Současné hudební divadlo na bratislavském Eurokontextu

Dmitrij Šostakovič: Orango / Antiformalistický jarmok (ND Praha), Bohuslav Martinů: Epos o Gilgamešovi / Henry Purcell: Dido a Aeneas (ND Brno), Sergej Prokofjev: Ohnivý anjel (NDM Ostrava), Leoš Janáček: Z mrtvého domu (ND Praha), Nikolaj Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri / Marián Lejava: Bohom milovaný (ŠD Košice)

Eurokontext.sk – festival pre náročnejších

Súčasný generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Marián Chudovský ešte v čase, keď stál na čele operného súboru (2002–2006), presadil myšlienku vygradovať sezónu festivalom, zameraným na súčasné hudobné divadlo. Svojich ambícií sa nevzdal ani po návrate do najvyššej funkcie prvej slovenskej scény roku 2012. Festivalu, ktorý medzičasom zanikol, vtisol inovovaný názov a sčasti aj profil. Pred dvoma rokmi bola Bratislava svedkom tzv. nultého ročníka Eurokontextu.sk, na ktorom participovali všetky tri súbory Slovenského národného divadla a nimi pozvaní hostia. Ďalší ročník mal činoherné zacielenie a súčasný, ktorý včera uzatvorilo hosťovanie Štátneho divadla z Košíc, sa niesol na hudobno-dramatickej vlne.

Mottom usporiadateľa bola reflexia medzinárodných trendov zbližovania, spájania, ale aj konfrontácie a vzájomnej inšpirácie umeleckými počinmi na poli opery a tanečného umenia. V nasledovných riadkoch sa upriamim na prvý zo spomenutých druhov umenia. Je nespochybniteľné, že slovenské operné dianie, aj napriek otvoreným hraniciam, žije v značnej izolácii od okolitého sveta. Jednotlivci – diváci, manažéri či umelci – síce v rámci svojich individuálnych možností sledujú život za hranicami, no bežný návštevník opery má túto možnosť obmedzenú. Výber hosťujúcich režisérov, až na ojedinelé výnimky (Peter Konwitschny, hoci už v predimenzovanej frekvencii) nedosahuje reprezentatívnu európsku úroveň, o dirigentoch a sólistoch ani nehovoriac. Ak medzinárodný festival Eurokontext.sk si predsavzal ponúknuť „pestrý výber európskych dramaturgických počinov a tvorivých inscenačných opusov“ (Marián Chudovský v bulletine), tak vo verbálnej rovine nasadil latku takmer až nerealizovateľne. Predsa však nešlo o márny pokus, aj keď jeho záber z hľadiska zemepisného zásahu bol obmedzený na susednú Českú republiku. Ak by teda Eurokontext.sk chcel napĺňať minimálne svoj názov, mal by svoj obzor sústrediť na viacero susediacich krajín či na priestor V4.

Ďalšími témami do diskusie, navzájom súvisiacimi, sú dramaturgická orientácia, programová skladba podujatia a divácke smerovanie. Ak totiž Eurokontext.sk nefiguruje medzi relevantnými medzinárodnými opernými festivalmi (a ani vo svojich začiatkoch nemôže, to mu nezazlievam) a pravdepodobne cielene nepriťahuje zahraničných divákov a kritikov, zaraďovať do jeho programu bežné repertoárové tituly, hoci zrodené v súčasnej a predchádzajúcej sezóne, je skôr len honbou za kvantitou. Verejnosť by ich navštívila (či odignorovala) bez ohľadu na to, či sú na plagáte festivalu. Tento fakt si už dávno uvedomili Bratislavské hudobné slávnosti, ktoré kedysi zastrešovali aj všedné večery Opery SND. Druhá otázka sa týka koncepčných priorít Eurokontextu.sk. Zjavne nejde o tribúnu, ktorá by lákala tým, čo je pre operu všade vo svete najpríťažlivejšie – veľkými speváckymi osobnosťami. V tejto chvíli cítim svojich názorových oponentov, obhajujúcich komplexnosť všetkých zložiek hudobného divadla. S tým samozrejme súhlasím. Prioritu, resp. hegemóniu režisérov však, aj napriek svetovému trendu zjavne poškodzujúcemu kvalitu vokálnych zložiek inscenácií, akceptovať nemôžem. Náš mladý festival teda stavil výhradne na dramaturgiu. Aj tento aspekt má dve stránky mince. Pokiaľ (zrejme z ekonomických dôvodov) boli organizátori nútení obmedziť sa len na výber divadiel z Českej republiky (čím v opernej zložke spochybnili pôvodný zámer širšej medzinárodnej konfrontácie), zaostrili pozornosť predsa len trocha jednostranne. Zjavne s ambíciou saturovať to dramaturgické pásmo, ktoré Slovenské národné divadlo pokrýva len okrajovo. Čiže prevažne 20. storočie. Dmitrij Šostakovič, Sergej Prokofiev, Leoš Janáček, Bohuslav Martinů, k nim do dvojičiek doložený barokový Henry Purcell či Nikolaj Rimskij-Korsakov so slovenskou novinkou Mariána Lejavu skutočne sú v našom repertoári raritami. Ak však tvoria dramaturgickú os festivalu, posúvajú ho k najnáročnejším diváckym vrstvám. Takmer až takzvanou terapiou šokom, na ktorú zareagovali zväčša nenaplnené hľadiská novej i historickej budovy SND.

Niet pochýb, že je užitočné, ak pod strechou vedúceho slovenského operného domu zaznie domácim súborom nikdy neuvedený Ohnivý anjel Sergeja Prokofieva (z jeho tvorby sme spoznali len jednorázovo Lásku k trom pomarančom v roku 1931 a o tridsať rokov neskôr Príbeh ozajstného človeka), ak sa vráti Janáčkova opera Z mŕtveho domu (v SND uvedená len roku 1938, hoci s týmto titulom hosťovalo u nás pražské ND roku 1972 i brnianska opera pred dvanástimi rokmi), ak spoznáme vzácne Šostakovičove dielka, akými sú „fragment z koša na odpadky“ Orango či „opera na zastrelenie“ Antiformalistický jarmok… Ak si rozšírime obzor o Bohuslavovi Martinů (hoci nie operou, ale inscenovaným Eposom o Gilgamešovi) či privítame prírastok do domácej tvorby z pera Mariána Lejavu. Pokiaľ však Eurokontext.sk chce reflektovať skutočný medzinárodný kontext, mal by zasiahnuť širšie spektrum období a štýlov. Navyše, chtiac-nechtiac dramaturgia vyznela pomerne silno rusofilsky (traja skladatelia plus téma Mŕtveho domu). Ak nebola možnosť angažovať súbory z iných štátov (žeby napríklad aktuálne koncertné uvedenie Belliniho Capuletovcov a Montecchovcov v Budapešti, v rámci shakespearovského jubilea, bolo nákladovo neprekonateľné?), z repertoáru ostravskej opery mohla byť alternatívou daktorá z inscenácií Donizettiho tudorovskej trilógie, ktorá je u nás nemenšou vzácnosťou ako privezené dielo. To však už zasahujem do skôr osobných preferencií dramaturgov Eurokontextu.sk. Kontrastnosť programovej ponuky však očividne chýbala.

Eurokontext.sk 2016 - před představením ND Brno (zdroj FB)
Eurokontext.sk 2016 – pred predstavením ND Brno (zdroj FB)

