Hvězda Bolšovo baletu Artem Ovcharenko v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Charles Jude zostal jeho verným bez toho, aby chcel od tanečníka nejaké výhody. Niektorí životopisci dokonca tvrdia, že Nurejev mal plán vo svojej veľkej túžbe po dieťati, aby s Judom zmiešali svoje spermie a Charlesova manželka im porodila spoločné dieťa. Či, že celú rodinu Juda adoptuje a budú spolu žiť na zámku, ktorý kúpi. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu odletí do USA, aby dirigoval Romea a Júliu pre American Ballet Theatre. Okázalé predstavenie je akýmsi ďalším bojom proti neústupnej, na dvere klopkajúcej smrti. „Myslím, že všetci diváci boli hypnotizovaní jeho heroickou vôľou. Akoby tušili, čo mu to predstavenie dodá života,“ spomína riaditeľ ABT David Richardson. Medzitým je Nurejev slabší, náladovejší. V stave delíria podpisuje podivné dokumenty, ktoré mu rôzni „priatelia“ nastrčia.

Na konci júla sa vracia do Paríža k poslednej výzve, k labutej piesni. Bajadéra. Ninel Kurgapkina študuje s ním. Patrice Bart asistuje. Scénografický crème de la crème Ezio Frigerio s manželkou Francou Squarciapino spolupracuje. Charles Jude študuje Solora. Pamätníci dokladajú historku, prečo na rozdiel od verzie Makarovej chýba parížskej verzii posledný obraz Hnev bohov, čo irituje a zaujíma mnohých baletomanov. Kurgapkina sa údajne opýtala Frigeria, koľko by stálo inscenovať na javisku zemetrasenie. Scénograf odpovedal: „Milión dolárov.“ Tak to necháme tak, ukončila Kurgapkina. Už aj tak ohromné náklady nebolo možné navyšovať. Keby vtedy intendanti dohadujúci sa o škandáloch okolo Opery de Bastille tušili, že inscenácia dodnes bude na repertoári! Že bude posledným pomníkom slávneho šéfa baletu Parížskej opery. Že si milióny kusov kópií kúpia diváci celého sveta na VHS a neskôr na DVD. Že dokonca inscenáciu za pár rokov bude možné vysielať naživo do kín na celom svete. Čo je to proti nejakej kôpke peňazí! Iní hovoria, že Nurejev sám cítil, že posledné dejstvo už nevládze fyzicky vystavať od piky, aby bolo podľa jeho predstáv. Verziu s posledným aktom tanečník totiž z Mariinského divadla nepoznal, lebo od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie sa posledný akt nehral. A tak Bajadéra zostane zvláštne nedokončená, tak ako radikálne a chorobou násilne bol spretrhaný tanečníkov život. Akýsi špeciálny pomník.

Nurejev ani tak nebol spokojný už s kulisami Frigeria, ktoré od premiéry kopírujú desiatky divadiel a výtvarníkov a stanú sa prototypom inscenovania a boomu Bajadéry v západnom svete. „Pizdec!“ počul Jude hovoriť Nurejeva na adresu výpravy. Nemal však silu viac bojovať. Zvádzať tvorivý boj o svoju víziu. Vo voľnom lete, v dobe divadelných prázdnin, sa zaoberá myšlienkou na smrť. Podľa priateľov, čo ho navštevovali, aj samovraždou. „Chcem zomrieť!“ „Život oživuje môjho ducha. Búri moju krv,“ naopak odkáže do magazínu Dance. Údajne jedná s Borisom Jelcinom, že by v Rusku založil baletný súbor. Najprv chcel s ním vystupovať v slávnom divadielku v Ermitáži, kým sa opraví divadlo na Krestovskom ostrove. Po lete sa vracia do pustého apartmánu, čo vyzerá ako múzeum, kde roky nikto neupratoval. „Za to nebudem platiť. Kto potrebuje, aby mal umierajúci umyté okná?“ Absentuje na všetko a venuje sa tomu, aby do ôsmeho októbra dokončil balet. Charles Jude sa krátko pred premiérou vzdá šance tancovať Solora a zaskočí ho Lauren Hilaire.

