Michal Krčmář i Marie Antoinetta v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (175)
Tentoraz: 

• Škandál v La Scale
• Michal Krčmář v Malej morskej víle
• Triumf mladých tanečníkov v Marii Antoinette
• Neumeierova oslava Shakespeara
• Čo sleduje Adam Sojka?

Škandál v La Scale
V utorok večer už talianske noviny veselo informovali o úžasnom škandále. Na päť desiatok tanečníkov baletného súboru La Scaly po tlačovej konferencii nového šéfa súboru Maura Bigonzettiho prišli protestovať proti jeho plánom, ktoré v budúcej sezóne zahŕňajú hlavne jeho balety a diela jeho priateľov. Tanečníci upozornili aj na nevhodné plánovanie hracích blokov, kde mesiace budú bez klasického titulu, aby sa v závere sezóny stretli náročné balety proti sebe. Riaditeľ Scaly Alexander Pereira potichu utiekol. Už od menovania Bigonzettiho, potom čo odišiel Vaziev do Bolšovo divadla (tu), sa tanečníci a odborná verejnosť tohto dramaturgického plánu a smeru k moderne obávali. Bigonzetti sa môže schovať v Prahe, kde v premiére v júni Balet Národného divadla premiéruje jeho balet Vertigo. Čo bude s tanečníkmi, ktorých doménou je klasika a neoklasika, je už horšie povedať. „Súčasný plán ukazuje zmenu, ktorá dáva prednosť súčasným a moderným titulom, a neberie do úvahy identitu a charakter nášho súboru, ktorý je založený na klasickom tanci, ako je tomu aj u ostatných významných svetových súborov historického významu. Sme na začiatku transformácie do súboru choreografa,“ napísali tanečníci v oficiálnom vyjadrení, ktoré odmietli komentovať Pereira aj Bigonzetti.

Michal Krčmář v Malej morskej víle
Ani zvučné divadlo, veľký súbor a prostriedky na kreáciu nového baletu nemusia byť ingredienciami, ktoré prinesú umelecký triumf. V Helsinkách mala na jeseň svetovú premiéru Malá morská víla v choreografii šéfa súboru Kennetha Greveho (premiéra 23. októbra 2015). Ten k jubileu Hansa Christiana Andersena vytvoril balet, ktorý je poctou tomuto tvorivému géniovi. Nestačil mu pre libreto len sujet Malej morskej víly, ale napchal do baletu čo najviac z literárneho diela geniálneho rozprávača. Tomu pridelil aj hlavnú úlohu. Je to on, v koho hlave a predstave sa všetko odohráva. Hneď v úvode pracuje vo svojom dome a dohaduje sa s múzami i protivnou domácou. Na pomoc mu musia prísť cínoví vojačikovia, aj ten poškodený s jednou nohou. Neskôr, keď víla žiada ľudskú dušu od morskej čarodejnice, opäť jej pomáha literát, ktorý zlej ježibabe musí rozprávať rozprávky. O škaredom kačiatku, z ktorého sa vyliahne hotová Odetta, a aj o smutnom Dievčatku so zápalkami, ktoré zlú babu konečne dojme a ona dá víle odvar, od ktorého síce príde o hlas, ale zbaví sa ním aj rybieho chvostu.

Celých dvadsať (!) úvodných minút baletu Greve skoro netancuje. Nechoreografuje. Tvorí len výtvarné obrazy podmorského sveta, kam sa spisovateľ odsťahoval hľadať námet. Projekcia ukazujúca všetko podmorské stvorenstvo ladí s tanečníkmi v kostýmoch podmorských živočíchov. Výtvarne opulentné tableuax nemá však dramatický ani tanečný rozmer. V treťom obraze sa ocitneme na ulici, kde vidíme Michala Krčmářa.