Rozvádzať na tomto portáli jednotlivé inscenácie (s výnimkou ešte nerecenzovanej nedávnej košickej premiéry) asi nemá veľký zmysel. Každej z nich, zrodenej na českej pôde, bol venovaný zaslúžený priestor. Teda aspoň v kocke. Pre mňa boli dvoma najsilnejšími zážitkami hosťovania operného súboru pražského Národného divadla. Janáčkov operný epilóg Z mŕtveho domu v režijnom poňatí Daniela Špinara vyvolal hneď po premiére (máj 2015) vášnivé diskusie. Tvar v značnej miere provokatívny, bez prudérie a homofóbnych komplexov znázorňujúci atmosféru a vzťahy v čisto mužskom prostredí sibírskeho lágru. V poňatí Špinara a výtvarníčky, slovenskej rodáčky Lucie Škandíkovej, a choreografa Radima Vizváryho nejde o dobovú fotografiu ani o vytváranie „parapríbehu“, ale o využitie širokej palety výrazových prostriedkov, často odvážnych, naturalistických i symbolických, ktorými naplnili dielo s netypickým libretom. Rovnobežne s vizuálnym dojmom sa odvíja to najpodstatnejšie, modelovanie dejového a situačného statusu hudobnými prostriedkami. Dnes možno dirigenta Roberta Jindru považovať za jedného z najhĺbavejších znalcov Janáčkovho diela v celosvetovom meradle. To spektrum odtieňov, farieb, hudobných reflexií psychologického rozpoloženia postáv, ten emocionálny vklad, tá empatia voči orchestru a sólistom zabezpečili nezabudnuteľný zážitok. Vo vynikajúcom obsadení nebolo dominantnej kreácie, všetci – od Štefana Margitu (Luka Kuzmič) cez Pavla Remenára (Šiškov), Josefa Moravca (Skuratov), Františka Zahradníčka (Gorjančikov), Jiřího Brücklera (Čekunov) a Ondreja Šalinga (Šapkin) až po typovo adekvátneho Michala Bragagnola (Aljeja) tvorili homogénny ansámbel, aký by nadchol na každej svetovej scéne. Samostatnou kapitolou bol strhujúci tanečný výkon Aleny Vrány ako Akulky.

František-Zahradníček-Gorjančikov-Jiří-Brückler-Don-Juan-Brahmín-Čekunov-Štefan-Margita-Luka-Kuzmič-Jan-Markvart-Stařičký-vězeň-Michal-Bragagnolo-
L. Janáček: Z mrtvého domu – František Zahradníček (Gorjančikov), Jiří Brückler (Don-Juan/Brahmín/Čekunov), Štefan Margita (Luka Kuzmič), Jan Markvart (Stařičký vězeň), Michal Bragagnolo (Aljeja) – ND Praha 2015 (foto Patrik Borecký)

Hosťovaniu s Janáčkom predchádzalo popoludňajšie predstavenie pražského Národného divadla s inscenáciou Šostakovičovho Oranga a Antiformalistického jarmoku v pomerne slabo navštívenej sále činohry novej budovy. Tí, ktorí prišli, neoľutovali, aj keď tieto dva tituly sa nekryjú s predstavou o tradičnej opere. Orango je vlastne fragment, resp. prológ k nedokončenej opere, ktorého noty sa zachovali vďaka podplatenej skladateľovej chyžnej, ktorá skrčené papiere tajne vyberala z koša. Podobne aj Antiformalistický jarmok dlho ležal v šuplíku, keďže jeho obsah je otvoreným výsmechom fráz komunistických ideológov. Obe skladby zazneli vo verzii s klavírom (v prvom prípade Martin Levický, v druhom Jan Kučera allias Šostakovič), v nesmierne invenčnej réžii Slávy Daubnerovej a na scéne a v kostýmoch Marije Havran. Zatiaľ čo prvá časť je postavená na pestrosti a farebnosti, ako aj na tanečnom umení baletnej sólistky, druhá (prepojená s úvodnou pomocou trojice maskovaných postáv Jedničkina, Dvojkina a Trojkina, sediacich v prvom diváckom rade) je svedectvom smutno-smiešnej (s odstupom času, naostro to vyzeralo krutejšie) stalinskej doby. Daubnerovej réžia je originálna a úderná vo svojej jednoduchosti s ústredným scénickým nápadom vytvoriť na javisku panoptikum búst. Rečníci Jedničkin (Stalin), Dvojkin (Ždanov) a Trojkin (Šepilov) defilujú v čiernych oblekoch a od hláv po prsia sú nalíčení nabielo. Azda jedinou škvrnou naštudovania je spievanie na mikroporty. Amplifikácia jednoducho do opery nepatrí (ak keď bola decentná), zvlášť keď „súperom“ sólistov je len klavír. Skvelé výkony podali štyria basisti Pavel Švingr, Oleg Korotkov, Ivo HrachovecJevhen Šokalo), v prvej časti zaujal Roman Janál ako Bavič a tanečnica Jade Clayton.

Dmitrij Šostakovič: Orango – Roman Janál (Bavič), Eliška Gattringerová (Zuzana) – ND Praha 2014 (foto Hana Smejkalová)
D. Šostakovič: Orango – Roman Janál (Bavič) – ND Praha 2014 (foto Hana Smejkalová)

Národné divadlo z Brna zavítalo na festival s čerstvou novinkou, kombináciou Eposu o Gilgamešovi od Bohuslava Martinů s Purcellovou operou Dido a Aeneas. Nezvyčajné javiskové súžitie oratoriálneho opusu, rodiaceho sa v dlhom časovom intervale (premiéra sa konala roku 1958 v Bazileji), s barokovou partitúrou spracúvajúcou odlišnú tému, vyriešil inscenačný tím (réžia Jiří Heřman, scénograf Dragan Stojčevski, kostýmy Alexandra Grusková) zaujímavým spojovníkom. Tým bol jednotný javiskový priestor, svetlý, otvorený, variovaný aranžmánmi. Najmä v prvej časti, vnášaním symboliky a veľkým akcentom na pohybovo-tanečnú zložku, docielili inscenátori nadčasové zamyslenie sa nad pôvodným námetom eposu o smrteľnosti všetkých. Hoci Epos o Gilgamešovi je prioritne dielom určeným na koncertné pódiá, Jiří Heřman našiel v ňom dostatok argumentov, ako ho stvárniť (po prvýkrát) javiskovými prostriedkami. Purcellova Dido a Aeneas v brnianskom stvárnení rovnako odmietla dobový vizuál a rozihrala na scéne pestrú, modernú, eroticky nadýchnutú, do moderných kostýmov odetú lodnú párty. Nápady Jiří Heřman spočiatku priam chrlil, v druhej časti však už presýtenosť akciami mohla trocha ovplyvniť pôvodný barokový pátos predlohy. O jeho akcentovanie však inscenátorom nešlo, takže svoju koncepciu naplnili do dôsledkov. V oboch dielach zohral dôležitú úlohu orchester (v Purcellovi obohatený o päticu hráčov z Collegia 1704) a azda v ešte väčšej miere skvelo spievajúci a hrajúci zbor (pripravený Pavlom Koňárkom). Martinů bol v rukách dirigenta Marka Ivanovića, detailne modelujúceho zákutia partitúry. Za hudobné naštudovanie Purcella bol zodpovedný špecialista na barokovú literatúru Václav Luks, ktorý popri „svojich“ muzikantoch, hrajúcich na dobových nástrojoch, viedol k štýlovosti aj orchester Janáčkovej opery. Zo sólistov v oboch poloviciach večera dominoval Jiří Brückler (Gilgameš, Aeneas) kultivovaným, zvučným a výrazovo tvárnym barytónom. Dve odlišné polohy vtisla Kurtizáne a Belinde Kateřina Kněžíková, presviedčajúca o zvučnosti aj koloratúrnej ohybnosti svojho sopránu. Najväčšou slabinou obsadenia bola Veronika Hajnová-Fialová, ktorá v postave Dido ostala veľmi dlžná kvalitou tónu, jeho vyrovnanosťou v polohách (plechové, rozbité výšky), a tým aj celkovou slohovou čistotou. V Purcellovi narazil na svoje limity aj David Nykl ako Čarodej.

Bohuslav Martinů: Epos o Gilgamešovi/Henry Purcell: Dido a Aeneas - ND Brno 2016 (foto ND Brno)
Bohuslav Martinů: Epos o Gilgamešovi/Henry Purcell: Dido a Aeneas – ND Brno 2016 (foto ND Brno)

O ostravskej inscenácii Prokofievovho Ohnivého anjela vyšlo viacero recenzentských reflexií s nejednotnými názormi. Prikláňam sa, na základe bratislavského hosťovania, skôr k menšiemu nadšeniu z hudobného i vizuálneho tvaru. Fakt, že ide o partitúru mimoriadne náročnú a v Čechách po prvýkrát uvedenú v ruskom origináli, ešte znásobuje potrebu vybrúsenej interpretácie. Téma mágie, posadnutosti démonmi, diabolskej moci a extatického finále s upálením Renaty, opretá o literárnu predlohu symbolistu Valerija Brjusova, si vyžaduje diváka, schopného nájsť si k týmto podnetom istú cestu. Pomôckou by mala byť zrozumiteľná réžia. Jiří Nekvasil so scénografom Petrom Matáskom ponechávajú pomerne voľný priestor pre divácke pochopenie. Historické fakty s mystikou a filozofickými otázkami sa miešajú aj vo voľbe javiskových prostriedkov, niektorým scénam chýba tajomná intímnosť, iné idú skôr po vonkajškových efektoch (obľúbené neónové žiarivky), objavuje sa laserový súboj, ale na druhej strane nájdu sa plochy, pútajúce psychologickým prienikom do vnútra postáv. Vrcholiaca scéna v kláštore je síce efektná, no neprekračuje medze klišé. Pomerne zreteľné dlhy zanechalo hudobné prevedenie pod taktovkou Jana Kučeru, kedy časť detailov ostala zahmlená. Presvedčivým Ruprechtom bol Martin Bárta, no Elena Suvorova (Renata) svojím mezzosopránom nedokázala v dostatočných nuansách vykresliť vývoj extrémne vypätej postavy.

Sergej Prokofjev: Ohnivý anděl – NDM Ostrava 2015 (foto Martin Popelář)
S. Prokofjev: Ohnivý anjel – NDM Ostrava 2015 (foto Martin Popelář)

Posledný večer festivalu patril hosťujúcemu operného súboru Štátneho divadla z Košíc. Pricestovali s dvoma horúcimi novinkami, ktoré mali premiéru pred troma týždňami. Jednodejstvová opera Nikolaja Rimského-Korsakova Mozart a Salieri (s podtitulom „dramatické scény podľa Puškina“) v dvoch častiach sa zaoberá známou témou rivality oboch súčasníkov a tradovanou fámou o Mozartovej smrti následkom otrávenia Salierim. Recitatívno-ariózny štýl hudby a pomerne plochá dramatická krivka kompozície si vyžadujú veľmi citlivo modelovaný interpretačný prístup. Inak hrozí náladový stereotyp, hraničiaci s nudou. V tejto sieti uviazlo aj košické naštudovanie, keď ani dirigentovi Igorovi Dohovičovi, ani režisérovi Michalovi Spišákovi sa na prázdnej scéne (je na nej klavír, hráčsky pult a zmenšenina čembala, horizont tvoria priechodné pásy „bužírok“) s opakovanou neurčitou projekciou nepodarilo vniesť do konverzačného dialógu oboch hrdinov dostatok napätia a dramatickej gradácie. Michal Onufer (Salieri) síce ukázal príjemne sfarbený basový materiál, no často sa v intonácii skôr len hľadal, čím oslabil výrazovú stránku. Maksym Kutsenko ako rodený Ukrajinec má k jazykovému originálu bližšie, čím sa jeho prejav stal štýlovo vernejším.

Prekvapenie čakalo divákov po prestávke. Nestáva sa v slovenskom hudobno-dramatickom priestore často, že sa zrodí nové dielo. Tento raz vzišlo z pera skladateľa, dirigenta a pedagóga Mariána Lejavu (1976), nesie názov Bohom milovaný a voľne nadväzuje na tému pertraktovanú v prvej časti večera. Je akoby odpoveďou či dopovedaním otázky Mozartovej smrti, ktorú Rimskij-Korsakov v nadväznosti na Puškina rieši kategoricky. Lejava žánrové určenie svojho opusu obozretne nepomenúva operou, ale volí priliehavejší termín hudobného divadla. Ambíciou skladateľa a spoluautora libreta (napísal ho so Zuzanou Šajgalíkovou) je rekonštrukcia historických udalostí a pokus o vedecké zdôvodnenie pravej príčiny smrti salzburského génia. Autori diela prejavujú neskrývané sympatie práve voči Salierimu, cítiac potrebu očistiť ho od mýtu traviča skladateľského kolegu. V rovine ľudskej niet ani náznaku, žeby spochybňovali umeleckú priepasť medzi oboma rovesníkmi. Bohom milovaný je teda „hudobným divadlom v piatich scénach s prológom a epilógom“, spracúvajúcim dianie priamo i nepriamo súvisiace s Mozartovou smrťou. Skladateľ v ňom narába s typickým moderným operným inštrumentáriom, ale spája ho aj s prvkami blízkymi kantáte, činohre a experimentálnemu divadlu. Libreto sa v podstatnej miere opiera o pôvodné materiály, je v ňom veľa citácií, takže aj z tohto dôvodu je viacjazyčné. Mozartovou rečou je nemčina, Salieriho taliančina, lekárska dišputa sa vedie v angličtine a zaznieva aj ruština. Tento jazykový galimatiáš napodiv partitúre neškodí a vnáša do nej kontrasty. Marián Lejava sa odhodlal k mimoriadne náročnému a riskantnému preskakovaniu doby, keďže prechádza od čias života oboch skladateľov až po súčasnú rekonštrukciu udalostí súvisiacich so smrťou.

M. Lejava: Bohom milovaný - Maksym Kutsenko (Mozart) - ŠD Košice 2016 (foto Joseph Marčinský)
M. Lejava: Bohom milovaný – Maksym Kutsenko (Mozart) – ŠD Košice 2016 (foto Joseph Marčinský)

Zaujať zodpovedný postoj k novinke na základe jediného počutia môže byť zradné. Aj napriek tomu, a vychádzajúc z práve tejto skutočnosti, považujem hudobnú reč Mariána Lejavu za koncíznu, premyslenú, v pravom slova zmysle súčasnú, silnú hlavne v rovine dešifrovania psychológie hrdinov a situácií. Tri pripomienky sa mi predsa len vynárajú a týkajú sa dramaturgie samotného hodinového diela. Prvou je retardujúca scéna skúšky Requiem, ktorej by prospeli „nožnice“. Doslova šokom je odbočenie z hudobného divadla a mikrofónová lekárska debata o diagnózach súvisiacich s Mozartovou smrťou, ktorá je síce pointou deja, no tiež by jej prospela o niečo kratšia verzia. Epilóg s motívmi častí z Requiem svojou košatosťou síce podčiarkuje význam udalosti, no v dramatickejšej skratke by bol ešte údernejší.

Zatiaľ čo v prvej polovici večera pôsobila réžia Michala Spišáka dosť bezradne, v Lejavovi sa nezaprel jeho činoherný domicil a rozohral veľmi náročné vrstvy deja veľmi presne a uveriteľne. Marián Lejava za dirigentským pultom sám najlepšie vedel, čo má vo svojej partitúre akcentovať, čo vyžadovať od orchestra i sólistov, takže o autentickosti naštudovania niet pochýb. Obaja protagonisti, Michal Onufer (Salieri) a Maksym Kutsenko (Mozart) i predstavitelia menších rolí Michaela Várady (Sophie), Janette Zsigová (Constanze), Zdenko VislockýAnton Baculík v trojpostavách a Marián LukáčMarkom Gurbaľom v dvojpostavách sa zhostili svojich náročných partov s oduševnením.

 

Hodnotenie autora recenzie:
Orango – Antiformalistický jarmok (ND Praha): 85 %
Epos o Gilgamešovi – Dido a Aeneas (ND Brno): 80 %
Ohnivý anjel (NDM Ostrava): 70 %
Z mŕtveho domu (ND Praha): 95 %
Mozart a Salieri – Bohom milovaný (ŠD Košice): 65 %

Eurokontext.sk
Medzinárodný divadelný festival Slovenského národného divadla
20. 5. – 3. 6. 2016 Bratislava

Dmitrij Šostakovič:
Orango
Antiformalistický jarmok

Dirigent: Jan Kučera
Réžia: Sláva Daubnerová
Scéna a kostýmy: Marija Havran
Svetelný dizajn: Pavel Kotlík
Zbormajster: Marek Vorlíček
Dramaturgia: Pavel Graus, Ondřej Hučín
Premiéra 17. decembra 2014 Nová scéna Národního divadla Praha
(napísané z reprízy 27. 5. 2016 Sála činohry – nová budova SND Bratislava)

Orango
Bavič / Hlas Oranga – Roman Janál
Basové sólo – Jevhen Šokalo
První cizinec – Vladimír Doležal
Druhý cizinec – Jan Markvart
Zoolog – Václav Sibera
Zuzana – Eliška Gattringerová
Paul Mâche – Jiří Hruška
Armand Fleury – Václav Buršík / Jaroslav Novák
Renée – Marina Ščerbakova / Pavla Popelková
Hlas z davu – Pavel Borek / Jan Nedbal
Orango – Martina Lacová
Nasťa Terpsichorová – Jade Clayton

Antiformalistický jarmok
Předsedající – Jevhen Šokalo
Jedničkin – Pavel Švingr
Dvojkin – Oleg Korotkov
Trojkin – Ivo Hrachovec

Kühnův smíšený sbor
Klavír: Martin Levický, Jan Kučera
***

Bohuslav Martinů:
Epos o Gilgamešovi
Henry Purcell:
Dido a Aeneas
Hudobné naštudovanie a dirigenti: Marko Ivanović, Václav Luks
Réžia: Jiří Heřman
Scéna: Dragan Stojčevski
Kostýmy: Alexandra Grusková
Svetelný dizajn: Daniel Tesař
Choreografia: Jan Kodet
Dramaturgia: Patricie Částková
Zbormajster: Pavel Koňárek
Orchester a zbor Janáčkovy opery
Premiéra 13. mája 2016 Janáčkovo divadlo Brno
(napísané z reprízy 27. 5. 2016 Sála činohry – nová budova SND Bratislava)

Epos o Gilgamešovi
Baryton — Jiří Brückler
Bas — David Nykl
Tenor — Václav Čížek
Soprán — Kateřina Kněžíková
Vypravěč — Ondřej Biravský
Tanečník Gilgameš — Martin Šalanda
Tanečník Enkidu — Jakub Liška
Tanečník Lovec — Jan Březina

Dido a Aeneas
Dido — Veronika Hajnová Fialová
Belonda — Kateřina Kněžíková
Druhá žena — Eva Štěrbová
Aeneas — Jiří Brückler
Čaroděj — David Nykl
První čarodějnice — Jana Tajovská Krajčovičová
Druhá čarodějnice — Karol Bartosiński
Duch v podobě Mercura — Karol Bartosiński
První námořník — Václav Čížek
Vypravěč — Ondřej Biravský
Amorové — Jakub Liška, Jan Březina
***

Sergej Prokofjev:
Ohnivý anjel
Hudebné naštudovanie: Robert Jindra
Dirigent: Jan Kučera
Réžia: Jiří Nekvasil
Scéna: Petr Matásek
Kostýmy: Marta Roszkopfová
Zbormajster: Jurij Galatenko
Videoprojekcia: Zuzana Walterová
Pohybová spolupráca: Igor Vejsada
Dramaturgia: Daniel Jäger
Orchester a zbor opery NDM
Premiéry 26. februára 2015 Divadlo Antonína Dvořáka Ostrava
(napísané z reprízy 29. 5. 2016 historická budova SND Bratislava)

Ruprecht – Martin Bárta
Renata – Elena Suvorova
Hostinská / Matka představená – Erika Šporerová
Věštkyně – Zuzana Šveda
Agrippa z Nettesheimu / Mefistofeles – Oleg Kulko
Johann Faust – František Zahradníček
Inkvizitor – Martin Gurbaľ
Jacob Glock / Lékař – Ondřej Koplík
Podomek / Mathias Wissmann – Jiří Přibyl
Hostinský – Václav Živný
Heinrich – Petr Sýkora
***

Leoš Janáček:
Z mrtvého domu
Hudobné naštudovanie a dirigent: Robert Jindra
Réžia: Daniel Špinar
Scéna: Lucia Škandíková
Kostýmy: Iva Němcová
Svetelný dizajn: Martin Špetlík
Zbormajster: Martin Buchta, Miriam Němcová
Choreografia: Radim Vizváry
Dramaturgia: Ondřej Hučín
Orchester a zbor Národního divadla
Premiéra 14. mája 2015 Národní divadlo Praha
(
napísané z reprízy 31. 5. 2016 Sála opery a baletu –nová budova SND Bratislava)

Gorjančikov – František Zahradníček
Aljeja – Michal Bragagnolo
Filka Morozov / Opilý vězeň – Štefan Margita
Malý vězeň / Kovář – Pavel Švingr
Placmajor / Duchovní – Jevhen Šokalo
Stařičký vězeň – Jan Markvart
Skuratov / Velký vězeň / Hlas za scénou – Josef Moravec
Kuchař – Karel Drábek
Poběhlice – Štěpán Eliáš
Šiškov – Pavol Remenár
Stráž – Jiří Hruška
Don Juan / Brahmín / Čekunov – Jiří Brückler
Šapkin / Kedril – Ondrej Šaling
Mladý vězeň / Veselý vězeň / Čerevin – Václav Lemberk
Tanečnice – Jana Vrána
***

Nikolaj Rimskij-Korsakov:
Mozart a Salieri
Marián Lejava:
Bohom milovaný

Hudobné naštudovanie, dirigenti: Igor Dohovič, Marián Lejava
Réžia: Michal Spišák
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Videoprojekcia: Michal Haruštiak
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturg: Peter Hochel
Orchester a zbor Štátneho divadla Košice
Premiéra 13. mája 2016 Štátne divadlo Košice
(napísané z reprízy 3. 5. 2016 historická budova SND Bratislava)

Mozart a Salieri
Mozart – Maksym Kutsenko
Slepý huslista – Milan Bernáth
Salieri – Michal Onufer

Bohom milovaný
Mozart – Maksym Kutsenko
Salieri – Michal Onufer
Sophie – Michaela Várady
Constanze – Janette Zsigová
Süssmayr / Moscheles / Doktor Neumayr – Zdenko Vislocký
Schack / Karl Mozart / Mozart za scénou – Anton Baculík
Hofer / Doktor Fitzgerald – Marián Lukáč
Gerl / Doktor von Lobes – Marek Gurbaľ

www.eurokontext.sk

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Hodnocení

Vaše hodnocení - Šostakovič: Orango/Antiformalistický jarmark (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="141980" size="small"]

Vaše hodnocení - Martinů: Epos o Gilgamešovi/Purcell: Dido a Aeneas (ND Brno)

[yasr_visitor_votes postid="211565" size="small"]

Vaše hodnocení - Prokofjev: Ohnivý anděl (NDM Ostrava)

[yasr_visitor_votes postid="153254" size="small"]

Vaše hodnocení - Janáček: Z mrtvého domu (ND Praha)

[yasr_visitor_votes postid="165951" size="small"]

Vaše hodnocení - Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri / Lejava: Bohom milovaný (ŠD Košice)

[yasr_visitor_votes postid="211532" size="small"]

Mohlo by vás zajímat