Baletní panorama Pavla Juráše (75)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Druhá veta nie je skutočné adagio, ktoré by sýtou spevnosťou dojímalo, či aspoň jímalo. Možno len štvrtá veta nesie v sebe rytmickú a kontrapunktickú gradáciu, ktorá by sa hodila k pohybovej slávnosti. Balanchine aj dnes zaujme mnohými pôsobivými pohybovými obrazcami, ale v dĺžke skladby, rovnaký model dvoch sólistov, zmiešaného pas de quatre a ôsmych dám, ktoré ornamenticky dotvárajú situáciu pôsobí únavne. Je možné, že za to práve môže hudba, ktorá sa vzrušivo neženie dopredu ako u jeho iných diel, ale osciluje medzi tým čo bolo a medzi márnym prísľubom že sa divák dočká pôžitku zo zápletky či gradácie. Ako s ukážkou baletu povojnového Paríža, ktorý potreboval upokojenie a krásu, fyzický pocit harmónie a súladu po vojenských hrúzach je tento palác krištáľový to áno. Z hľadiska histórie tanca a vývoja balanchinovského slohu potvrdzuje postupy, ktoré dovedie Balanchine k vrcholu keď bude žiť v New Yorku. Le Palais de Cristal potvrdzuje jeho vášeň pre balerínu v centru všetkého tanečného mumraja, a hľadanie ideálneho výraziva a virtuóznych figúr, ktoré musí jeho idol a ideál zvládnuť. Ukazuje čistý balet, bez príbehu, dekorácie, zasadený do priestoru z hudby a tela tanečníkov.

V Paríži ho prezentujú špičkový tanečníci mladšej generácie, než na ktorú sme boli zvykli. Generácia dnešných štyridsiatnikov, ktorý viac než desaťročie kraľovali na trónu s prívlastkom étoile, mizne. Mladí zvládajú technické nároky, ale chýba im práve oná potrebná balanchinovská syntéza splynutia s hudbou. Lenže u tejto hudby je ťažké s ňou splynúť. A tak sa výrazne prezentuje medzi sólistami iba mladý Pierre-Arthur Raveau, ktorý v III. vete, predvedie nielen oslnivú techniku od čistých póz po skoky a pirouettes ale aj obsah. Viac než perspektívny prísľub do budúcna. Nezaostane za ním miláčik Paríža Mathieau Ganio hneď v úvode, ktorý podobne ako veľký interpreti Balanchina chápe citlivý javiskový prístup prezentácie takéhoto alegorického tanca, ktoré oslavuje tanec i interpreta. Dámy i keď zvládli náročné kombinácie, akosi zostali v tieni pánov, ktorý predviedli brilantnú tour de force a obsiahli scénu. Parížska kritika tento krát nepochopila či neprijala kostýmovú módnu prehliadku parížskeho mohykána Christiana Lacroixa. Niektorí dokonca označili jeho kostýmy za farebne nechutné. Nutno však dodať, že Lacroix ctí baletnú tradíciu kostýmovania a vkladá do nej svoju osobitú farebnú, štrukturálnu a ornamentickú výpoveď. Orientálne pôsobiace kostýmy podľa viet delené na červenú, modro-čiernu, zelenú a bielu však žiara skutočne krištáľmi. Na rozdiel od hudby a interpretácie. A to Bizetovu symfóniu diriguje nikto menší než hudobný riaditeľ opery Philippe Jordan. Posvätná nuda, okamihy nadšenia, ale plíživé nudenie s obidvom voči tanečníkom nenaštartovali večer k jeho prospechu.

S o to väčším napätím sa čaká na druhú polovicu, tretiu prácu pre súbor choreografa Benjamina Millepieda, ktorý bol designovaný na post šéfa súboru, ktorého sa čoskoro ujme. Bohužiaľ zázrak sa nekoná. Ravelov Dafnis a Chloe je tiež „pochybné“ dielo. Síce určená primárne ako balet, ale o nič lepšie vystavané od skladateľa pre javiskové stvárňovanie. Snová a impresionistická nálada zvukov kolíše medzi vlnami nálad, ktoré však nikdy dokonale nevybuchnú a nepretavia sa v onú jasnozrivú genialitu diel Ballets Russes ten doby. Náladový orientalizmus, tu grécky, doplnený zborom, ktorý spieva vokály a koloruje farebne bohatú inštrumentáciu ako gradácia pôsobí na niekoľkých miestach ale efekt stúpania na vrchol je vzápätí prerušený ďalšou pastierskou idylou medzi ruinami dórskeho chrámu na pobreží egejského mora. Jordan a Millepied uvádzajú celú nezoškrtanú verziu, hodina hudby pôsobí nekonečným dojmom, o to viac že Millepied na mnohých miestach bezradne postáva s tanečníkmi na javisku a čaká na zásah bohov, In medias res. Jordan tu však kraľuje ako mág pomalých kontrastných temp, minucióznej práce s nástrojmi v orchestru i hlasmi. Uspávajúca hudba plná vynútenej zvukovej nádhery však nemôže byť rovnocenná napríklad jeho povestnému Parsifalovi, ktorým oslnil Bayreuth.

Millepied choreografuje tanečníkom pod nohu, jeho slovník je poetický, remeselne zručný, obrazovo pôsobivý, ale v monotónnych tancoch zborov, ktoré iba vyplňujú príslušnú hudbu sa mu nedostáva divadelného účinku. Na rozdiel od selanky Asthona absentuje na realistické rozprávanie príbehu. Zároveň na rozdiel napríklad od Maillota absentuje na hlbšiu štúdiu vzťahu. Dafnis a Chloe sa už milujú, akurát ich narušuje zvádzanie Chloe od fešného Dorcona a zálusk na Dafnisa si robí blonďatá Lyceion. Millepied veľmi dobre posunie drámu nástrah protivenstiev mladej dvojice, keď práve odmietnutý Dorcon navedie Bryaxisa k únosu Chloe. Za túto podlosť je potrestaný stratou lásky či ich erotického vzťahu s Lyceion a svojim duetom danse triste sa pretancujú asi do podsvetia. Zásadný zásah pochopenie aká moc vyslobodila Chloe z rúk násilníka však chýba, je možné ho iba domyslieť, čo nie je primárne na škodu. Záverečných dvadsať minúť je oslavou lásky a mediteránskej atmosféry.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat