Eifmanova verze Anny Kareniny

Eurokontext 2016: Eifmanova verzia Anny Kareniny

Ruského choreografa Borisa Eifmana netreba v našich končinách predstavovať. Tento rok malo bratislavské publikum možnosť vidieť už tretí titul z repertoáru jeho súboru. Po prvý raz sa Eifmanov súbor predstavil na doskách SND s baletom Rodin (2014) a o rok neskôr sa vrátil s titulom Up and Down!

Boris Eifman sa v oboch tituloch predstavil ako megalomanský ale kreatívny tvorca. Prostredníctvom inscenácie Up and Down priniesol do Bratislavy nový vzduch a množstvo (najmä scénických) inšpirácií a ukázal, ako ďaleko sa dá zájsť, ako filmovo sa dá pristúpiť k dielu čisto tanečnému.

Borisovi Eifmanovi sa podarilo vybudovať súbor s fyzickou typológiou, o ktorej môžu bežní šéfovia súboru len snívať. Tanečnice, ktoré sú odrazom fyzického ideálu Svetlany Zakharovej a zdatní mladí muži, ktorí nemajú sebemenší problém s náročnou partnerskou prácou a ani technickou stránkou interpretácie. Výškovo jednotný súbor, plný vizuálne krásnych ľudí s dokonalými proporciami tela a výbornou technikou. Čo viac si môže tvorca priať?

Tanečné kvality svojho súboru Eifman dokázal už pri svojich minulých návštevách. I to bol jeden z dôvodov, prečo sa z Anny Kareniny stal dlhoočakávaný hit sezóny, nielen medzinárodného festivalu Eurokontext. Z môjho pohľadu sa Eifmanovi tentokrát nepodarilo splniť všetky očakávania.

 

Anna Karenina podľa Eifmana
Veľkolepý román z pera Leva Nikolajeviča Tolstoja je vo všeobecnosti jedným z klenotov ruskej realistickej literatúry. Je sondou ľudského vnútra, ako aj svedectvom o stave vtedajšej spoločnosti.

Napriek rôznym líniám a významovým možnostiam tohto literárneho diela sa Eifman rozhodol pre tú najfádnejšiu interpretáciu – milostný trojuholník Karenina – Vronský – Karenin. Tento prístup by nebol problematický, keby sa choreografovi podarilo vytvoriť hlboké, alebo aspoň výrazovo odlišné charaktery. Eifmanova Karenina nemá tému, názor a akoby tvorca ani nemal ambíciu „ukázať“ divákovi, prečo Anna Karenina bola, je a zrejme naďalej aj bude jedinečným dielom.

Karenina sa nezaľúbila do Vronského bez príčiny, ale pre hlbokú krízu, v ktorej sa nachádzalo jej manželstvo. Eifman, žiaľ, nevybudoval jej charakter, nepredstavil ju ani ako typ ženy, pre ktorú je na prvom mieste materstvo a svoje osobné potreby utláča do úzadia. Nevybudoval vzťah Kareniny a jej syna. Ten sa nestal symbolom jej nešťastia, ale akousi zvláštnou dekoráciou – postavou z nevyhnutnosti. Anna Karenina sa nedá interpretovať bez materského aspektu, pretože jej osobná tragédia je s materstvom spätá užšie než s citmi k Vronskému.

Anna Karenina neukončí svoj život pre nešťastnú lásku, ale preto, že jej v živote nič nezostalo. Strata syna, následne neúspešné tehotenstvo, strata spoločenského postavenia a pocit osamotenosti – toto všetko sa podpísalo pod jej zhoršujúci sa psychický stav, ktorý vyústil do samovraždy.

Eifman nielenže nedostatočne budoval charaktery a následné vzťahy medzi nimi, ale ani nepracoval s motívom vlaku, ktorý je nosným motívom celého príbehu. Neustále prítomný, a to v úvode, expozícii, ale aj v závere, ktorý dokáže byť nositeľom katarzie.

Namiesto hlbokých psychologických štruktúr Eifman ponúkol prázdne a popisné gestá bez vnútorného prežitia, choreografický jazyk, ktorý jednotlivé postavy pohybovo neodlíšil a nepomohol divákovi precítiť podstatu tejto ľudskej tragédie.

Karenin je v tomto prípade vykreslený ako milujúci postarší muž, nemá v sebe rovinu chladného despotického manžela, ktorý k svojej manželke pristupuje tak konvenčne a bez záujmu, akoby bola cudzou osobou. Nevykreslil zmeny, ktorými jeho vzťah k manželke prirodzene prechádza. Priestoru mal na to dosť, keďže sa spolu stretli v niekoľkých duetoch.

Samotné vzplanutie Kareniny a Vronského prebehlo tak rýchlo, že to oko diváka snáď ani nestihlo zachytiť. Znova tvorca divákovi neponúkol dramaticky vybudovanú akciu a tak vlastne netušíme, že Anna tancuje s Vronským, že medzi nimi preskočila iskra, nevieme čím ju Vronský zaujal a prečo sa nakoniec rozhodla zahodiť kvôli tomuto mužovi celý svoj život. Bolo to pre vášeň? Lásku? Vybrala si Vronského preto, že bol iný než postarší Karenin? Z dramaturgického konceptu sa to nedozvieme. Dramaturgicky je teda Anna Karenina len púhou kostričkou originálu a môže sa zaradiť k veľkému množstvu nevydarených Oneginov, Romeov a Júlií či Carmen, ktorých adaptácia nepresiahla čitateľský denník.

Je možné, že sa v Eifmanovom prístupe k titulu mýlim a snažil sa len odzrkadliť prázdnotu doby v ktorej žijeme? Snažil sa týmto počinom vypovedať o našej vlastnej plochosti? O tom, ako chceme všetko hneď a hlavne nech je toho, čo chceme, veľa? Ním zvolený pohybový slovník by mohol byť odpoveďou na všetky tieto otázky.

 

Choreografický prístup k inscenácii
Pohybovou obťažnosťou sa Anna Karenina rovná olympijskému výkonu. Pohyby s maximálnym rozsahom, množstvo veľkých skokov, šialené tempá a zhustený krokový obsah – áno, Boris Eifman je skutočným pohybovým megalomanom. Ponúkne divákovi maximálny technický a pohybový zážitok a pritom svojich tanečníkov vyťaží na maximum počas celého trvania diela. Veľké skoky a zložité krokové pasáže strieda náročná partnerská práca, ktorá akoby nemala konca a jedna zdvíhačka bola prípravou pre druhú. Toto všetko divákovi zaručí skutočný tanečný zážitok, ktorý sa zaobíde bez technických zaváhaní a je plný presnosti a technickej istoty.

O čo intenzívnejší by však zážitok bol, keby bol umocnený plnohodnotnou krásou adagia? Keby si divák mal možnosť vydýchnuť a nechať sa unášať plastickou krásou línií, plynulým tokom pohybu, podloženým vnútorným životom a emóciou tanečníka. Eifmanova choreografia sa vo svojej náročnosti a zložitosti skôr ponášala na športové zápolenie a tak na emotívne prežitie akoby nezostalo miesto. Každá situácia vyústila do maxima a v každej scéne akoby sa snažil balansovať na hrane udržateľnosti. Neviem sa zbaviť pocitu, že ak by vo svojom diele dal možnosť prejaviť sa aj poézii, ak by nezamenil citovosť za klišé a dovolil svojim interpretom prežiť príbeh, umelecký zážitok by bol podstatne hodnotnejší.

Faktom zostáva, že technicky, tanečne a vizuálne sa súboru, ktorý je plný výnimočných talentov, nedá nič vyčítať a mať možnosť vidieť pohybové schopnosti tohto telesa bolo opäť raz veľkým zážitkom.

 

Hudobná zložka inscenácie
Eifman sa rozhodol pre hudobný kompilát z tvorby Pjotra Iljiča Čajkovského. Toto rozhodnutie sa neukázalo ako najšťastnejšie. Predstavenie otvorila Čajkovského Serenáda v C, ktorá je úzko spätá s Balanchinovým pas de deux. Tento fakt úvodu inscenácie nepomohol, skôr naopak. Hudobným výberom, ktorý bol takmer identický s Crankovým a následne aj Medvedevovým Oneginom, vzbudil dojem, akoby v Rusku nebolo iného skladateľa ako Čajkovského a vlastne akoby ani Čajkovský nenapísal viac, než tri symfónie a dve orchestrálne predohry.

Samozrejme, že vo výbere nechýbali ani povestné evergreeny z „Čajkovského repertoáru“, a to druhá časť Patetickej symfónie či Predohra k Romeovi a Júlii. Pritom má práve Čajkovský (a nielen on) množstvo klavírnych skladieb, ktoré by sa k dielu hodili lepšie a viac by dokázali reflektovať dianie na scéne. Tvorcovia by sa však museli rozhodnúť prekročiť hranice konvenčnosti, istého úspechu a emocionálneho klišé.

 

Osoby a obsadenia
V úlohe Anny Kareniny sa predviedli Maria Abašova a Natalia Povoroznyuk. Bohužiaľ sa mi nepodarilo vypátrať obsadenie piatočného predstavenia, ale na základe fotografií sa domnievam, že Annu v ten večer stvárnila Natalia Povoroznyuk. Sólistka disponuje nádherným štíhlym telom, dlhými dolnými končatinami s krásnymi priehlavkami. Technicky a interpretačne sa sólistka predviedla na vysokej úrovni. Povoroznyukovej pózy boli poéziou čistej línie, jej rotácie boli bez zaváhania a skoky dynamické a dominantné.

Herecky najvýraznejší moment nastal v okamihu, keď sa ako Anna Karenina uchýlila k ópiu a zaplavili ju halucinácie. Tento obraz bol pre mňa jedným z najvýraznejších aj čo sa týka dramatickej výstavby situácie.

Ako Vronský sa predstavil Oleg Markov a Igor Subbotin. Podľa obsadenia mal druhý večer účinkovať Igor Subbotin. Subbotin sa predstavil ako tanečník na vysokej úrovni a zároveň aj ako spoľahlivý partner. Bohužiaľ, niektoré choreografické kombinácie na ňom vizuálne nepôsobili dobre a nehodili sa k jeho zdatnému typu postavy. Subbotin s Natáliou Povorozhnyuk vytvorili vizuálne veľmi príťažlivú dvojicu, ktorej však chýbal vnútorný náboj. Akoby sa nevedeli emočne spojiť a vytvoriť kompaktnú dvojicu, ktorú spája romantický vzťah. Je však namieste si položiť otázku, či je možné vytvoriť súznenie v tak nahustenej choreografii, akou bola tá Eifmanova, najmä ak prihliadneme na fyzickú a technickú náročnosť duetov.

V úlohe Karenina sa predstavili Oleg Gabyshev a Sergej Volobujev. Druhý večer sa v tejto úlohe zrejme predstavil Sergey Volobuev. Jeho výkon bol spomedzi sólistov herecky najpresvedčivejší i keď jeho Kareninovi chýbal potrebný vývoj. Tanečne však bol jeho výkon veľkým zážitkom.

 

Scéna a kostýmy
Scénu k inscenácii Anna Karenina vytvoril Zinovy Margolin. Jeho scénografia bola osadená na zadný prospekt a v náznakoch odkazovala na Petrohrad, a to vežou, k nej pripojeným mostom, ktorý striedavo plnil funkciu vyššieho poschodia alebo balkónu.

Scéna bola vizuálne pekná, ale viac menej bez nápadu. Po vzhliadnutí Eifmanovho Up and Down a zaujímavých scénografických riešení, ktoré boli súčasťou tohto titulu, sa scéna k Anne Karenine zdala slabá a málo kreatívna, hoci funkčnosť v kontexte inscenácie plnila bez výhrad.

Pompézne krásne kostýmy vytvoril Vyacheslav Okunev. Boli výrazným vyústením scény, ktorá akoby vytvárala len vizuálny podklad, ktorý ich mal podporiť ako základ obrazu. Kostýmy niesli dobové prvky, ale zároveň nijako nebránili tanečníkom v pohybe.

Kostýmový výtvarník pracoval s výraznými farbami a nevyhýbal sa proti kontextu ani červenej. Anna Karenina mala napríklad kostýmov hneď niekoľko. Jemne si poradil aj s náznakom vojenskej uniformy a to tak, že sa vyhol obligátnym klišé. Mužov zaodel prevažne do prírodných odtieňov a čiernej, ktorá bola poznávacím znamením zboru. Prekvapením bol fakt, že práve na kostýmy vojakov zvolil svetlé až smotanové farby. Postavy „benátskeho karnevalu“ zase niesli kráľovské odtiene zlatej a bordovej. Kostýmy boli jedným z najvýraznejších a najpríťažlivejších prvkov inscenácie.

 

Hodnotenie autora recenzie: 60%

Eurokontext.sk 2016
Anna Karenina
Choreografia, koncept a réžia: Boris Eifman
Hudba: Piotr Iljič Čajkovskij
Scéna: Zinovy Margolin
Kostýmy: Vyacheslav Okunev
Svetlá: Gleb Filshtinsky
Eifman Ballet
Premiéra 31. marca 2005 Sankt Peterburg
(napísané z reprízy 3. 6. 2016 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava)

Anna Karenina – Natalia Povoroznyuk
Alexei Vronsky – Igor Subbotin
Alexei Karenin – Sergey Volobuev

www.eurokontext.sk
www.eifmanballet.ru