Premiéra je udalosťou nadväzujúcou na historické okamžiky slávneho Palais Garnier po nudnom polstoročí od druhej svetovej vojny. Je obrazom, zrkadlom Nurejevovho života. Spolu v lóži sedí s ním Ninel Kurgapkina s Yurim Grigorovichom. Ďalšie miesta zaujali Rosella Hightower, Violette Verdy, John Taras, Noella Pontois, Roland Petit, Ghislaine Thesmar, Pierre Lacotte, Anthony Dowell, Sylvia Guillem a ďalší. Už cez prestávku prúdia procesie k Nurejevovi do lóže, kde on leží obložený vankúšmi, aby mu gratulovali, či skôr sa lúčili. Marilyn La Vine spomína, ako v druhej prestávke v Nurejevovi zočila zápas ducha a tela. „Jeho ruky boli horúce, ale tvár namodravá. Bol nesmierne slabý, ale jeho oči boli živé. Oni planuli. Videla som smrť v jeho pohľade, ale zároveň som videla silného ducha v jeho očiach.“ Priatelia v lóži s ním a sedem dám konca jeho života neverili, že nájde energiu vyjsť na klaňačku. Keď vyšiel na scénu, celé auditórium zaliate zlatým svetlom na niekoľko sekúnd stíchlo. Akoby oživol prízrak Molièra umierajúceho na scéne v svojej hre, publikum neverilo svojim očiam. Nurejev v čiapke so šálom, niekoľko sekúnd bolo hrobové ticho, kým vypukli znovu ovácie. „Boli sme svedkami tragického zázraku,“ napísal Bois. Na tom istom javisku, kde pred tridsiatimi a jedným rokom svojou variáciou Solora zburcoval Paríž, dal nám veľký Nurejev svoj rozlúčkový darček.

Možno si aj sám tanečník vo chvíľach absolútneho šťastia spomenul na svoj život ako na film v rýchlom slede obrázkov. Na Ufu. Na prechod do Petrohradu, na symetricky dokonalú ulicu Rossi vedľa Akadémie ruského baletu Agrippiny Vaganovej, ktorá sa mu stala domovom. Na svoje krušné začiatky, kedy nonstop na škole drel. Nevynechal večer žiadnu možnosť dostať sa do divadla, do filharmónie, a potom sa vrátil v noci tajne na baletnú sálu ďalej pracovať na tom, čo sa cez deň na hodinách naučil. Ako pracoval na zlepšení svojich svalov, aby dohnal spolužiakov. Aby zlepšil svoju hroznú partnerinu, lebo dievčatá s ním nechceli byť v pas de deux. Ako sa sám naučil variáciu Acteona, aby ju predtancoval legendárnemu pedagógovi Puškinovi a definitívne ho presvedčil, že to s baletom myslí vážne a chce byť v jeho triede. Na svojich spolužiakov: Egona Bischoffa z DDR, Allu Sizovu, chlapcov z ročníka, s ktorými po nociach liezli z internátu na ulicu, aby na nej tancovali svoje grand jetés en tournant. A stále pracoval, ako spomínajú jeho spolužiaci, ktorí sa zabávali. Nikdy nebol spokojný.

Ako už vtedy sa rodila jeho túžba po západe, nie kvôli slobode, ale kvôli umeniu. Od doby, keď videl koncertovať v Petrohrade Glena Goulda, ktorý ho okúzlil. „Chcel cestovať a vidieť!“ spomína Baryshnikov. Kamarátka a spolužiačka, možno prvá láska Menia z Kuby, s ktorou si tajne pozeral západný časopis Dancing Times a sníval, že bude tancovať jedného dňa s Margot Fonteyn, ktorú obdivoval na fotografiách. Ako tancoval dámske variácie v škole, aby poznal mnoho krokov, štýl, aby získal plastickosť. Ešte o desaťročie neskôr Baryshnikov na škole počúval historky, ako Rudolf ukazoval dievčatám, ako majú tancovať petipovské variácie. Isto si spomenul na účasť na slávnej baletnej súťaži v Moskve, ktorá zmenila jeho život a potvrdila jeho talent.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat