Chovanština na BBC Proms s Byčkovem a Slovenským filharmonickým sborem
Chovančina na BBC Proms pod taktovkou Semjona Byčkova so Slovenským filharmonickým zborom – jediná opera, v ktorej ústredná postava vôbec nevystupuje.
Chovančina má tak komplikovaný a ťažko popísateľný dej, že sa ani nedá jednoznačne povedať, čo vlastne leží v jeho centre. Rôzne postavy do príbehu vstupujú a vzápätí z neho odchádzajú, avšak opera aj tak nie je o nich, ale skôr o náladách, túžbach a sociálnych pohyboch v Rusku. Dej je neprerozprávateľný aj z toho dôvodu, že kombinuje fikciu s mnohými reálnymi historickými udalosťami doby, ktoré v librete vôbec nie sú spomenuté, takže ak ich divák nepozná, tak si ich ani nevie domyslieť. Ústredná postava zápletky dokonca v opere ani vôbec nevystupuje. Cár Peter I. je hybnou silou mnohých zobrazovaných udalostí, avšak v čase, keď Musorgskij svoje dielo písal, bolo v Rusku zákonom zakázané akýmkoľvek spôsobom zobrazovať panovníka a jeho rodinu v divadelných hrách, operu nevynímajúc. Preto ho na scéne neuvidíme, hoci je v opere po celý čas prítomný prostredníctvom výrokov ostatných postáv. Cárova matka Sofia, ktorá spočiatku vládne ako jeho poručník (Peter I. má v úvode opery len 10 rokov), je prítomná tiež len prostredníctvom postavy svojho exmilenca Golitzina.
Aj preto subjektom, ktorý posúva dej dopredu vždy v hudobne najexponovanejších a najdramatickejších situáciách, je práve ľud, prípadne vojaci – oboje reprezentované zborom. Najmä od kvality tohoto telesa potom závisí aj vyznenie opery ako celku. Tento paradox si nemohol neuvedomovať ani Semjon Byčkov. Ten je už mnoho rokov v pozícii, kedy si môže vyberať, s kým bude na ktorom konkrétnom projekte spolupracovať, a jeho voľba v tomto prípade padla na Slovenský filharmonický zbor (75 spevákov) a BBC Singers (36 spevákov), ktorí spoločne vytvorili požadovaný mohutný celok. Spolu s dvoma detskými zbormi – Schola Cantorum of The Cardinal Vaughan Memorial School a Tiffin Boys’ Choir – sa tak zboroví speváci zmocnili väčšiny priestoru na javisku v Royal Albert Hall, takže už aj tak hutný orchester so sedemdesiatčlennou slákovou sekciou a dokonca až štyrmi harfami bol na pódiu opticky vlastne len menšinovou zložkou.
Opera je dodnes prekvapivo aktuálna svojou témou. Rôzne ideologické vrstvy tvoriace elitu ruskej spoločnosti súperia o moc a masy sa v zúfalstve snažia zorientovať, ku komu sa pridať a komu z mocných sa klaňať, aby sa náhodou neocitli na politicky „nesprávnej“ strane. Nie je to nič, čo by nám bolo aj dnes až tak vzdialené. Musorgského predstava o Rusku je bezútešná a žiadnu nádej na zmenu k lepšiemu nepripúšťa. Opisuje vtedajšie Rusko ako veľké spálenisko s kopou mŕtvol, kde masy nemajú žiadne práva a žiadnu silu. Opera nakoniec vyvrcholí tým, že sa zúfalá zbedačená masa stojaca na strane fanatikov a sektárov z presvedčenia vydá v ústrety smrti hromadným samoupálením v rámci predstavy, že za idey treba položiť život. V tomto prípade aj za nesprávne idey.
Treba povedať, že pre Semjona Byčkova je Chovančina srdcovou záležitosťou. Niektoré z dôvodov, pre ktoré operu považuje za fascinujúcu, podrobne popisoval už v roku 2014, keď ju v jeho naštudovaní premierovali vo Viedenskej štátnej opere:
„Čo je zaujímavé v prípade postáv Šaklovitého a Chovanského, je to, že ak sa na nich pozrieme zblízka, vidíme, že nie sú to nejako zvlášť dobrí ani sympatickí ľudia. Ale keď počúvate hudbu, ktorú spievajú, tá je tak noblesná a dojímavá, že si kladiete otázku, ako je to možné, že Šaklovityj, ktorý pošle Chovanského na smrť a ktorý je v podstate temnou postavou, zrazu spieva nádhernú, jemnú a precítenú áriu, napísanú akoby v rozpore s jeho charakterom. Túto otázku som si kládol aj v súvislosti s Wagnerom, prečo postavy, ktoré sú z nášho pohľadu tak negatívne, boli skladateľom obdarené tak ušľachtilou a vznešenou hudbou. Odpoveď som našiel počas prípravy Lohengrina pred desiatimi rokmi vo Viedni počas klavírnej skúšky medzi Elsou a Ortrud. Spievajú spolu duet, ktorý patrí medzi najkrajší kusy hudby, aké boli kedy vôbec napísané. Vtedy mi napadlo, že to, ako my vnímame konkrétnu osobu, závisí od jej činov. Ale to, ako ona vidí samú seba, vôbec nie je to isté. Aj tie najtemnejšie postavy sami seba častokrát považujú za dobrých ľudí a majú momenty, kedy tiež niekoho milujú alebo kedy sa zaoberajú aj vznešenými myšlienkami a činmi. A pokiaľ znie hudba, ktorá má predstavovať ich vnútorný svet, teda svet videný ich očami, nie je žiaden dôvod, aby bola temná.“
Koncertné prevedenie opery prenášala v nedeľu v priamom prenose stanica BBC 3, ako je nakoniec pravidlom už od roku 1930. Prvý rozhlasový prenos z Proms sa dokonca uskutočnil takmer na deň presne práve pred 90 rokmi (1927), kedy festival prevzala pod svoj patronát rozhlasová stanica BBC (a zmenil sa aj názov festivalu na BBC Proms), ale trvalo ďalšie tri roky, kým začala byť vysielaná každoročne viac ako polovica Promenádnych koncertov. Od roku 1947 sa v rozhlase vysielajú úplne všetky festivalové koncerty.
BBC Proms je najväčší a najstarší festival klasickej hudby na svete, prebieha už od roku 1895. Proms sa pôvodne odohrávali v Queen’s Hall londýnskeho Langham Place, sála však bola počas vojny v roku 1941 zbombardovaná, a koncerty sa presunuli do Royal Albert Hall. V tomto priestore sa ich odvtedy odohralo viac ako štyritisíc štyristo.
Nie je bez zaujímavosti, že aj úplne prvý vizuálne zachytený koncert na území Anglicka bol práve televíznym vysielaním záverečného koncertu z BBC Proms v roku 1947. V súčasnosti televízne vysielanie z Promenádnych koncertov je selektívne (aktuálnu sezónu sa v televízii odvysiela 25 koncertov), má však obrovskú sledovanosť. Len v minulom roku vysielanie z Proms zhliadlo až 16,1 milióna divákov.
„Účinkovať na BBC Proms pod vedením Semjona Byčkova je určite veľmi prestížnou záležitosťou a záležalo nám samozrejme na čo najlepšom výsledku. Pripravoval som nielen Slovenský filharmonický zbor, ale aj BBC singers. Prišiel som preto do Londýna už niekoľko týždňov vopred, aby sme spolu nacvičovali zborové časti, ktoré potom spievali spoločne s naším filharmonickým zborom. Najväčšou výzvou pre mňa bolo uchovať atmosféru slovanského ducha pri nácviku s britskými spevákmi. Slovenský filharmonický zbor s atmosférou nemôže mať žiaden problém, lebo slovanské cítienie je nám vlastné a aj jazyk je príbuzný, avšak pre Britov bolo zvládnutie ruštiny veľkou výzvou. Niektoré ruské hlásky a zvuky v angličtine vôbec nie sú, preto si BBC Singers dokonca najali ruského kouča na výslovnosť,“ hovorí Jozef Chabroň, zbormajster Slovenského filharmonického zboru. „Hudobne však boli úplne dokonalí, hneď na prvej skúške čítali svoj part z listu tak, že som myslel, že to ani nie je vôbec možné. Keď som zabudol pri zanáške zadať tóny, aj tak nastúpili presne v harmónii. Takže hudobne ani nebolo čo riešiť, pracovali sme spolu hlavne na výraze a atmosfére,“ povedal Jozef Chabroň pre Opera Plus.
