Brno: Setkávání nové hudby Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

O veľmi podnetný príspevok v rámci konferencie sa postaralo duo George Cremaschi a Gino Robair. Ako jediný svoj príspevok nemali vopred pripravený, pretože až na poslednú chvíľu sa Cremaschi dozvedel, že príspevok majú viesť obidvaja. Nato skúsený improvizátor reagoval pohotovo a formou interview ho viedol. Obidvaja predostreli iba svoje úvahy o hudbe, no za seba musím povedať, že oslovili najviac, predovšetkým svojou aktuálnosťou a viac perspektívnym pohľadom. Témy pojednávajúce o plusoch a mínusoch prínosu technológie, napríklad ako to, že dnes každý cez iPhone dokáže robiť „hudbu“. Jasné prvá odpoveď odborníka by bola, že to tú „pravú“ zabíja. No oni dodali, že dá sa nato pozerať aj takto, ale dá sa nato pozerať aj inak. To, že si to môže vyskúšať dáva neskúsenému človeku praktickú skúsenosť, teda bližší náhľad a o to skôr môže oceniť niečo čo si žiada omnoho viac úsilia. Cez programy ako sú Garage band a podobne, sa človek stretáva s preddefinovanými postupmi, ale zároveň spoznáva staré klasické nástroje. Ďalej popisovali, ako vnímajú oni rozdiel medzi elektroakustickou hudbou, sprostredkovanou napríklad cez analógový syntezátor a hudbou digitálnou cez počítač. Pri syntezátore sa performatívny prvok nestráca, pri počítači často krát áno a teda, že syntezátori sú vo svojej podstate omnoho bližšie napríklad viole ako počítaču. Priblížili nám ako je dnes na výslní v USA smer noisu a sound artu. Ako dnes ovláda mnoho úsilia výška rozpočtu. Až sa dostali k filozofickej otázke perfekcie a jej prezentovania. Robair poznamenal, že tá prichádza zvonku. Všetky médiá dnes propagujú ideály v každej sfére ľudskej existencie, ktoré jednoducho neexistujú a nedokonalosť je nám vlastná. Optimisticky dodal, že pevne verí, že ľudia čoskoro pochopia, že tieto ideály sú umelo vytvárané a po presýtení sa znova vrátia k realite, k sebe samým.

Pesimistickejší Cremaschi sa držal skepsy. Príliš sme sa naučili vnímať veci nie tak aké sú, ale také aké ich sami chceme a ak to tak nie je, tak rezignujeme a začneme sa vyhovárať. Konformizmus, ktorý snáď čím skôr prekonáme a uvedomíme si, že najväčšou prekážkou sme si vo väčšine prípadov my sami. Všetko ukáže čas a zmena, ktorú predstavuje.

Posledným príspevkom pojednávajúcim o tejto otázke bola prezentácia brnenského muzikológa Martina Flašara. Ten sa obmedzil predovšetkým na scénu českú a hneď v úvode podotkol, že mnohé sa bude kryť s prednáškou Michala Rataja. To mu však dáva istotu, že jeho úvahy nemusia byť úplne mylné. Vravel o vyčerpanosti elektroakustickej hudby, ako aj jej termínu, avšak nie o zániku, ale znovu pretvoreniu do sféry digitálnej, teda navrhoval skôr pojem hudby elektronickej. Trochu provokatívna a vyhranená (nie však scestná) prezentácia vyvolala asi najprudšiu a najväčšiu diskusiu. Veľmi pohotovo a zmysluplne sa ozval po prezentovaní pedagóg JAMU a skladateľ Dan Dlouhý, ktorý elektroakustickú českú vlnu pozná priamo zvnútra. To bol aj jeho hlavný protiargument voči práci muzikológa, ktorá mu prišla ako pohľad zvonku. Ten však ak je premyslený a podložený nemusí byť nevypovedajúci, aj pohľad zvonku je jeden z možnosti prístupov. Nakoniec si všetky nejasnosti vypovedali. Vcelku poučné boli aj reakcie práve jedného zúčastneného “zvonka”. Ten na svoju otázku o percentuálnom zastúpení elektroakustické hudby v celom spektre prístupov, nemohol jednoducho dostať jasnú odpoveď, už len kvôli nejasnosti toho čo termín elektroakustická, či elektronická hudba zahrňuje. Také štatistiky neexistujú, načo nahlas vyslovil svoje sklamanie z teoretických odborníkov a pri následnej diskusii dokonca vyslovil vetu o zbytočnosti teórie. Samozrejme, ak sa očakáva od teórie pravda, fakty a jasné závery, tak zmysel nemá. Rozhodne nie v umení. Musí to, ale naozaj tak byť? Tieto očakávania môžu prameniť už zvnútra tejto disciplíny. Narážam teraz na príspevok slovenskej hudobnej vedkyne Zuzany Martinákovej. Jej prázdna faktografickosť, historickosť, bez hlbších postrehov, analógií viedla iba k prázdnemu opisu historického vývoja elektroakustickej hudby, na ktorý nikto nemal potrebu reagovať. Faktografickosť by som v tomto prípade prirovnal k virtuozite. Ak slúži účelu, teda hudbe samotnej je vynikajúcim nástrojom. Ak sa vo svojej podstate zmôže iba na seba prezentáciu, jej zmysel sa stráca. Vzniká aj otázka, či si teória nežiada rovnakú mieru kreativity, len inak orientovanej? Nečudo, že potom vznikajú priepasti medzi týmito dvoma zložkami. Kiež sa čím skôr vytvorí plnohodnotná živá kooperácia prinášajúca svoje ovocie. Možno práve touto kooperáciou vzniknú aj na poli teórie pohľady z vnútra.

Nehovorím, že problém je v praxi, ktorá sa teórie straní, alebo teórie, ktorej chýba prax. Myslím, že na oboch frontoch si to žiada viac tolerancie a ochoty k spolupráci. V čom vidím veľký prínos teórie po všetkých predošlých diskusiách s blízkym kruhom a pozorovaniach? (Samozrejme prínosov je viac, ale tento k diskusii patrí) V reflexii hudby súčasnej, nie však postulovania právd, záverov, systémov a poriadkov, ale v jej odbornej prezentácii, šírení, pestovaní, inštitucionálnom ale aj neinštitucionálnom zázemí pre vznik, zrod a následné pestovanie hudby novej, teda tej ktorá sa snaží klásť otázky, nie odpovede. Predovšetkým experimentálna scéna ponúka priestor pre pretvárku, zneužívanie, priživovanie. Človek nezaoberajúci sa dopodrobna touto tematikou jednoducho nedokáže vnímať širšie kontexty a tým pádom len ťažko dokáže rozlišovať jedno od druhého. Tým uňho vzniká odstup, strach, neistota a vytváranie si obmedzených predstáv, ktoré mu zabraňujú hľadať čo by preňho eventuálne mohlo mať prínos, niečím osloviť.

A práve v tomto momente, by mohla nastúpiť teória a ponúknuť aj na základe faktov podloženú argumentáciu, priblíženie, zmysel, kontexty, koncepty súčasného umenia. Poukázať za kým, čím niečo stojí a kto sa iba priživuje, využíva možnosti bezhraničného umenia pre vlastný exhibicionizmus. Myslím, že je na čase sa prestať vyhovárať nato, že ľudia to aj tak nepochopia. To je tá ľahšia avšak slepá cesta. Samozrejme sa to nedá docieliť u každého, ale aspoň ponúknuť možnosť tým, ktorí o to stoja. Otvárať sa im, nie uzatvárať sa pred nimi. Zase raz sa však jedná o môj pohľad na vec, s ktorým súhlasiť nemusíte. Avšak ak si prečítate články na zahraničných serveroch(NewMusicBox.org, ionarts.blogspot.com, therestisnoise.com a podobných blogoch), väčšina publicistov už prestala postovať texty ašpirujúce na vyjadrenie jediného všeobecne platného uzákonenia. Tieto serve najčastejšie prezentujú buď hudbu samotnú s odborným komentárom, alebo rozmanité úvahy nad vývojom, premenou umenia, skladateľsky prínosnými osobnosťami a tak ďalše. Nehovoriac o tom, že tam úplne bežne fungujú diskusné komentáre a väčšina je založená na forme blogov, teda subjektívnych portálov (Objektivita v umení neexistuje). Mne osobne príde tento prístup omnoho rozumnejší, logickejší a spätý so štruktúrou a fungovaním súčasnej hudby, sound artu, akéhokoľvek umenia. Invencia v hudbe si žiada pokrok, vývin aj v teórii. Ináč zakrpatie a začne slúžiť výhradne hudbe starej (u nej to má tiež obrovský zmysel), pretože iba v nej bude nachádzať uplatnenie (tam predstaviteľ ťažko bude oponovať, keďže už dávno nežije).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na