Baletní panorama Pavla Juráše (107)

Tentoraz:
* Baletný a tanečný záver roku v Brne
* K čomu nám sú mladí choreografi? – Ateliér v NDB
* Alžbeta a Salomena
* Krásne výkony vo Vaculíkovej Anne Karenine
* Fotogaléria Strings z Zürichu
***

Po Panoráme spoza hraníc sa vrátim trochu k Brnu. K projektom, ktoré sa do mediálnej pozornosti moc nedostali. Poslednú dobu je možné v moravskej metropole vidieť rôzne pohľady na balet súčasnosti a minulosti, či skôr tanec. Nový šéf baletu Mário Radačovský vzkriesil ideu choreografického Ateliéru, ktorý kedysi založila Lenka Dřímalová, ktorá ho potom sama pochovala možno aj preto, že úroveň nebola dostačujúca ani na choreografické laboratórium, kde si členovia súboru, ktorí sa cítia disponovaní (a že ich je) vyskúšajú prácu tvorcu. Tento aspekt sa potvrdil aj teraz. Mnoho povolaných, málo vyvolených. Úroveň jednotlivých choreografií je taká kolísajúca, že snáď mala zasiahnuť aj dramaturgia a šéf a niektoré čísla radšej vypustiť, lebo neniesli ani elementárne znaky remesla a invencie už vôbec nie. Podobne ako dnes vo všetkom i v choreografii si každý myslí, že stačí mať poruke interpreta, svoju obľúbenú muziku a niekde dielo predvádzať a už sa zrodil choreograf. Nie je to tak. Genéza je zložitejšia. A choreografa neurobí ani vysoká škola v Prahe, kam sa mnohí utiekajú, aby získali vysokoškolský diplom. Je to podobne ako v profesiách napríklad réžia divadelná či filmová. Talentov je ako šafranu a tvorcov kontinuálne pracujúcich, ktorí by mali šancu rásť, ktorí by k tomu dostali priestor, je tiež málo. Ani mladú generáciu už etablovaných choreografov, napríklad na úrovni tvorčích projektov, si žiadny šéf nijako zvlášť do svojho súboru nepozýva. Veľký zástoj cudzincov, ktorí nemajú dispozície pre klasický balet vo veľkom súbore ako je Brno a túžia choreografovať, je neúrekom. Ich nedostatky interpretov sa tu ešte znásobujú, keď majú sami niečo vytvoriť. Väčšinou sa jedná o infantilné pokusy buď byť originálny alebo naivne pospájať nejaké tie arabesky, nejako to zaobaliť a dielo je na svete. Možno nabudúce viac rezať a neutrápiť diváka, dať väčší priestor do minutáže tvorcom, ktorí majú talent, predpoklady a potrebujú sa ďalej rozvíjať a ich nelimitovať minutážou.

Táto povinná minutáž poškodila choreografiu Markéty Habalovej Mezi světy, ktorú pôvodne vytvorila pre absolventský ročník brnianskeho Konzervatória (tu). Pôvodných tridsať minút logicky napísaného libreta a vypointovaného príbehu, hudobnej dramaturgie a psychológie postáv musela okresať o polovicu, čím sa jej idea logicky scvrkla. Veľká škoda, lebo Habalová už mnohokrát preukázala potenciál i schopnosť svoje zámery čitateľne realizovať a v pohybovom slovníku, čo je to najdôležitejšie v choreografii, hľadať vlastné vyjadrenie a nekopírovať obľúbené figúry, ktoré obdivujeme v cudzine, na webe a podobne. V diele vyniká kľúčové dueto, ktoré by obstálo aj samostatne. Krátenie hlavne ublížilo ingredienciám Habalovej libreta, kde pôvodné libreto bolo vyvážené medzi dramatické aj komické situácie. Komické prvky sú v choreografii obzvlášť problémom. Tak ako komické balety. Všetci sa radšej schovávajú za intelektuálny háv tragédií a v bohato komponovaných depresiách útočia na citové zmysly divákov. Nie je to len fenomén domáceho prostredia, ale rovnako je to aj vo svete. Že by si mladý tvorca trochu zo seba urobil srandu alebo priniesol pozitívnu energiu a radosť na scénu, o tom nemôže byť ani reč.

***

Tragicky o mesiac neskôr dopadol projekt Hany Litterovej a Zuzany Lapčíkovej Alžběta a Salomena. Nie neznáma Hana Litterová, tentokrát podpísaná aj pod scenár a réžiu, precenila svoje sily. V hybridnom projekte, ktorý mal spojiť tanec, činohru a hudbu do moderného javiskového tvaru vyšlo inscenátorom obludné bludisko bez východu. Herci pateticky memorujú texty, ktoré sa obmedzujú na kópie biblických textov, parafrázy a neustále vypočítavanie majetku bohatej rodiny Smiřických, o ktorých dielo pojednáva. Litterová zle vsadila kartu v scenári na pochopiteľnosť, psychológiu a motiváciu postáv. Kým herci hovoria monológy, tanečníci dialógy vedú v naivnej pantomíme, ktorá už ani nemôže byť horšia. Presný opak logického usporiadania, ktoré by sa ponúkalo. Nie je jasné, prečo matka nenávidí Alžbetu, ktorú zatvorí do podzemného žalára. Ako zázrakom sa potom u nej objaví vykúpenie – Ota Jindřich. A ten sa ako dostal do tejto kobky? Zrazu celí zamilovaní ruka v ruke spolu blúdia väzením. Tieto nelogickosti narastajú (matka hovorí: dnes nemá miesto žiadna čierna a je sama celá v čiernom kostýme).

Zdvojenie postavy Alžbety medzi herečku a tanečnicu neprináša nič, pretože herečka je stále na scéne a keď príde tanečnica tancovať variáciu na jej monológ sú tam spolu. Žiadne rafinované vymieňanie protagonistiek ako Litterová sama zažila v kultových baletoch Libora Vaculíka. Samozrejme aj takéto postupy sú v dnešnom divadle možné, ale museli by mať opodstatnenie. V diele sa niet čoho chytiť. Je presýtené sexuálne naivnými scénami, ktoré sa okrem javiska odohrávajú vo veľkých detailoch ešte aj v projekcii, ktorá len ukazuje infantilné a nad dimenzované zachádzanie s týmto médiom. Čo je ale horšie je fakt, že choreografka nevykresala iskru svojho pohybového slovníka, za ktorý v minulosti bola aj ocenená. Mrežou väzenia je malá scéna Reduty ešte zmenšená a postavy tak tancujú akési podivné útvary na dvoch metroch štvorcových. Tanečné postavy sú matné. Nie sú v žiadnom dejovom oblúku vývoja, ani motivácie. Príchod Ota Jindřicha v pláštiku je ako z iného baletu, keď sa zjaví dobrosrdečný princ.

Choreografia je navyše veľmi nemuzikálna, vôbec nerešpektuje charakter piesňovej formy, v ktorej Lapčíková komponuje. Tá, i keď spôsobila problém choreografke tým, že s hudbou meškala a nedodávala pasáže choreografke k príprave včas, nakoniec vlastne vyhrala. Divák, ktorý obľubuje túto pseudo historickú hudbu so spievaným textom, bude očarený. Živá interpretácia navyše vnáša autentický prvok, ktorý bohužiaľ javiskovému konaniu chýba. Túžba po syntetickej forme sa nepodarila. Jednotlivé zložky k sebe nepasujú (symbolická scéna Pavla Knolleho svedčí o chudobe rozpočtu a nápadov, akási kolekcia kostýmov a là história pre módnu prehliadku Agnieszky Pátej Oldak je doplnená obludnými parochňami). Čo chceli tvorkyne povedať, ostáva záhadou. Zaujímavé je, že inscenácia spadá do gescie činohry NDB (umelecký šéf Martin Františák), neprodukuje ju balet. Čo si divák môže vziať z tohto príbehu? Čím ho má inšpirovať? Zaujať? Že túžba mnohých dnes po hmotnom zaistení im šťastie neprinesie? Že záleží len na láske?

***

Šéf baletu Radačovský zavádza aj novú tradíciu, aby sa v Brne v pravidelnom cykle predstavovali súbory z republiky. Príde Balet ND Praha s divákmi milovaným večerom Sólo pro tři. V apríli Bohemia Balet s rodinným predstavením Petr Pan. Idea je to výborná. Otázka je, či súbory majú čo ponúknuť. Pilotným hosťovaním bola Vaculíkova Anna Karenina z Plzne. Čo nám balet Divadla J. K. Tyla ponúkol? Za prvé – prišiel bez orchestra, čo výrazne znižuje úroveň hosťovania. Nahrávka bola taká nekvalitná, že boli počuteľné praskania a preskakovanie na audio nosiči. Za druhé – pracovníci techniky sa v cudzom prostredí nedokázali popasovať s technickou náročnosťou inscenácie. Toľko chýb a ako sa vraví v Česku “průserov“ sa len málokedy vidí. Za tretie – v divadle nebolo možné si kúpiť program, aby sa divák dočítal aspoň kto tancuje, keď už nič iné. Za štvrté – šéf baletu v Plzni vyslal do Brna trio hlavných predstaviteľov z vlastných zdrojov. To je príjemné. Nedávať na obdiv, že máme peniaze na hostí, ale že vlastný ansámbel disponuje tanečníkmi schopnými obstáť nárokom Vaculíka.

A aký tento súčasný Vaculík je? Je to jeho bremeno, ktoré si už navždy ponesie, že vždy bude znalý divák porovnávať jeho predchádzajúce práce s tými súčasnými. Čakať na zázraky, čakať na niečo nové, túžiť byť ďalej znovu a znovu oslnený nápadmi choreografa a režiséra. Bohužiaľ Karenina v kontexte Vaculíkovej tvorby vyznieva priemerne. Je to remeselne dobre zvládnutý balet pre malé divadlo a malý súbor, ale nie je to žiadny bonbónik. Vaculík akoby absentoval na jemu vlastné nuansy, ktorými bol schopný vyjadriť zložité charaktery postáv, ktoré mu v príbehoch, ktoré si vybral k tanečnému spracovaniu imponovali. Tu je všetko na prvú. Akoby celá koncepcia bola ústupkom meštiackemu a konzervatívnemu publiku v Plzni. Nepobúriť, skôr dojať a rozplakať (samozrejme to je v divadle dobre), ale chýba jasnejšie vyhrotenie a stotožnenie sa s postavami. Všetko beží v rýchlom slede, tak ako má choreograf rád, žiadne zbytočnosti. Lenže tu to trochu stagnuje.

Prológ, ktorý zachraňuje v mnohom backround inscenácie, je dôležitý. Dáva totiž zdôvodnenie, prečo sa scéna stanice potom mení len minimálne na ostatné priestory, ktorých je neúrekom a šetrí peniaze divadlu a dáva tejto nutnosti charakter inscenačného kľúča. Pridaný hlas Kareniny je už záľubou Vaculíka divákovi všetko riadne naservírovať. Je to aj dôkaz nedôvery v silu vlastnej choreografie? Dve bálové scény, z ktorých druhá je kópiou tej prvej (dá sa to vysvetliť ako zámer, že spoločnosť sa nemení, ale je to divné), sú choreograficky nudné. Navyše ani súbor si nevie rady s medzi krokmi medzi veľkými figúrami a celá scéna neprezentuje lesk a bohatstvo ruskej aristokracie, ale nudu. Nepresnosti a nečistota práce nôh u dám, pánov radšej vynechám, rozhodne nesvedčí o kondícii súboru. Režijná schválnosť s dirigentom dirigujúcim imaginárny orchester kdesi v zákulisí je barlička, ktorá je úsmevne trápna, najmä druhýkrát. Exponovanie postáv na proscéniu, ktoré dobre odvádzajú pozornosť od corps de balletu, ale to by predsa nemal byť zámer. Celkovo sa zdá, že choreograf absentuje na dôležitý charakterotvorný prvok a to je ruské prostredie.

Geniálni tvorcovia vždy dôsledne reflektujú alebo sa inšpirujú prostredím, pretože to prináša zaujímavé konsekvencie. Hlavne v prípade Ruska je to škoda, pretože práve tam je konanie postáv osudovo prepojené s naturelom a príslušnosťou k národu a práve v tejto krajine je tanec, aj v jeho umeleckej forme, dôležitým fenoménom. Práve v takom diele sa dá vzkriesiť noblesný štýl bálov, charakterových tancov, gest a samozrejme sa nechať inšpirovať charakterom port de bras jedným v Petrohrade, iným v Moskve a formálnymi rozdielmi a aj túto vedomosť využiť pri tvorbe. Nielen v choreografickej partitúre, ale aj v réžii. Je napríklad do očí bijúce, že keď príde Vronskij na prvú návštevu ku Kareninovcom, manžel nechá manželku samotnú s návštevou. Takýchto zjednodušení a vytrhnutí z etikety je mnoho. Je to škoda, keď práve v Karenine hrá dôležitú úlohu slovo spoločnosti, ktoré diskriminuje feministickú hrdinku na jej ceste za pravou láskou. Zbytočným ornamentom sú tieňohry, ktoré navyše svojim amatérskym charakterom kazia vysokú úroveň Vaculíkových mizanscén a budovania situácií. Jedinou podarenou sú dostihové závody na koňoch, tam má svoje opodstatnenie a celá táto scéna tým dostáva imaginárny a divadelne účinný charakter.

Vaculík má scény lepšie aj horšie. Tie esteticky a formálne dokonalé a tie nedotiahnuté, ktoré zostali na pol ceste. Napríklad aj efekt zastavenia času, keď postavy zostanú v živom obraze, aby jedna niečo dopovedala a vyjadrila. Podobne je to aj v choreografii. Vidiac finále baletu, ohromujúce dueto lúčenia Kareniny s Vronskim, logicky sa pýtam, prečo takto netancujú postavy celý balet? Prečo v inom duete postava nezmyselne zrazu urobí skoro stojku, neustále hľadá technickú oporu v posteli či inom mobiliári a prúd tanca sa rozmeľňuje. Tu zrazu je všetko tanečné, plynúce, dynamické, nápadité, fascinujúce. Toto je majstrovský výsledok zrelého tvorcu, emocionálne bohaté tancovanie, ktoré aj choreograficky vzrušuje a ničí českú konkurenciu, ak nejaká je. Invenčná scéna je aj prebúdzajúca sa žiarlivosť Karenina. Pre tieto scény má Vaculík mimoriadny talent. Cestujúci na stanici zrazu vystupujú z anonymity a stávajú sa svedkami Kareninovho zlyhania. Dynamický obraz, dostávajúci ohromnú energiu a logiku. Až filmovo magické je kupé vlaku, v ktorom Karenina cestuje. Liturgickú snivosť a mystiku pravoslávnych chrámov dosahuje scéna prvého milovania Anny s Vronskim pod lustrami zo sviec, ktoré ich hriešny čin personifikujú do až svadobného obrazu.

Vaculík je majster práce s tanečníkmi v regionálnych súboroch. Svojim divokým nasadením a až režijnou brutalitou ich dokáže metodicky dostať z ich všednosti a vyburcovať k mimoriadnym výkonom. Aj to je úloha choreografa a režiséra a tú Vaculík zvláda na dvesto percent. Trojica postáv Anna, Karenin a Vronskij prekročili hranice reprízy, či hosťovania a predviedli pôsobivé postavy. Nela Mrázová, ktorá Kareninu v Brne tancovala prvýkrát (!) je úžasne autentická interpretka. Dokáže herecky vierohodne reagovať, počúvať partnera a sama dať najavo vnútorné pochody bez toho, aby bola patetická. Má zaujímavý profil, nie je formálne v dnešnom zmysle krásna, ale je krásne oduševnená. Vyzerá ako ruská aristokratka z plátna či obrazu. Mimoriadne jej pasujú kostýmy Romana Šolca. Jej monológy majú veľkú vnútornú silu. V adagiových pasážach má krásnu linku nohy, vysoké arabesky, nemá technické problémy (aj keď v allegre sa pritrafia drobné nehody, čo je logické). Ak to táto balerína tancovala prvýkrát, o čo viac budú prepracovanejšie reprízy. Mimoriadny výkon! Pánska dvojica bola taktiež precízna, aj typovo vhodne obsadená. Petr Hos ako Karenin predviedol výborný výkon, pretože aj vďaka choreografovi tu nie je Karenin zobrazený ako nejaký citovo vyprahnutý úradník, ale zdravý muž so svojimi potrebami aj očakávaniami. Hos má mimoriadnu kultúru pohybu a istotu. Aj v scénach herecky dôležitých, je herecky pravdivý. V scénach zloby je brutálne mužný, ale nie patetický. Keď príde náročná pasáž tanečná, zhostí sa jej energicky a plnohodnotne. Neľahká úloha vždy čaká Vronského. Milan Maláč má javiskový dar, ktorý Vaculík ako znamenitý psychológ skvele zužitkoval. Obsadil tanečníka, ktorý si na svojim tancovaní vôbec nezakladá a je skôr muž než umelec. A tento fenomén mu isto dopomohol spolu s choreografom k úžasnému výkonu. Naturálne tancovanie Maláča, väčší dôraz na význam než na producírovanie sa a kroky pomohol vytvoriť autentickú, uveriteľnú postavu Vronského. Aj takéto postupy v hereckej tvorbe sú možné a v tomto prípade priniesli ohromný výsledok. Je to tajomstvo interpretov. Urastený, energický, športovo naladený na veľké skoky, ako démonický prízrak, ktorý prenasleduje Annu kdekoľvek ju vidí. Vnútorne nie vyprázdnený, ale trpiaci mladík.Trojica interpretov sa k sebe výborne hodila, pretože sa zdá, že herecky pracuje v rovnakej či podobnej dielni. A tak nadšenie a pravdivosť troch postáv utiahli celý večer na vysokej úrovni. Napriek ostatným zlyhaniam. Risk a nutnosť vedenia baletu ukázať v Brne premiérovú Mrázovú sa vyplatil. Za ukázanie pôvodnej domácej tvorby tiež patrí vedeniu a súboru vďaka.
***

Na záver pohľad do sveta. Baletný súbor v Zürichu uviedol novú premiéru Strings (17. januára 2015), ktorá zastrešuje tri zaujímavé súčasné choreografie. Šéfa súboru Christiana Spucka – Das Siebte Blau (hudba: Franz Schubert, György Kurtág, Dieter Fenchel), čím ďalej viac exponovanejšieho Edwarda Cluga – Chamber Minds (hudba: Milko Lazar) a nestora moderného baletu Williama Forsytha – Workwithinwork (hudba: Luciano Berio).

Foto archiv,  Arthur Abram, Luděk Mrkos, Jakub Jíra, Pavel Křivánek, Gregory Batardon