Chovanština na BBC Proms s Byčkovem a Slovenským filharmonickým sborem

  1. 1
  2. 2
  3. 3
V nedeľu 6. augusta 2017 zaznelo na 123. ročníku najstaršieho hudobného festivalu BBC Proms v Londýne koncertné prevedenie poslednej Musorgského opery Chovančina v naštudovaní Semjona Byčkova v hlavnej úlohe so Slovenským filharmonickým zborom. Označenie zboru ako skutočného hlavného účinkujúceho nie je chybou. Masívne zborové scény sú bez nadsázky chrbticou tejto opery, ktorá na nich doslova stojí a padá a zbor je tak po celý čas najdominantnejším prvkom viac ako štvorhodinovej Musorgského ságy, bezohľadu na to, čo je uvedené v bulletine. Táto skutočnosť sa odrazila aj v záverečnej klaňačke, netradične to neboli sólisti, ale zboristi, kto od divákov obdržal jednoznačne najvýraznejší potlesk.
BBC Proms 2017 (zdroj BBC Proms)

Chovančina na BBC Proms pod taktovkou Semjona Byčkova so Slovenským filharmonickým zborom – jediná opera, v ktorej ústredná postava vôbec nevystupuje.

Chovančina má tak komplikovaný a ťažko popísateľný dej, že sa ani nedá jednoznačne povedať, čo vlastne leží v jeho centre. Rôzne postavy do príbehu vstupujú a vzápätí z neho odchádzajú, avšak opera aj tak nie je o nich, ale skôr o náladách, túžbach a sociálnych pohyboch v Rusku. Dej je neprerozprávateľný aj z toho dôvodu, že kombinuje fikciu s mnohými reálnymi historickými udalosťami doby, ktoré v librete vôbec nie sú spomenuté, takže ak ich divák nepozná, tak si ich ani nevie domyslieť. Ústredná postava zápletky dokonca v opere ani vôbec nevystupuje. Cár Peter I. je hybnou silou mnohých zobrazovaných udalostí, avšak v čase, keď Musorgskij svoje dielo písal, bolo v Rusku zákonom zakázané akýmkoľvek spôsobom zobrazovať panovníka a jeho rodinu v divadelných hrách, operu nevynímajúc. Preto ho na scéne neuvidíme, hoci je v opere po celý čas prítomný prostredníctvom výrokov ostatných postáv. Cárova matka Sofia, ktorá spočiatku vládne ako jeho poručník (Peter I. má v úvode opery len 10 rokov), je prítomná tiež len prostredníctvom postavy svojho exmilenca Golitzina.

Aj preto subjektom, ktorý posúva dej dopredu vždy v hudobne najexponovanejších a najdramatickejších situáciách, je práve ľud, prípadne vojaci – oboje reprezentované zborom. Najmä od kvality tohoto telesa potom závisí aj vyznenie opery ako celku. Tento paradox si nemohol neuvedomovať ani Semjon Byčkov. Ten je už mnoho rokov v pozícii, kedy si môže vyberať, s kým bude na ktorom konkrétnom projekte spolupracovať, a jeho voľba v tomto prípade padla na Slovenský filharmonický zbor (75 spevákov) a BBC Singers (36 spevákov), ktorí spoločne vytvorili požadovaný mohutný celok. Spolu s dvoma detskými zbormi – Schola Cantorum of The Cardinal Vaughan Memorial School a Tiffin Boys‘ Choir – sa tak zboroví speváci zmocnili väčšiny priestoru na javisku v Royal Albert Hall, takže už aj tak hutný orchester so sedemdesiatčlennou slákovou sekciou a dokonca až štyrmi harfami bol na pódiu opticky vlastne len menšinovou zložkou.

Opera je dodnes prekvapivo aktuálna svojou témou. Rôzne ideologické vrstvy tvoriace elitu ruskej spoločnosti súperia o moc a masy sa v zúfalstve snažia zorientovať, ku komu sa pridať a komu z mocných sa klaňať, aby sa náhodou neocitli na politicky „nesprávnej“ strane. Nie je to nič, čo by nám bolo aj dnes až tak vzdialené. Musorgského predstava o Rusku je bezútešná a žiadnu nádej na zmenu k lepšiemu nepripúšťa. Opisuje vtedajšie Rusko ako veľké spálenisko s kopou mŕtvol, kde masy nemajú žiadne práva a žiadnu silu. Opera nakoniec vyvrcholí tým, že sa zúfalá zbedačená masa stojaca na strane fanatikov a sektárov z presvedčenia vydá v ústrety smrti hromadným samoupálením v rámci predstavy, že za idey treba položiť život. V tomto prípade aj za nesprávne idey.

Treba povedať, že pre Semjona Byčkova je Chovančina srdcovou záležitosťou. Niektoré z dôvodov, pre ktoré operu považuje za fascinujúcu, podrobne popisoval už v roku 2014, keď ju v jeho naštudovaní premierovali vo Viedenskej štátnej opere:

„Čo je zaujímavé v prípade postáv Šaklovitého a Chovanského, je to, že ak sa na nich pozrieme zblízka, vidíme, že nie sú to nejako zvlášť dobrí ani sympatickí ľudia. Ale keď počúvate hudbu, ktorú spievajú, tá je tak noblesná a dojímavá, že si kladiete otázku, ako je to možné, že Šaklovityj, ktorý pošle Chovanského na smrť a ktorý je v podstate temnou postavou, zrazu spieva nádhernú, jemnú a precítenú áriu, napísanú akoby v rozpore s jeho charakterom. Túto otázku som si kládol aj v súvislosti s Wagnerom, prečo postavy, ktoré sú z nášho pohľadu tak negatívne, boli skladateľom obdarené tak ušľachtilou a vznešenou hudbou. Odpoveď som našiel počas prípravy Lohengrina pred desiatimi rokmi vo Viedni počas klavírnej skúšky medzi Elsou a Ortrud. Spievajú spolu duet, ktorý patrí medzi najkrajší kusy hudby, aké boli kedy vôbec napísané. Vtedy mi napadlo, že to, ako my vnímame konkrétnu osobu, závisí od jej činov. Ale to, ako ona vidí samú seba, vôbec nie je to isté. Aj tie najtemnejšie postavy sami seba častokrát považujú za dobrých ľudí a majú momenty, kedy tiež niekoho milujú alebo kedy sa zaoberajú aj vznešenými myšlienkami a činmi. A pokiaľ znie hudba, ktorá má predstavovať ich vnútorný svet, teda svet videný ich očami, nie je žiaden dôvod, aby bola temná.“

Semjon Byčkov diriguje Chovančinu (zdroj BBC Proms)

Koncertné prevedenie opery prenášala v nedeľu v priamom prenose stanica BBC 3, ako je nakoniec pravidlom už od roku 1930. Prvý rozhlasový prenos z Proms sa dokonca uskutočnil takmer na deň presne práve pred 90 rokmi (1927), kedy festival prevzala pod svoj patronát rozhlasová stanica BBC (a zmenil sa aj názov festivalu na BBC Proms), ale trvalo ďalšie tri roky, kým začala byť vysielaná každoročne viac ako polovica Promenádnych koncertov. Od roku 1947 sa v rozhlase vysielajú úplne všetky festivalové koncerty.

BBC Proms je najväčší a najstarší festival klasickej hudby na svete, prebieha už od roku 1895. Proms sa pôvodne odohrávali v Queen’s Hall londýnskeho Langham Place, sála však bola počas vojny v roku 1941 zbombardovaná, a koncerty sa presunuli do Royal Albert Hall. V tomto priestore sa ich odvtedy odohralo viac ako štyritisíc štyristo.

Royal Albert Hall Londýn (zdroj BBC Proms)
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář