Adriana Kučerová, Jana Kurucová, Pavol Breslik a Štefan Kocán společně v Bratislavě

Milované piesne s milovanými spevákmi

Milované piesne – tak znel názov záverečného koncertu letného bratislavského Viva Musica! festivalu 2016. S milovanými spevákmi – to dodávam ja, keďže na doskách Opery Slovenského národného divadla sa stretla štvorica umelcov, patriacich k hŕstke (k nim patrí samozrejme aj Dalibor Jenis) najvýraznejších a divácky najobľúbenejších reprezentantov súčasného slovenského vokálneho umenia. Dôkazom bola plná veľká sála „nového“ SND a to aj napriek tomu, že programová ponuka nebola orientovaná na operné hity. A piesňová tvorba sotva patrí na Slovensku ku kasovým trhákom.

Dramaturgia večera bola odvodená od profilových CD sopranistky Adriany Kučerovej, mezzosopranistky Jany Kurucovej, tenoristu Pavla Bršlíka a basistu Štefana Kocána, ktoré v rokoch 2014 až 2016 vyšli v hudobnom vydavateľstve Viva Musica! records. Keďže cieľom projektu je predstaviť generáciu tridsiatnikov a štyridsiatnikov (vekový priemer tejto štvorice je 39 rokov) v komornom repertoári slovenskej a slovanskej proveniencie, program koncertu tvoril práve výber z diel skladateľov domácich, českých a ruských. Každý zo sólistov sa predstavil na približne dvadsaťminútovej ploche piesňami (plus dve duetá), zostavenými zrejme podľa osobných preferencií. Po skončení oficiálnej časti a pred avizovaným bonusom, do kvarteta upravenou Suchoňovou piesňou Aká si mi krásna, bola riaditeľom festivalu Matejom Drličkom, sopranistkou Gabrielou Beňačkovou a ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom uvedená na trh limitovaná edícia štvor-CD-boxu, kde si pod hlavičkou Milovaných piesní (Beloved Songs) našli spoločný priestor všetci štyria umelci.

Koncert dostal letný a neformálny nádych jednak moderovaným sprievodným slovom (žiaľ, Adela Banášová nielenže značne prekročila časový limit, ale aj jej nesebakritická tendencia vstupovať do čohokoľvek, bola kontraproduktívna), jednak rozhovormi a projekciou fotografií z detstva i z profesionálnej kariéry vystupujúcich umelcov. To, čo by sa od zasvätenej moderátorky malo očakávať, teda upozornenie, aby diváci nerozptyľovali potleskami po každej piesni, samozrejme nezaznelo. Voľba Banášovej, ktorá sa síce cíti byť všestrannou, no jej parketa je úplne inde, bola chybou usporiadateľa.

Naproti tomu, ako jednoznačné pozitívum (oproti recitálu Edity Gruberovej) treba vnímať priložený bulletin s textami všetkých uvedených skladieb. Ako prvý sa predstavil Štefan Kocán v ruskom repertoári. Skvelá voľba! V tejto sfére sa náš exportný basista cíti mimoriadne komfortne, má preň ideálnu farbu hlasu a poetiku výrazu. Perzské ľúbostné piesne, op. 34 od Antona Rubinsteina navyše umožnili umelcovi prezentovať tie najintímnejšie výrazové zákutia. Tam dokazoval, aká blízka je spätosť hudby a slova, akými dynamickými prostriedkami je schopný narábať, ako sa vďaka technike dokážu z objemného kovového materiálu vypreparovať tóny v pianissime a mezza voce. Či už v unikátne tmavých hĺbkach, alebo vo vysokej polohe. Vysoko nastavenú latku z úvodného cyklu (jediným kazom boli potlesky po každej piesni) udržal v dvoch číslach z Piesní a tancov smrti od Modesta Petroviča Musorgského. Trepak a Vojvodca otvorili priestor aj pre vyššiu dynamickú hladinu, Štefan Kocán však v žiadnom okamihu neskĺzol do operného pátosu. Udržiaval komornú atmosféru a presný štýl, ktorý terminologicky nepresne (ospravedlňujem sa) označím za „lagatove parlando“. Pri klavíri ho podporila citlivým umeleckým partnerstvom v Prahe pôsobiaca Lotyška Alexandra Borodulina.

Nižší hlas v ženskej kategórii naplnil druhú časť večera a patril Jane Kurucovej. Jej voľba padla až na štyri cykly Antonína Dvořáka a výber z nich. Z cyklu Písně milostné si požičala štyri, čiže polovicu (V tak mnohém srdci mrtvo jest, Zde v lese u potoka, Já vím, že v sladké naději a Nad krajem vévodí lehký spánek), pričom ich predelila vzorkami z cyklu Písně na slova Elišky Krásnohorské (Přemítáni), V národním tónu (Ach, není, není tu, co by mě těšilo) a Písně z Rukopisu královédvorského (Kytice), aby bodku položila briskná ľudová skladbička Ej, mám já koňa faku z cyklu V národním tónu. Hoci išlo o dielka z pera jedného autora a výber mal zdôvodnenú výstavbu, asi by som radšej uprednostnil verziu kompletného cyklu. Jana Kurucová do prejavu niesla veľkú dávku emócií, ušľachtilú strednú a vyššiu polohu (menej farby majú jej hĺbky), komornú atmosféru a vytieňovanú dynamiku. Istou nevýhodou, ktorá sa v opere dá ukryť, sú nečisté sykavky. Pri klavíri s ňou doslova dýchala v Berlíne žijúca rodáčka z Tadžikistanu Tahmina Feinstein.