Konečne niekto sympatický, kto vie, čo hrá, a vie, ako na to. Je mu vnútená nejaká nepekná žena, môže to byť princ, môže to byť ale ktokoľvek. Jeho sociálny status nie je jasne definovaný. Možno je len rozprávačom, ktorý z magnetofónového pásu rozpráva, kedykoľvek treba. Štvrtý obraz sa nepochopiteľne odohráva na javisku divadla. Hodina baletu malých žiakov sa zmení v celosúborovú skúšku na javisku. Michal Krčmář a princezná, ktorá ho zvádza, nemôžu chýbať. Nechýba ani skladateľ a dirigent, Andersen a rôzne figúrky, ktorých význam je nejasný. Piaty obraz konečne prinesie dejovú kolíziu. Andersen sa asi v Kodani na brehu mora chce utopiť. Zachráni ho princ a tancujú zvláštne dueto mužského súznenia. Princ, budeme mu tak hovoriť, chce zo schodov do chladnej hlbiny vziať Andersenove poznámky. Lenže stratí rovnováhu a sám sa začne topiť. V tej chvíli prežije zvláštne déja vu. Morská víla mu zachráni život, bozkom ochráni jeho ústa pred chladnou vodou, ktorá nesie smrť. Na pamiatku mu dá svoj náhrdelník a vráti ho svetu na súši. Pod dojmom tohto stretnutia za pomoci Andersena vyhľadá strašnú čarodejnicu, ktorú strážia asi mŕtvoly zločinných pirátov žijúcich na dne mora.

Greve, oproti napríklad pražskému Labutiemu jazeru v historickej budove Národného divadla, nezmenil nijako svoj eklektický pohybový jazyk. Čo sa mu hodí do jeho ďalšej práce a čo ho inšpiruje, rád využije. Nechýba inšpirácia rovnomenným baletom Neumeiera, Ratmanským a inými. Podobne, ako to urobil Neumeier v svojej geniálnej dráme duší s temným severským ostňom smrti, dáva víle nohavice, u seba ale zdobenejšie a viac gýčovité. Taktiež ju necháva tanečníkmi nosiť a prenášať, aby vyvolal pocit plávania. Ale všetko je to príliš farbotlačové. Prekolorované. Nie je tiež schopný ako tvorca radikálne rozlišovať, čo je vhodné, primerané, štýlové, a čo už je ornament na n-tú (napríklad využitie segwayov). Či akýsi umelecký alibizmus k tvorbe monumentálne celovečerného baletu, ktorý však nedrží pohromade. A skôr ako balet je to obrazová show, zdĺhavá a málo tanečná. V druhom dejstve sa mu darí lepšie. Dráma sa stupňuje, tancuje sa viac a sústredenejšie. Tri krásne adagia princa a morskej víly sú pôsobivé aj vďaka interpretom. Greve zbožňuje v adagiach stavať balerínu do vzduchu, neustále ju dvíhať a prenášať. Niekedy sa v obťažných a efektných zdvíhaných figúrach zapletie, inokedy plynú nesmierne pôsobivo.

Grevemu a jeho inscenačnému tímu nemožno uprieť snahu o vskutku hollywoodske dívanie sa. Podmorský svet s lietajúcimi a svetielkujúcimi medúzami v priestore, morský koník, ktorý pláva javiskom, historický bicykel na ulici, podmorské príšery na kolieskových korčuliach pre rýchly pohyb. Zjavenie čarodejnice na tróne z vrakov potopených korábov na dne morskom. Jej svetielkujúci šat. Scénu navrhol takis, kostýmy Erika Turunen. Nechýba využitie technických možností javiska a javiskových stolov, svetielkujúce neóny ani optické káble, projekcie, animácia. Veľa morského sveta, dámy zaujmú predovšetkým opulentné róby druhej polovice 19. storočia. Neviem, či dramaturgia dobre zladila jednotlivé zložky, ak je predstavenie pre celú rodinu. Pre dospelých je mnohokrát nudné a zdĺhavé, pre deti možno nepochopiteľné a zmätočné. Scéna vo vani, keď sa víla kúpe v paláci princa, je síce podstatná ako vyjadrenie jej radosti, že má nohy, ale štýlovo je svojím erotickým podtextom podivná. A nie je to jediná zvláštnosť libreta.

Greve už spracoval inú Andersenovu rozprávku, a to Snehovú kráľovnú, v spolupráci so skladateľom Tuomasom Kantelinenom. Toto duo zostalo rovnaké aj pre túto premiéru. Skladateľ Kantelinen má zmysel pre kompozíciu v klasickom duchu, pre veľký symfonický orchester ozvláštnený zvukomalebnými nástrojmi. Bohužiaľ, či už libreto a režisér, či on sám sa nemôžu zbaviť nevzrušujúceho a málo dynamického budovania dejstiev aj celej hudobnej partitúry. Monotónne naťahované pasáže bez nápadu a fines sú skôr filmovou hudbou ako podkres textu než svojbytným hudobno-dramatickým dielom. Greve chcel sujet rozprávky prepojiť s viacvrstevnatým životom Andersena. Či sa mu to podarilo, je otázka. Čitateľný príliš nie je. To sa v divadle lepšie podarilo už Neumeierovi a hlavne dramatikovi, ktorý sa volal Per Olov Enquist v hre Zo života dážďoviek (1981).

Najlepší a najkomplexnejší výkon predviedol Michal Krčmář. Nepíšem to preto, že je to česká Panoráma a on je český tanečník. Je to fakt! Podobne tomu bolo v tejto sezóne, už keď tancoval Solora so Svetlanou Zakharovovou (tu). Krčmář získal a vypracoval si úžasne pôsobivý, naturálny spôsob existovania na scéne. Nepôsobí umelo, ako interpret, ktorý sa za niekoho schováva. Je celkom svojbytný a pravdivý. Uveriteľný. Navyše v mnohých pantomimických scénach, ktoré mu Greve predpisuje, je autentický, ľudský, a keď má zrazu začať tancovať, nevidieť žiadny strih, žiadne nútenie sa. Žiadne silenie. Keď príde krátka variácia, je taká prirodzená, ako keď tanečník dýcha. V troch duetách v druhom dejstve predvádza krásnu súhru s partnerkou aj osobnostný senzitívny prístup. Jeho pokusy prinútiť vílu povedať čo i len slovko, jeho neha, ktorá sa mení postupne na nervozitu a podozrenie, sú úžasné. I také maličkosti, ako keď ručníkom utiera svojej víle nohy, sú pôvabné a utkvejú v pamäti zvláštnou nehou tanečníka. Podobne ako jeho tichý bôľ a vyjadrenie žiaľu nad mŕtvou vílou v závere, keď neveriac krúti hlavou a mužne plače ako veľký herec. Ako drahokam je jeho variácia v II. dejstve na slávnostnom plese. S vysokými skokmi, precíznou rotáciou, vzdušná a efektná.

Divím sa tanečníkovi, že nevyužil ponuky z omnoho lepšieho súboru, akým je Het Ballet v Amsterdame, kde je repertoár zložený z najslávnejších mien prítomnosti aj minulosti na poli choreografie, a zostáva v tomto súbore, síce krásnom a obdivuhodnom, ale… Pretože bohužiaľ skladba repertoáru nie je ideálna, ani balety tohto typu mu nič ako interpretovi neprinášajú. Aj keď je to klasický tanečník sily, výšky, partnerských schopností aj športových výkonov vo variáciách, výborne by sa vynímal aj v súčasnom repertoári neoklasického či až moderného rázu. Určite by tým získal. To, že je Krčmář predsa len princ, a nie nejaký baletoman, ktorý navštevuje divadlo a kamaráti sa s baletkami, zistíme až na svadbe, keď má uniformu. S nástrahami vágneho libreta a nedotiahnutých situácií si český tanečník poradil výborne. V predstavení účinkujú aj ďalší tanečníci, ktorí majú vzťah k Česku, Lucie Rákosníková či Rebecca King.

Balet končí v súčasnosti. Či je víziou? Potom, ako ježibaba zabije vílu, ktorá tým zachráni život vierolomnému princovi a ticho umiera, vidíme ju v záverečnej apoteóze ako slávnu sochu na brehu kodanského prístavu. Princov osud a jeho city zostávajú tak otázkou. Ako mnoho iného. To je Kenneth Greve.

Aktuality
Wiener Staatsballett v závere sezóny vrátil v novej podobe na repertoár balet Patricka de Banu Marie Antoinette.

Nielenže choreograf do diela zasiahol, ale balet dostal aj nové obsadenie. To sa javí ako hlavná devíza série repríz do konca sezóny. Zároveň je to aj zamyslením pre domácich šéfov, či dostatočne budujú schopnosti mladých tanečníkov zhostiť sa veľkých rolí nielen po technickej stránke, ale aj po stránke hereckej. Šéf viedenského súboru, legendárny tanečník Manuel Legris, počas svojho angažmán v riaditeľskej kancelárii súbor komplexne omladzuje. Jeho prísna, autokratická politika v otázkach personálií – keď je známe, že mnohých dobrých tanečníkov, ktorí by do Viedne išli radi, nepozve ani ku verejnému konkurzu – svedčí o jeho starostlivom výbere a osobnom presvedčení v hľadaní typov nielen pre budovanie corps de balletu, ale aj sólistickej hierarchie. V úvodných predstaveniach Antoinetty tak triumfuje mladý tanečník, rodák z Viedne Jakob Feyferlik.

Nie je to tak dávno, čo si ho Panoráma všimla na koncerte absolventov Baletnej akadémie Viedenského štátneho baletu (tu). Dnes stojí pred publikom ako Ľudovít XVI. To, kam tanečník došiel za túto krátku dobu, a to už tancoval aj Colasa v Márnej opatrnosti, je dôkazom zdravého vývoja a silnej umeleckej osobnosti. De Bana zveril mladému tanečníkovi ústredný part v svojom melancholickom balete inšpirovanom osudmi kráľovnej Francúzska, ktorá pochádza z Rakúska. Feyferlik výborne zvláda zložitý slovník choreografa, ktorý extravagantne vŕši klasické prvky transformované moderným podsadením panvy či zmenami ťažiska, švihmi rúk a nôh, aby tak vytvoril svoju ilúziu rokokového štýlu, bohatého na krasokorčuľovanie v pôdoryse a vznešene šplhajúce do vertikály. Feyferlik s obnaženými dlhými nohami (v štylizovaných kostýmoch Agnès Letestu) a nártami pre danseur noble tancuje, akoby dýchal. Celkom sa s postavou stotožňuje, jeho vysoké a plavné grand jeté sa strieda s učebnicovým chaînés a piruetami. Prekvapujúca je však skutočnosť, s akou tanečník ovláda javisko, ako sa ponára do postavy nešťastného panovníka v jeho radovánkach, ktoré sa menia na tanec smrti cestou na popravisko. Je rojkom, nešťastným vtáčikom v zlatej klietke, rozmarným hlupáčikom, milujúcim mužom, zradeným manželom, podvedeným a oklamaným blázonkom.

V druhom dejstve, keď je panovnícka rodina internovaná do väzenia, jeho dojemné dueto s manželkou na Vivaldiho áriu je vrcholom predstavenia. Ďalšími benjamínkami sú Leonardo Basilio ako Axel von Fersen. Rafinovaný milovník a dvorný intrigán. Postavu Osudu, ktorej význam v duetách s inou alegóriou – Tieňom Antoinetty – je trochu nejasný, ale čo do kvality choreografického jazyka pôsobivý, výborne tancuje Andrey Kaydanovskiy. Matkou nešťastnej Marie, legendárnou panovníčkou Mariou Theresiou, je Rebecca Horner, ktorá sa vyprofilovala na úchvatnú dramatickú balerínu. V zbore, ktorý číta osem párov, excelujú v allegrových pasážach mladí členovia súboru. Ich vpády ako divokých proletárov proti aristokracii sú úchvatnými súbojmi ako na olympijských hrách. Jediná skutočná hviezda súboru v obsadení je Olga Esina ako Antoinette. Svetlovlasá, až priesvitná balerína s brilantnou technikou en pointe je ako porcelánová bábika, ako dokonalá miniatúra, ktorá všetko, čo činí a vykoná, akousi záhadou aj zničí a sama seba deštruuje k tragickému koncu. Jej veková prevaha k Feyferlikovi je tu dojemným bonusom rafinovanej, aj keď nie ľstivej femme fatale k mladému milovníkovi krásy a luxusu, ktorý za ornamentmi viac hľadá niečo prírodné, neumelé, pravdivé. Jej jediná protihráčka je Ketevan Papava ako prefíkaná madam Elisabeth, príbuzná panovníka, ktorá chce panovníka utešiť, rozhodne nie v parkoch Versailles alebo Trianonu, ale v jeho posteli.

De Bana rezignoval na rozprávačské postupy dejového baletu. Viac ho zaujíma atmosféra a poézia drámy. Je to rozhodne veľké plus. Veľmi účinne stavia proti sebe, aj s barokovou afektovanou hudbou, pasáže úplného sa odovzdania adagiu, s maratónom o rýchlosť. Výprava a svietenie neodvádzajú pozornosť k ilustrácii epochy, o to sa lepšie postará film, ale naopak sústredia zrak diváka na predstaviteľov drámy. Bana uniká z bežnej konvencie a priemeru vzrušujúcimi citáciami gest a póz, ktoré necháva ožívať v rafinovaných tanečných partoch.

Vynikajúci večer, kde vedľa fyzickej dokonalosti mladých tanečníkov kvasí ich bohatý emocionálny svet, schopnosť partnerského tanca, empatia, herecké nuansy. Výkony všetkých obsadených sú dôkazom zdravého a dôkladného šéfovského vedenia a budovania baletného súboru, ktorý má potenciál a ktorého každý člen, či už na súpiske sólistov, či v ansámbli, je rovnako dôležitý.

Hosťovanie, ktoré je už tak trochu tradíciou, je návšteva Hamburského baletu Johna Neumeiera v Theater an der Wien. V tomto roku s ohľadom na pripomínanie Williama Shakespeara Neumeier vyviezol balet s názvom Shakespeare Dances, ktorý je spojením jeho troch diel – Ako sa vám páči, Večer trojkráľový alebo Čo len chcete a jeho menej známeho baletu Hamlet. Neumeier je mág. Možno skutočne tak, ako samotný alžbetínsky génius Shakespeare. Jeho rozprávačské postupy, divadelnosť každej minúty, bezbrehá invencia sú neopozerateľné. Neumeier tri balety skrátil a zjednotil sprievodcom, ktorým je vynikajúci Carsten Jung. Z jeho úst zaznie aj oná pamätná veta „Celý svet je divadlo a muži, ženy, každý je v ňom hercom“ práve z prvej hry večera Ako sa vám páči. Tento obľúbený balet, jeden z mála Neumeierových komických kusov, nezostarol od roku 1985. Nápady, pôdorys, vyrovnanie sa s nástrahami literárnej predlohy, prezliekania, zmeny pohlaví, zámeny postáv, úteky, balábile v Ardenskom lese, šialené blúznenie, to všetko tu je. A pritom nádherne vyrastá milostný pár: Orlando a Rosalinda. Už tu je jasný Neumeierov štýl pre stavbu dueta, výrazné gesto, ktoré nesie význam a sofistikované divadelné hrátky, ako napríklad rozdelenie ansámblu na aristokratov a sedliakov či budovanie gagov a humoru v rámci podtextov a psychológie. Mozartova hudba skvele slúži a Neumeier ako výborný dramaturg vie narábať s mnohostranným Kőchlovým zoznamom skladateľových opusov. Ako ústredný pár excelujú Silvia Azzoni a Alexandre Riabko, dlhoročné hviezdy súboru.

V skrátenej verzii Hamleta Neumeier potvrdzuje svoj divadelný cit. Nesnaží sa napchať do krátkej minutáže rozsiahlu drámu. Sústredí sa na vzťahové záležitosti a fascinujúce charaktery: Hamlet – Ofélia, Hamlet – matka, Hamlet – otec. Je to príbeh nešťastnej rodiny, s fascinujúcimi scénografickými symbolmi a efektmi (zjavenie ducha Hamletovho otca v spálni kráľovnej). Zároveň Neumeier potvrdzuje povesť vynikajúceho divadelného stratéga a čitateľa. Ani v skrátenej verzii neopomenie dôležitý prvok, a to komediálny vstup hercov, ktorých Hamlet učiní svojim nástrojom na priznanie. Balet končí podobne ako dramatická IV. symfónia Michaela Tippeta. S mŕtvou Oféliou. Otázniky, čo bude s princom dánskym, či zhynie otráveným mečom, zostáva zahalená temnotou jeho hradu. Ako Hamlet v obťažných premenách charakteru (nechýba slávne Hamletovo predstieranie bláznovstva) exceluje Edvin Revazov. Po druhej prestávke sme opäť v kráľovstve zábavy, jasu, slnka. Záhadná krajina, kde vanie vlahý vetrík od mora, ktoré rozdelilo stroskotaných súrodencov. Tu však už Neumeier nie je taký ľahkovážny. Trápenie Olívie a Orsina a ich partnerov Violy a Sebastiana, ktorí sa nemôžu zoskupiť do správneho páru, je tu už viacbôľnejšie. Trápenie zamilovaných, bezútešnosť, strata istoty, premeny nálad v bohatých melodických a tklivých Vivaldiho kompozíciách a nekonečné dueto, ktoré sa mení v iné dueto a potom v kvarteto, dáva mnoho krásnych chvíľ na tému lásky, tak ako to umenie vie. Záverečný epilóg s monumentálnym zborom je oslavou myšlienky sveta ako javiska, človeka ako herca. Či skôr človeka ako nositeľa umenia. V monumentálnej fúge divák vidí celý súbor, sólistov, ktorí jasavo tancujú kroky svojho umeleckého otca. Napriek tomu, koľkých choreografov Shakespeare inšpiroval, len málo diel skutočne zažilo pozornosť diváka či sa zapísalo do hlbšej dramaturgickej brázdy dôležitých scén, ktoré ich opätovne uviedli. Neumeier je z baletného sveta ako Shakespearov posol nielen kvantitou diel, ale je nepochybne tým, kto dramatikovi rozumie. Jeho balety sa stali nielen prepisom sujetu do reči tanca, ale stali sa jeho nadstavbou. Romeo a Júlia, Othello, Hamlet, Ako sa vám páči, Večer trojkráľový, Sen noci svätojánskej sú odkazom aj pre budúcnosť.

Budúci rok o tomto čase poctí Theater an der Wien hosťovanie Nórskeho národného baletu z Osla s dielami choreografa Liama Scarletta Carmen a už dnes obdivované Strašidlá podľa predlohy Augusta Strindberga. Choreograf pred pár dňami na scéne Royal Opera House Covent Garden v Londýne premiéroval ďalší extravagantný titul: Frankenstein. Britským tvorcom McGregorovi a Wheeldonovi niekto tretí pekne stúpa na päty. Svetovú novinku odvysiela Royal Ballet aj v tohtoročnom prenose v kinách. Je dobré si včas do Viedne zabezpečiť vstupenky, pretože hlad Viedenčanov po kvalitných inscenáciách je obrovský. Škandálne predstavenie Jana Fabreho Mount Olympus v tohtoročnom Wiener Festwochen, ktorý začal 13. mája, bolo okamžite vypredané. A to trvá rovných 24 hodín a zažijete v ňom návrat do legendárnej epochy Paradise Now. Na mieste za 65 euro môžete aj spať či jesť, aby ste božský maratón zvládli. Ak vám vôbec toľká nahota, netolerantnosť, vraždy, revolúcia a incest dajú zaspať.

Ak máte cestu do Berlína, 21. mája majú premiéru Balanchinove Drahokamy. Uvidíte Rubíny, Smaragdy aj Drahokamy v novej výprave návrhárov Pepeho Leal a Lorenza Caprile. Taktiež môžete zhodnotiť, či sa s Nachom Duatom súbor zlepšuje, či naopak stagnuje.

Čo sleduje

Dnešným hosťom je člen Laterny magiky Adam Sojka. Dlhoročný sólista Baletu NdB zmenil nielen angažmán, ale aj Brno za hlavné mesto. Už v Brne zaujal svojim neobvyklým pohybovým slovníkom a interpretačným nasadením. Popri repertoári Laterny magiky je Adam Sojka mladý choreograf, ktorý sa nebojí ísť do netradičných projektov. Naposledy ako choreograf tvoril nielen v Nemecku pre festival TanZZeit 2016, ale aj v Prahe s DekkaDancers. V Nemecku kreoval tanečné divadlo pre Ballett Vorpommern v Greifswalde s názvom (No.) 24/7. O čom bola jeho choreografia? „O myšlence a jednání lidí, když jim někdo určí čas, ale neřekne, co bude, až vyprší,“ hovorí choreograf a tanečník. Tiež vystupuje s naším najprednejším súborom 420PEOPLE. Takže na tohto tanečníka rozhodne naďabíte v najzaujímavejších tanečných projektoch mimo kamenné divadlá. Vybral si hudobné video.

Prečo ho má rád? „Tento umělec mne velmi zaujal hlavně svým originálním zvukem a pro mne velmi kvalitní muzikou. Všechna alba, co vydal, jsou velmi odlišná. Pro mne je hodně zajímavý jak pojetím své tvorby, použitím zajímavých ruchů, vokálů a beatů, tak jednoduchými melodiemi. Jeho hudba mě opravdu hodně baví a inspiruje,“ hovorí tanečník a choreograf Adam Sojka.