Jako dřív, nebo jinak než dřív? Bohéma v Košicích v režii Michaela Taranta

Parafrázou názvu hry Luigiho Pirandella začínam svoji recenziu košickej Bohémy (prvá repríza 8. októbra 2016). Ingmar Bergman zasa svoje dojmy z nemeckých operných réžií svojho času komentoval slovami, že všetko musí byť v nich za každú cenu inak ako v minulosti.

 

Ako predtým, či inak ako predtým?

Platia tieto tvrdenia aj o javiskovej podobe Pucciniho Bohémy v réžii Michaela Taranta a na scéne a v kostýmoch Tomáša Moravca? Režisér chcel poňať dielo v tradičnom duchu. Neprenášal príbeh do súčasnosti, no zásluhou scénografa javisková podoba inscenácie zostala kdesi na pomedzí. Zo scénického popisného realizmu zostal len náznak manzardy bohémov na proscéniu (s písacím stolom, lôžkom a maliarskym stojanom), ktorá však namiesto podkrovia bola suterénom, čo zrejme inscenátori chápali symbolicky ako výraz spoločenského postavenia bohémov. Celú hĺbku javiska pokrývali dve tmavo sfarbené šikmé plochy, ktoré sa v strede buď spájali, alebo rozchádzali, vytvoriac tak priechod k zadnému horizontu. Na ňom na konci šikmín bola plocha určená pre „vyššiu spoločnosť“ (v prvom) alebo ilustrácie spievaného (v poslednom obraze). Nad javiskom viseli dva veľké pohyblivé panely, naznačovali buď interiér, alebo exteriér, prípadne spustením nižšie sa pokúsili vyvolať v tomto studenom scénickom riešení chýbajúci dojem intimity. Tretí obraz bez akéhokoľvek scénického prvku pôsobil minimalisticky prázdno a bez poézie. Variácie medzi realizmom a scénickými symbolmi pokračovala, keď v jeho závere sa na panel premietlo ozubené koleso hodín odpočítavajúce Mimi čas, ktorý jej ešte zostáva.

Rešpektujúc tradíciu sa Tarant snaží novo riešiť niektoré situácie príbehu. Raz zaujímavo, raz málo pochopiteľne. V prvom obraze so Schaunardom prichádza na javisko aj sporadicky oblečená a vyzývajúco sa správajúca dievčina (azda bohémova milenka z Murgera?), čím réžia nevdojak naznačuje, že partnerkami bohémov neboli grizetky, ale ľahké ženy. V tomto obraze tiež sa priveľmi polopatisticky konfrontuje bizarný svet bohémov (vpredu dole) s promenádou meštiakov (vzadu hore). V jeho závere sa narúša iluzívnosť tým, že milencov odvádza za scénu pohyblivý panel. V druhom obraze je vianočný virvar inscenovaný až príliš zmätočne, no zaujímavo je riešené konanie Parpignola v tomto i nasledujúcom (!) obraze. V kaviarni bohémi väčšinu obrazu postávajú, akoby ani nepotrebovali stôl. Mimi (na ilustráciu jej dobroty) kupuje plačúcemu chlapčekovi koníčka. V závere sa réžia (čo je dnes módou pri inscenáciách diela) zaobišla bez pochodu vojakov. Tretí obraz akoby nebol ani tak o Mimi a Rodolfovi, ale skôr o Musette a Marcelovi, ktorý antiiluzívne trávi celý priebeh dejstva na javisku po úvodnej hádke s Musettou. Tá v úzadí obklopená nápadníkmi odspieva svoj populárny popevok o láske. Náznakom kritického postoja k zobrazovanej realite je počínanie colníkov, ktorí ženy buď obťažujú, alebo im berú časť ich tovarov.

