Čtvrtstoletí na repertoáru: Labutí jezero v SND

Labutie jazero v SND alebo Ďalší klinec do rakvy klasického repertoáru

Labutie jazero v naštudovaní Rafaela Avnikjana (podľa choreografie Mariusa Petipu a Lva Ivanoviča Ivanova) malo v Slovenskom národnom divadle premiéru 6. novembra 1991. Obnovená premiéra bola v máji roku 2007. Od obnovenej premiéry je teda na repertoári deväť rokov, čo z neho robí najstarší klasický titul, aký Slovenské národné divadlo má. Kamenné divadlo nemôže fungovať bez Labutieho jazera. Tento titul je najznámejší a u divákov populárny, čo znamená istý finančný zisk.

Labutie jazero je nádherným dedičstvom klasického repertoáru. O jeho vzniku sa toho vie veľmi málo, záznamy o choreografii sa nedochovali, je to balet, ktorého choreografický obsah sa predáva z generácie na generáciu viac ako storočie. Je až neuveriteľné, že tento titul prežil až dodnes a nestratil nič zo svojej výnimočnosti.

O príbehu
Príbeh o krásnej princeznej, ktorá je zakliata v bielu labuť. V štyroch dejstvách sa striedajú fantastické a reálne obrazy. Princ Siegfried oslavuje v zámockom parku svoju plnoletosť. Pri tejto príležitosti je pasovaný na rytiera. Jeho matka mu na zábave prízvukuje, že je na čase sa oženiť. Siegfrieda a jeho priateľov upútajú v diaľke letiace labute a rozhodnú sa na ne poľovať. Kŕdeľ labutí ich zavedie k jazeru v hĺbke lesa. Siegfried skupinu opúšťa, aby mohol zastreliť labuť. Na jeho prekvapenie sa však labuť premení v krásnu princeznú Odettu, ktorá si ho svojou krásou podrobí. Vyrozpráva mu svoj smutný príbeh o kliatbe, ktorú na ňu uvalil zlý čarodejník Rothbart. Siegfried prisahá Odette večnú lásku a rozhodne sa ju vyslobodiť. Rothbart v balete stelesňuje zlý osud, ktorý čistá láska musí prekonať. Siegfried sa vracia na zámok, kde sa pripravuje ples, na ktorom si musí vybrať nevestu. Spočiatku nevenuje žiadnej z princezien pozornosť. Všetko sa však zmení, keď sa zjaví Rothbart s čiernou labuťou Odíliou, ktorá je Odettiným dvojčaťom. Siegfried sa necháva oklamať podobou a zradí Odettu. Záver baletu sa líši podľa verzie. U Čajkovského Odetta na nešťastnú lásku zomiera. Tragický koniec sa však musel kvôli divákom zmeniť. Preto sa pôvodná verzia Labutieho jazera končila šťastne. Siegfried si uvedomil svoj omyl, porazil Rothbarta a odklial Odettu.

O prvej premiére Labutieho jazera v Moskve
Labutie jazero malo premiéru 4. marca 1877 v  Imperátorskom divadle v Moskve. Pôvodná choreografia bola vytvorená riaditeľom Imperátorského divadla Václavom Reisingerom. Odettu/Odíliu stvárnila Pauline Karpakova a neskôr Anna Sobešanskaja. Okolnosti poňatia baletu a jeho realizácie nie sú známe.

Čajkovskij kvôli prvej premiére choval voči Labutiemu jazeru rozporuplné pocity, ktoré ho neopustili až do jeho smrti. Dielo napísal počas „moskovského obdobia“ a je v tomto zmysle považované za jeho najintímnejšie a najosobnejšie dielo, Čajkovského portrét.

V Moskve boli s choreografmi veľké problémy. Václav Reisinger (pôvodom Čech) bol ako choreograf ešte slabší než ako riaditeľ. Medzi Reisingerom a Čajkovským bol komunikačný problém. Reisinger objednával kvantá hudby, ktorá bola úplne nepotrebná. Svedčí o tom i fakt, že Labutie jazero má najrozsiahlejšiu partitúru v celej baletnej histórii.

Orchester Imperátorského divadla v Moskve tvorili diletanti. Bol na veľmi nízkej úrovni. Labutie jazero sa robilo len na dve orchestrálne skúšky! Premiéru dirigoval Riarov. Čajkovskij detailne analyzoval všetky časti inscenácie, a tým pádom si bol istý, ako bude premiéra vyzerať a že dielo nebude mať úspech. Po tomto neúspechu Čajkovskij nedovolil, aby sa Labutie jazero ešte obnovilo. Prístup Moskovského divadla tento titul tak dehonestoval, že v skladateľovom archíve nebolo o balete ani zmienky.

O vzniku Labutieho jazera alebo premiéra baletu v Petrohrade
Imperátorské divadlo v Petrohrade sa o Labutie jazero začalo zaujímať 27. marca roku 1886, deväť rokov po jeho nešťastnej premiére v Moskve. Igor Jevgenjevič Vsevoložskij napísal Čajkovskému list, v ktorom ho prosil o partitúru jedného dejstva. Výber dejstva ponechal na uvážení skladateľa. Riaditeľ chcel jedno dejstvo z baletu predviesť v Carskom sele. Informácia, či sa táto prezentácia uskutočnila, alebo nie, sa nespomína. Mohli by sme sa však domnievať, že Čajkovskij Vsevoložskému partitúru k druhému dejstvu poslal. Časť spomínaného druhého dejstva sa totiž inscenovala aj na gala večere venovanom Čajkovského tvorbe v Pražskom Národnom divadle, ešte za skladateľovho života. Čajkovskij sa gala večera v Prahe zúčastnil. Druhé dejstvo Labutieho jazera malo v Prahe veľký úspech a skladateľ sa vyjadril, že ešte nikdy nezažil taký pocit absolútneho šťastia ako v ten večer.

Piotr Iľjič Čajkovskij zomrel v októbri roku 1893. Kompletné druhé dejstvo z baletu Labutie jazero uzrelo svetlo sveta ako prvé v roku 1894. Riaditeľ divadla usporiadal gala večer, prostredníctvom ktorého chcel vzdať hold pamiatke veľkého skladateľa. Choreografom druhého dejstva bol Lev Ivanovič Ivanov, ktorý v práci na „labuťom“ dejstve zastúpil chorého Petipu. Podobnosť s choreografickou štruktúrou Petipu môžeme vidieť v príchode zboru labutí. Ivanov v Labuťom jazere, tak ako Petipa v Bajadére, použil dva opakujúce sa tanečné motívy. Ivanov napokon vytvoril choreografiu i k štvrtému „labutiemu“ dejstvu. Druhé dejstvo malo na gala večere obrovský úspech a Petipa poprosil riaditeľa Vsevoložského, či by mohol nanovo naštudovať celý balet.

Čajkovského brat, Modest Iljič, trval na prerobení pôvodného libreta. Úpravy sa ujal on sám spolu s Petipom a dirigentom Riccardom Drigom a kritikom H. Larošom. Marius Petipa a Lev Ivanovič Ivanov určovali poradie vybratých tancov. Riccardo Drigo sa snažil vybrať čísla z partitúry tak, aby jej dal celistvý tvar. Preniesli napríklad tanec malých labutí zo štvrtého dejstva do druhého a pas de deux Odílie preniesli z prvého dejstva do tretieho. Tým sa táto trojica postarala o novú a logickú hudobne – obsahovú redakciu. Modest Iljič Čajkovskij a H. Laroš pozmenili dramaturgiu libreta. Hlavnou postavou sa stal princ Siegfried, jeho konanie ovplyvňuje dianie v celom príbehu. Prostredníctvom Siegfrieda logicky zastrešili celý dej. Libreto vďaka tejto zásadnej úprave získalo potrebnú dramatickú logiku.

Labutie jazero malo premiéru v sezóne 1894-1895 dňa 15. januára roku 1895, o rok skôr, než bola pôvodne plánovaná. Pomocou choreografie Leva Ivanova sa lyrický obraz choreografie spojil s lyrickým obrazom hudobným.

