Opéra Comique Paříž: Cavalliho Egisto

Benátska opera 
Hoci zrod najstarších známych operných diel sa datuje okolo roku 1600, prvé verejné operné divadlo – benátske divadlo di San Cassiano, založené patricijskou rodinou Tronovcov – bolo otvorené až v roku 1637. Svoje verejné pôsobenie inaugurovalo premiérou opery Andromeda od Francesca Manelliho. Po mimoriadnom úspechu začali bohaté benátske meštianske rodiny zakladať ďalšie operné domy. Koncom storočia mali 120-tisícové Benátky už šestnásť verejných opier. Opera sa tak otvorila širokému publiku.

Benátska opera, na rozdiel od „zborovej“ rímskej a „recitatívnej“ florentskej, sa zvykne označovať ako sólistická. Postupne sa z nej vytráca zbor a všetka pozornosť sa sústreďuje na sólistov – primadony a kastrátov, ktorí boli nesmierne obľúbení a dosahovali viacnásobne vyššie príjmy, než libretisti a skladatelia. Námetom benátskych opier sú popri biblických príbehoch aj príbehy grécke, rímske a stredoveké. Námety sa už aktualizujú a približujú ideálom vtedajšieho života. Dej tvoria zväčša príbehy dvoch – troch milostných dvojíc. Striedajú sa v nich komické a vážne scény, do osudov hrdinov zasahujú bohovia.

Hudobne sa v benátskej opere objavuje popri secco recitatívoch aj recitativo accompagnato, a to v dramatických vypätých scénach, kde sólistu doprevádza skupina sláčikových nástrojov a hlas je výraznejšie vedený melódiou recitatívu. Svoje miesto tu nachádza aria da capo, strofická ária s tromi časťami a opakovaním, ktorá umožňuje spevákovi prezentovať majstrovstvo v používaní melodických ozdôb.

Pier Francesco Cavalli
Zakladateľskou osobnosťou benátskej opery bol Pier Francesco Caletti, rodák z Cremy neďaleko Milána (1602). Neskôr si osvojil meno svojho benátskeho patróna Cavalliho. Ako 28-ročný sa oženil s bohatou vdovou, čo mu umožnilo venovať sa komponovaniu hudby.

Jeho kariéra začala v Dóme sv. Marka – najprv bol zboristom, potom spevákom, organistom a napokon kapelmajstrom. V roku 1638 prvýkrát dirigoval operu v divadle di San Cassiano, rok na to uviedol na karnevale prvú vlastnú operu Svadba Tetidina a Péleova (Le nozze di Teti e Peleo). Jeho hviezda stúpala. Po smrti svojho učiteľa Claudia Monteverdiho sa stal najvýznamnejším benátskym skladateľom. Väčšinu diel uviedol v Benátkach, niekoľko ich ale napísal aj pre Neapol, Florenciu, Viedeň či Paríž (napr. na objednávku kardinála Mazarina operu pri príležitosti svadby Ľudovíta XIV.).

Skomponoval najmenej 42 opier. Jeho vrcholnými dielami sú opery Jáson a La Calisto. Kým v prvej spomínanej dosahuje vrchol v melodických áriách, v druhej sa naplno prejavuje jeho zmysel pre komický žáner. V neskorších Cavalliho dielach sa zvyšuje počet, dĺžka a celkový význam árií.

Egisto
Hudobne spomedzi Cavalliho opier vyniká Egisto. V tomto diele porušil zaužívaný vzorec, podľa ktorého sa dráma vyjadruje zväčša expresívnym recitatívnym monológom či živým recitatívnym dialógom a krátke árie sú zväčša určené vedľajším postavám. Naopak, Egisto vyniká veľkým počtom árií a duetov.Egisto je Cavalliho v poradí siedma opera a druhá spolupráca s jeho najobľúbenejším libretistom Giovannim Faustinim. Premiéru mala v roku 1643 v divadle di San Cassiano a dosiahla taký úspech, že ju v krátkom slede uviedli v Janove, Ríme, Florencii, Bologni, Palerme i v cisárskej Viedni.

Faustini v librete skombinoval prvky z commedia dell´arte od Ariosta a latinskej básne od Ausonia. Príbeh sa odohráva na gréckom ostrove Zakyntos, ktorý je pod nadvládou Benátok.

Dej je veľmi jednoduchý. Ústrednými postavami sú dva zamilované páry –  Egisto (potomok Apolóna) s Clori a Lidio s Climene. Clori je presvedčená, že Egisto zahynul, a začne si milostnú avantúru s Lidiom. Po rade zápletok a komplikácií, ktoré vyvolávajú – či už z rozmaru alebo vášne – bohovia z klasického panteónu, sa všetko končí šťastne: Po zásahu Apolóna sa zamilované dvojice vracajú k sebe – Clori k Egistovi a Lidio ku Climene.

O novodobé znovuobjavenie opery sa zaslúžili dirigenti Renato Fassano, ktorý v roku 1970 uviedol jej koncertnú verziu v Scuola di San Rocco v Benátkach, a Raymond Leppard, ktorý ju v roku 1974 v Santa Fe vzkriesil aj v javiskovej podobe.

Egisto v Opéra ComiqueAutori najnovšej parížskej inscenácie diela, dirigent Vincente Dumestre s orchestrom Poème Harmonic a režisér Benjamin Lazar, sa rozhodli Egista uviesť v čo najvernejšom renesančnom šate benátskej opery. Scénu tvorí poschodová zrúcanina Apolónovho chrámu, ktorý je osvetlený len akoby sviečkami a plápolajúcim ohňom. Kostýmy, líčenie, kulisy a rekvizity odkazujú na dobu vzniku diela. Scéna je tak „požehnaná“ žltým svetlom, gestá sú renesančne prehnané. Inscenátori dbali i na dokonalosť detailov. Amor má nádherné leonardovské krídla, počas súboja sa bojuje drevenými mečmi … Divák tak má pocit, že je štatistom pri nakrúcaní historického filmu, počas ktorého ho režisér s ľahkosťou a bravúrou sprevádza dejom.
Orchester Poème Harmonic pod vedením Vincenta Dumestre hrá citlivo a nenútene, historické nástroje (basové husle, basová viola, lýry, archaická lutna, baroková gitara, colascione, theorbe) dodávajú opere zvukovú autenticitu.

V parížskom Egistovi sa stretlo skvele disponované spevácke obsadenie, ktorému ťažko čokoľvek vytknúť. Mimoriadne zložitú partitúru, obsahujúcu množstvo árií, duetov a ansámblov s komplikovanými recitatívmi, protagonisti odspievali akoby mimochodom. Najvýraznejším zjavom inscenácie bol barytonista Marc Mauillon (Egisto), ktorý svojím sympatickým zápalom dodal produkcii najmä v poslednom dejstve potrebnú dramatickosť. Jeho technicky istý hlas, predovšetkým v strednej polohe krásne sýty a prierazný, bol ozdobou tejto ranobarokovej lahôdky.

Jednoducho vysnívané nedeľné parížske popoludnie.

Francesco Cavalli:
Egisto
Dirigent: Vincent Dumestre
Režie: Benjamin Lazar
Scéna: Adeline Caron
Kostýmy: Alain Blanchot
Světla: Christophe Naillet
Líčení a účesy: Mathilde Benmoussa
Orchestre Le Poème Harmonique
Koprodukce Opéra Comique Paris, Opéra de Rouen-Haute Normandie, Les Théâtres de la ville de Luxembourg, Le Poème Harmonique
Premiéra 1.února 2012 Opéra Comique Paříž
(psáno z reprízy 5.2.2011)

Egisto – Marc Mauillon
Lidio – Anders Dahlin
Clori – Claire Lefilliâtre
Climene – Isabelle Druet
Hipparco – Cyril Auvity
Aurora / Amore – Ana Quintans
Didone / Voluptia – Luciana Mancini
La Notte / Dema – Serge Goubioud
Apollo – David Tricou

www.opera-comique.com