S Blair Tindall zdaleka nejen o bestselleru Mozart in the Jungle

Premena hobojistky na autorku úspešného bestselleru? Kniha „Mozart in the Jungle“, ktorú spracovali do rovnomerného televízneho seriálu, pútavo rozpráva o živote hudobníka vo veľkých orchestroch, intrigách a láskach medzi hráčmi, honorároch, odboroch a množstvo ďalších zaujímavostiach, ktoré sa na verejnosť nedostanú každý deň. Blair Tindall nám v rozhovore priblížila fungovanie podporného mechanizmu v USA, ozrejmila daňové zákony pre umelecké inštitúcie a zaspomínala na svoju hráčsku kariéru.

Blair Tindall – Orchestre by bez modernej hudby neprežili

 

Vaša kniha Mozart in the Jungle vzbudila senzáciu a obrátila pozornosť širokej verejnosti na svet vážnej hudby. Čitateľov ste vzali do zákulisia akademických hudobníkov, ktoré sa často podobná na životný štýl rock and rollových hviezd. Ako sa z hobojistky stane spisovateľka?

Dávno predtým som si spravila takzvané aplitude testing (poznámka redakcie – skúška spôsobilosti), aby som našla vhodné zamestnanie, v ktorom by som mohla zužitkovať svoje vlastnosti. Najvyšší počet bodov som dosiahla v oblastiach kreativity a komunikácie. Spoločnosť, ktorá pripravila tento test (jocrf.org), mi odporučila žurnalistiku, oblasť reklamy a public relations a prechod ku kreatívnejšiemu prostrediu v hudbe, ako je dirigovanie alebo komponovanie. Keďže hudobné konzervatória v USA nezahŕňajú plné stredoškolské vzdelávanie, vrátila som sa na tri roky do školy, aby som sa mohla dobre pripraviť na vysokoškolské štúdium. O niekoľko rokov som sa prihlásila na žurnalistiku a bola som prijatá na Stanford University s plným štipendiom.

Okrem úspechu zo strany čitateľov i kritikov ste obdržali aj negatívne reakcie zo strany vašich bývalých kolegov. Čo im najviac prekážalo?

Moji kolegovia si knihu ani neprečítali, a už ju nesprávne vnímali ako “bulvárnu knihu”, no ona taká rozhodne nie je! Naopak, pojednáva o vzostupe kultúry v Amerike na konci dvadsiateho storočia a pozerá sa na zmeny jej financovania. Keďže to však nie je príliš atraktívna téma pre širokú verejnosť, pridala som aj spomienky a historky z môjho súkromia, ktoré boli paralelné s časovými obdobiami uvedenými v knihe. Interpretačné umenie sa v USA stalo legitímnym spôsobom obživy až od roku 1956, kedy Ford Foundation, ktorá bola spájaná s týmto automobilovým koncernom, vytvorila program takzvaných “zodpovedných grantov”. Ak ste ako orchester, múzeum, balet alebo divadlo získali desať tisíc dolárov, spoločnosť vám mohla prispieť sumou ďalších desať tisíc dolárov, ak by ste o to požiadali. Umelci pracujúci na plný úväzok sú v Amerike relatívne novým fenoménom. Prvým orchestrom, ktorý pracuje päťdesiatdva týždňov v roku, sa stala v roku 1964 New York Philharmonic (Newyorská filharmónia).

Pôsobili ste v Newyorskej filharmónii, ktorá je pre mnohých interpretov a splneným snom.

Nestala som sa stálou členkou New York Philharmonic, ale desať rokov som bola prvou náhradníčkou. Hlavný hráč prenáša na svojho náhradníka to najlepšie zo svojich vlastností. To je ten správny proces učenia. Vnímala som túto možnosť zdokonaľovať sa ako dar, nie ako obeť.

Filharmónia je veľký kolos, ktorého financovanie sa nezaobíde bez štátnej podpory i súkromných donorov. Skúste nám ozrejmiť tento mechanizmus v praxi. Je snaha prinášať novú, inovatívnu dramaturgiu, alebo väčšinou ide o chránenie vlastných investícií a zhodnocovanie zisku?

V USA neexistuje prakticky žiadne dlhodobo koncipované financovanie umenia zo strany vlády. Na vznik nových diel sú k dispozícii niektoré malé granty, ale prevažná väčšina finančných prostriedkov potrebných na prevádzkovanie orchestrov pochádza zo súkromných darov. Jednorazové financovanie umenia od veľkých koncernov (spoločnosti ako Exxon, Texaco či Citibank) bolo kedysi veľmi významné, ale od polovice osemdesiatych rokov sa výrazne znížilo. Rozpočet inštitúcie National Endowment for the Arts je taký malý, že väčšina organizácií by len veľmi málo pocítila, keby prestala fungovať. U nás sa podporujú aj neziskové nadácie, rovnako ako štátne a miestne (mestské a krajské) umelecké nadácie. USA majú päťdesiat štátov a každý štát je rozdelený na regióny nazývané okresy a ešte v rámci nich aj na mestá. Uvediem príklad, New York State > Kings County > New York City. Príjmy z predaja lístkov síce tvoria súčasť ziskov, ale iba z nich nedokáže prežiť žiadna inštitúcia či organizácia.

Určitým komerčným aspektom sa musí podriadiť každý umelecký súbor na profesionálnej úrovni. Ukazuje sa, že nastavenie súdobej hudby do dramaturgie býva veľkým problémom. Je to s jej prezentovaním a uvádzaním premiérových diel súčasných autorov až také zlé?

Toto úplne neplatí v USA. Tu je väčšina z našich umeleckých organizácií prevádzkovaná v podobe neziskoviek (v našej federálnej daňovej správe uvádzaných pod číslom 501c3 – sem patria aj verejné vysoké školy, niektoré nemocnice, Červený kríž a všetky cirkvi a náboženské organizácie). Nemusia teda platiť dane za poskytovanie toho, čo sa považuje za verejný majetok alebo zisk. Veľká časť idúca z verejných finančných prostriedkov je založená na tvorbe nových, súčasných a experimentálnych diel. Napriek tomu, že je to s presadením súdobej tvorby veľmi ťažké, niektoré ansámble, ako napríklad Los Angeles Philharmonic, to robia ako hlavnú súčasť svojej prezentácie pre mladšie a otvorenejšie publikum. Los Angeles Philharmonic je v súčasnosti jediný americký orchester, ktorý nestráca peniaze a drží si vyrovnaný rozpočet a nejde do strát. Existujú aj niektoré ziskové umelecké spoločnosti, ktoré majú zisk a platia dane. Sem patria najznámejšie produkčné spoločnosti produkujúce hudobné a divadelné predstavenia na Broadwayi, ako aj filmové a televízne štúdiá v Hollywoode. Tie majú peniaze na čokoľvek, čo by len chceli urobiť, no oni majú záujem iba o tvorbu, ktorá im prinesie zisk. Treba však podotknúť, že sa darí aj novým experimentálnym produkciám, dobrým príkladom je nedávny úspech muzikálu Hamilton uvedenom na Broadwayi.

Boli ste aj interpretkou súčasnej hudby, ale nájsť uplatnenie iba v tejto špecializácii môže byť veľkým problémom. V epochách baroka či klasicizmu sa hrávala iba nová hudba. Prečo dnes ľudí zaujíma viac minulosť a nie prítomnosť?

Moderná hudba je vo svete vážnej hudby, kdekoľvek sa len pozriete. Žiadny orchester by bez nej nemohol prežiť. V časoch baroka alebo klasicizmu vznikala tvorba pre nástroje, ktoré sa vyvíjali a boli v tej dobe moderné (napríklad pre hoboj, ktorý umožňoval hrať chromatickú hudbu). Pozrite sa na webové stránky ktoréhokoľvek amerického orchestra alebo komorného ansámblu, a uvidíte v ich repertoári mnoho modernej a súčasnej hudby.

Akým spôsobom prebieha hosťovanie hudobníkov v iných súboroch?

Orchestre spravidla nemajú hviezdy v stálom angažmáne. Ak je v letnom období záujem o hudobníka a neprekročí angažmán viac ako týždeň, tak je uvoľnený a môže hrať prakticky kdekoľvek. Počas letných dovoleniek hrávajú orchestrálni hráči na mnohých komorných festivaloch po celom svete. Elitní hráči, ktorí hrávajú iba sólovú či komornú hudbu, sú zväčša zastúpení prestížnymi agentúrami ako ICM a Columbia Artists, ktoré za nich vyjednávajú kontrakty a za to si vezmú percentá z ich honorárov.

Umenie nie je šport a nedá sa porovnávať, ale napriek tomu umiestnenia na prestížnych súťažiach rozhodujú o ďalších kontraktoch.

Ja si však myslím, že umenie a šport sú si dosť podobné. Obe sú subjektívnymi oblasťami v našich životoch. Ten lepší vyhráva. Ale orchestrálne súbory si často vyberajú hudobníkov na základe konkurzov, v ktorých je postup, tak trochu diktovaný odborovou organizáciou hudobníkov. Zvyčajne sa na hlavnú pozíciu v orchestri prihlási okolo štyristo hudobníkov, šesťdesiat z nich nakoniec pozvú na konkurz, z toho sa v poslednom kole spraví výber šiestich najlepších. Ak máte za sebou víťazstvo vo veľkej súťaži v kategórii sólistov, tak máte ľahší prístup k veľkým agentúram, ktoré zastupujú ľudí ako napríklad Yo-Yo Ma. Dostanete sa k príležitostiam, o ktorých sa  bežnému orchestrálnemu hráčovi ani nesníva.

Do akej miery pristúpil režisér a scenárista seriálu Mozart in the Jungle k scenáristickým úpravám vašej knihy? Mali ste možnosť zasahovať do scenára? Je postava Haily skutočne autobiografická?

Moja zmluva s produkčnou spoločnosťou zastrešujúcou tento seriál mi umožnila najprv si prečítať a potom schváliť pilotný scenár. Mohla som tak dať zvolenie k pokračovaniu projektu s čistým svedomím. Som hlavnou konzultantkou seriálu, ale nemám ani nechcem mať rozhodujúce slovo ohľadne toho, čo sa nakoniec odvysiela. Oni predsa robia úžasnú robotu. Nezabudnite, že je to rodina Coppollovcov, ktorá vyrába túto šou, veď sa z nich nestala hollywoodská dynastia len tak pre nič za nič. Držali sa teda mojej knihy a Hailey ma jednoznačne zosobňuje.

V seriáli sa spomína meno českej rodáčky Vitezslavy Kapralovej. Kedy a ako ste sa stretli po prvýkrát s jej hudbou, čím vás zaujala?

Obávam sa, že o nej veľa toho neviem. Tvorca seriálu Jason Schwartzman (synovec Francise Forda Coppoly) sa veľa zaujíma o moderných skladateľov a skladateliek, preto sa rozhodol pre jej hudbu.

Okrem nahrávania profilových albumov máte na svojom konte aj spoluprácu na filmových soundtrackoch. Je to pre interpreta finančne najvýhodnejšia oblasť?

Práca na filmových soundtrackoch je lukratívnou záležitosťou, keďže hudobníci dostávajú honoráre aj za autorské práva, pokiaľ sú filmy šírené v televíznych vysielaniach, z predaja DVD či streamovania. Ale mnoho projektov z Hollywoodu sa pripravuje vo východnej Európe, Kanade alebo niekde inde, takže takýmto spôsobom sú hudobníci vyňatí z pravidiel, ktoré u nás platia, takže nemusia dostať doplatky podľa odborových nariadení. Džob môžete získať tak, že vás odporučia vaši kolegovia či priatelia. Prevažná väčšina pracuje v tomto priemysle na dohodu. Najímajú vás, aby ste pokračovali tam, kde skončili vaši predchodcovia. Postavia pred vás materiál špeciálne skomponovaný pre túto príležitosť. Neexistuje žiadna skúška, to, čo idete hrať, si môžete iba prečítať v notách. Zahráte svoj part a idete domov.

Spolupracovali ste s mnohými dirigentskými osobnosťami. Vo vašej knihe hovoríte príbeh dirigenta Rodriga, ktorého charizma a invencia dokážu rozprúdiť krv v orchestri, ktorý – zdá sa – už nemá tú mladistvú energiu.

Obdivovala som Leonarda Bernsteina, s ním som vystupovala, keď dirigoval Rite of Spring. Zbožňujem tiež Davida Robertsona, s ktorým som spolupracovala na uvedení Turangalila Symphony spolu so San Francisco Symphony.

Aký je život a životnosť hudobníka klasickej hudby?

Môžete hrať toľko koncertov, koľko len zvládnete. V typickom rozvrhu orchestra máte štyri skúšky a štyri koncerty v jednom týždni. Ale často to bolo aj omnoho viac, keďže som hrávala aj s ďalšími ansámblami. Stáva sa, že hudobník hrá na koncerte iba niekoľko minút, a ak je šikovný, tak si môže naplánovať niekoľko vystúpení počas jednej noci! Napríklad v jednej opere potrebovali hobojistov iba na ouvertúru – keď sme ju dohrali, tak sme skončili o 20.15 hod. a mali sme čas na ďalšie angažmány. Niekedy sme mali v New York Philharmonic sólový výstup iba na jednu minútu, nepociťovali sme únavu a mohli sme ďalej hrať celú noc niekde inde. Bežne sa mi však stávalo, že som odohrala matiné od 14.00 do 16.30 hod. na Broadwayi, potom som mala skúšku  od 17.00 do 19.30 hod. s ďalším ansámblom a následne koncert v Carnegie Hall o 20.00 hod. s iným súborom. To je niekoľko príkladov, ktoré uvidíte aj v spomínanom seriáli.

V knihe ste otvorili aj otázku marketingu. Ktoré trendy sa objavujú v oblasti propagácie vážnej hudby?

V posledných rokoch takmer zmizli abonentné predplatenia veľkých orchestrov. Americké organizácie nachádzajú cesty, ako klasickú hudbu prispôsobiť modernému životnému štýlu kratšími koncertnými programami, ktoré vám nezaberú celý večer, s väčším dosahom na verejné priestranstvá, a tiež najímaním najlepších reklamných agentúr, spúšťaním digitálnych kampaní a atraktívnych webových prezentácií.

Ďakujem vám za rozhovor.

 

VIZITKA
Blair Tindall (*1960) je americká hobojistka, producentka, novinárka. S hudbou začínala ako klaviristka, čoskoro pridala k tomu hoboj, ktorý sa stal jej hlavným nástrojom. Počas 23-ročnej kariéry hrávala v mnohých orchestroch a komorných ansámbloch, ako sú napríklad New York Philharmonic, Orpheus Chamber Orchestra či Orchestra of St. Luke. Sólisticky debutovala v prestížnej Carnegie Recital Hall, okrem toho nahrávala filmové soundtracky, vrátane filmov Malcolm X, Twilight, spolupracovala s Charliem Wattsom z Rolling Stones v jeho jazzovom projekte a sama sa dočkala nominácie na Grammy v oblasti jazzovej hudby. Novinárčinu praktikovala v denníkoch The New York Times, The Los Angeles Times, Sierra, The Sydney Morning Herald a tak ďalej. V roku 2005 jej nakladateľstvo Atlantic Monthly Press vydalo knihu Mozart in the Jungle: Sex, Drugs, and Classical Music, ktorá sa stala bestsellerom a podľa ktorej nakrútili úspešný televízny seriál.

www.blairtindall.com