Tento titul prelomil baletné dogmy. Inscenácie pred ním akoby boli len prípravou pre toto dielo. Labutie jazero sa stalo evolúciou tém, obrazov a myšlienok a posunulo balet do nového tisícročia prostredníctvom skvelej inovatívnej choreografie a nesmrteľnej hudby. Piotr Iľjič Čajkovskij vyšliapal hudbou k Labutiemu jazeru cestičku budúcim ruským skladateľom ako Sergej Sergejevič Prokofiev či Igor Fjodorovič Stravinskij.

Labutie jazero v roku 2016, Slovenské národné divadlo
Nie je podstatné, či sme, alebo nie sme zástancami Labutieho jazera, nie je dôležité, či majú k nemu účinkujúci pozitívny, alebo negatívny vzťah, či ich titul baví, alebo nie. Dôležitá je úcta. Úcta je trvalým vzťahom, ocenením niekoho alebo niečoho na úkor samého seba. Toto slovo treba definovať, keďže na pôde Slovenského národného divadla na význam tohto slova pozabudli. Je až zarážajúce, ako sa dnešná situácia v Slovenskom národnom divadle ponáša na situáciu spred sto rokov z Moskvy.

V Slovenskom národnom divadle titul nenapreduje, ale upadá, akoby sa tvorcovia pokúšali vrátiť mu jeho najhoršiu podobu. Inscenácia je v katastrofálnom stave a divákovi okrem „kostry“ nemá čo ponúknuť. Miesto toho, aby verziu tohto titulu posunuli do inej roviny v rámci vnímania diela ako celku, aby sa pokúsili titul spojiť pomocou réžie alebo naplniť javiskové konanie sólistov a zboru, volia opačnú stratégiu. Nechávajú zbor topiť sa v mizanscénach, ktorým nerozumie, a v situáciách, na ktorých sa nedá stavať príbeh. Volia štruktúru, ktorá je ekvivalentom školskej besiedky.

Prvé dejstvo, odohrávajúce sa v zámockom parku, v sebe nesie množstvo dejových scén, z ktorých vznikajú tance ako pas de trois (Igor Leushin/Erina Akatsuka/Maria Rudenko). Pas de trois a tance zboru majú byť vyústením deja. Na scéne Slovenského národného divadla sú tance samostatnými celkami, ktoré akoby boli náhodne zoradené a to, čo ich spája, je nepodstatné motkanie sa po scéne, ktoré je zle zrežírované a chaotické.

Ak akceptujeme koncepciu, ktorá sa snaží presvedčiť diváka, že dominantou inscenácie sú jednotlivé tance, nepochodíme. Tance nie sú naskúšané na patričnej úrovni. Ak nemáme možnosť vychutnať si kompaktnosť príbehu, bolo by na mieste ponúknuť divákom aspoň dobré remeslo. O tom však nemôže byť v prípade Labutieho jazera ani reči, keďže remeslo je to prvé, čo zlyháva. Dívame sa na zbor, ktorý nie je schopný postaviť sa do zástupu, je nejednotný a u ktorého zlyháva synchronizácia, a to nielen dolných, ale aj horných končatín. Labutie jazero je nesmierne háklivý a náročný titul. Zaváhania sa v ňom ukryť nedajú. Pri klasickom repertoári je nevyhnutné, aby bol zbor celistvý, aby vytvoril jednoliatu masu. V Luskáčikovi sa to dámskemu zboru podarilo, ale v Labuťom jazere zlyháva na plnej čiare. Je nemysliteľné, aby v prípade posunu v arabesque vpred väčšine dám zo zboru poskakovala noha, ktorá tvorí pózu. Nedoskúšané sú aj chronicky známe časti, ako je entré dám v druhom dejstve. Napriek snahe o synchronizáciu nikoho zo zodpovedných netrápi, že celý zbor je mimo hudobného rytmu a že nejednotné port de bras sa k elegancii labutích krídiel ani nepriblížilo.

V takomto prípade sa demi sólistky ako Maria Rudenko, Chealsea Andrejič, Viola Mariner, Erina Akatsuka a Sarah Millner márne snažia podať čo najpresvedčivejší výkon. Sarah Millner však treba poďakovať za snahu o staccato v pas de quatre (malé labute), i keď to celkový dojem z inscenácie nezachránilo.

Dvojrola (Odetta/Odília) opäť patrila sólistke baletu Romine Kolodziej.

