Koncept ve vile Tugendhat

  1. 1
  2. 2

Vstúpil som do vily, videl som pohyb. Samozrejme nemohlo to byť inak, veď tento princíp je spoločný ako celému vesmíru tak aj najmenším časticiam v ňom. Zatiaľ sa nám, ľuďom, nepodarilo dosiahnuť teplotu 0 Kelvinov. Absolútnej nuly. Ani tá však neznamená v našom termodynamickom chápaní absolútne odstránenie kinetickej energie. Aspoň tak to vravia vzdelanejší. Ten pohyb, ktorý som uzrel nebol chaotický, mal aj iný zmysel, cieľ ako len zvyšovať mieru entropie. Teda dúfam, aj keď vo vede sa prednedávnom objavila téza, že život existuje práve preto, lebo svojím pohybom značne prispieva k jej zvyšovaniu a tak je výhodné aby existoval. Uvidíme či sa to potvrdí, či vyvráti. Zatiaľ však ostaňme pri o čosi šľachetnejšom chápaní tohoto aktu.Ostaňme pri umení, teda činnosti ľudskej predstavivosti.V ňom sa tento pohyb snažil preniesť nejakú informáciu z účinkujúceho na prijímajúceho. Jeden stál zahalený v bielej plachte na bielom koberci položenom na bielej podlahe, druhý v čiernom naopak pevne prechádzal z jednej strany na druhú. Hudba ešte nehrala, predstavenie sa už začalo. Nie je to krásny koncept začiatku ešte pred „začiatkom“? Začiatku ešte pred tým ako si recipient pohodlne sadne na stoličku a môže sa oddávať kráse pohybujúcich sa tiel v nádhernom priestore za zvuku klavíra. Pre niekoho áno pre niekoho nie, rozhodne však potvrdzuje profesionalitu účinkujúcich, teda súboru ProART Company, pod umeleckým, režisérskym a choreografickým vedením Martina Dvořáka. Zároveň však tento moment poukazuje nato, ktorý aspekt večera bol dominantný. Ten vizuálny. Zvuk, hudba bola len akýmsi doplnkom na pokraji vnímateľnosti, prehlušovanej nádherným priestorom vily Tugendhat, tancom, výhľadom, postupne sa meniacim prirodzeným svetlom, v druhej časti podporeným ešte tým umelým. Ťažko tak ostal priestor na intenzívne sluchové vnímanie.Nehovorím, že je to zlé, iba že to tak bolo. Koniec koncov francúzsky skladateľ, autor trojaktového kresťanského, mystického baletu Uspud, Erik Satie, ktorým večer začal, je zároveň aj autorom konceptu tzv. „nábytkovej hudby“, teda hudby, ktorá by mala plniť funkciu doplnku do priestoru, tak ako bežný nábytok. Choreografia sa v prvej polovici nesnažila toto ťažko stráviteľné, absurdné dielo bez jasnej pointy a ideového zámeru nijak vysvetliť, skôr popísať. Avšak práve možno preto aj po toľkom čase jej prekvapujúcu a sviežu hudobnú zložku utlačila mierne do pozadia. Totižto ak sa k tomu pridal aj rétorický prejav spoluúčinkujúceho Aleša Slaninu, v českom jazyku (preklad Barbora Šmídová) a občasný francúzsky prejav Dvořákov, ktoré prirodzene človek vníma silnejšie ako tóny, nezostalo veľa priestoru na uvedomovanie si krásnych melódií a nepredvídateľných akordických vývojov v našom obmedzenom mozgu. Nehovoriac o ťažko uchopiteľnej forme. Výnimkou boli prekvapivé strihové pauzy v hudbe popísané prudkým zastavením pohybu tiel oboch účinkujúcich predovšetkým v prvom akte. Musím sa priznať, že mi to nijak zvlášť nevadilo a to som pritom zaťažený na hudbu a zvuk obecne. Večer som navštívil práve kvôli uvedeniu tohto diela, ktorého autor sa v našich končinách aj napriek takému dlhému časovému odstupu a nesporným kvalitám uvádza minimálne (výnimkou je predminulý ročník Expozice nové hudby 2012).