Baletní panorama Pavla Juráše (103)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Monnaie v Bruseli ruší tanečný program
* Mníchovská Paquita Alexeia Ratmanského (I. diel)
* Býk Israëla Galvana a posvätná krava Akrama Khana v Paríži
*** Dalo by sa povedať, že celý baletný svet upieral svoje zraky k mníchovskému štátnemu baletu, kde Alexei Ratmansky získal dôveru vedenia k dobrodružnej ceste rekonštruovať Petipovu Paquitu. Bohatý Mníchov vyzerá, že nemá núdzu financovať rôznorodé umelecké počiny dramaturgie a pestrosť choreografických osobností od tých najslávnejších až po tých začínajúcich s tou správnou umeleckou drzosťou je v dramaturgickom pláne bohato zastúpená. Ak v jednom meste dostali diváci k Vianociam darček v podobe Ratmanského, v druhom sa dozvedeli, že s tancom a baletom na ich scéne je koniec. Peter de Caluwe, directeur général divadla Monnaie v Bruseli oznámil pred Vianocami ohromné nečakané škrty od zriaďovateľa. Caluwe bol pripravený na rozpočet 2015 od marca 2014 podľa hypotézy na štátnu dotáciu predloženú Ministerstvom rozpočtu, ktorá predstavovala 34,8 miliónov eur. Ale s oznámením programu úsporných opatrení novej vlády, oznámili divadlu čísla oveľa černejšie. Hovorí sa o konečnej výške dotácie „len“ 33.255.000 eur. Caluwe oznámil, že musia tiež klesnúť prevádzkové náklady medzi rokmi 2016 až 2019.

Obete v Bruseli sú už známe: zníženie rozpočtu na reklamu, odstránenie šestnástich pracovných miest, päť zamestnancov prepustených. Od budúceho roka zníženie zvyčajných deväť – desať premiér ročne na sedem alebo osem. Monteverdiho cyklus, v roku 2016 pod vedením René Jacobsa je tiež zrušený a aj Žobrácka opera Kurta Weilla. Najväčšou pohromou je zrušenie tanečného programu, ktorý Monnaie škrtá úplne. Uskutoční sa len už avizovaná premiéra Anny Teresy De Keersmaeker. „To je katastrofa pre Monnaie,“ hovorí de Caluwe. „Cítim veľký smútok“ odkazuje z Tokia jeden z umeleckých pilierov divadla, choreograf Sidi Larbi Cherkaoui. „Sedem rokov som úzko spolupracoval s divadlom. Pri príchode Petera de Caluwe do čela sme chceli urobiť väčší priestor pre tanec s Annou Teresa De Keersmaeker, Akramom Khanom a mnou. S podporou divadla sme konali predstavenia i na iných miestach v Bruseli. Neviem, kam pôjdem zajtra. Mali sme s Petrom pre budúci rok prediskutovaný nový projekt. Ten nebude vôbec.“ Choreograf dodáva: „Nie je to irónia, že vláda, ktorá chce podporovať podniky (veľká tanečná spoločnosť je tiež podnik) a zlepšiť imidž Belgicka zlyháva v globálnej prezentácii práce od Anne Teresy De Keersmaeker a Sidi Larbi Cherkaoui, ktoré idú po celom svete?“

Anne Teresa De Keersmaeker v medzinárodnom komuniké reaguje tiež. „Oznámenie vedenia Monnaie odstrániť všetky jej tanečné programy mi pripadá neuveriteľné. Tanec je aj historicky súčasťou poslania divadla Monnaie. Po slávnom období dua Béjart – uisman bol rozpočet pre tanec systematicky znižovaný. Monnaie najprv pod vedením Gerarda Mortiera, potom pod Bernardom Foccroullem neustále znižuje svoje investície pre tanec. Teraz Peter De Caluwe zrušil všetky. Tento trend ostro kontrastuje proti štatútu bruselského tanca v medzinárodnom merítku.“

Vyhliadky v kultúre ani v celosvetovom kontexte do budúceho roka príliš ružové teda nie sú.
***

Späť do Mníchova. O Ratmanskom som napísal už niekoľko štúdií (tu a tu), a táto inscenácia (zrejme ako budúce) tiež je logickým pokračovaním jeho cesty, ktorá sa delí medzi jeho pôvodné choreografie a rekonštrukcie. V záplave textov, ktoré boli napísané pred a po premiére 13. decembra som si vypichol pár momentov, ktorú sú rozporuplné. Pán Ratmansky nie je žiadny mafián, ktorý podľa DVD alebo VHS z domácej knižnice stavia v divadle balet a tvári sa ako choreograf, znalec a kapacita. To sa v cudzine nepestuje tak ako u nás. Našťastie! Ratmansky je jedným z dobre informovaných, veľmi poctivých a študovaných umelcov, ktorým láska ku klasickému baletu je viac než hobby či práca, je to poslanie. V prípade Paquity by asi ťažko nejaké to DVD s celým baletom aj zohnal. Za touto inscenáciou je mnoho jeho osobnej práce a štúdia. Je to tak zvláštny pokus niečo také urobiť, že je ošemetné to aj hodnotiť. Paquitu prvýkrát inscenoval v Paríži Joseph Mazilier na hudbu Édouarda-Marie-Ernesta Deldeveza. Petipa neskôr, už na scéne cárskeho divadla, siahol k tomuto titulu. Ani Ratmanskému sa nepodarilo dohľadať úplne presne, čo všetko vedel o Mazilierovej verzii Petipa a ako komplexne pristúpili s Minkusom k tejto transkripcii. Je isté, že Petipa pridal detskú mazúrku a že celé slávne Grand Pas classique je jeho nápad. Ratmansky vychádza z Petipovej poslednej inscenácie, ktorú v rokoch 1902 a 1903, teda už viac než desaťročie po premiére poslednej verzie, zapísal Nikolaj Sergejev. Posledná signovaná verzia od Petipu je z roku 1892 pre primabalerínu Goršenkovu. Keďže v zápise napríklad nie sú uvedené konce variácií, záverečné pózy, ani port de bras, dalo by sa očakávať (ako to tuší Ratmansky), že mnohé z toho bolo na ľubovôli daných slávnych interpretov. Dôležitým zdrojom boli stovky fotiek, ktoré Ratmansky celoživotne zbiera a potom z nich kopíruje pózy, archaické vyvrátené arabesky, nízke ruky, pokrčené kolená a podobne. Pre adagio v Grand Pas použil kresby Pavla Gerdta. Sám priznáva v texte, že od neho nie je v celom celovečernom opuse viac než dve minúty choreografie.Dôležité je, že veľký časový zástoj v harmónii diela tvoria pantomimické scény, ktoré posúvajú dej a ktorých stopáž je siahodlhá. Sám choreograf sa vyznáva zo svojej lásky k tomuto, v dvadsiatom storočí podceňovanému prvku a opovrhovanej súčasti baletov. Gestické pasáže logicky posúvajú dej a podľa Ratmanského bez nich je mnoho dnešných inscenácií nezmyslom, ako ukazuje na príklade Labutieho jazera pri stretnutí Princa a Odetty na brehu. Ako sa princ dozvie, kto je Odetta a čo sa tam stalo, keď je pantomíma zrušená?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář