Bratislava: Pavol Breslik odhalil svoji komorní tvář

Pavel Unger, 06.06.2012 19:45

Bolo to kedysi na jeseň roku 1997, keď sa v koncertnom uvedení Donizettiho Cateriny Cornaro v podaní dávno nejestvujúcej Komornej opery objavil v postavičke Rytiera neznámy blondiak z Kysúc. „Iskierka nádeje preskočila vo výstupe úplne mladého Pavla Bršlíka…“, napísal som vtedy v recenzii do Hudobného života. Vôbec netušiac, že v 18-ročnom študentovi je zakuklený neskorší tenorový protagonista najvýznamnejších svetových operných scén a festivalov.

Dlho o Pavlovi Bršlíkovi nebolo počuť. Hlavne nie na Slovensku. Ani vtedy, keď sa z malých rolí počas angažmánu v berlínskej Štátnej opere Unter den Linden prebojúval do hlavných. V máji 2004 som zo štúdia Slovenského rozhlasu moderoval priamy prenos Mozartovej Čarovnej flauty z festivalu v anglickom Glyndebourne. Hrdo som zahlásil v úlohe Tamina Pavla Bršlíka, opäť som však musel dodať, že doma zatiaľ neznámeho. Dnes to už našťastie nie je pravda. Na scéne Opery SND sme ho postupne spoznali v kostýme Donizettiho Nemorina, Mozartovho Dona Ottavia i Tamina a na vlaňajších Bratislavských hudobných slávnostiach sa zaskvel – po boku Edity Gruberovej – ako Gennaro v koncertnej verzii Donizettiho Lucrezie Borgie. Dosiaľ nepoznanú, komornú tvár 33-ročného umelca odhalil utorkový piesňovo-áriový recitál v Malej sále Slovenskej filharmónie. Pavlom Bršlíkom a klaviristom Amirom Katzom pokračoval nový cyklus koncertov Veľké slovenské hlasy, ktorý organizujú súkromné agentúry Kapos a House of Music. Stáť na pódiu bez divadelného kostýmu, šminiek a kulís, len tak bezprostredne zoči-voči auditóriu, znamená pre každého interpreta pocit akéhosi umeleckého „striptízu“. Jednoducho, niet sa kam schovať, niet barličiek, predelu orchestrálnej jamy, niet hlasu šepkára, taktovky dirigenta. Všetko je v „réžii“ dvojice spevák – klavirista; ak v nej čosi zaškrípe, rúti sa celý zmysel. Aj preto, drvivá väčšina sólistov (vokálnych či inštrumentálnych), považuje komornú hudbu za najnáročnejšiu, za akýsi vrchol delikátnosti umenia.

Vedieť si zostaviť dramaturgiu recitálu tiež nie je jednoduché. Pavol Bršlík má z čoho vyberať. V ostatnom čase sa čoraz intenzívnejšie venuje piesňovej literatúre, takže rozhodnutie mohlo padnúť na akúkoľvek oblasť. Poznajúc mentalitu svojich rodákov, za kľúčový jazyk si predsa len zvolil -taliančinu. Nešlo pritom o repertoár výlučne taliansky. Ba vyhol sa aj zvyčajnému deleniu večera na polovicu piesňovú (k výlučne piesňovému večeru azda postupne dospeje aj naše publikum) a áriovú, pričom oba druhy citlivo premiešal. Bola to dramaturgia zrelo zvážená, náročná, bez oddychových čísel, neraz rozširujúca obzor slovenského diváka.Komorná tvár Pavla Bršlíka je úplne iná ako divadelná. Na javisku stojí introvert s hĺbavou sústredenosťou na obsah každého slova, žiadne vonkajškové gestá, žiadna zbytočná „neverbálna“ komunikácia s okolím. Skôr akási pomyselná klietka, kde v kooperácii s klaviristom komunikuje s autorom skladby. A výsledok tejto emocionálnej „rozpravy“ prenáša na poslucháča. Už úvodná Pieta, Signore! od Alessandra Stradellu napovedala, že sólista pojme svoj večer nielen vo vláčnej legatovej fráze, ale ponúkne široké spektrum farieb, dynamiky, výrazu. Aj drámy! Napokon, hneď druhé číslo, Un aura amorosa z Mozartovej opery Cosi fan tutte začala v nezvyčajne razantnom tempe a údernej dynamike. Až druhá strofa – ako účinný kontrast – priniesla zaliečavé tóny, rafinované piano, smerujúce k mezza voce (avizované už v Stradellovi), celok však pôsobil plasticky a dynamicky.

Pomerne veľký blok venoval Pavol Bršlík Vincenzovi Bellinimu. Nádych melanchólie v jeho timbri, tak typický pre vokálny odkaz slávneho Sicílčana, naznačila „ariózna“ pieseň Dolente immagine, prednesená s veľkou dávkou kultúry a emocionálneho ponoru. Výber štyroch častí z cyklu Sei ariette da camera si umelec nastavil tak, aby v ňom ponúkol ušľachtilú kantilénu, citlivú a výrazovo kontrastnú reflexiu textu, ale aj jasavé výšky. Celkovo sa však absolútne vyhol akejkoľvek maniere či lacnejšej výrazovej „špine“ (aj keď s ňou môžeme u niektorých talianskych či iných tenorov sympatizovať), jeho prejav bol vecný, takpovediac funkčný a predsa cituplný. Belliniovskú bodku dala elegantne precítená pieseň Vaga luna chce inargenti. Vypätú prvú časť uzavrela u nás takmer neznáma ária Mylia z opery Le Roi d´Ys od Édouarda Lala. Jediné číslo vo francúzštine napovedalo, že Pavol Bršlík vstupuje na prajnú parketu. Zaspieval ju s gráciou, istý náznak čerpať z techniky voix mixte našiel uplatnenie, prvú výšku zaspieval polohlasom (podobnú koncepciu nájdeme aj na nahrávkach), druhou už zažiaril v plnej intenzite. Po prestávke ako prvé číslo zazneli Tre sonetti del Petrarca od Franza Liszta, veľmi náročné, výrazovo diferencované, v belcantovom štýle a na taliansky text písané piesne, ktoré obsahujú tiež intenzívne dramatické kulminácie. Skladba je účinnou syntézou slova a hudby (izraelský klavirista Amir Katz v nej doslova básnil), spevákovi ponúka veľké možnosti výrazu, ale naostro ho preveruje aj technicky. Pavol Bršlík do nej vložil nielen remeselnú istotu, kultivovanosť tónu, ale rovnako aj srdce. Naposledy som tento cyklus počul pred dvoma rokmi na rossiniovskom festivale v Pesare s Francescom Melim, no Bršlíkovo podanie bolo výrazovo ešte intenzívnejšie.

Príklon k belcantovej literatúre (popri Mozartových operách sa stáva druhým umelcovým ťažiskom) doložila ária Marcella Angelo casto e bel z Donizettiho Vojvodu z Alby. Prednesená štýlovo, v legate, s naznačenými dramatickými akcentmi a štíhlo vedenými výškami. S kovovým leskom a mladistvým elánom zaspieval áriu Alfreda z Verdiho Traviaty a oficiálnu časť uzavrelo lamento Feredica z Cileovej opery L´arlesiana. Opäť v tomto čísle mal možnosť využiť prednosti mezza voce, ale aj koncentrované, čisto vyspievané vysoké tóny. Frenetické ovácie publika si vyžiadali až tri prídavky. Rossiniho La Danza bola svižná, dynamická, no opäť nie manierová. Čajkovského Lenskij bol mužným básnikom a Nemorino … veď toho dobre poznáme aj z divadla. Po celý večer mal Pavol Bršlík po svojom boku výborného klaviristu, z Izraelu pochádzajúceho Amira Katza. Umelca, ktorý vie farbiť tóny, maľovať náladu, držať rytmus a pritom nikdy sa nepresadzovať na úkor speváka. Veľká kultúra prejavu a pokora k skladateľským zápisom je spoločnou vlastnosťou oboch hrdinov utorkového večera.

Pavol Bršlík je v štádiu, keď jeho lyrický tenor začína nadobúdať dimenziu smerujúcu k spinto odboru. Jeho timbre má navyše výhodu istej univerzálnosti: má mozartovskú poddajnosť, talianske espessivo i francúzsky výrazový esprit. Vie spievať klasiku, romantiku i modernu (pred dvoma rokmi som ho zažil na Salzburskom festivale v Bergovej Lulu), je unikátny herec, skrátka moderný operný interpret. Jeho triezvy pohľad na svet a inteligencia sú zárukou, že v kľukatom opernom teréne si bude počínať obozretne.

A už len azda veta pod čiarou. Niekdajší nezáujem o mladého Bršlíka či mladého Štefana Kocána má v slovenskej opernej histórii svoj precedens. Aj Edita Gruberová si cestu do Bratislavy musela nájsť obrovskou okľukou. Všetci by boli asi nadpočetní. A teraz jedna otázka: vieme sa poučiť? Aj dnes nám totiž talenty, hoci ich máme máličko, unikajú pomedzi prsty. Podáme im kľúče až keď sa vrátia so zahraničnými vavrínmi?

Veľké slovenské hlasy
Pavol Bršlík (tenor)
Amir Katz (piano)
5.6.2012 Slovenská filharmónia Bratislava

program:
Alessandro Stradella :
– Pietà, Signore!
Wofgang Amadeus Mozart:
– Un’aura amorosa – ária Ferranda z opery Cosi fan tutte
Vincenzo Bellini:
– Dolente immagine -Výber z cyklu Sei ariette da camera
– Malinconia, ninfa gentile Vanne, o rosa fortunata Bella Nice, che d’amore
– Ma rendi pur contento Vaga luna che inargenti
Édouard Lalo:
– Vainement, ma bien-aimée – ária Mylia z opery Le Roi d’Ys

– prestávka –

Franz Liszt:
– Tre sonetti del Petrarca, S. 270 (Pace non trovo)
– Benedetto sia ´l giorno I vidi in terra
Gaetano Donizetti:
– Angelo casto e bel – ária Marcella z opery Le duc d´Albe
Giuseppe Verdi:
– De´ miei bollenti spiriti – ária Alfreda z opery La Traviata
Francesco Cilèa:
– É la solita storia del pastore – lamento Federica z opery L´arlesiana