Ztracený balet Kennetha MacMillana v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Prvé dejstvo sa odohráva na palube lode, ktorá dosť dobre môže byť loďou bojovou. MacMillan v dokonalom štýle a dramaturgii prezentuje celú početnú imperátorskú rodinu. Cár s cárovnou Alexandrou Fjodorovnou, chorý syn Alexej a štyri dcéry; Oľga, Tatiana, Mária a Anastázia. Tanečný divertissement na prvú Čajkovského symfóniu je očarujúcou tanečnou prezentáciou a až filmovým zaostrením na jednotlivé postavy, ich stav a ich rozprávanie. Anastázia sa predstavuje ako veselá dievčina, ktorá na scénu prikorčuľuje. Dusné napätie oficierov a generálov na vojnovom plavidle zmäkčujú jemné lyrické pasáže veľkovojvodkýň a vtipné situácie, ako napríklad to, keď sa z lode skočia do Baltu ochladiť rozjarení mládenci. Nepríjemná oficialita a formálnosť bielych uniforiem je v dojemnom kontraste, keď malý Alexej dokonalé formácie hodnostárov využíva ako záhradku pre hru.

Akoby nestačilo toto latentné očakávanie katastrofy, ktorá naozaj dopadne, a loď ihneď asociuje iné dôležité plavidlo veľkej revolúcie, ešte chlapec dostane záchvat. A tu je chvíľa, ktorú MacMillan využíva majstrovsky, aby povolal nenásilne do hry, do pôdorysu tragédie, záhadného Rasputina. Je zaujímavé a udivujúce, ako málo autorovi stačí k vykresleniu rozporuplnej postavy tohto fantómu. V prvom dejstve je ešte len náhodným, akoby lodným duchovným. V druhom je už člen dvora a možno aj milenec cárovnej. Čajkovského panychída v adagiu cantabile druhej vety sa skvele hodí ako priestor pre tiché a krátke, ale obsažné variácie sólistov, ktorým akoby ich duša hovorila, nech sa netrápia budúcnosťou, pretože tá ich nebude dlhým a pomalým odchádzaním. Charaktery dcér cára, ako aj jeho vzťah s manželkou, aj na ten sa dostane. Dueto plné zlých tušení po telegrame ukazuje celkom iný pohľad na cára, tak ako aj scény, keď sa hrá so svojím dedičom. Záverečné allegro maestoso na motív ruskej ľudovej piesne tu viac než jasne symbolizuje utekajúci čas, a zabudnutá je optimistická, hravá nálada úvodu. Anastázia je tu taká mladá, taká lyrická, a predsa taká záhadná a tajomná oproti jasne a logicky disponovaným sestrám.

Anastasia - choreografia Kenneth MacMillan - Natalia Osipova (Anastasia), Christina Arestis (Tsarina), Olivia Cowley (Olga), Beatriz Stix-Brunell (Tatiana) a Yasmine Naghdi (Maria) - The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)
Anastasia – choreografia Kenneth MacMillan – Natalia Osipova (Anastasia), Christina Arestis (Tsarina), Olivia Cowley (Olga), Beatriz Stix-Brunell (Tatiana) a Yasmine Naghdi (Maria) – The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)

V druhom dejstve využíva MacMillan tiež Čajkovského. Pre jeho cársku pompu sa skvele hodí tretia symfónia. Slávnostný bál v Zimnom paláci je – tak ako pre historický film, aj pre balet – dôležité dejové zastavenie. Nesmierne efektne MacMillan pracuje s corps de balletom a stavia aj dnes vzrušujúce formácie a štýlové tancovanie. Nechýba opäť logické zapojenie aktérov do tohto celebrovania. Anastázia je tu už dospelá, sama za seba uvažujúca dáma, cárovná je tu už omámená charizmou Rasputina, cár je smutným svedkom prehlbujúcich sa kríz svojej gigantickej ríše. Geniálnym zámerom, ktorý za tých štyridsať rokov skopírujú mnohí, je baletná scéna v štýle divadla na divadle. Pre hostí na plese zatancuje Mathilde Kschessinska rozvláčne Pas de deux. Takže to bol Kenneth MacMillan, kto vynašiel v dejových baletoch tieto sofistikované a tanečne vzrušujúce zastavenia, ktoré využívajú historické súvislosti a poskytujú obohatenie javiskového pohybu o novú dimenziu. A to citáciu či štylizáciu histórie. Pas de deux v starom cárskom štýle, s efektnými figúrami, nízkymi atittudami, petrohradským baletným štýlom, a zároveň historická nuansa možného vzťahu slávnej primabaleríny s posledným cárom. A až dnes podobne tvorí svoje re-verzie klasických baletov Ratmansky. Samé prekvapenia.

Dramaturgicky nedostižná je aj scéna revolucionárov. Dnes, keď choreograf ako veľký mysliteľ potrebuje celovečerný balet, aby sa vyjadril k téme utečencov, alebo keď v dejových baletoch celú dobu otravujú komicky tancujúci vojaci, gestapáci a kdejaká armádna háveď, MacMillan potrebuje len vhodné zastavenie Čajkovského hudobného toku pred strhujúcim finále symfónie, aby ukázal naivitu a hlúposť masy, poblúznenie heslami a frázami a tú podivnú naivitu chopiť sa zbrane za lepší svet. Bravo! S virtuóznym sólom revolucionára a plaziacimi sa starenami je povedané všetko. Je možno genialitou MacMillana či jeho spolupracovníkov, že práve v tejto pasáži Scherza cituje skladateľ sám seba, svoju kantátu na oslavu narodenín Petra Veľkého. A tak ako dramaturgický kontrapunkt cítite v hudbe marš, vlastenecký pátos, veľkosť šírej matičky Rusi. Zároveň je poučné, ako sa MacMillan vymanil z možného scenára, a revolucionárov, násilníkov a demonštrantov ukazuje v miere minimálnej, ale o to údernejšej. Neplytvá minútami, aby sa pokúsil zmysluplne rozpohybovať revolúciu, ale stále zostáva s pohľadom upreným do vnútra drámy. Nie je ani dnes nič komickejšie ako komické pakroky, ktorými sa v dramatických baletoch snažia tvorcovia vyjadriť militaristické situácie. Finále nás vracia na bál. S tempom polky sa páry oddávajú tancu, aby v závere, keď prijmú za svoju Anastáziu, ktorá je očarujúca skoro hostiteľka aj napriek tomu, že sa stala ženou a vypozorovala, aký zložitý je manželský súlad rodičov, MacMillan pochoval celé generácie dynastií a aristokracie. Choreografov výstrel na Zimný palác potrebuje päť sekúnd na scéne, aby ukázal viac než iní.

Anastasia - choreografia Kenneth MacMillan - Natalia Osipova (Anna Anderson) - The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)
Anastasia – choreografia Kenneth MacMillan – Natalia Osipova (Anna Anderson) – The Royal Ballet 2016 (foto © 2016 ROH/Tristram Kenton)

Tretie dejstvo prichádza z iného sveta. Psychiatrická liečebňa väzní Annu, za ktorou do izby prichádzajú jej preludy, vízie, predstavy. Na kontrastnú hudbu (predstavte si v sedemdesiatych rokoch použiť hudbu Bohuslava Martinů pre balet) tu MacMillan rozkrýva celú paletu emócií. Už v roku 1971 využil choreograf a režisér v jednej osobe projekciu pre balet. Anna v nej sleduje historické zábery svojej rodiny a kataklizmu národa. MacMillan sleduje celú tragédiu ľudstva cez tragédiu jedného človeka – Anny Andersonovej. To, čo MacMillan vymyslel pre svoju múzu Lynn Seymourovú, i dnes budí úžas. Taká štúdia vnútorných stavov a desov človeka nie je realizovateľná ani vo väčšine drám prítomnosti s nonverbálnymi i verbálnymi scénografickými prostriedkami.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na