Banská Bystrica: Mascagniho Kmotr Fritz

O barly opretý Priateľ Fritz 

Je známe, že prvý slovenský profesionálny operný kritik Ivan Ballo (1909 – 1977) nemal v láske verizmus. Bohému označil za „šláger“, Madama Butterfly jeho slovami „brutálne útočila na sentiment poslucháčov“, Turandot bola hodnotovo „ťažko prijateľná“. Dnes sa nad prívlastkami nášho predchodcu od pera skôr pousmejeme. Dobové výroky neraz riadne zreviduje čas. V piatok večer, sediac v Banskej Bystrici na premiére, mi prebehlo mysľou, akú mienku by tento rešpektovaný pán vyriekol na margo druhej opery Pietra Mascagniho Priateľ Fritz (L´amico Fritz).

Hviezda Pietra Mascagniho vyletela na operné nebo raketovo. Sedliackou cťou (Cavalleria rusticana) si v dvadsiatich siedmich rokoch vydobyl víťazstvo v súťaži o jednoaktovku, vypísanej pre mladých skladateľov prestížnym vydavateľstvom Sonzogno. Vzor veristickej opery žal úspechy, spravidla vedno s Leoncavallovými o čosi mladšími Komediantmi, ktoré oprávnene neutíchli dodnes. Iný osud postihol v poradí druhý autorov javiskový opus. Priateľ Fritz, premiérovaný roku 1891 v rímskom Teatro Costanzi, v prvej fáze obehol nielen talianske divadlá, ale aj zahraničie. Nebol to však triumf jednoznačný a najmä nie trvalý. V súčasnosti patrí Priateľ Fritz, ale podobne aj všetky neskoršie Mascagniho opery (dovedna ich napísal pätnásť, plus jednu operetu), k vysloveným raritám repertoáru. Pred dvoma rokmi sa objavil v talianskom Terste a koncertne v nemeckom Frankfurte, vlani v sardínskom Cagliari. Vo výhľade je inscenácia v Štrasburgu, možno aj v spojitosti s alsaským regiónom, do ktorého je prostoduchý príbeh situovaný. Jej aktuálne zaradenie do programovej ponuky Štátnej opery v Banskej Bystrici možno vnímať skôr ako honbu za prvenstvom (išlo o slovenskú premiéru), než túžbu esteticky obohatiť publikum, či rozšíriť jeho rozhľad o neprávom opomínané dielo. Kritérium kvality v tomto prípade stálo vedľa. Značka Mascagni totiž platí len pre Cavalleriu rusticanu.Pohnútky k skomponovaniu Priateľa Fritza mali korene v prekvapivej sebareflexii autora a ambícii overiť si, či za triumfom Sedliackej cti nebol len vášnivý, krvou prifarbený príbeh. Mascagniho zaujímalo, či jeho hudba nasýti aj jednoduché libreto a dejovo chudobnejší sujet. Príbeh, v ktorom sa kedysi v devätnástom storočí v priateľskej atmosfére a pri svadobnom stole zídu bohatý statkár, plachá dievčina, židovský dohadzovač a cigánsky muzikant, je svojou tolerantnou atmosférou, nepoznajúcou politické, náboženské a etnické rozdiely, priam vzorom idyly. A tiež paradoxom voči tomu, čo sa udialo ešte za života skladateľa. Ten totiž roku 1932 vstúpil do Mussoliniho fašistickej strany, popierajúcej právo na život práve časti hlavných postáv. Svoju poslednú operu Nerone dokonca venoval vlasti a Ducemu. Ešte jeden protiklad: v liste po bombardovaní Ríma roku 1943 už Mascagni víta pád fašizmu a návrat slnka slobody.V librete Priateľa Fritza niet ani stopy po veristickom kánone, aj hudba naberá na dramatickosti až v treťom dejstve. Salónovo konverzačné prvé dejstvo strieda pastorálne ladený druhý akt, v treťom sa síce vraciame do pôvodného dejiska, no aspoň vo vášnivejších farbách. Libretistického a notového materiálu je v tejto opere nanajvýš pre jednoaktovku. Je zaujímavé, aké rozdielne odozvy vyvolala nová partitúra v čase jej vzniku. Gustav Mahler a kontroverzný kritik Eduard Hanslick nešetrili chválou na „sofistikovaný“ hudobný jazyk, zato Verdi dal Priateľovi Friztovi nálepku bezdejového, bezcharakterového libreta a nudnej, ba priam znervózňujúcej hudby.