Hvězda Bolšovo baletu Artem Ovcharenko v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Spätne v histórii jedna z najslávnejších súťaží. Proti sebe stáli hviezdy Bolšoj školy Ekaterina Maximova s Vladimirom Vasilievom, Rudolf a Alla Sizova a Solovyov s Nataliou Makarovou. Po jeho Korzárovi poznala Rudolfovo meno celá Moskva. Tak ako ho už poznal aj Petrohrad, v tom čase prekrstený na Leningrad. V poslednom ročníku na jeho milované, tradičné ruské stretnutia v salónoch s umelcami, stretnutia, ktoré nedokázali zničiť ani aparátnici zo strany. Salóny, ktoré ako v 19. storočí stále ukrývali veľké ruské srdcia, paravány, porcelán, štukové ornamenty. Starší aj mladší „šesťdesiatnici“ Chruščova milujúci umenie, film, divadlo. Ale aj šport či angličtinu. Hovory o umení v Rusku skoro neznámom: Picasso, impresionisti, fauvisti ako van Dongen. Ukazovali Rudolfovi nový obzor literatúry, nielen jeho milovaného Dostojevského. V časopise Inostrannaja Literatura čítal o cudzojazyčnej literatúre, o Sobornovi, Hemingwayovi, Faulknerovi, Kerouacovi. U stolu s blinami do včasného svitania v diskusiách. Isto si spomenul na Laurenciu a po nej na strašný zápal v nohe, ktorý ho mohol stáť celý jeho sen. Diagnózy lekárov boli desivé, od ‚už nikdy netancovania‘ po dva roky liečenia. Rudolfa zachránil pedagóg Puškin so svojou obetavou manželkou Xeniou a vlastná nezdolná vitalita a vôľa. Nikdy na svojho tútora nezabudol. „Vždy sa snažil použiť dobrú vlastnosť každého študenta, a to so zameraním na naše nedostatky, nesnažil sa zmeniť našu osobnosť, ale skôr ju rešpektovať, takže si každý mohol priniesť k tancu niektorý individuálny odtieň, s odrazom svojho vlastného vnútorného života.“

Určite si spomenul na svoju prvú lásku, študenta Teja Kemkeho. Na slová baleríny a choreografky Bronislavy Nijinskej po Spiacej krásavici v slobodnom Paríži: „Je to nová inkarnácia môjho brata,“ mienila Bronislava s odkazom na výkon Vaslava Nijinského v jeho prvej sezóne v Paríži v roku 1909. Na stretnutie, ktoré nazval najšťastnejším dňom na západe, keď stretol Margot Fonteyn. Na ich Labutie jazero vo Viedni, kde ich vyvolali pred oponu osemdesiatdeväťkrát a kulisárom museli zaplatiť ďalší plat, pretože v normálnom pracovnom čase nemohli rozobrať kulisy a zdržali sa v divadle.

Pred oponou mu slávnostne odovzdali medailu – Chevalier de l’Ordre des Arts et Letters, najvyššie francúzske kultúrne vyznamenanie. Priatelia vzrušene pozorovali, ako zrazu všetci, ktorí ho roky nenávideli a neznášali, znášali teraz na jeho hlavu vavrínové vence. „Bolo to jeho posledné víťazstvo,“ spomína Sylvia Guillem. „Akoby chcel povedať svojimi očami: Teraz vás mám. Sám umierajúci som nad vami zvíťazil.“ „Mal čaro a jednoduchosť obyčajných smrteľníkov a blahosklonnú aroganciu bohov.“ To sú slová Mikhaila Baryshnikova.

Chaim Topol: portrét Rudolfa Nurejeva (zdroj commons.wikimedia.org)
Chaim Topol: portrét Rudolfa Nurejeva (zdroj commons.wikimedia.org)

Akty posledné: Rudolf Nurejev osobne
Sám Nurejev mnohokrát dával novinárom rozporuplné informácie. V tom bol špecialista. Hrať svoju rolu aj mimo javiska. Už v Leningrade bol výborný intrigán, ktorý striedal svoje neočakávané výbuchy zlosti s dobre meranými intrigami, aby získal, čo potreboval. „Bolo jasné, že Nurejev viac nemôže zostať v Leningrade,“ komentuje jeho nasledovník v mnohom Mikhail Baryshnikov. „V ZSSR bol polapený. V ZSSR by ho zabili, alebo by sa zabil sám. Mal len jediné východisko.“ Nurejev jednému priateľovi povedal: „V Leningrade som mal pocit, že nepatrím sebe.“ Vnútorne bol na útek už pripravený. Ešte na prechádzke okolo Fontánky v Leningrade sa kamaráta Leonida opýtal: „Čo si myslíš o tom, že by som zostal na západe?“ Tá otázka Leonida tak šokovala, že nebol schopný skoro odpovedať. „Vieš, čo znamená túžba po domovine?“ odpovedal diplomaticky. A šťastne popisoval, aká úžasná je kultúra ich života navzdory všetkému od komunistickej strany.

