj svoju prázdnu aroganciu prezentovanú vyčkávacím alibizmom. Skôr očakáva , čo sa okolo neho udeje, než by chlapsky do situácie zasiahol. Uniknúť v závere však vie.

Krásnou „podívanou“ je aj Trio (Boglárka Kowalski, Peter Rolík, Vasyl Sevastyanov), na ktorom si baletomani rozhodne zgustnú. Plynulé prechody, komplikované dvíhané figúry a nasadenie potvrdzujú dokonalosť gesta. Za zmienku stojí aj Betsy (Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov), na ktorej si okrem tanečnej techniky všimneme aj herectvo, ako aj hravosť a ľahkosť figúrky Kitty (Yulija Chemitova) s dievčenským espritom.Jednoznačne však treba uznať  nasadenie a výkon celého súboru, ktorý sa síce na Simonovovej choreografii náležite nadrel, ale aj dokázal posunúť svoje hranice v zmysle tanečnej (i výrazovej) interpretácie.

Baletný súbor Štátného divadla Košice priniesol v ostatnej  sezóne tri silné, rôznorodé a kvalitne obsiahnuté tituly – ChaOtika (choreografia Pál Frenák – nájdete tu), Smrť v Benátkach ( choreografia Ondrej Šoth – najdete tu), Anna Karenina (choreografia Kirill Simonov), dva zverené zaujímavým zahraničným hosťom, jeden domácemu tvorcovi. V každom z nich ide o iný druh tancovania, inú tému a inú atmosféru, každé dielo má  svoje kvality, vyprofilovaný umelecký názor, pôsobivý vizuál a za všetkými treba cestovať do Košíc. Možno téma na zamyslenie a priestor na tichú závisť.

V každom prípade baletná Simonovova Anna Karenina (vytvorená špeciálne pre košické divadlo) je popri svojej úvahovo nástojčivej téme pozitívnou tanečnou provokáciou pre všetkých, ktorí milujú tanec. Mňa osobne zvlášť teší, že je to balet, v ktorom sa dravo tancuje a nie len hýbe. Ruský choreograf Kirill Simonov priniesol na slovenský východ ruskú nekompromisnú náročnosť, esenciu ducha tradície a dávku súčasného európskeho tancovania.Že si túto kombináciu nedokážete predstaviť ? Nuž neostáva vám nič iné, len nasadnúť na IC-ečko. Pretože, nech to znie akokoľvek morbídne, na Kareninu treba ísť vlakom. Budete k nej bližšie.

Poznámka pod čiarou: V deň písania recenzie o Anne Karenine – zúfalej žene, ktorá skočila pod vlak, som musela ešte navštíviť ateliér nemenovanej výtvarníčky. Na zastávke električky som sa mimovoľne zadívala na koľaje, ktoré obmýval hustý, dramatický dážď. Zauvažovala som, aká hrozná musí byť smrť na koľajach, že to chce skrat v mozgu, totálne zúfalstvo, alebo enormnú odvahu. V ateliéri som sa následne dozvedela, že česká speváčka Iveta Bartošová ukončila svoj život skokom pod vlak. Nabehli mi zimomriavky. Zúfalí ľudia, robia zúfalé veci pod tlakom okolitého sveta, ktorý nedokážu uniesť. Ako je zrejmé – je úplne jedno kde a kedy. Tolstého Karenina má svoje súčasné pokračovateľky, aj keď dôvody na ich konce sú iné. Jeden je však rovnaký – zúfalé poznanie, že spoločnosť je rovnako kruto (ak nie viac) nemilosrdná. Ruský choreograf Kirill Simonov to akosi intuitívne vytušil.

Hodnotenie autorky recenzie: 100 %

Rodion Ščedrin:
Anna Karenina
Réžia a choreografia: Kirill Simonov
Scéna: Emil Kapelusch
Kostýmy: Stefanija von Grawrog
Lightdesign: Aleksandr Mustonen
Balet a zbor Štátného divadla Košice
Premiéra 25. apríla 2014 historická budova Štátného divadla Košice

Anna Karenina – Eva Sklyarova (alt. Ami Fujikawa / Boglárka Kovalski / Inessa Yagolnik)
Alexej Karenin – Andrii Sukhanov (alt.Maksym Sklyar)
Vronský – Sergei Iegorov (alt. Igor Pashko / Peter Rolik / Vasyl Sevastyanov)
Kitty – Yulija Chemitova (alt. Boglárka Kovalski)
Betsy – Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov (alt. Elena Chetvernya)
Sorokina – Natalia Bajin-Litvinova (alt. Liudmyla Vasylyeva Kolimečkov)
Stiva – Jozef Marčinský
Sergej – Gregor Hudák, Šimon Tololčáni
Trio v opere – Boglárka Kowalski , Peter Rolík, Vasyl Sevastyanov (alt. Yuliya Chemitova / Sergii Iegorov / Igor Pashko / Maksym Sklyar / Andrii Sukhanov)

www.sdke.sk

Foto Anton Faraonov