Napriek jej urputnej snahe, ktorá si zaslúži oceniť, je Kolodziej balerína, ktorá sa nielenže nehodí typologicky, ale na náročnosť oboch partov nestačí technicky ani emocionálne, keďže dvojrola si vyžaduje nielen vysokú technickú úroveň, ale aj dušu. Romina Kolodziej si volí pri stvárnení jednoduchšiu vonkajšiu cestu a veľa si pomáha tvárou, pretože jemnosť Odetty nie je schopná vyjadriť telom. V tomto prípade je telo pre Rominu Kolodziej jej úhlavným nepriateľom. Krátke horné končatiny, nedostatočne dlhý krk a celkovo jej drobný vzrast jej neumožňujú naplniť pohyb potrebným rozsahom a mäkkosťou, keďže Kolodziej je skôr silový energický typ než lyrická víla. Tak ako sa dokáže prejaviť v úlohe Medory z Korzára, tak zlyháva v prípade Odetty a vzápätí aj Odílie. Obe úlohy sú nad jej sily a fyzické možnosti. Namiesto krásnych, čistých línií sa dívame na attitudes s vtočeným kolenom, na rotácie, ktoré takmer identicky začínajú zásadne mimo os tela, čo sa Kolodziej snaží následne vyrovnať protiťahom v ramenách. I napriek snahe je nemožné si podstatu tejto dvojroly vychutnať, keďže sú nám ponúknuté kroky len v jednoduchej forme, a to ako v prípade variácie, tak v prípade kódy z tretieho dejstva.

Artemiy Pyzhov v úlohe princa Siegfrieda sa predviedol niekoľkými impozantnými skokmi, krásnymi dvojitými a čistými tour en l′air a aj variácie z tretieho dejstva sa chopil so cťou. Bohužiaľ je toto predstavenie v takom stave, že dojem z neho nebolo možné zachrániť.

Vďaka Čajkovskému bol baletnému divadlu priznaný status hudobného divadla s hudbou nie len ilustrujúcou, ale s takou, ktorá nesie v sebe hlboký zmysel dramatického obsahu, mnohorakosť citov a zmyslov. Orchester Slovenského národného divadla na čele s Martinom Leginusom sa neúspešne pokúšal naplniť hudobný obsah inscenácie. Napriek tomu, že v ostatnom čase sa interpretačná úroveň orchestra zlepšila, radikálna zmena nenastane, pokiaľ sa Balet SND nedočká dirigenta, ktorý je schopný vnímať a pochopiť tanec. Pokiaľ bude dochádzať k ignorácii adekvátneho tempa, dynamiky, energie, tak sa kvalita baletných inscenácií nielenže nezlepší, ale z týchto dvoch zložiek nikdy nebudú rovnocenní partneri. Ako nadstavba by bolo veľmi osviežujúce, keby aspoň jeden koncertný majster bol schopný nacvičiť husľové sóla, keď už nie v primeranej zvukovej kvalite, tak aspoň v tej intonačnej.

Výtvarná stránka inscenácie z dielne Josefa Jelínka je priam desivá, a tak (ako v prípade recenzie baletu Luskáčik) si ju dovolím zanechať bez ďalšieho komentára.

Hodnotenie autora recenzie: 35 %

Piotr Iljič Čajkovskij:
Labutie jazero
Choreografie: Marius Petipa, Lev Ivanovič Ivanov
Naštudovanie: Rafael Avnikjan
Dirigent: Martin Legius
Scéna a kostýmy: Josef Jelínek
Orchester a Balet Slovenského národného divadla
Premiéra 6. novembra 1991 historická budova SND
Obnovená premiéra v máji 2007 Sála opery a baletu, nová budova SND
(napísané z reprízy 9. 1. 2016)

Odetta / Odília – Romina Kolodziej
Princ Siegfried – Artemyj Pyzhov
Šašo – Yuki Kaminaka
Rotbart – Raphael Schuster
Kráľovná – Kvetoslava Salingerová
Vychovávateľ – Vladimír Kotrbanec
Pas de trois – Erina Akatsuka, Igor Leushin, Maria Rudenko
Pas de quatre – Sumire Shojima, Sakura Shojima, Erina Akatsuka, Sarah Millner

www.snd.sk