Ďakujem telesu, že sa rozhodlo niečo od neho uviesť, že som mal možnosť si jeho tvorbu znova vypočuť aj keď som ho počúval vlastne minimálne. Jeho balety síce nepatria k vrcholu jeho plodov a mnohé z nich písal skôr kvôli finančnému zaisteniu, no aj tak je pre mňa vždy potešením si jeho kompozície vypočuť na živo. To, že vizuál dominoval nad zvukom nie je v dnešnej dobe nijak prekvapujúce, či to súvisí s miernou misinterpretáciou vyššie spomínanej hudby ako doplnku, alebo s tým, že väčšina ľudí prirodzene viac spolieha na zrak ako na sluch, alebo s oboma, alebo ešte s niečím iným je otázkou. Zaujímavé je si však všimnúť ako súčasný tanec a vizuálne umenie aj pri progresii a udržujúcej si kvalite nestráca „neprofesionálne“ publikum, zatiaľ čo „progresívna“ hudba sa teší, resp. neteší malému ohlasu. Príkladom sú napr. zaujímavé hudobné klipy v populárnej sfére. V masovom kontexte je hudba zábavou(bohužiaľ hlavne ňou), zatiaľ čo pohybové a vizuálne umenie si v nespočetných prípadoch ponecháva serióznu tvár. Je rozdiel medzi potešením a zábavou. Nedá sa čierno bielo povedať, že by bola chyba na jednej zo strán(umelec-recipient), skôr, že za to môžu do istej miery oboje.Toto tanečné združenie sa mimo iného venuje vo svojej dramaturgii nízkorozpočtovým(aspoň tak to o sebe tvrdia) choreografickým konceptuálnym uvádzaniam diel vážnej hudby(Kreutzer Sonata, Príbeh vojaka, Sfida Furioso, String Quartets) a na tento večer si vybrali uvedenie baletu, mnohými považovaného, ako otca tohto prístupu, myslím konceptuálneho, teda prístupu kde nie je zásadná samotná konkrétna výplň, ale vzťahy, princípy, ktorými sú poprepájané. Pekné. Trochu som sa po prečítaní pousmial nad slovom nízkorozpočtový. Vila Tugendhat nič podobného neevokuje. Tá je spájaná skôr s „vyberanými akciami“. Opak však bol pravdou. Po zamyslení si totiž človek uvedomí, že síce daný priestor určite nepatrí k tým najlacnejším, avšak súbor si to odtancoval sám za doprevádzania jediného hudobníka a elektroniky, s využitím rekvizít dostupných v samotnom priestore, jednej plachty a dvoch reflektorov. Inteligentným spôsobom tak určite nemuseli investovať enormné čiastky. A úplne to stačilo.Ak sa totiž vrátime k priestoru, ten bol zásadným prvkom celého večera. V prvej polovici boli diváci natočený v presklenom priestore na výhľad do záhrady a na mesto, v druhej polovici zase naopak dovnútra na nádhernú, tuším mramorovú stenu. Nešlo však iba o využitie krásy samotnej vily, ktorá je na takýto typ predstavenia priam ideálna, išlo aj o šikovné využitie priestoru ako neoddeliteľného prvku v pohybe a vlastne v celom časopriestore. Pohyb v prvej polovici a aj druhej, teda „elektro -akustickej“ choreografii Emoticon, tentoraz v podaní Dvořáka a zmyselnej Irene Bauer, využíval všetky sféry ako na zemi, tak v strednej polohe na nohách a mali sme možnosť kochať sa ako výskokmi(predovšetkým pri stĺpoch) tak aj držanými kreáciami v spojení muža a ženy. Tento fakt využitia priestoru iba potvrdzuje konceptuálne zmýšľanie autorov.Ak sa vrátime k rekvizitám musím naozaj pochváliť využitie bielej plachty v balete. Tá nebola použitá len ako lacný efekt, ale ako dôležitý prvok v celej choreografii. Tanečníci sa v nej opakovane zahaľovali, niekedy viac niekedy menej, pracovali s ňou vo vzduchu, raz ju nádherne pomaly nechali na celej ploche dopadnúť na zem(majstrovský detail), uhladzovali, nohami sa v nej zatočili, obtočili si ju raz okolo pása a pod. Krásny bol obraz vytŕčanie na jednej strane nôh a na druhej strane trupu a hlavy obidvoch tanečníkov zaraz. Naozaj dôkladné využitie minimálnych prostriedkov. Niekedy je menej viac.O profesionalite tanečníkov niet pochýb, pohyby boli pevné, isté, aj v tých najťažších momentoch(tanečník na boku pri stene a tanečníčka na ňom), dotiahnuté do konca. Tvrdé strihy z pomalých do rýchlych pohybov a naopak nasvedčovali o veľkej fyzickej náročnosti. Celkovo sa jednalo o abstraktno-formálne uchopenie pohybu, v druhej polovici výraznejšie. Ten mal síce vyjadrovať aj mimo pohybové významy, avšak nerobil to nijak prvoplánovo. V druhej polovici prišlo aj na vyjadrenie emócií, nijak som ich tam nemal potrebu hľadať. Ten abstraktný pohyb mi stačil sám za seba, tie nádherné prepletajúce sa telá, krásne choreografické obrazy pri stene, na zemi, na kreslách, v stoji, v skrčení. To je však moja osobná percepcia a hold s tým, že po tzv. odosobnenom umení 20. storočia sa znova mnoho tvorcov vracia k vyjadreniu emócií ja nič nespravím. A ani to nechcem. Som však vďačný, že aj napriek tomuto zámeru bola choreografia dostatočne bohatá a viacvrstevná, nijak prvoplánovo vyjadrujúca emócie cez zaužívané gestá a že som si to mohol užiť po svojom.Čo sa týka hudby tak sa v tomto prípade jednalo o pomerne predvídateľné a konvenciou zaťažené, už na dnešnú dobu, spojenie klavírnych Gymnopédies 1-3 Erika Satieho a elektronickej ambientnej pomyselnej odpovede nato od dua Piano Interrupted. V programe sa písalo, že by táto hudba mala byť dnešnému poslucháčovi bližšia, u mňa to neplatilo. Nudila ma, vonkoncom ma nenudil priestor a tanec v ňom, takže mi to vlastne vôbec nevadilo. Pomedzi dve časti večera ešte prebehla krátka technická pauza. Bolo naozaj čarovné prechádzať sa podvečer po záhrade a cez okno počúvať jemné Gymnopédies (asi ako prípravu na druhú polovicu) od klaviristu Richarda Pohla, hrajúceho výborne celý večer.Rád by som popísal všetky nádherné momenty, to je však nemožné. Písomná komunikácia(opis) je nato prikrátka. Niektoré veci si proste človek musí zažiť sám osobne.

Hodnotenie autora recenzie: 90% 

USPUD_emoticon
Taneční večer Martina Dvořáka ve Vile Tugendhat
Réžia, choreografia: Martin Dvořák
Hudba: Eric Satie, Tom Hodge, Franz Kirmann
Účinkujú – Irene Bauer, Martin Dvořák, Aleš Slanina
19., 20. a 21. května 2014 Vila Tugendhat Brno
(napísané z predstavenia 19. 5. 2014)

www.proart-festival.cz

Foto ProART 

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Dvořák: USPUD_emoticon (ProART)

[yasr_visitor_votes postid="108609" size="small"]

Mohlo by vás zajímat