Bratislava: Pavol Breslik odhalil svoji komorní tvář

  1. 1
  2. 2

Bolo to kedysi na jeseň roku 1997, keď sa v koncertnom uvedení Donizettiho Cateriny Cornaro v podaní dávno nejestvujúcej Komornej opery objavil v postavičke Rytiera neznámy blondiak z Kysúc. „Iskierka nádeje preskočila vo výstupe úplne mladého Pavla Bršlíka…“, napísal som vtedy v recenzii do Hudobného života. Vôbec netušiac, že v 18-ročnom študentovi je zakuklený neskorší tenorový protagonista  najvýznamnejších svetových operných scén a festivalov.

Dlho o Pavlovi Bršlíkovi nebolo počuť. Hlavne nie na Slovensku. Ani vtedy, keď sa z malých rolí počas angažmánu v berlínskej Štátnej opere Unter den Linden prebojúval do hlavných. V máji 2004 som zo štúdia Slovenského rozhlasu moderoval priamy prenos Mozartovej Čarovnej flauty z festivalu v anglickom Glyndebourne. Hrdo som zahlásil v úlohe Tamina Pavla Bršlíka, opäť som však musel dodať, že doma zatiaľ neznámeho. Dnes to už našťastie nie je pravda. Na scéne Opery SND sme ho postupne spoznali v kostýme Donizettiho Nemorina, Mozartovho Dona Ottavia i Tamina a na vlaňajších Bratislavských hudobných slávnostiach sa zaskvel – po boku Edity Gruberovej – ako Gennaro v koncertnej verzii Donizettiho Lucrezie Borgie. Dosiaľ nepoznanú, komornú tvár 33-ročného umelca odhalil utorkový piesňovo-áriový recitál v Malej sále Slovenskej filharmónie. Pavlom Bršlíkom a klaviristom Amirom Katzom pokračoval nový cyklus koncertov Veľké slovenské hlasy, ktorý organizujú súkromné agentúry Kapos a House of Music. Stáť na pódiu bez divadelného kostýmu, šminiek a kulís, len tak bezprostredne zoči-voči auditóriu, znamená pre každého interpreta pocit akéhosi umeleckého „striptízu“. Jednoducho, niet sa kam schovať, niet barličiek, predelu orchestrálnej jamy, niet hlasu šepkára, taktovky dirigenta. Všetko je v „réžii“ dvojice spevák – klavirista; ak v nej čosi zaškrípe, rúti sa celý zmysel. Aj preto, drvivá väčšina sólistov (vokálnych či inštrumentálnych), považuje komornú hudbu za  najnáročnejšiu, za akýsi vrchol delikátnosti umenia.

Vedieť si zostaviť dramaturgiu recitálu tiež nie je jednoduché. Pavol Bršlík má z čoho vyberať. V ostatnom čase sa čoraz intenzívnejšie venuje piesňovej literatúre, takže rozhodnutie mohlo padnúť na akúkoľvek oblasť. Poznajúc mentalitu svojich rodákov, za kľúčový jazyk si predsa len zvolil -taliančinu. Nešlo pritom o repertoár výlučne taliansky. Ba vyhol sa aj zvyčajnému deleniu večera na polovicu piesňovú (k výlučne piesňovému večeru azda postupne dospeje aj naše publikum) a áriovú, pričom oba druhy citlivo premiešal. Bola to dramaturgia zrelo zvážená, náročná, bez oddychových čísel, neraz rozširujúca obzor slovenského diváka.Komorná tvár Pavla Bršlíka je úplne iná ako divadelná. Na javisku stojí introvert s hĺbavou sústredenosťou na obsah každého slova, žiadne vonkajškové gestá, žiadna zbytočná „neverbálna“ komunikácia s okolím. Skôr akási pomyselná klietka, kde v kooperácii s klaviristom komunikuje s autorom skladby. A výsledok tejto emocionálnej „rozpravy“ prenáša na poslucháča. Už úvodná Pieta, Signore! od Alessandra Stradellu napovedala, že sólista pojme svoj večer nielen vo vláčnej legatovej fráze, ale ponúkne široké spektrum farieb, dynamiky, výrazu. Aj drámy! Napokon, hneď druhé číslo, Un aura amorosa z Mozartovej opery Cosi fan tutte začala v nezvyčajne razantnom tempe a údernej dynamike. Až druhá strofa – ako účinný kontrast – priniesla  zaliečavé tóny, rafinované piano, smerujúce k mezza voce (avizované už v Stradellovi), celok však pôsobil plasticky a dynamicky.

Pomerne veľký blok venoval Pavol Bršlík Vincenzovi Bellinimu. Nádych melanchólie v jeho timbri, tak typický pre vokálny odkaz slávneho Sicílčana, naznačila „ariózna“ pieseň  Dolente immagine, prednesená s veľkou dávkou kultúry a emocionálneho ponoru. Výber štyroch častí z cyklu Sei ariette da camera si umelec nastavil tak, aby v ňom ponúkol ušľachtilú kantilénu, citlivú a výrazovo kontrastnú reflexiu textu, ale aj jasavé výšky. Celkovo sa však  absolútne vyhol akejkoľvek maniere či lacnejšej výrazovej „špine“ (aj keď s ňou môžeme u niektorých talianskych či iných tenorov sympatizovať), jeho prejav bol vecný, takpovediac funkčný a predsa cituplný. Belliniovskú bodku dala elegantne precítená pieseň Vaga  luna chce inargenti. Vypätú prvú časť uzavrela u nás takmer neznáma ária Mylia z opery Le Roi d´Ys od Édouarda Lala. Jediné číslo vo francúzštine napovedalo, že Pavol Bršlík vstupuje na prajnú parketu. Zaspieval ju s gráciou, istý náznak čerpať z techniky voix mixte našiel uplatnenie, prvú výšku zaspieval polohlasom (podobnú koncepciu nájdeme aj na nahrávkach), druhou už zažiaril v plnej intenzite. Po prestávke ako prvé číslo zazneli Tre sonetti del Petrarca od Franza Liszta, veľmi náročné, výrazovo diferencované, v belcantovom štýle a na taliansky text písané piesne, ktoré obsahujú tiež intenzívne dramatické kulminácie. Skladba je účinnou syntézou slova a hudby (izraelský klavirista Amir Katz v nej doslova básnil), spevákovi ponúka veľké možnosti výrazu, ale naostro ho preveruje aj technicky. Pavol Bršlík do nej vložil nielen remeselnú istotu, kultivovanosť tónu, ale rovnako aj srdce. Naposledy som tento cyklus počul pred dvoma rokmi na rossiniovskom festivale v Pesare s Francescom Melim, no Bršlíkovo podanie bolo výrazovo ešte intenzívnejšie.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - P.Breslik (Bratislava 5.6.2012)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Související články


Komentáře “Bratislava: Pavol Breslik odhalil svoji komorní tvář

Napsat komentář