Baletní panorama Pavla Juráše (121)

Tentoraz:
* ”Mademoiselle Non” končí (3. diel)
* Spomienka na rebelku svetového divadla: Judith Malina
* Portrait Richard Siegal v Mníchove
***

V dnešnej Panoráme pokračuje príbeh Sylvie Guillem. (diel prvý tu a druhý tu). V minulom diele som sa zasekol v kulminácii roku 1989. Guillem mala dosť reštriktívny baletný režim. Bola v polovici vyjednávania o zmluve s Parížom, keď Royal Ballet urobil dramatickú proti-ponuku. Dala zbohom Parížu, Nurejevovi a svojmu doterajšiemu životu. Sylvie Guillem, „hlavný hosťujúci umelec v Royal Ballete“ našla svoj nový domov po tom, čo sa nepohodla v Paríži, v svojej inštitúcii alma mater. Hviezda súboru, francúzsky národný poklad. Požehnaná od Boha a od prírody, s dokonalým baletným telom mohla robiť to, čo žiadny iný tanečník nikdy neurobil a aj jej osobnosť zažiarila tak, že sa pripojila snáď len k svetoznámym a škandálnym primabalerínam 19. storočia. Keď vyviazla z parížskej opery po zdĺhavom zmluvnom boji s vedením, jej odchod bol popisovaný ako celonárodná katastrofa. Strata pre Paríž bola samozrejme londýnsky zisk. Royal Ballet jej ponúkol podmienky, ktoré Opera v Paríži odmietala a tak ich ona prijala. Jedným z bodov, na ktorých umelkyňa trvala bolo, že jej práca v domácom súbore umožní podľa jej priania hosťovať a spolupracovať aj s inými súbormi vo svete. S tým Paríž nesúhlasil, Londýn nenamietal.

Jej odsťahovanie otriaslo parížskou kultúrou a jej prebehnutie riešili všetci, od divákov po politikov. Minister kultúry išiel pred televízne kamery vyhlásiť “národnú katastrofu”. S Guillem to ale nepohlo. Pre ňu po stopách Nurejeva, bol Royal Ballet “nový začiatok”. Parížsky súbor a repertoár označila ako „veľmi nudný“. Jej nová zmluva jej dala právo vybrať si svoj repertoár. Táto sloboda a jej právo veta odmietnuť určité roly bola pre ňu výhra od umeleckého riaditeľa Kráľovského baletu Anthonyho Dowella pre „soubriquet Mademoiselle Non”. Párkrát samozrejme bol tento vzťah napnutý; neskoršie už má na Dowella len chválu, popisuje ho ako “jedného z najlepších tanečníkov vôbec”.

Napriek jej prekvapivým schopnostiam sa ale akvizícia Guillem pre Covent Garden, ukázala ako kontroverzná. Boli problémy s komunikáciou. Nebola, ako sa zdalo, moc tímový hráč. Po svojom prvom vystúpení na slávnej scéne Royal Opera House si jeden člen súboru pamätá, “ako sme boli všetci v zákulisí nadšení, že je s nami a jasali sme ako šialení. No, bolo to skvelé, ale ona jednoducho nebude mať nič spoločné s nami, ona hovorila, že nebude zdieľať toaletné miestnosti, jesť s nami v jedálni. … “, navyše balerína v tej dobe ani nehovorila moc dobre anglicky. Takže vyzerala trochu ako mimozemšťan. „Ak chcem vedieť, aké je počasie,” kontrovala balerína irónii, „môžem sa pozrieť z okna. Nepotrebujem ísť do kantíny a hovoriť tam o tom”. Tiež rozdelila kritiky. Jej priaznivci trvali na tom, že jej hyper-rozšírená virtuozita znovu definuje podstatu klasického tanca; jej kritici pripustili technickú brilantnosť, ale komentovali ju, že je citovo nezaujatá.

Guillem, ešte v Paríži bola známa viac pre fyzické ako dramatické kvality svojho tanca. Ale to nie je pre nedostatok sústredenia sa na charakter zobrazenia. Je to keď vysvetľuje len preto, že jej inštinkt je skôr pre nuansy, než pre veľké expanzívne gesto. Niektorí kritici, najmä Clement Crisp z Financial Times, je stále nepresvedčený. Opísal jej tanec ako “vulgárny” a použil ešte aj horšie synonymá. Guillem sa vždy tomuto smeje: „Je to vtip, že jeden niečo také hovorí”.