Mnohí priatelia z Petrohradu dokonca videli Nurejevov útek ako šancu zbaviť sa podivného vzťahu, ktorý mal s Puškinovou manželkou Xeniou. Niektorí otvorene hovorili o milostných pletkách, ktorými urážal svojho pedagóga, pre ktorého bol ako jeho vlastný syn. Zvláštny charakter Xenie a obdiv, ktorý k Nurejevovi chovala, ju doviedol skoro do priepasti. „Až do jej smrti bol pre ňu ako Boh.“ Dokonca aj Kurgapkina sa neskôr prikláňa k tejto teórii, že útek, teda nevrátiť sa do Leningradu, bola jediná šanca, ako sa zbaviť staršej ženy. „Keď som o Xenii hovorila, nemal nikdy dobrý pocit. Nemal z toho dobré pocity.“ Niektorí naopak vidia dôvody v jeho práve prebudenej homosexuálnej orientácii. Posledný rok Rudolf prežil vášnivý vzťah s osemnásťročným študentom zo západu Tejem Kemkem, ktorý študoval na Vaganovej akadémii. Dokonca mal niekedy údajne vyrieknuť, že práve Teje ho naučil „mužskej láske“. Naopak iná skupina túto skutočnosť odsudzuje. Rudolf behom štúdia aj angažmán v Leningrade poznal veľké množstvo homosexuálov, ktorí žili normálne svoje životy, nestavali na obdiv svoju odlišnosť a mali vynikajúce funkcie aj ako umelci, ako doktori a ďalšia elita Leningradu.

Podobné dôvody na exil považujú s ohľadom na jeho posadnutosť baletom za úplný nezmysel. Logickejšie sa javí línia vo vnútri súboru, kedy so Sergeyevom ako riaditeľom skončila šanca na progresívne zmeny v repertoári a štýle. Rudolf si zamiloval Erika Bruhna, ktorého síce poriadne nevidel pri jeho turné v ZSSR, lebo bol za trest na turné v NDR, ale Teja Kemke mu ho nafilmoval a dokázal prostredníctvom rodiny na západe zohnať akékoľvek materiály. Rudolf zhliadol bez toho, že by tušil, že za krátky čas bude Bruhnovým milencom, tanečníka ako dokonalého predstaviteľa typu danseur noble, s mimoriadnou kvalitou čistoty prvkov, neobyčajnou ľahkosťou, pružnosťou, ktorú prezentoval na scéne. Túžil ju študovať a stať sa tiež takým. „Ako milenec, kamarát či nepriateľ musím preniknúť do tohto tábora a všetko sa naučiť,“ povedal fascinovaný.

Francúzska balerína Ghislaine Thesmar hovorí, že to bolo dôležité pre neho, uzavrieť kruh. „On išiel na javisku tancovať, ako keď niektorí ľudia idú do chrámu a modlia sa. Toto úsilie je sväté.“ Rudolf Nurejev zomrel skoro ráno 6. januára 1993. Zomrel dva mesiace pred svojimi päťdesiatymi piatymi narodeninami. Slávnostná tryzna sa konala vo foyer Palais Garnier. Potom previezli jeho telo na ruský cintorín Sainte-Geneviève-des-Bois na okraji Paríža. V tejto zvláštnej krajine vedľa legendárneho mesta na Seine sú pochovaní spisovatelia Bunin, Kuprin, maliari Somov, Korovin, Dobuzhinsky, balerína Kschessinska. Tu našli posledné útočisko básnik Galich, režisér Tarkovsky. Posledné miesto pre exulantov. Pútnikov. V ten deň, 12. januára, tu skončil svoju pozemskú púť tanečník Rudolf Nurejev. Ležal v rakve v prísnom čiernom obleku s turbanom na hlave. Nad hrobom hrali hudbu Bacha a Čajkovského, priatelia čítali jeho obľúbené básne Puškina, Byrona, Goetheho. Vo svojom záverečnom prejave minister kultúry Jack Lang vyjadril všeobecný pocit účastníkov: „… Jeho úspechy sú legendárne. Rovnako ako fénix, on bol znovuzrodený každé ráno po tom, čo vyčerpaný umrel každú noc.“ Rakva pomaly mizne v zemi. Ruže a baletné špičky, ktoré do hrobu hádžu primabaleríny z celého sveta, boli jeho poslednými spoločníkmi.

Rudolf Nurejev - cintorín Sainte-Geneviève-des-Bois (zdroj flickr.com)
Rudolf Nurejev – cintorín Sainte-Geneviève-des-Bois (zdroj flickr.com)

Jeho príklad budú nasledovať ďalší: Mikhail Baryshnikov, Irek Mukhamedov, Natalia Makarova, Alexander Godunov… Tanec k slobode!
***

 

Čo sleduje?

Artem Ovcharenko (zdroj archív Artema Ovcharenka)
Artem Ovcharenko (zdroj archív Artema Ovcharenka)

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat