Baletní panorama Pavla Juráše (55)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Päť rokov súboru pod Ratmanským bolo oslavované ako novodobý zlatý vek Bolšoj baletu. Súbor resuscitoval a vrátil divákom a hlavne aj tanečníkom dôveru v nové diela a nových choreografov. Po tom, čo s útokom na Filina prasklo mnohé zo zákulisia tohto baletného gigantu s cárskou i sovietskou tradíciou, musí byť jasné aké to muselo byť pre Ratmanského vyčerpávajúce obdobie s mnohými kompromismi a upokojovaním rôznych osobností, politikov i umeleckého ega veľkých hviezd. Ratmanskému zostalo len trochu času a energie na choreografiu. Sám hovoril, že Rusko nie je príliš priateľské k choreografom. Možno práve na mieste s hlbokou tradíciou, úctou ku klasike, našiel akýsi osobitný zmysel pre dôraz na klasiku a zdedenie tradícií. Možno aj vďaka nemu sa tanečníci prestali vymedzovať k novým príležitostiam, keď doposiaľ sa držali presvedčenia, že oni môžu byť kreatívni a slávni len vo vnútri hraníc klasického repertoáru. Počas Ratmanského éry získal repertoár dvadsaťpäť nových baletov, vrátane diel Balanchina, Rolanda Petita, Twyly Tharp či Leonida Mjasina. Okrem Svetlého prameňa si našiel trochu času a vznikli reedície stratených baletov ako je Školský koncert, Plamene Paríža (z ktorých v pas de deux Osipova a Vasiliev lámu rekordy fyzikálnych zákonov a v sledovanosti) a so svojim bývalým spolužiakom Yourim Burlakom bohatá inscenácia a kritikou oslavovaná rekonštrukcia Korzára. Tú sme tiež mohli vidieť v kinách. Na Svetlý prameň nadviazal ďalším Šostakovičovým titulom Bolt. Ten svojou mnoho vrstevnatou divadelnou výpoveďou potvrdil i choreografova divadelné kvality. Svet oklieštený ideológiou, bola to história, či výpoveď o skorej budúcnosti?

Dnes už legendárnu Šostakovičovu trilógiu doplnil titul Zlatý vek. Názov, ktorý môže zavádzať k predstave oslavy socializmu? Chyba. Nie je to ani ideologický balet. Je to príbeh lásky Rity a Borisa, baletná telenovela so šťastným koncom, povýšená umeleckými prostriedkami a talentom tvorcu na sugestívne dielo. Zlatý vek je názov baru v ktorom Rita pod maskou mademoiselle Margot vystupuje. Popri preklínanom ruskom baletnom top skladateľovi dvadsiateho storočia Šostakovičovi, obrátil svoju pozornosť aj k jeho protipólu na západe, k Igorovi Stravinskému baletom Jeu de Cartes. Za ten získal už svoju tretiu Zlatú masku ako najlepší choreograf. Prvá bola za balet Dreams of Japan (1999) práve pre spomínanú Ninu Ananiashvili. Odskočil si späť do Dánska, kde vytvoril fascinujúcu verziu obľúbenej baletnej témy. Anna Karenina s hudbou Rodiona Ščedrina s Kráľovským dánskym baletom (2005) znamenala ďalší triumf a cenu najprestížnejšiu. Prix de Benois de la Danse. Okrem vývoja repertoára sa Ratmanskému ďakuje a na rozdiel od iných šéfov, je mu tiež pripočítaná vďaka za výchovu a vytváranie príležitostí pre nové talenty. Možno práve vďaka nemu je dnes top hviezdou Natalia Osipova a Ivan Vasiliev. Nezaostávajú ani ďalšie mená ako Ekaterina Krysanova, Nelli Kobakhidze a Denis Savin. Zároveň predstavil novú umeleckú stránku a všestrannosť tanečníkov ako Maria Alexandrova, Ekaterina Shipulina a Svetlana Lunkina.

Čoskoro, v roku 2008, sa povesti o vynikajúcom šéfovi, choreografovi, psychológovi i top manažérovi začali šíriť do sveta a Ratmansky odletom do New York City Ballet ako rezidenčný choreograf nasledoval stopy Christophera Wheeldona. Ale podmienky a záväzky NYCB by obmedzovali jeho schopnosti vytvárať balety mimo domovskú scénu a to už nechcel. Tak urobil drzé gesto a vstúpil o pár ulíc ďalej do American Ballet Theatre ako Artist in Residence. Začala tak rola, ktorá mu dáva dostatok slobody k výkonu ďalšej práce a zmysel jeho rozhodnutia potvrdzuje spolupráca trvajúca dodnes. Hneď v roku 2009 si odskočil do Petrohradu, možno preto, aby Moskva žiarlila o čo prišla a choreografoval tam Koníčka hrbáčka s hudbou Ščedrina. V ABT sa uviedol baletom Na Dnepri s hudbou druhého sovietskeho hudobno- baletného génia Prokofieva.

Scuola di Ballo podľa Mjasina na hudbu Boccheriniho zažiarila s The Australian Ballet. New York uspokojil Siedmymi sonátami na hudbu Scarlattiho. V srdci Európy sa objavil s náročným titulom, so svojim pohľadom na baletnú klasiku Minkusovho Don Quijote, s Dutch National Ballet.

V Royal Balletu v Londýne choreografuje 24 prelúdií. National Ballet of Canada, sídliacemu v Toronte prisúdil nesmrteľného Romea a Júliu, s ktorým súbor hosťoval aj v Londýne. Tybalta v ňom s veľkým úspechom tancoval Jiří Jelínek. Na jeseň minulého roku New York ochromila Búrka podľa Shakespeara. O nej som referoval v Baletnej panoráme tu. Lásku k histórii baletu i v jeho výtvarnej podobe dokumentoval svojim pôsobivým baletom Psyché na scéne parížskeho Palais Garnier.

V jednej z panorám som sa krátko zamyslel nad otázkou, ktorá sa vynára v poslednom čase neustále: „existuje v súčasnej baletnej Európe choreografická osobnosť, ktorá je schopná oživiť klasický baletný repertoár?“ Dala by sa rozšíriť aj na Ameriku. I keď baletný svet vnímame nerozdelený oceánom. Často som spomínal Rudolfa Nurejeva. Parížsky balet uchováva jeho profilové inscenácie podobne, ako iné veľké divadlá. Natália Makarová okrem Bajadéry žiadny veľký vzruch nepriniesla. Vladimír Malakhov so svojimi inscenáciami neuspel. Nikolaj Hűbbe sa o výklad pokúšal ako šéf Dánskeho kráľovského baletu. Ivan Liška v blízkom Mníchove sa tiež pokúšal a inscenoval i choreografoval. Patrice Bart sa utiahol do „ilegality“ a Pierre Lacotte už najskôr nenájde čas k novému dielu. Produkcie Petra Wrighta zostarli. Grigorovič je minulosť. Nedocenený Vasily Medvedev, niekedy v dvojici s Yourim Burlakom, sa akosi veľkým divadlám svojim perfekcionizmom nehodia k modelu výroby premiér ako vo fabrike. Skôr ako osobnosť sa vynárajú len prízraky ojedinelých počinov, keď tomu praje vhodná konštelácia v divadle. Ale súbor, kde by tvorca mal určitú kontinuitu, schopnosť tvorby, ideálnych podmienok, chýba. Ratmansky ako jediný z hviezdnych choreografov súčasnosti sa ku klasickému repertoáru priblížil, ostatní idú svojou cestou a i keď niektoré ich balety tejto kategórie fascinujú, libretom či hudbou idú vo svojej línii. Istota v Kráľovskom dánskom balete, neskôr vo Veľkom divadle a teraz v ABT mu dávajú istotu. A zároveň kontinuitu.Pre Ratmanského môže byť klasický balet nažive tak dlho, ako je jeho ľudský obsah relevantný. Tento rys príbehu a charakterov postáv je zreteľný v jeho prácach. Aj v krátkych, aj v celovečerných baletoch. Ratmansky často uvádza, že zatiaľ čo pre Georga Balanchina je všetko v balete o krokoch a abstrakcii, pre neho kroky sú súčasťou rozhovoru, ktorý sa hodí pre remeslo a vášeň. Jeho diela sú považované spojením hudby a vnútorného fluida za pravdepodobne priameho nasledovníka Bournonvilla. Jeho vplyv a choreografova osobná skúsenosť s jeho školou a tradíciou je viditeľná. Viac než oslnivá, moderná balerína, symfonicko-tanečná genialita Balanchina. Ratmansky sa domnieva, že jeho choreografie sú inštinktívne ako produkt analytickej reakcie na partitúru a fyzické reakcie na hudbu (pozoruje, aby telo reagovalo na hudbu prirodzene). To vysvetľuje jeho prednosť pre viac naturalistické port de bras, otvorený hrudník. Pre krúživý, dynamický a neustále sa meniaci pohyb, s nádychom ľudového tanca (spomeňme si na balet Ruské sezóny, NYCB, 2006).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
merkucio

Krásná panoráma o geniálním choreografovi dnešní doby! Text hodný do časopisu dance europe.
Děkuji pane Juráši.