Baletní panorama Pavla Juráše (127)

Pavol Juráš, 15.06.2015 0:01

Tentoraz:
* Mladé talenty z Viedne
* Zdenek Konvalina: „… co vás nezabije, vás udělá silnějším…“ (2. diel)
* Finále Eurovíznej súťaže mladých tanečníkov v Plzni
* Pražské Quadriennale 2015
* Čo sleduje Victoria Ananyan?
***

Divák by už mohol začať podceňovať rôzne projekty týkajúce sa mladých tanečníkov a choreografov. Od počiatočnej eufórie, že talentovaní ľudia môžu dostať priestor zatancovať si úlohy, ktoré by v repertoári nedostali a vyskúšať si na profesionálne lepšej platforme prácu s kolegami i choreografiu, sa stala čistá maniera, ako ponúknuť divákom jednu premiéru navyše a tváriť sa dramaturgicky plodne a objavne. Málokto si však uvedomuje, že podobné Miniatúry, Choreografické ateliéry, koncerty a podobne zabalené lákadla pre divákov majú zmysel len vtedy, keď sú silne personálne zastúpené zo súboru, keď kvalita tanečníkov a účastníkov má čo ponúknuť a nie je to len egoistická túžba jedincov ku prezentácii, že na to mám. Početnosť takýchto večerov v nie dobrej kvalite podobné programy devalvuje a podivná je aj snaha šéfov súborov, ktorí dávajú buď „voľnú ruku všetkým na všetko“ alebo sa o to vôbec nezaujímajú, pretože chcú byť demokratickí a free. Dramaturgická katastrofa a choreografická bezmocnosť sa potom díva do hľadiska a aj divák cíti, že niečo nie je v poriadku a nutne sa pýta seba: „Som zastaraný? – Som ja blbý, že sa mi to zdá divné? – Prečo tomu nerozumiem, toto produkuje Národné to musí byť predsa fajn.“ Navyše vedľa ohlušujúceho aplauzu a pokrikovania ako na futbale od kolegov tých, ktorí sa zúčastnia, sa ostatní prišelci hanbia, predsa to má taký veľký úspech, – ajajaj! Malá súdnosť a podivnosť manierov dnešnej doby, kde si každý môže robiť všetko aj s požehnaním tých, ktorí by mali dbať na vysokú úroveň, je zarážajúca.

Tí, ktorí sú už teraz z týchto viet urazení, by si mali zájsť do Viedne a zhliadnuť projekt Wiener Staatsballettu Junge Talente. To je „burza“ mladých tanečníkov. Súbory na oblasti by mohli závistlivo sledovať už len fyzickú konštitúciu balerín a keby nemysleli len na seba, našli by tam zaujímavých choreografov, aby domáci dinosaury mohli mať trochu voľna. A národné scény, ktorých je tu viac než požehnane, by dostali tiež dosť dobré kvapky. Projekt riaditeľa a bývalej tanečnej superstar Manuela Legrisa sa vracia v druhom ročníku. Vlani bol úspech nebývalý a to je ponuka predstavení na jeden večer vo Viedni diametrálne odlišná od ponuky tuzemskej. Obrazne by sa dalo povedať, že riaditeľ Legris preberal „zrno od pliev“ a postavil dramaturgiu, ktorá prekoná akékoľvek tuzemské gala: Balanchine, Béjart, Neumeier, Petit, krásna klasika – no úžasné! Vedľa interpretov týchto extrémne náročných diel je tu aj prínos v rámci mladých choreografov. The Fall ponúka nádej v podobe Attilu Bakó, tretia časť jeho tria je viac než pozoruhodná kvalitou pohybu, formáciami, výtvarným zmyslom pre svietenie, aj obsahového budovania napätia v alegoricko-abstraktnom pokuse. Fenoménom, ktorý by mal dostať šancu sa rozvíjať je Trevor Hayden so svojim rozsiahlym dielom Double Date. Komika v balete je vymierajúci žáner a to, čo Hayden inscenuje v pohybe, logike, stavbe libreta, jeho zrozumiteľnosti, hraní sa s motívom, je zrelá práca. Ideálne číslo na gala, medzi pochmúrnymi dielami najvyššej kvality komická zábava vysokého levelu tancovania a režijných nápadov, ktoré nie sú stupídne, ale sofistikované, hravé a dávajú tanečníkom priestor pre rozohratie mnohých nuansí. Výborný nápad s dvomi dvojicami, z ktorých jedna je vysoká a druhá nízka, poskytuje a priori hravé rozmiestnenie úloh, ktoré sa môžu meniť a vrcholia pri strhujúcom, pekelnom pas de quatre pri stole. Výtvarná dospelosť inscenátora je dôkazom talentu, aj tvrdej práce na príprave. Bravo!

Čo sa týka mladých talentov tanečníkov, je ťažké vôbec bez závisti sledovať týchto mladých, anatomicky dokonalých jedincov s ich schopnosťami. Vrcholom večera sa nečakane stala ľudsky úprimná dvojica z Pas de deux z Márnej opatrnosti Nina Tonoli a James Stephens. Ako absolútna poézia veršov plynula náročná choreografia. Adagio s dokonale zvládnutými provokatívnymi piruetami zabalenými do rybičky. Tonoliovej ronda s emboîté, technicky isté fouettée, zmysel pre muzikálnosť a štýl? Fantázia. Stephens predviedol všetko, čo má pánsky tanečník vedieť: vysoké skoky, entrechat a batýrovania, vynikajúca rotácia, zmysel pre harmóniu s partnerkou a mnohé ďalšie. Objavom večera je rodáčka zo Štokholmu Nikisha Fogo. Tá predviedla v miniatúre Patricka de Banu veľký diapazón pre moderné tancovanie a silu interpretky, ktorá je balerínou športového výkonu a nie lyrickou chudinkou a žiadna technická nástraha nie je nemožná. Okrem toho ale zatancovala Balanchinovu Tarantellu tak dokonale, štýlovo, technicky a humorne, že som nemohol vyhnať z hlavy niektoré pražské pokusy o zatancovania. Partnerom v Tarantelle jej bol už spomenutý choreograf Trevor Hayden. Ten podal oslnivý výkon. S hudbou, nad vecou, bez limitov, šťastná dvojica v šťastnej symbióze techniky a výrazu. Nádherný zážitok. Medzi pánmi oslovil silou svojej výpovede Greig Matthews v ranom Neumeierovi na Dvořákovu hudbu, slávnom Spring and Fall. Istota tanečníka s akýmsi neokázalým ponorom do emócie hudby a cit byť na javisku ako doma prekonala typ Neumeierovej choreografie tanec pre tanec a posunula ho do emocionálnej roviny. Veľmi tomu dopomohla aj partnerka Anita Manolova. Výborne do budúcna sa profiluje aj tanečník z Maďarska Zsolt Török. Technická istota a zmysel pre uchopenie jednotlivých štýlov i herecká dynamika jeho výkonu upútala pozornosť v obťažnom Petitovom duete z baletu Proust, ktorý už vyžaduje výnimočne disponovaných charizmatických tanečníkov, aby tento emblematický kus precítili. Obrovským riskom od Legrisa, ktorý väčšinu čísel so svojimi tanečníkmi sám naskúšal, bolo zaradenie slávneho Brelovho šansónu, ktorý zdobí svetové gala. Francesco Costa s neskrývaným mladíckym šviháctvom rozohral nielen pantomimickú stránku čísla Bena van Cauwenbergha, ale keď prišlo na techniku predviedol ohňostroj.

Už skúsená mladá hviezda súboru, viedenská rodáčka Natascha Mair predviedla Balanchina aký má byť: pocta Mr. B baleríne, ktorá má žiariť, má byť muzikálna, sošná a športovo free, nesmie sa zľaknúť a vybočiť. Veľký potenciál už dnes majú najmä Jakob Feyferlik, nasledujú Leonardo Basilio, Jacopo Tissi a ďalší. Medzi dámami už v súbore exponovaná Prisca Zeisel či Maria Tolstunova. Je zaujímavé, že páni sa prezentujú viac ako vyprofilované osobnosti než dámy, ktoré idú po technike a dokonalej harmónii techniky a línií tela. Páni sú viac osobití, herecky rozvinutí, schopní diferencovať štýly, atmosféru, budovať napätie (napríklad Tristan Ridel).

O talenty vo Viedni nie je núdza. Škoda je, že by asi na nejakú zmluvu od divadiel v Česku nekývli a radšej zostanú krok za krokom budovať svoju kariéru pod krídlami Viedenského štátneho baletu. Aké osobnosti zo sveta choreografie by tu aj tak mohli tancovať? Hm. Program, ktorý sa hrá trikrát sprevádza živý orchester, čo je bonusový bod, ktorý samozrejme nie je samozrejmosť. To, ako je orchester kvalitne pripravený a mení štýl hry i muzicírovanie so zmenou autora, je dôkazom vyspelosti západného sveta. Tak ako brilantne pripravený program s profilmi jednotlivých účastníkov a pôsobivou fotodokumentáciou. Aj malé video medailóniky pred jednotlivými číslami sú na takej vysokej estetickej úrovni, že aj Eurovízna show by sa nemusela za ne hanbiť. Výborný večer, rozhodne názov Mladé talenty je zavádzajúci. Je to jedno veľké gala, ohňostroj krásy, mladosti talentu, pocta tanečnému umeniu a dôkaz, že veľké činy sa rodia iba z tvrdej práce a lásky. Bez protekcie bezproblémových 90%.

***

Seriál – Zdenek Konvalina (2. diel)
Dnes pokračuje nový seriál s tanečníkom English National Ballet Zdenkom Konvalinom. Po minulom úvodnom diele (tu) tohto profilového rozhovoru prechádzam dnes ku kapitole Balanchine a Zdenek, Nurejev a Zdenek. Za Apolla Georga Balanchina český tanečník dlhodobo pôsobiaci na prestížnych postoch v cudzine, obdržal prestížnu Národnú tanečnú cenu organizácie kritikov Critics’ Circle za vynikajúci mužský tanečný výkon.
Tancovali ste hneď v niekoľkých baletoch Georga Balanchina, to sa nepodarí ani vo svete a bohatej dramaturgii každému; Theme and Variations, Apollo Musagates. Hodne sa hovorí o štýle Mr. B. V čom je pre pánskeho tanečníka choreografický štýl Balanchina ťažký?

Balanchine je jeden z mých nejoblíbenějších klasických choreografů. I když jsem neměl žádný kontakt s jeho prací před svým prvním pokusem ve Four Temperaments, hned s prvními kroky jsem našel určitou totožnost.

No ale čo napríklad Apollon? Taká rola človeka dostane nie?…

Balanchine je fantastický a to, jak zvládl techniku a jak ji dal dohromady s klasickým baletem, a přitom udělal něco v třicátých, čtyřicátých letech a je to pořád moderní, to je prostě úžasné. A také je zajímavé pracovat s baletními mistry, se kterými on pracoval, kteří jsou vynikající a kteří sami říkají: Mr. B. to chtěl takhle a takhle. Já si myslím, že nejzajímavější je pracovat přímo s těmito lidmi, kteří působili v New York City Ballet a kteří měli kontakt s lidmi, kteří to tančili. Apollona sem se učil od Patricie Neary a ona je absolutně „crazy“. – Kolik jí teď musí být? A ona si dá špičky, a udělá si tyč, musí jí být tak sedmdesát let. A když neví přesně co a není si jistá nějakým krokem, podívá se do nebe a začne mít konverzaci s Balanchinem. Je vynikající a chce, aby ses hlavně pohyboval. To je jediná věc, se kterou jsem se potkal u Balanchina, že se člověk musí hýbat, musíš udělat krok a pak máš pocit, že ten krok je velký, a přitom ti řeknou, že je malý, že ještě musíš o dva metry a naplno. Připadalo mi, že mě to dalo do skvělé kondice, a že jsem musel tančit na dvě stě procent, abych ty role mohl udělat. Myslel jsem si, že to tělo roztrhám a pak se podívám na video a vidím, že to není ještě ono. V Torontu přišel Ib Andersen, je teď šéfem Colorado Ballet, a ten byl vyhlášený Apollon. Pár věcí Balanchine pro něho i změnil. Protože Balanchine nebyl takový choreograf, že to udělal a bylo to, ale vždy vycházel i z interpretace tanečníka. A Andersen dělal některé věci jinak, protože choreografie je ovlivněna tím, kdo ji tančí. A to se mně líbí. Protože někdy to nejde. Třeba když dnes tančíš Cranka, člověk nemůže změnit absolutně nic a choreografie je jako bible. Neříkám změnit něco technicky, ale člověk chce vyjádřit „něco“ jedním normálním krokem. Pořád bys dělal tu choreografii, ale nesmí se to. Apollona jsem se učil, když mi bylo jedna dvacet – později se interpretace samozřejmě změní. I to, co chceš vyjádřit sám rolí i přes choreografii. Před pár lety jsem dělal znovunastudování a mnoho pasáží jsem pocitově cítil jinak. Tady v Londýně jsem to také dělal, učila mě to Nanette Glushak, velice excentrická dáma. Lidi si od Balanchina vzali, co chtěli a pořád ale respektují ten základ. Apollon je interpretační a zajímavější než třeba Theme and Variations, kde musíš být ve fantastické formě a na jevišti jsi jako Konvalina nebo Baryshnikov. Ale za Apollem můžeš být někdo jiní. To se mně líbí.Nebolo vám smutno, že vás nepozvali do Prahy do Národního tancovať premiéru Theme and Variantions?

Tento balet je úžasný. Když se díváte na video s Baryshnikovem, tak si musíte říci, že to je vrchol tance a choreografie. Pokud by se dával v Praze Apollon, tak bych rád přijel.

Tancovali ste tiež Serenádu, Four Temperaments, trochu kacírska otázka: Nemáte pocit, že Balanchine je stále rovnaký? Veľmi akademický a tancom vyrozprávané len krásne figúry a výtvarne pôsobivé obrazy?

Já si myslím, že tanečník má možnost do každého baletu vdechnout jinou myšlenku, i když choreografie je na stejné bázi. Ale stále mně přijde, že jeho balety mají hlubší nápaditost a varietu kroků, než někteří soudobí choreografové. Je zajímavé, že na některé tyto balety se dívám jako na jeho celou kariéru. Four Temperaments, Agon, Apollon, Theme and Variations, Sonnambula – člověk se dívá na celou jeho kariéru. Proto si myslím, že když udělal některé věci a vypadají podobně, tak je zajímavé, že to udělal v jiné fázi života, takže člověk se musí podívat, co on sám do toho chtěl dát. A já si myslím, že to je stejné, jako když malíř maluje. Hodně lidí se dívá na Rothka nebo Mondriana, Pollocka a přitom si člověk říká, že pod tím, je to na stejné bázi, ale ten umělec, pod tím měl úplně jinou myšlenku. Ale ten jeho tvůrčí rukopis nebo jazyk je to, čím se může vyjádřit. Je důležité studovat to, co on tím chtěl říct, i když je to navenek podobné.Keď sa posuniem od Balanchina, tancovali ste množstvo zaujímavých rolí, o ktorých väčšina tanečníkov sníva. Aké to je tancovať napríklad Princa v Nurejevovej verzii Spiacej krásavice? Nurejevove balety sú plné variácií, doplnených variácií, ťažkých krokových väzieb, brio techniky, virtuóznych prvkov…

Já absolutně miluji jít na jeviště v nurejevovských věcech. Nevím přesně jak to vyjádřit, ale ten pocit, který máte, když doděláte balet a jste stále naživu, ten je velice existenční. Ve smyslu co vás nezabije, vás udělá silnějším….

To určite, ale obzvlášť Spiaca krásavica je pre interpreta Princa dosť náročná, hneď na úvod tri variácie a jedna z nich má skoro pätnásť minút…

Když člověk ví víc o Nurejevovi, o tom jak pracoval, začne to vnímat v hlubších souvislostech. Hodně jsem se dověděl od Karen Kain v Torontu, která tu verzi udělala jako znovunastudování a Nurejev s ní pracoval (vzal ji již jako malou holku). Mluvila o tom, jak on měl rád tu práci. Hodně z těch, co ho znají vědí, že byl absolutním workoholikem, že pořád posouval limity. Čím byl starší, tím víc ten limit posouval, aby si dokázal, že ten limit ještě posune nebo ho může aspoň udržet. Když si to člověk uvědomí, tak ví, že to bral i atleticky, a tím říkám to existenční. Bylo, známé, že udělal klidně sedm představení v týdnu, každé udělal jinak, některé líp nebo i hůř, a čím víc se blížil ke konci týdne, tím víc cítil, že může tančit líp. Pro něho to byla existence. Že musel bojovat, udržovat se. Proto říkám, že je to existenční, že to člověk přežije, přestože ví, že v té Spící jsou ty tři variace namáhavé. Ale je to zajímavé. Budeme dělat teď Romea a Julii, na to se těším. A dělal jsem Písně potulného tovaryše od Béjarta. Roli, která byla dělaná na Nurejeva a druhá pro Paola Bortoluzziho, kterého lidi v Česku možná znají, když tu vystupoval. I když to dělal Béjart, tak to má určité prvky, které Nurejev miloval. Dělal jsem ještě pas de deux z Dona Quijota a dělal jsem Labutí jezero. Ale ne jako celovečerní balet. Jen pro gala.

… A bola stále v Toronte tá krásna scéna, ako Princovi na javisku po prvej variácii mení páža tie vysoké čižmy?

Samozřejmě. Když vyměňovali ty boty Nurejevovi, tak to páže, které to mělo dělat, se vždy třáslo, aby to udělalo dobře. A Nurejev to věděl a naschvál to vždy zpožďoval a oni ty boty nemohli sundat, a když je tahali, tak on udělal flex a šeptal: „Pojď, pojď, co děláš, tak dělej!“ a naschvál flexoval chodidlo, aby to nemohli sundat. Říkal mi to Tomáš Šrámek, který v Torontu žije, a pracoval s ním, v těchto rolích se střídali.

Okrem toho ste v klasike tancovali napríklad v Giselle Petra Wrighta. Nie je práve Wright trebárs dnes už zastaraný?

Tato otázka mně přijde velice dynamická, neboť někdy vám řeknu, že ano, tento balet je trošku zastaralý, ale potom vidím krásný pár a chytře udělaný re-staging a musím se přiznat, že častokrát raději vidím zastaralý balet s integritou, než novou choreografii pouze pro účel nové choreografie. ..

(koniec 2. časti – pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
19. júna sa v novom divadle v Plzni koná internacionálna súťaž: Eurovízna súťaž mladých tanečníkov 2015, ktorá sa ako bienále koná pravidelne v niektorom zo zaujímavých európskych miest a súťažia v nej zástupcovia jednotlivých krajín, ktorých deleguje národná komisia. Po Gdansku 2013, kde bol program mimoriadne pôsobivo pripravený, aj celá úroveň show pre televíziu, je tu tento rok nečakane európske kultúrne mesto Plzeň. Českú republiku reprezentuje Helena Nováčková, ktorú vybrala porota z domácich súťažiacich. Tú si vybrala priamo centrála EBU, ktorá vždy vyberá jedného z dvoch víťazov jednotlivých národných kôl a tak Nováčková porazila druhú finalistku Annu Vágnerovú. V českej porote zasadol napríklad Jarek Cemerek či Zdeněk Prokeš. Akou choreografiou nás bude reprezentovať finalistka môžete nájsť v programe Terra Musica (5. mája 2015) na webe ČT. Súťaž nemá doma veľké PR, čo je škoda, lebo krajina, ktorá dala toľko svetových tanečníkov, by podobnú šancu na propagáciu v európskom meradle nemala rozhodne podceniť.

Medzinárodnú jury pre finále predstavila EBU postupne. Dnes je už jasné, že v nej zasadne primabalerína Kráľovského baletu v Londýne Zenaida Yanowsky, ktorú si diváci iste pamätajú ako fenomenálnu Srdcovú kráľovnú z baletu Alenka v krajine divov. Balerína sama sa súťaže zúčastnila v roku 1993 a vyhrala. Modernú časť poroty zastupuje Alexandra „Spicey“ Landé. Významu českého hostiteľa súťaže dodá príjemný rozmer Jiří Bubeníček ako tretí člen poroty. Finále bude moderovať Libor Bouček, to bude možno zaujímavejšie ako tanečné čísla jednotlivých krajín.
***

Ani milovníci baletu by si nemali nechať ujsť mimoriadny svetový festival Pražské Quadriennale 2015. Aj keď je vstupenka mimoriadne drahá, tohtoročný program tohto jedinečného projektu je zvodný. Program nebude uzavretý, ale obsiahne celú metropolu. Španieli, Mexičania či Gréci svoje inštalácie umiestnia priamo do verejného priestoru. Švajčiari na Václavskom námestí nainštalujú rampu, Austrálčania sa na lodiach budú plaviť po Vltave, ďalšie krajiny obsadia Topičov salón, Colloredo-Mansfeldský palác či Pražskú křižovatku. Česká expozícia si zaberie piazzettu pri ND, Novú scénu a kaviareň Nona. „Společnost prochází proměnami a na nich je tvorba scénografického prostoru závislá. Dnes už scénografové běžně pracují i s tancem, site-specific projekty, módními přehlídkami či s instalacemi bez herců,“ hodnotí nadchádzajúcu prehliadku umelecká riaditeľka Sodja Lotker. Pomyselným vrcholom bude účasť troch legendárnych tvorcov s ich prednáškami. Robert Lepage, ktorý sa od práce pre Circus de Soleil dostal na najprestížnejšie divadelné scény svojimi hight tech technológiami na divadle a projekciami i scénografiou. Svetelný mág Robert Wilson príde tiež a pánov doplní Julie Taymor, tvorkyňa kultovej filmovej Fridy, či dodnes jedného z top muzikálov Broadwaya Levieho kráľa, či Čarovnej flauty pre Met operu. Tá predstaví aj svoj ďalší film Sen noci svätojánskej podľa Shakespeara v českej premiére, po svojich úspešných filmoch ako Búrka či Titus. Prehliadky sa tento rok zúčastní šesťdesiattri krajín, začína 17. júna a končí 28. júna.
***

Čo sledujem
Čo sleduje sólistka slávneho Dutch National Ballet Victoria Ananyan rodáčka z Arménska, ktorá už od niekoľko rokov dojíma a fascinuje divákov nielen v Amsterdame? – „Hudba môjho života“, komentuje balerína svoje video.

Predstaviť balerínu vedľa hviezdnych rolí, na slávnych javiskách a rozptyl jej tanečného sveta môže aj toto video, dojemná meditácia a spomienka na obete arménskej genocídy.