Kariéra nejen v baletu. Roman Novitzky pro Baletní panorama

Baletná panoráma Pavla Juráša (197) 
Tentoraz:

• Roman Novitzky o kariére v Stuttgartskom balete (2)
• Baletné premiéry v Paríži i Zűrichu
• Čo sleduje Martin Kukučka?

 

Dnešný diel ukáže ako sa umelecké osobnosti dokážu posunúť mimo hranice svojho žánru. Prvý sólista baletu v Stuttgarte Roman Novitzky je zároveň úspešný fotograf, a jeho choreografie vzbudzujú pozornosť. Pôvodne činoherný režisér Martin Kukučka už dlhú časť svojej kariéry delí réžiu činohry, či opery aj smerom k baletu, tancu a novému cirkusu. V nových premiérach v Zűrichu či Paríži sa tanečníci na scéne stávajú tancujúcimi hercami, či športovcami s ohľadom na extrémne nároky, ktoré na nich choreografovi kladú. Či už je to preto že sú tak plný talentu, že to zvládajú, alebo musia, aby uspeli v dnešnom krutom konkurenčnom svete, kde šancu na scéne majú len tí najlepší, možno poodhalí aj dnešný diel Panorámy.

Roman Novitzky o kariére v Stuttgartskom balete (2)
Dnešnou hlavnou témou je jadro rozhovoru s Romanom Novitzkým, slovenským tanečníkom, ktorý viac než šesť rokov reprezentuje ako prvý sólista Stuttgartský balet nielen v sídelnom meste, ale aj na početných turné po celom svete. Prvá časť rozhovoru (tu). Za tú dobu sa stal interpretom choreografov slávnych mien minulosti aj prítomnosti. Tanečníkov repertoár je ohromne rôznorodý a gigantický. Napríklad podľa abecedy: George Balanchine, Maurice Béjart, Mauro Bigonzetti, August Bournonville, Edward Clug, John Cranko, Marco Goecke, Jorma Elo, Jiří Kylián, Kenneth MacMillan, Hans van Manen, Wayne McGregor, John Neumeier, Uwe Scholz, Christian Spuck, Louis Stiens, Glen Tetley, Demis Volpi a ďalší. No kto by o tom nesníval, to tancovať? Ale ako hovorí sám tanečník: „Dostať príležitosť je niekedy ťažké a keď ju tanečník dostane, musí ju využiť, nezaváhať, zvládnuť ten tlak. Vydržať!“

Vždy ste mali osobitý prejav v modernom repertoári, ktorý na Slovensku (úprimne povedané) nebol ani moderný, skôr staromódny s pár výnimkami. Teraz tancujete v choreografiách a kreáciách svetových celebrít moderného tanca: Christian Spuck, Marco Goecke, Edward Clug, Mauro Bigonzetti, Wayne McGregor. Môžete prezradiť, ako títo veľkí tvorcovia pracujú nielen na pohybovom slovníku, ale aj na komplexnom uchopení hoc abstraktných postáv či emócií?

Každý má svoj jedinečný rukopis a taktiež jedinečný spôsob, prístup a tvorbu kreácie – choreografie. To je na tom to úžasné, vždy som šťastný, keď môžem pracovať s rôznymi choreografmi, učiť sa nové veci, tá rôznorodosť mi veľmi vyhovuje a baví ma.

Povedal by som, že majú aj niečo spoločné a to je, že dávajú priestor tanečníkovi, spolupracujú s ním spoločne, niekedy sa nechávajú viesť, nechávajú si ukázať cestu od tanečníka – dávajú mu takzvane voľnú ruku, čo sa nejakého základného pohybu týka. Takýto štýl práce mi veľmi vyhovuje, sám tanečník môže byť kreatívny a prispieť k pohybovej kvalite choreografie. To je nakoniec to, čo ma priviedlo pred tromi rokmi k myšlienke skúsiť tiež urobiť vlastnú choreografiu…

Áno. K choreografii sa ešte dostaneme, ale ešte trochu k Romanovi ako interpretovi. Niektoré balety, ktoré uvádza vaše divadlo, majú veľmi ťažkú cestu k pochopeniu, buď sú pohybovo až na hranici športového fyzického výkonu, alebo sú spleťou zložitých metafor, ktorým samozrejme dominuje silný tanečný štýl. Máte niekedy aj vy ako interpret vlastne trochu nejasno, o čo vlastne ide? (smiech)

