Baletní panorama Pavla Juráše (56)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Danse macabre pripomínal pominuteľnosť ľudského života (prach si a v prach sa obrátiš), márnosť snaženia sa o pocty, bohatstvo, pozemské rozkoše. Personifikovaná smrť či lepšie povedané mŕtvy, ktorý prichádza z onoho sveta, si postupne so sebou odvádzal zástupcov všetkých spoločenských stavov, počínajúc najvyššími predstaviteľmi, ktorými boli pápež a cisár cez šľachticov, mešťanov až po tých najúbohejších. Smrť sa neobjavovala ako nositeľ skazy, ale ako nositeľ božieho posolstva prinášajúci zvesť o posmrtnom divadle, ktorého zmyslom bolo ukázať všetkým, že musia byť pripravení na to, až predstúpia pred svojho Stvoriteľa.

Ak najskôr tu boli verejné produkcie a potom až výtvarné záznamy či tomu bolo naopak, sa už nikdy nezistí. O priebehu predstavení je zachovaná správa i v burgundských Bruggách (dnes Belgicko). Vojvoda Filip Dobrý (1396 – 1467, vojvodom od roku 1419), vo svojej dobe slávny mecenáš vedy, literatúry a výtvarného umenia, ktorého bruselský dvor patril vo svojej dobe k najprepychovejším v Európe, usporiadal toto predstavenie v roku 1349. Existujú tiež záznamy o predstavení v Besancone a v ďalších francúzskych mestách. Z roku 1340 sa dokonca zachoval španielsky záznam textu La danza general de la Muerte. Predstavenie bolo zahájené predhovorom mnícha alebo duchovného, po ktorom nasledovali jednotlivé sekvencie, antifónne spevy alebo pasáže, ktoré vrcholili v pôsobivom stvárnení medzi tancom a pantomímou. Opäť sa vracia forma reťazového tanca typického pre stredovek, ale tu; kostlivec vedie zoskupenie živých, zoradených podľa hodností a spoločenského postavenia.

Tiež nesmieme zabudnúť na formu ironizujúcu smrť, akýsi výsmešný a profánny Tanec smrti, skôr pre pobavenie a rozptýlenie, na hrane frašky, špiritizmu a okultizmu „stretajte sa so smrťou“, ktorým sa bavil prostý ľud alebo vyššie postavená šľachta. V úchvatnom diele etnografa Čeňka Zíbrta Jak se kdy v Čechách tancovalo autor uvádza tiež teóriu, že tance smrti, v ktorých kostlivec tancuje so všetkými ľudskými stavmi, tvorili neoddeliteľnú súčasť vtedajších náboženských divadelných hier uvádzaných v kostoloch. V svojej knihe Zíbrt uvádza aj teóriu ako tanec vznikol. Je to povesť o človeku, ktorý vraj tanec smrti vymyslel. V roku 1424 prišiel vraj do Paríža vyziabnutý dobrodruh menom Maccaber, ktorý usporiadal na cintoríne zvláštnu pantomímu, ktorá sa najskôr vysmievala nejakej duchovnej moralite, ktorých bol plný stredovek, v ktorej postava prezlečená za kostlivca lákala prítomných divákov k tancu.

Podivný tanec si získal obľubu, pretože panstvo neváhalo zatancovať si so smrťou a takýmto spôsobom sa jej vysmiať. Obzvlášť v dobe keď Európu kosila čierna smrť a nikto si nebol istý svojím životom. Podľa svojho autora dostal tanec meno la danse macabre, v nemčine Der Totentanz – titul, ktorý ako podtitul Smrti v Benátkach uvádza aj Neumeier. V španielčine La Danza de la Muerte, v taliančine Danza Macabra. Často sa pôvod pojmu odvodzuje zo súslovia Chorea maccabeorum podľa druhej knihy Makabejskej. V nej je popisovaný mučenícky príbeh matky a jej siedmich synov, ktorých smrť matka sleduje, čo by mohlo mať súvislosť so vzniknutým menom. Inde sa jeho pôvod hľadá v arabskom slove magabir, čo znamená cintorín. Ako je známe, v priebehu stredoveku mnohé arabské slová prenikali z pyrenejského polostrova. Vyskytla sa dokonca teória, že slovo macabre má svoj pôvod v mene dnes už zabudnutého svätca sv. Makária. Podľa jedného z najvýznamnejších bádateľov v obore stredovekej histórie, holandského filozofa a vedca Johana Huizinga (1872 – 1945), údajne šlo pôvodne o vlastné meno Macabré.Toto tvrdenie dokladá vo svojej pozoruhodnej knihe Podzim středověku, ktorá vyšla aj česky (iný jeho pozoruhodný spis, súbor esejí Homo ludens, bol česky publikovaný v šesťdesiatych rokoch). Cituje básnika Jeana le Févra, ktorý v roku 1473 napísal: Je fis de Macabré la danse (Vytvoril som Macabrého tanec). Podľa Huizinga neskoršie podstatné meno zmutovalo do podoby mena prídavného a premenilo sa vo všeobecný pojem spojovaný so smrťou a hrôzami, ktoré ju sprevádzajú (makabrálny, makabrózny, …).

Pokiaľ veríme Zíbrtovi v genéze Danse macabre môžeme mu veriť i v druhej rovine otázky; či skôr existoval danse macabre vo výtvarnej podobe alebo či výtvarné výjavy boli inšpirované verejnými produkciami. Je to podobná hádanka ako tá, či bola skôr sliepka alebo vajce. Čo by ste si tipli? (Zíbrt predpokladá, že výtvarné reakcie sú nepochybne odvodené od reálneho prejavu a videného). Začiatky je nutné hľadať vo Francii, tak ako popisuje Zíbrt, čomu napovedá i samotný názov (i keď aj tu hodne bádateľov hľadá korene v Nemecku). Prvú doloženú existenciu „tanca smrti“ poznáme z Paríža. Niekedy v rokoch 1425/36 bol postavený kostol na Cintoríne neviniatok v Paríži. Je logické, že táto udalosť z Nového zákona o povraždení nevinných betlehemských detičiek vyvolávajúca tie najhoršie spojitosti, sa stala inšpiráciou pre sugestívne spodobnenie smrti. V stĺpovej hale Cintorína neviniatok bola umiestnená nástenná maľba zobrazujúca tanec smrti. Maľba bola sprevádzaná veršami vzťahujúcimi sa k jednotlivým zobrazovaným akciám. Cintorín bol však včítane maľby odstránený v sedemnástom storočí a tak maľbu vidieť nemôžeme.

O likvidácii cintorína a sťahovaní kostier a ostatkov do parížskych katakomb vyšla oceňovaná kniha Čistý v minulom roku autora Andrewa Millera. Zachovali sa ale drevoryty, ktorými parížsky tlačiar Guyot Marchant vyzdobil v roku 1485 prvé vydanie veršov týkajúcich sa Danse macabre. A z nich si môžeme urobiť aspoň čiastočnú predstavu o tom, ako sugestívne musela pôsobiť cintorínová freska a hlavne, aké sugestívne muselo byť „divadelné a pohybové stvárnenie akcie“ obzvlášť v dobe, kedy mala hlavné slovo viera, hriech trest a peklo.

Je celkom isté, že mnohé z týchto zachovaných obrazových materiálov inšpirovali aj Neumeiera v mnohých zborových sekvenciách baletu. Freska na parížskom cintoríne sa síce nezachovala, ale zachovali sa iné výtvarné spodobnenia, ako napríklad v Bazileji, v Pise a v ďalších mestách. Slávne bolo stvárnenie jedného z najvýznamnejších sochárov onej doby Bernta Notkeho (1435 – 1508) na stene katedrály Panny Márie v Lübecku, ktoré však bolo zničené pri skutočnom tanci smrti a to pri spojeneckom bombardovaní mesta v marci 1943. Od rovnaného sochára sa však zachovali výjavy z Tanca smrti v kostole sv. Mikuláša v estónskom hlavnom meste Talline. Okrem už spomenutého cyklu parížskeho tlačiara Marchanta sú to hlavne drevoryty Hansa Holbeina mladšieho (1498 – 1543) a jeho krajana Hansa Lutzelbergera, niekedy tiež nazývaného Hans Frank (zomrel 1526), alebo Sigismunda Gossenbrota.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na