Tento rok úplne po prvýkrát v histórii BBC Proms bolo použité aj titulkovacie zariadenie, takže diváci mohli Chovančinu sledovať v preklade do angličtiny. Bohužiaľ však v bulletine ku koncertu bola preložená iná verzia libreta než tá, ktorá bola práve prezentovaná na titulkovacom zariadení, takže niekedy titulky s bulletinom vzájomne nekorešpondovali, ale aj tak to bola pre prítomných v sále výrazná pomôcka.
Miesta na sedenie v Royal Albert Hall boli vypredané, zostali len miesta na státie, ktorých je asi 1.000 a ktoré sa predávajú vždy až v deň koncertu. Na chodbách Royal Albert Hall boli rozmiestnené aj reklamné pútače pripomínajúce návštevníkom, že tu Verdi v roku 1875 dirigoval svoje Requiem a Wagner bol zas nejaký čas ubytovaný presne na opačnej strane Kensingtonského parku (pri dnešnej stanici metra Queensway) a chodieval každý deň z domu príjemnou prechádzkou cez park do Royal Albert Hall dirigovať vlastné skladby. Hala však v tom čase mala výrazné akustické problémy kvôli silnej ozvene. Neprajníci dokonca žartovali, že je to jediná koncertná sála na svete, kde si skladateľ môže byť istý, že svoje dielo bude počuť hneď dvakrát. Problém sa síce podarilo čiastočne vyriešiť už pred vojnou, ale nadmerná ozvena sa úplne stratila až potom, ako boli v šesťdesiatych rokoch na strop sály pripevnené modré „balóny“, ktoré návštevníci považujú len za dekoratívnu výzdobu, netušiac, že ide o výrazný akustický prvok.
Jozef Chabroň: „Sála je kruhového tvaru, preto som bol prekvapený, keď počas skúškového procesu, ktorý prebiehal v prázdnej hale, za mnou prišli usporiadatelia a odporučili mi, aby som si sadol nie oproti pódiu, ale po strane zboku, kde je zvuk najviac podobný tomu, ako bude znieť, keď bude sála zaplnená. A naozaj, keď som sa premiestnil, tak som mohol na vlastné uši počuť, že jeho kvalita bola iná. Je to zaujímavé, že zvuk sa v Royal Albert Hall nešíri rovno, ale akoby do bokov. Avšak to sa týkalo len prázdnej sály, ak je sála naplnená, akustické charakteristiky sú znova iné.“
„Masové zborové scény mali vo veľkej sále priestor veľmi dobre vyniknúť a zapôsobiť na poslucháčov. Napríklad na prvej skúške s Byčkovom Slovenský filharmonický zbor ‚odpálil‘ opileckú scénu vojakov cárovej gardy (tzv. ‚Strelcov‘) s takou vervou a výrazom, že Byčkov po doznení s úsmevom poznamenal, že takto by to nezaspieval ani Zbor červenej armády (Alexandrovci).“
Chovančina je zaujímavá aj tým, že je iná než opery, ktoré sa bežne inscenujú. Verdiho, Pucciniho, Straussa či Wagnera je možné vidieť často, túto operu však nie. A dokonca nielenže je iná než bežne hraný operný repertoár, ale je výrazne iná ešte aj v porovnaní so zvyšným dielom samotného Modesta Musorgského.
„Musorgskij pri jej písaní objavil spôsob, ako melódiu ľudskej reči znázorniť v hudbe. Vytvoril si na to špecifický mechanizmus a doviedol ho do dokonalosti,“ tvrdí Byčkov. „Hovorený text ovplyvňujeme nielen tým, či rozprávame pokojne a pomaly, alebo vzrušene, rýchlo a nahlas. V rovnakej miere ho však ovplyvňujeme aj prostredníctvom zmeny dikcie: ‚Ja ho viem povedať AJ TAKTO. Ja ho VIEM povedať aj takto. JA ho viem povedať aj takto.‘ – To sú tri významovo rozdielne vety, v ktorých je kľúčovým prvkom umiestnenie dôrazu. Ak však chceme tento princíp, ktorý bežne používame, aplikovať do hudobnej reči, zistíme, že to nie je až také jednoduché, ako by sa zdalo. Ovplyvňovaniu dikcie spievaného textu prostrednícvom hudby sa venoval aj Richard Wagner, ale iba v súvislosti s recitatívmi. Tento proces popisoval v liste Ferencovi Lisztovi počas chystanej premiéry Lohengrina. Uviedol, že recitatívy nechcel ponechať vo voliteľnom tempe a rytme, ako bolo dovtedy v nemeckých operných domoch tradíciou, ale mal vopred úplne jasne definovanú predstavu o ich prednese. Napísal tomu zodpovedajúcu melódiu a rytmus, ktoré speváka zviazali a zbavili akejkoľvek slobody volby.“
Wagnerov mechanizmus však bol len čiastočne podobný tomu, ktorý rozvíjal Musorgskij, Wagner sa nedostal ani zďaleka tak ďaleko. V jeho operných eposoch jedna postava môže spievať aj desať minút a ostatní ju počúvajú, čo nemá nič spoločné s realitou. V prípade Musorgského Chovančiny však v librete nie sú žiadne dlhé monológy, a postavy sa namiesto toho striedajú v replikách úplne rovnako ako pri vedení bežného dialógu.
Práve vytvorenie zatiaľ najdokonalejšieho mechanizmu umiestnenia hudobného jazyka do ľudskej reči je jedným z najväčších odkazov Chovančiny v čisto hudobnej rovine. Musorgskij dosiahol toho, že hudba zrozumiteľne indikuje, akým spôsobom má spievaný text zaznieť.
„O tom, ako nejakú vetu povieme, sa rozhodujeme intuitívne v danom momente, keď rozprávame. Niekde urobíme odmlku, niekde dáme akcent. V hudbe sa tiež v každej Musorgského hudobnej vete musíte rozhodnúť, ktorá nota bude hlavná. V druhom dejstve prebieha konfrontácia medzi Chovanským a Golitzinom. Obaja sú úplne rozdielne osobnosti. Neznášajú sa a vo vzájomných dialógoch chvíľu jeden z nich útočí a druhý sa bráni a potom naopak, ako v boxe. A keď sa takto naťahujú, pridá sa k nim Dosifej. Každý z nich má úplne iný temperament, iné vzdelanie a iný spôsob reči. A keď Musorgského hudba má kopírovať ich štýl rozprávania, tak aj melodická linka bude pretrhaná neustálymi zmenami – podľa toho, ako sa títo páni striedajú v dialógu, a v závislosti od toho, kto čo povedal, v akej bol nálade a či sa práve bránil, alebo útočil. Ak sa to diriguje správne, tak neustále, doslova každých niekoľko taktov, treba meniť tempo, lebo každý z nich má iný štýl, a raz hovorí jeden a o pár taktov ďalej druhý alebo tretí.
Na rozdiel od Straussa, Wagnera či Čajkovského, Musorgskij však nedáva takmer žiadne indikácie, akým spôsobom toto tempo meniť. Väčšinou je predpísané nič nehovoriace moderato. Oni sa hádajú až tak, že sú pripravení sa navzájom pozabíjať – v moderate. Toto už je ponechané na cítení dirigenta a je na ňom, aby tempo neustále prispôsoboval charakteru reči tej postavy, ktorá práve hovorí. A posúdenie, či sa to robí správne, to je práve ten moment, v ktorom sa začína umenie,“ uzatvára Byčkov.
Pri Musorgskom sa nakoniec prepracujeme až k poznaniu, že melódia, ktorou prirodzene rozprávame, je u neho tak prepojená s hudbou, že sa stala jedným a tým istým. Dalo by sa dokonca povedať, že hudba jazyka sa stala jazykom hudby. Na jednej strane to viedie k tomu, že charakter hudby je diktovaný textom. Ale na druhej strane spôsob, akým tento text bude prednášaný, je zase spätne diktovaný hudobným výrazom, ktorý k nemu napísal Musorgskij.
Aj z predchádzajúcich Byčkovových úvah je zrejmý jeho prístup k Chovančine. Doslova sa s ňou neustále pohráva, uvažuje nad ňou úplne inak než ostatní dirigenti, neustále pracuje na zdokonaľovaní svojho uchopenia tohoto diela. Mal som možnosť túto operu vidieť vo Viedenskej štátnej opere s Byčkovom v roku 2015, neskôr tamtiež s Jamesom Conlonom a teraz opäť s Byčkovom na BBC Proms. Vo všetkých troch prípadoch to boli predstavenia so Slovenským filharmonickým zborom (vo Viedni účinkoval spolu so zborom Viedenskej štátnej opery). Mám pocit, že práve aktuálna verzia bola zo všetkých najlepšia. Conlonova verzia ma až natoľko neoslovila a Byčkovova terajšia bola ešte oveľa prepracovanejšia než tá pred dvoma rokmi, hoci mne sa už vtedajšie jeho prevedenie zdalo takmer dokonalé. Vidieť, že on sa s ním neuspokojil a ešte viac sa s operou pohral.
Aj BBC Symphony Orchestra hral precíznejšie, jemnejšie, uhladenejšie a mäkšie než vo verzii s Viedenskými filharmonikmi – a to sa teda dá povedať o akomkoľvek orchestri naozaj len veľmi výnimočne. Kritiky v britskej tlači dokonca výkon BBC Orchestra označili za najlepší za posledných mnoho rokov. Zo sólistov vynikla najmä Elena Maximova ako Marfa, ktorá túto postavu stárňovala aj vo Viedni s Byčkovom, aj s Conlonom, a vďaka svojmu naozaj skvostnému výkonu je v nej len ťažko nahraditeľná akoukoľvek inou speváčkou.
Ostatní sólisti – Ante Jerkunica, Christopher Ventris, Vsevolod Grivnov a Ain Anger – boli všetci síce výborní, ale na rozdiel od Maximovej aj nahraditeľní. Slovenský filharmonický zbor spolu s BBC Singers boli zaslúžene najväčšími hviezdami večera.
„Neverím, že existuje autentické prevedenie diela, práve naopak. Nič také neexistuje. Ale duch interpretácie diela musí byť autentický. To konkrétne znamená, že pre ľudí, ktorí pochádzajú z prostredia kultúry, ktorá je v diele prezentovaná, v tomto prípade z prostredia ruskej kultúry, pre týchto ľudí musí byť stvárnenie diela uveriteľné,“ uzatvára tému Byčkov. A v uvedenom zmysle som presvedčený, že Byčkovove podanie Chovančiny je určite najviac autentické a dokonalé zo všetkých momentálne dostupných.
BBC Proms 2017
Modest Petrovič Musorgskij:
Chovančina
(koncertné prevedenie)
Dirigent: Semjon Byčkov
Réžia: Paul Curran
BBC Symphony Orchestra
Slovenský filharmonický zbor
Schola Cantorum of The Cardinal Vaughan Memorial School
Tiffin Boys’ Choir
BBC Singers
6. augusta Royal Albert Hall Londýn
Ivan Chovanskij – Ante Jerkunica
Andrej Chovanskij – Christopher Ventris
Golistin – Vsevolod Grivnov
Marfa – Elena Maximova
Dosifej – Ain Anger
Šaklovityj – George Gagnidze
Susanna – Jennifer Rhys-Davies
Pisár – Norbert Ernst
Emma – Anush Hovhannisyan
Kuzka – Colin Judson
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