Jasne, že sa to stáva a na začiatku môžu byť veci nezrozumiteľné a nepochopiteľné. No potom sa vždy snažím pochopiť, ak nie celkovo, aspoň časť z toho. Nájsť v tom zmysel, i keď by to mal byť iba môj uhol pohľadu. A niekedy práve o to ide, aby to každý videl po svojom. Väčšinou musím mať dôvod čo a prečo tancujem… Čo by som mal cítiť… Čo by som mal vyjadriť… O čo ide… A niekedy si ho musím nájsť proste sám. (smiech)

Máte zaujímavú možnosť zoznámiť sa vďaka rozsiahlemu repertoáru aj s dejinami tanca 20. storočia. Aké je pre vás, interpretovať taký umelecký medzistupeň medzi klasikou, či celovečernými dejovými baletmi po aktuálnu súčasnosť? Narážam tým na ojedinelé a prekrásne diela ako napríklad jedinečné Svätenie jari Glena Tetleyho, ktorým Tetlye tak prekonal svojich súčasníkov, vedľa dejových titulov MacMillana jeho zabúdané balety Pieseň o zemi, či Requiem a ďalšie.

Už len vidieť tieto diela, je úžasné… Takže ťažko sa mi hľadajú slová, čo pociťujem, keď ich môžem tancovať. Je to nádherné, som šťastný, že som dostal tú možnosť. Väčšina z týchto diel kladie veľké nároky na tanečníkov a techniku, veľakrát je to výzva. O to nádhernejší je to pocit keď to zvládnete… Napríklad také Svätenie jari od Glena Tetleyho bolo pre mňa asi fyzicky to najťažšie, čo som kedy tancoval na javisku. Išiel som za hranicu možností aké som si myslel, že mám. Ono je to samozrejme veľký boj – fyzicky aj psychicky – boli časti, keď som chcel jednoducho odísť z javiska, pretože som myslel, že už nemôžem ďalej… No ale ja som ešte nakoniec mohol. (smiech) A ten pocit potom na záver stojí za ten boj. Prekonávať výzvy, to človeka – tanečníka posúva veľmi ďalej. Na balet od Kennetha MacMillana Pieseň o zemi mám tiež krásne spomienky – po zatancovaní hlavnej mužskej roly v tomto titule som bol povýšený na prvého sólistu baletu.

Niekoľkokrát ste už spolupracovali s obľúbencom kritikov v nemecky hovoriacich krajinách: Christianom Spuckom. Často ho označujú aj ako pokračovateľa tradície dejových baletov od Cranka, cez Neumeiera….

S Christianom sa mi spolupracovalo veľmi dobre, keď bol ešte v Stuttgarte domácim choreografom. Vyhovuje mi jeho rukopis a štýl práce. Je pravda, že jeho špecialitou sú hlavne dejové balety, niekedy s komplikovanými príbehmi. Takže možno na tom bude niečo pravdy. Ako tanečník vyrastal v Stuttgarte a je určite inšpirovaný dielami, atmosférou a prácou tu v súbore. Má veľmi špecifický a osobitý rukopis, ktorý až tak veľmi nevyvíja a neposúva ďalej, častokrát sa opakuje a je podobný. Christian sa skôr sústreďuje na tú dejovú líniu, porozprávať príbeh, dramaturgiu diela… Má skvelé javiskové myslenie a cit dať to všetko dokopy tak, aby to bolo zaujímavé pre oko aj myseľ diváka. A vie byť aj vtipný svojimi choreografiami, čo je tiež veľké plus a výhoda.

Často sa u vás objavuje aj progresívny Edward Clug, ktorého si medzinárodné súbory ešte len začínajú všímať. Aj ďalší choreografi začali internacionálny úspech práve u vás. Je to vedením? Že je šéf a dramaturgia pozorná a vie vyhmatnúť potenciálne talentovaných tvorcov?

Edward Clug je veľmi špecifický a minimalistický, čo sa rukopisu týka. Ja osobne veľmi rád tancujem jeho veci, vždy som rád, keď mám túto príležitosť. Jeho pohybový slovník mi sedí na telo.

Myslím si, že je to vedením. O našom riaditeľovi Reidovi Andersonovi sa hovorí a je známe, že má veľmi dobré oko a vkus na talenty, či už tanečné, alebo choreografické. A myslím, že to doteraz len potvrdzuje. Rád objavuje nové tváre a dáva im príležitosti a tak ich posúva na svetlo.

Objavovanie choreografických talentov má v Stuttgarte úžasnú a hlbokú tradíciu. Od čias Johna Cranka, ktorý dával tanečníkom príležitosti choreografovať a tak nachádzal nové talenty. Samozrejme on sám bol pre nich obrovská inšpirácia. Keď si zoberieme, väčšina veľkých svetových mien choreografie urobila svoje prvé kúsky a pokusy v Stuttgarte, ktoré doteraz uvádzame a tancujeme, kde boli zároveň aj členmi súboru ako tanečníci – Jiří Kylián, John Neumeier, William Forsythe, Uwe Scholz a iní… Je tu obrovská história. Dlhé roky sa tu každoročne organizuje večer – Noverre Society – Junge Choreographen, na ktorom sa práve uskutočňujú prvé pokusy začínajúcich choreografov a vedenie má príležitosť vidieť a zachytiť nové talenty. Takto Stuttgart objavil veľké mená a dodnes si vychováva svojich choreografov.

Tak a teraz k vám. Vy sám ste už niekoľkokrát choreografoval v rámci práve projektu Noverre Society. Cítite v sebe skôr túžbu vytvoriť vlastný pohybový štýl, či skôr vypovedať posolstvo vnútorné, kde tanec je skôr prostriedkom ako divákovi odovzdať svoje pocity?

Oboje… Chcel by som vypovedať myšlienku, túžbu, posolstvo pohybom, najlepšie vytvorením si svojho vlastného pohybového štýlu. Čo môže byť dlhšia cesta, no každopádne zaujímavá. Väčšinou je choreograf – začiatočník inšpirovaný niekým iným a postupne sa z toho snaží vyhľadať a vyvinúť svoj rukopis, pohybový slovník. Doteraz som urobil štyri choreografie pre večer Noverre Society. Každá práca bola pre mňa niečím výnimočná a priniesla mi niečo nové. Sú to obrovské skúsenosti, ktoré zahŕňajú nielen choreografiu, ale aj dramaturgiu, využitie javiskového priestoru, nasvietenie, kostýmy… Pohyb je pre mňa niečo také úžasné, cítim tie nekonečné možnosti vyjadrenia. Nie je tam žiadna jazyková bariéra. Myslím, že vyjadrovať pocity a emócie pohybom je niečo veľmi prirodzené. Fascinuje ma to. Mám veľa nápadov, niekedy sa len bojím, že nebudem mať dostatok príležitostí ich použiť, alebo ich nebudem vedieť preniesť na telo tanečníka a na javisko. (smiech)

No vy ste v tej choreografii už veľmi úspešný a vaša práca rezonuje. Nebuďte skromný… (smiech)

Špeciálne moja druhá choreografia bola pre mňa neočakávane veľmi úspešná. Bola zaradená do repertoáru Stuttgart balletu a neskôr aj do repertoáru Korea National Ballet a Innsbruck Ballet. A popritom bola tancovaná na veľa gala predstaveniach a projektoch.

Takže, čo dodať k choreografovi Romanovi Novitzkému okrem toho, že ho dať do pozornosti českých a slovenských divadiel a šéfov?

Určite by som v choreografii chcel pokračovať a skúšať nové a nové veci…

Choreografia nie je jediné, čím ste zaujali vedľa roly tanečníka. Zaujali ste „svoj“ súbor aj ako fotograf. Vašimi technicky kvalitnými a kompozične krásnymi fotografiami sa prezentuje Friedemann Vogel. Nafotili ste portréty súboru. Dnes sa tvári ako fotograf každý, kto má čím fotiť. (smiech) Vy ste fotili už na Slovensku. Čo vás na fotografii baví? Navyše obzvlášť na niečom tak náročnom, ako baletná fotografia.

Fotografia je asi jednoducho povedané, moja vášeň. A tanečná fotografia je úplne prepojená s tancom. Zachytenie daného neopakovateľného momentu – jedna z ďalších vecí, ktoré ma neuveriteľne fascinujú. Niekedy dostávam otázku, ako môžem robiť tri veci naraz – tanec, choreografiu, fotografiu. Tak sa nemôžem predsa venovať jednej danej veci na sto percent. Niekedy je to ťažké a náročné, to je pravda… Časovo, fyzicky, aj psychicky. Tancujem, vybehnem z javiska, chytím foťák a fotím. (smiech) No všetky tri veci sú aspoň pre mňa tak úžasne prepojené… Toto vzájomné prepojenie je pre mňa inšpirujúce, dáva mi na každý z týchto oborov iný pohľad, zlievajú sa spolu, nakoniec je to všetko jeden balík – umenie. A to sa nedá separovať jedno od druhého.

Portfólio osobností baletu, ktoré ste fotili sa zväčšuje. Dokonca ste sa stali oficiálnym fotografom súboru…

Som šťastný, že mi dávajú príležitosti fotografovať, veľa som sa naučil. Áno, stal som sa jedným z fotografov súboru. Je to niečo, čo ma veľmi napĺňa.

(pokračovanie a záver nabudúce)
***

 

Aktuality
Premiéra Duatovho Luskáčika v Berlíne pred týždňom bola obzvlášť veselá vďaka príhovoru starostu Berlína, ktorý chcel v dobrej viere asi vysvetliť dôvody menovania Sashy Waltz, ale zožal pískanie a bučanie, aké sa na balete nevída. Hnev publika sa obrátil aj k ďalšiemu rečníkovi Duatovi. A v takejto nálade rozbúreného diváctva sa konala premiéra. Časť publika volá po návrate Malakhova, ktorý fandil klasickému baletu, časť baletu Malakhova nikdy nepovažovala za výhru pre súbor. Časť divákov odsudzuje tieto politické obchody o funkcie v štátnych kultúrnych inštitúciách. A priaznivci baletu po celom svete podpisujú petíciu proti pani Waltz, ktorá už má desiatky tisíc podpisov. K čomu to bude dobré?
***

V Zürichu sa naopak 8. októbra konala celkom pokojná, tvorivá premiéra. Petruschka od Marca Goeckeho, ktorého šéf súboru Christian Spuck pozná práve z ich spoločného stuttgartského angažmán a dnes už trochu prehnane ikonické Sacre, teda Svätenie jari Edwarda Cluga z Mariboru s padajúcou vodou. Známy ničiteľ dejových baletov Goecke zachoval postavy príbehu: Petruschku, Balerínu, Maura i Kúzelníka. Vtisol im však celkom nové, výtvarné symbolické roviny prepojená s charakterom. Fokin aj Ďagilev by sa isto divili. Pre čitateľov, ako inak, luxusné fotografie priamo z Zürichu.

Najbližšie čaká divákov, trochu netradične na december – mesiac v baletnom svete plný Luskáčikov a rozprávkových baletov, svetová premiéra baletu šéfa súboru Christiana Spucka – Messa da Requiem od Giuseppe Verdiho. Nezvyklý a rafinovaný dramaturgický počin. Možno badať, že vyspelá spoločnosť sa v dobe Adventu rada od pozlátky vianočných trhov skôr v duchu kresťanskom a duchovnom chce stíšiť a pozrieť na pominuteľnosť života. Práve v období, ktoré vianočným sviatkom predchádzalo od nepamäti a vždy malo mystický rozmer aj v ľudových zvyklostiach. Či len možno inokedy nemali na túto gigantickú výzvu v opernom dome na brehu jazera v bohatom meste čas. Jedná sa totiž o koprodukciu s opernou časťou súboru a vokálnych partov v nesmrteľnom Verdiho diele sa ujmú také spevácke veličiny ako napríklad sopranistka Krassimira Stoyanova a za dirigentským pultom nebude stáť nikto menší ako Fabio Luisi. Takže dobrý tip začať sporiť a tento rok navštíviť trhy nie v Drážďanoch či Mníchove, ale až v Zürichu.
***

Časť svetovej kritiky je zase nadšená z prvej premiéry baletu Parížskej opery. Dokonca v liste Financial Times Laura Capelle píše: „Je iróniou, že najväčší úspech prichádza až po abdikácii šéfa Benjamina Millepieda.“ Myslí tým jeho dramaturgický plán a zazmluvnené premiéry, ktoré nová šéfka Aurelie Dupont rešpektuje. Kritika je nadšená kreáciou Crystal Pite, ktorá využila veľkú časť slávneho stopäťdesiatštyričlenného súboru. Ako prírodné abstraktné hmýrenie sa tretina tanečníkov s holou hruďou, v širokých neforemných nohaviciach formuje či rozpadá na drobných sólistov, ako napríklad Marie-Agnès Gillot na verziu Štyroch ročných období od Maxa Richtra. Údy tanečníkov slúžia k vizuálne pôsobivým obrazom, ako napríklad predlžené krídla včelej kráľovnej madam Gillot, či páni svojou energiou rozoskákaných pasáží, turbulentne evokujú prírodné drámy. Adagio sa strieda s hurikánom pohybu, ostré zákruty sa zaobľujú na harmonické vlnobitie, aby sa vzápätí rozbilo v prudkom lejaku.

Kritika chváli prvú spoluprácu „žiačky“ Kyliána, ktorý je málo poznateľný v krátkych duetách a oslavuje schopnosť choreografky v dobe, ktorá je excentricky zahľadená do duet, viesť symfonický balet s masou tanečníkov. Dokonca ju prirovnávajú k znovu vzkrieseniu ducha Béjarta. Veľmi muzikálne, sošné aj športovo vyhrotené tancovanie. Na programe je ešte reedícia z minulej sezóny Justin Peck a nový balet Forsytha Blake Works I., ktorý je dokonale vymazlený v jeho štýle rozloženej klasiky, kde sa ruka v ruke spája až prorocká múdrosť tvorcu. Kritika si všimla aj zaujímavú skutočnosť. Millepied s obľubou dával šancu tanečníkom zo súboru, bez ohľadu na ich zaradenie. Aj jedinec na poslednej priečke prísnej hierarchie mal šancu v adekvátnej role dokázať svoj talent. Naopak s príchodom Dupontovej sa súbor vracia k uctievaniu hierarchie. Napriek tomu, ako píše kritika „Aj keď súčasný étoiles už nevzbudzujú žiadne nadšenie.“ Naopak chváli mladú generáciu, ktorá má potenciál stať sa svetovou triedou ako tomu bývalo v predošlých érach.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom je Martin Kukučka. Ak vám jeho meno hneď nič nehovorí, isto si hneď spomeniete keď uvediem, že v 136. diele Panorámy (tu) bol hosťom rubriky Lukáš Trpišovský. Takto sa teda v rubrike spojili títo dvaja mimoriadni tvorcovia a je z nich slávny SKUTR. Po septembrovej spolupráci s bratmi Bubeníčkovcami na Orfeovi, ich v novembri desiateho, teda za chvíľu s ich priateľom Janom Kodetom čaká náročná premiéra nového baletu Malá morská víla v Národnom divadle. Po úspechu Čarodejovho učňa ešte viac zaväzujúca nesklamať, ba naopak ešte predstihnúť isto veľké očakávania do ich kreácie vkladané. Tanečníci im nie sú žiadnou neznámou. V Národnom divadle pracovali s Janom Kodetom aj na projekte Human Locomotion na Novej scéne. V Hradci Královom zase na činohernej adaptácii Labutieho jazera (tu). A aké video si pre rubriku vybral Martin?

Sám k nemu poznamenáva: „Příběh kolekce Lancií mne kdysi přivedl na sledováni seriálu Top Gear pro petrolheady. Lehkost vyprávění, smysl pro detail, nekompromisní anglický humor, a ta nekonečná touha opět jednou rozeznít zpěv motoru a vyrazit na road trip, dát si kafe někde v serpentinách na cestě po italských Apeninách směrem do Toskánska a posbírat nové podněty k novým jevištním projektům. To teď potřebuju,“ hovorí režisér a so smiechom dodáva: „Vruum!“ Takže 10. novembra v Stavovskom divadle celkom nová inscenácie s pôvodnou hudbou skladateľa Zbynka Matějů v pôsobivej kulise Jakuba Kopeckého s hviezdami baletu prvej scény.