Úplne netradične je inscenovaný záver tohto obrazu. Pre Musettu si prichádza Alcindor a Musetta daruje pri odchode svoj kožuštek Mimi. Romantickí milenci však nečakajú (v súlade s libretom) na rozchod až do jari, ale Mimi sa už náhli k bohatému milencovi v úzadí. V poslednom obraze zaujali dva momenty. Najprv Musetta sa kochá v obraze, na ktorom ju namaľoval maliar, a úplne na konci sa Marcel pokúša na plátne zachytiť posmrtnú podobu Mimi. Inscenátori si zato mohli odpustiť v inscenácii Bednárikove rekvizity (dym na javisku a hučanie vetra). Niektoré zo spomínaných nápadov boli zaujímavé, no napríklad voči definovaniu charakterov jednotlivých postáv pôsobili skôr kontraproduktívne a miešanie popisných a symbolických prvkov postoj inscenátorov zneprehľadnilo.

Javiskovo je to teda celkovo Bohéma rozporná, ale zaujímavá. Horšie je to s hudobným naštudovaním, ktorým bol poverený Maroš Potokár, za operným pultom debutujúci. Dirigent reprízy Jan Novobilský volil väčšinou rýchle tempá, jednotlivé hudobné motívy boli až príliš rýchlo prepájané. Opera je síce postavená na neustálom prechode nálad, ale tento moment bol preexponovaný podobne ako dynamika smerom k forte. Zvuk orchestra pôsobil priveľmi tvrdo, a to aj v poetických pasážach. Zbor v naštudovaní Lukáša Kozubíka znel v kaviarenskej scéne dobre s občasnými nepresnosťami v nástupoch, no spev zametačov snehu v nasledujúcom obraze bol priveľmi naturálny.

Spevácke obsadenie prvej reprízy bolo zrejme mixom druhého a prvého obsadenia (s prevahou toho druhého). Nijako však neoslnilo. Marek Gurbaľ s farebne pekným, vo výškach mierne limitovaným a v objeme obrovským barytónom nevie vždy svoj hlas dostatočne skultivovať. Zvukovo sa neustále tlačil do popredia, akoby Marcel bol hlavnou postavou opery. Všetci ostatní účinkujúci však disponovali skôr lyrickými hlasmi, čo podobne ako dirigent nerešpektoval ani spomínaný barytonista. Nepochybne najlepší výkon predstavenia podala Janette Zsigová ako Mimi. Počas celého predstavenia držala svoj hlasový prejav v adekvátnej lyrickej rovine, hoci dva-tri razy mohla exaltované city grizetky vyjadriť aj dramatickejšie. Mimoriadne by som však hodnotil jej hlasovú disciplínu.

Hlas mladého lyrického tenoristu Jozefa Gráfa nie je ani príliš nosný, ani farebne mimoriadne pútavý. Pomerne dobre zvládol náročnú Rodolfovu áriu a vo vysokej polohe sa zrejme cíti istejšie než inde. Chvíľami (aj v ansámbloch) však pôsobil málo výrazne a herecky „neostrieľane“. Pomerne v úzadí sa držali predstavitelia Schaunarda a Collina Marek Pobuda a Jiří Přibyl. Anetta Holá sa uplatnila skôr herecky než spevácky a niekdajší prvý barytón súboru František Balún si zámerne fistulovým tónom pomýlil úlohu Benoita s Buosom Donatim z Pucciniho komickej opery. Možno niektorí speváci z prvého obsadenia pozdvihnú interpretačnú úroveň inscenácie, ktorá si tak či onak nájde početné publikum.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

Giacomo Puccini:
La bohème
Hudobné naštudovanie: Maroš Potokár
Dirigent: Jan Novobilský
Réžia: Michael Tarant
Scéna a kostýmy: Tomáš Moravec
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Pohybová spolupráca: Ivana Kučerová
Orchester, balet, zbor a Detské operné štúdio Štátneho divadla Košice
Premiéra 30. septembra 2016 Historická budova Štátneho divadla Košice
(napísané z reprízy 8. 10. 2016)

Mimi – Janette Zsigová
Musetta – Aneta Hollá
Rodolfo – Jozef Gráf
Marcello – Marek Gurbaľ
Schaunard – Marek Pobuda
Colline – Jiří Přibyl
Benoit – František Balún
Alcindor – József Havasi
Parpignol – Celestýn Čapka
Seržant – Martin Kovács
Colník – Pavol Spišský
Modelka – Silvia Pasnišinová

www.sdke.sk