Konvergence plné emocí (1)

Peter Cyprich, 20.09.2014 14:45

Konvergencie plné emócií (1)

„Iršai alebo Led Zeppelin, nech sa páči,“ volá po prestávke jeden z organizátorov návštevníkov do koncertnej siene Klarisky, zatiaľ čo z vedľajšieho baru zreteľne počuť revival jednej z najznámejších rockových kapiel. Umelci sa na chvíľu zastavia, majú problém získať správne tempo na úvod skladby. Publikum to vníma ako vtipný exkurz, napriek nepriaznivým podmienkam všade cítiť osobitú radosť z hudby. Konvergencie 2014.Písať hudobnú kritiku na Konvergencie znamená nepochopenie celého festivalu; je to číra oslava hudby ako takej, diskusií o nej, prejavovanie emócií zo zdroja bohatého umeleckého zážitku. Preto sa príliš nebudeme zaoberať technickým rozborom, ale skôr opisovaním emócií počas prvého pásma programu.

Hudobný program festivalu začal tento rok netradičným projektom, a síce spojením svetelných efektov a hudby v Dóme svätého Martina, koncertom s názvom Burlas & Glass. Gotické prostredie Dómu, minimalistická hudba Philipa Glassa a Slováka Martina Burlasa i svetelný dizajn sľubovali bohatú kultúrnu pastvu pre uši a oči, na umocnenej atmosfére pridalo aj videopozvanie Fera Királyho na webovej stránke Konvergencií. Interpretmi večera boli Fero Király na organe a umelecký riaditeľ Konvergencií Jozef Lupták na violončele. Sólistov doprevádzalo teleso Bratislava Convergence Players, orchester vytvorený Mariánom Svetlíkom špeciálne kvôli festivalu. O svetelný dizajn sa postaral Ján Šicko z katedry vizuálnej komunikácie na Vysokej škole múzických umení. Na programe bola napríklad aj svetová premiéra Tri nedokončené časti pre violončelo od Martina Burlasa. O pozítivnej predstave večera netreba veľa písať. Keďže šlo o spojenie hudby a svetla, môžete si pozrieť aspoň malú ukážku, ako večer Burlas & Glass vyzeral:

Koncert, ktorý sme v úvode spomínali, je jedným z vrcholov pätnásteho ročníka festivalu komornej hudby Konvergencie 2014. Klavirista a skladateľ Jevgenij Iršai, pôvodom z Ruska, skomponoval počas rokov 2008 – 2013 Šesť Bratislavských koncertov (podľa vzoru Bachových šiestich Brandeburských koncertov), ktoré mali svetovú premiéru práve počas Konvergencií, konkrétne 17. septembra. Bulletin koncertu oznamoval: „Konvergencie (v tomto koncerte) nadväzujú na hudobné tradície Bratislavy.“ Ak je toto pravdou, tak my, mladí, môžeme bez životných skúseností a dlhoročných pobytov v Bratislave zhodnotiť, že jej umelecký vkus sa už veľmi dlho drží na vysokej úrovni. Počas večera Iršai & Albrecht & Dohnányi divákom postupne pridávali na hudobných zážitkoch Milan Paľa na husliach, Jozef Lupták na violončele, akordeonista Peter Katina, už spomínaný Jevgenij Iršai a Bratislava Convergence Players pod taktovkou Mariána Lejavu. Ku chvále umelcov a publika dodajme, že v oboch skupinách bolo veľa mladých do tridsiatich rokov, čo svedčí nielen o obľúbenosti festivalu, ale aj o dobrom nastupujúcom trende príťažlivosti komornej hudby.Drum´n Koto, to bol názov ďalšieho večera Konvergencií, a, ako už názov hovorí, išlo o zaujímavé spojenie bicích nástrojov, kontrabasu a japonského tradičného nástroja kota. Frontman zoskupenia, kontrabasista Chris Jennings, pravdepodobne budúca legenda jazzu prišiel do Bratislavy predstaviť svoj najnovší štúdiový album Drum´n Koto, kde spája jazz s harmóniami a hudobnými nástrojmi iných kultúr, napríklad japonskými alebo alžírskymi ľudovými motívmi. Zostavu večera dopĺňali Patrick Gorauer, hrajúci na bicích a santure a Mieko Miyazaki, japonská umelkyňa, ktorá hrala na kote.

Ak už by sme tomuto koncertu mali vytknúť negatíva, tak by nimi boli pomerne neskorý začiatok (dvadsaťjeden pätnásť hodín) a chýbajúci stotridsať ročný kontrabas, ktorý s Jenningsom nedorazil na letisko v rovnaký čas do Bratislavy (čo, prirodzene, nie sú chyby umelcov). Druhý problém bol vyriešený po troch koncertných skladbách, o odstránenie prvého sa postarali samotní hráči, keďže skladby mali veľkú vnútornú hybnosť a entuziazmus. Emócie divákov sa podarilo hráčov dostať tam, kam chceli – v skladbe Sad Clock bolo cítiť ubíjajúcu rutinu každodenného steretypu, Left Turn Signal evokovala túžbu po zmene životnej pohodlnosti. Oproti tomu skladby ako Tehran a Always Line 9 boli plné pulzujúceho života vo veľkomeste, s ľudovými alžírskymi motívmi. Koncert vizuálne umocnilo aj prostredie Design Factory, v komornom modernom priestranstve s jazzovou hudbou nemohol večer dopadnúť inak ako diskusiou o silných emotívnych zážitkoch.Pred nami je ešte druhá časť festivalu, kde nás čaká Noc komornej hudby, Ventil RG alebo piata Beethovena Symfónia v Slovenskom rozhlase. Na Konvergenciách nájdete aj niečo viac – hudobný zážitok a živé diskutovanie.