„Problém Sylvie,” hovoril jeden anonymný muž Royal Ballet „je to, že keď ste si vedomí svojho herectva, keď ste na javisku s ňou, to je jednoducho niečo úplne iné. Ale sledovať ju z hľadiska, môžete zostať bez pohnutia.” Deborah Bull, ďalšia členka Royal Balletu na adresu Guillem hovorí: „Ide o to, že nie sme Judi Dench, sme tanečníkmi. Pohyb sám o sebe môže byť expresívny. A Sylviino telo je nakoniec expresívny nástroj.”

V prípade, že Kráľovský balet je známy pre svoje kvality, v priebehu rokov existujú v ňom aj rôzne obmedzenia. Keď Nurejev šiel do Paríža ako umelecký riaditeľ, vzal z Royal Balletu a London Festival Balletu pedagogičku Patriciu Ruanne. Chcel vštepiť parížskemu súboru aj inú kvalitu. Nurejev cítil, že príliš veľa parížskeho “kúzla”, znižovalo klasicizmus akademickej techniky. Niektorí z parížskych tanečníkov ignorovali, čo Nurejev a Ruanne museli učiť, ale iní, medzi nimi Guillem, počúvali. „Ona nie je uzavretá,” hovorí Ruanne. „Ak nájde užitočné alebo cenné informácie, bude ich používať.”

O svojom adoptívnom súbore Guillem hovorila. „Neprišla som sa do Royal Ballet učiť ich štýl. Keby sa im nepáčilo to, čo som mala v ponuke, neboli by ma požiadali, aby som prišla. Royal Ballet býval veľmi – pas de show – off. Dalo by sa zdvihnúť nohu príliš vysoko – to bolo vulgárne – alebo skákať príliš vysoko – to bolo príliš športové, a tak ďalej“. V jej dňoch sa tieto postoje menili. Dnes je to naopak veľmi žiadané. Aj možno povinné. „Okrem toho môže byť celkom dobré pre súbor vidieť niekoho, kto príde zvonku a spochybňuje všetko.”

V Royal Ballet sa Guillem stala baletnou superstar a game-changer. Svoju slávu využila na podporu choreografov ako Akram Khan, Mats Ek a Russell Maliphant a stále hovorí o tom ako „robiť to, čo mám robiť s pýchou a vášňou”. (pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
V preferovaných udalostiach tohto sveta a našich životov, sa celkom stratila smutná správa o smrti legendárnej divadelníčky Judith Maliny (4. júna 1926 – 10. apríl 2015). Toto meno, priekopníčky divadla prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, si zaslúži pripomenutie aj v svete baletu a tanca. Pretože istotne ďalšie tvorivé procesy akými sa tanec pretransformovával v priebehu nasledujúcich desaťročí sú ovplyvnené kvasom a podhubím divadelnej avantgardy. Bez nej by nebolo ani Piny Bausch, ani Forsytha, ani Sashy Waltz, ani ďalších dnes už klasikov, či tých stále rebelujúcich a hľadajúcich.

Judith Malina – herečka a režisérka so svojím manželom Julianom Beckom založili slávny súbor Living Theatre; najprv ako skupinku aktivistov a provokatérov, ktorí vtisli Amerike myšlienku politického divadla a svojimi metódami i závermi sa stali aj katalyzátormi vášnivej debaty o zmysle divadle a hereckej tvorbe.

Dnes je jej meno a meno jej manžela, ktorý odišiel už v polovici osemdesiatych rokov, povinnou zastávkou v dejinách réžie a hereckej techniky. Experimentovanie v rokoch 1950 až 1960 a ďalší prerod do rokov sedemdesiatych, jej kolektívne inscenácie sú objektom skúmania divadelných vedcov. Malina – trvalá obhajkyňa pre “nové divadlo”, tá, ktorá sa snažila rozpustiť klasickú vynaliezavosť scénických prezentácií, ona, ktorá chcela spojiť umenie a politický protest a hlavne zmenšovať, ak nie eliminovať priepasť medzi umelcami a publikom.

Maličká žena čo do vzrastu, ale s obrovským rozhľadom. Študovala herectvo a réžiu s Erwinom Piscatorom, slávnym nemeckým režisérom a teoretikom, ktorý rovnako ako Brecht bol zástanca epického divadla. Malina bola neúnavná a vášnivá v presadzovaní myšlienok, že divadlo môže byť a malo by byť silou kultúrnej zmeny. Ona a Beck, expresionistický maliar v mladosti, neskôr preslávený ako javiskový výtvarník, boli považovaní za anarchistov a pacifistov v klokotajúcom kotle politickej situácie Ameriky, druhá strana európskej mince divadelného života.

Idealisticky začala plánovať nový druh divadla keď mala dvadsaťjeden rokov. Jej adaptácie oslnivých textov Gertrudy Steinovej, Thomasa Stearnsa Eliota, Jeana Cocteaua, Williama Carlosa Williamsa, Kennetha Rexrotha sa stali jedinečným diváckym zážitkom a nerozlúsknuteľným orieškom pre kritikov. Stanislavskému rozbúrala štvrtú stenu a donútila hercov atakovať publikum a neschovávať sa do verejnej samoty.

„Veríme, že divadlo je miesto pre intenzívny zážitok, polovica – sen, polovica – rituál, v ktorom divák pristupuje na niečo ako víziu sebapoznania, ktoré idú okolo podvedomia, k pochopeniu podstaty všetkých vecí”. Vedľa šokujúcich metodických postupov v práci s hercom, často amatérom prišli svojimi aktivistickými happeningami až k súdu za občiansku neposlušnosť či demonštrácie.

„Ľudské srdce a ľudská myseľ musia preskúmať tuhosť zákona,” hovorí Malina pred porotou. „Innocent!” vykríkla režisérka zakaždým, keď prokurátor použil slovo „vinný”.

„Môžete mi ustrihnúť jazyk, ale nemôžete ma zastaviť hovoriť, že som nevinná,”odpovedala.

Maline a Beckovi bola uložená pokuta a súd im poskytol možnosť odísť do Európy ako do dobrovoľného exilu, kde Living Theatre vzrušoval európskych divadelníkov.

Ako šiel čas, ich inscenácie dospeli k adaptácii Antigony, Frankensteina a najslávnejšieho predstavenia Paradise Now, ktoré už boli postavené na symbióze celej ich poetiky. Radikálna horlivosť Maliny a Becka a použitie techník, ktoré mali tendenciu sublimovať umelecké remeslo v prospech politickej vášne a originálneho divadelného tvaru, rozmazali rozdiel medzi hraním a skutočným životom. Herci čoraz viac nachádzali potešenie v sýtej improvizácii a z javiska priamo vyzývali publikum k účasti. Zákulisie súboru v kontexte vtedajšej doby, voľná sexualita, rituálne cvičenia, holotropné dýchanie, fajčenie marihuany, antikapitalistické slogany, to bola vrcholná éra.

„Žiadam všetko – iba lásku, ukončenie všetkých foriem násilia a krutostí, ako sú peniaze, hlad, väzenie”, vysvetlila Malina v roku 1968, v rozhovore pre The New York Times Magazine o svojej revolúcii.

Julian Beck zomrel už v roku 1985. Zanechal Malinu aj dve deti, Isha Mannu a Garricka Maxwella Becka; tri vnúčatá a dva pravnúčatá. V roku 1988 sa Judith Malina znovu vydala za Hanona Reznikova, ktorý písal a hral v mnohých produkciách Living Theatru. Činnosť združenia celkom nezanikla a reagovala predstaveniami na rôzne udalosti; od vojny v Perzskom zálive po krízu na Wall Street. Vytvorili site-specific nového štýlu v Taliansku a Libanone. Tesne predtým, než Reznikov v roku 2008 nečakane umrel, Malina režírovala jeho poslednú hru Eureka! založenú na osobe Edgara Allana Poa, čo ukazuje, že spoločnosť nestratila nič zo svojej ambície a energie. Zmenila sa len doba, svet a život plynul oveľa rýchlejšie ako v dobe vzniku súboru.

„Living Theatre nechce nič menšieho, než prepísať divadelné zákony,” napísal Rachel Saltz po Eureka! v The Times. Fenomenálny divadelný teoretik Richard Schechner o nej napísal: „Judith Malina je neúnavná, nezastaviteľná, prekypujúca nápadmi.“

Pre tých, ktorí neštudujú ako sebavzdelávanie dejiny divadla, ktoré sú v dvadsiatom storočí veľmi interaktívne s dejinami tanca, zostane možno Malina spomienkou v pár filmoch, ku ktorým sa uchýlila ako ku spôsobu zarobenia peňazí na rodinný život. Hrala v The Sopranos, v Radio Days Woody Allena, ale zostane v pamäti najmä ako babička v Rodine Addamsovcov alebo vo filme Dog Day Afternoon po boku Al Pacina.
***

V Mníchove prebehol obľúbený Ballett Festwoche do 1. mája. Otvorila ho premiéra nového baletného večera Portrait Richard Siegal. Bayerische Staatsballett venoval choreografovi celý večer. Metric Dozen vytvoril Siegal pre Ballet de Marseille. K nemu priradil Unitxt, ktorý bol kedysi prvým baletom pre Mníchov. Vrcholom večera je nová kreácia In A Landscape na hudbu Johna Cageho. Zaujímavým prínosom k programu je aj projekcia filmov o osobnostiach nemeckého tanečného života po roku 1945: Pina Bausch, Johann Kresnik, Susanne Linke, Reinhild Hoffmann.

Pre tých, ktorí sa s menom choreografa ešte nestretli, malá mozaika jeho úspechov. Richard Siegal je zakladateľ a umelecký riaditeľ súboru The Bakery, ktorý vzbudzuje medzinárodný záujem spojením tanca a choreografie s vizuálnymi médiami. Súbor bol už hosťom na mnohých významných festivaloch a scénach: Festival d’Automne, Rencontres Chorégraphiques, Ircam, Centre Pompidou, YCAM, Tanz im August, Ballett Frankfurt, Danspace Project a Théâtre National de Chaillot. Siegal spolupracuje s celou radou súčasných skladateľov: Eric-Maria Couturier, Wolfgang Zamistil, Arto Lindsay, Lorenzo Bianchi, či Hubert Machnik. V predstaveniach spolupracuje s obľubou s architektmi a dizajnérmi: François Roche, Didier Faustino, Virginie Mira, Peter Zuspan alebo Alexander Kada z Benátskeho bienále architektúry. Siegal ako kurátor, pedagóg či rezidenčný umelec spolupracoval s ZKM/Karlsruhe, Bennington College, American Dance Festival, Baryshnikov Arts Center či Forsythe Festival. Je držiteľom mnohých cien: The Mouson Award od Künstlerhaus Mousonturm, New York Dance and Performance “Bessie” Award, S.A.C.D. cena Monaco Dance Forum, Beaumarchais a nemecká divadelná cena “Der Faust”. Je čestným členom poroty The Bolshoi Ballet’s Benoit de la Danse.

Pre tých, ktorí sa do Mníchova nedostanú aspoň pôsobivá fotogaléria Wilfrieda Hösla.+++
===***

Mimoriadna bude 7. mája repríza Bajadéry v Brne. Ako hosť predstavenia, ktoré vedenie súboru venuje k 70. výročiu ukončenia II. svetovej vojny, sa predstaví etablovaná baletná hviezda Iana Salenko. Hviezda berlínskeho štátneho baletu, hosť najvýznamnejších svetových gala, vystúpi s partnerom Maximom Chashchegorovom z mníchovského Štátneho baletu. Ako Gamzatti je ohlásená Ivona Jeličová.

V článku o Sylvii Guillem sú použité pasáže z rozhovorov v britskej tlači: The Guardian a The Independent. Pre prísnu ochranu autorských práv k autorizovaným fotografiím baleríny Sylvie Guillem jsou fotografie v textu vynechané.

Foto Kendall Rodriguer, Wilfried Hösl