Mezinárodní pěvecká soutěž Imricha Godina Iuventus Canti 2015

Riport z finále 17. ročníka Medzinárodnej speváckej súťaže Imricha Godina vo Vrábľoch – Iuventus Canti 2015

„Dávno predtým, než slovenské operné umenie preslávili Lucia Poppová, Edita Gruberová či Peter Dvorský, spoznali európske operné javiská meno umelca, rodáka z malého mestečka blízko Nitry, Vrábeľ. Bol ním Imrich Godin. Tenorista obdarený hlasom slnečnej farby a kovového lesku – kúzelník vysokého cé.“ Týmito výstižnými slovami muzikologička Michaela Mojžišová vo vlaňajšom bulletine charakterizovala osobnosť umelca, ktorého meno predovšetkým v rokoch 1935 až 1942 zdobilo plagáty nielen jeho vtedajšej domovskej scény, Viedenskej štátnej opery, ale aj mnohých renomovaných európskych divadiel.

Hoci medzinárodná kariéra Imricha Godina (1907–1979) netrvala dlho, pokračovala sólistickým pôsobením v Košiciach a dlhoročnou pedagogickou činnosťou. K jeho najvýznamnejším žiakom patria Andrej Kucharský, Juraj Oniščenko, Juraj Hrubant a Vojtech Schrenkel, zo žijúcich odchovancov po jeho učiteľskej stope pokračuje Róbert Szücs.

Rodné mesto Imricha Godina, práve v súčasnosti 750.výročie prvého písomného záznamu o jeho vzniku si pripomínajúce Vráble, usporiadali v dňoch 20. až 24. apríla už sedemnásty ročník Medzinárodnej speváckej súťaže Iuventus Canti, nesúcej meno slovenského tenoristu. Po pravdepodobne definitívnom zániku staršej a po dlhé roky si primát udržiavajúcej Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského (naposledy sa uskutočnila roku 2010), po dvoch ročníkoch zhasnutom, hoci vydarenom konkurze nesúcom meno Lucie Popp, ostáva momentálne Vrábľom výsada jediného podujatia svojho druhu na Slovensku. Tá prináša so sebou nielen zvýšenú mieru zodpovednosti usporiadateľa (Základná umelecká škola Imricha Godina a Mesto Vráble), ale rovnako aj podstatne vyššiu pozornosť vyhlasovateľa podujatia, Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Rovnako si myslím, že charakter medzinárodnej vokálnej súťaže patrí rovnako aj do sféry vplyvu rezortu kultúry, ktorý by mal vhodnou formou garantovať jej existenciu, dôstojný priebeh i budúcnosť.Za skutočnosťou, že Iuventus Canti sa nielenže pri čoraz tvrdších ekonomických podmienkach vládnucich v rezortoch školstva i kultúry udržiava pri živote, ale svoju prestíž zvyšuje, stojí jej zanietený riaditeľ Jozef Vrábel so svojím tímom. A rovnako samotné Vráble, na čele s primátorom Tiborom Tóthom. Medzinárodná spevácka súťaž Imricha Godina má pritom nie celkom bežné regule, pokiaľ ide o kategórie. Má ich netradične až sedem (z nich tri sú určené pre deti a dorast od dvanásť do osemnásť rokov), pričom štyri vyššie, už diferencované podľa pohlaví, sú opäť delené na základe vekového kritéria (do 24 rokov a do 35 rokov). V týchto skupinách, určených buď študentom najvyšších ročníkov hudobno-vzdelávacích inštitúcii, alebo už spevákom konfrontovaným s praxou, mi rozlišovanie kategórií pripadá ako nadbytočné. Ba nevylučujem, že trocha triešti celkový rebríček víťazov.

Na základe ustáleného štatútu súťaže rozhoduje päťčlenná medzinárodná porota, ktorej v aktuálnom ročníku predsedala Lidija Horvat-Dunjko z Chorvátska. Z jej bodovania sa krajné hodnoty škrtajú a rezultát vychádza vlastne z názorov troch porotcov. Pri novom postavení súťaže, ako jedinej na Slovensku, by jej do budúcnosti prospelo v mene objektívnosti kolektívneho rozhodovania posilnenie (a podľa viacerých kuloárových hlasov aj čiastočná obmena) počtu členov jury.

Nič to však nemení na skutočnosti, že navštívený záverečný deň súťaže, počas ktorého sa predstavilo v druhom kole šiestej a siedmej kategórie šestnásť žien a šesť mužov, priniesol zaujímavé poznatky. Celkový počet prihlásených adeptov do všetkých vekových skupín presiahol stovku a počet zúčastnených krajín bol jedenásť. Nasledovné hodnotenie počutých účastníkov nemá v úmysle polemizovať s výsledkami odbornej komisie, ktorá poznaním spevákov aj z prvého kola, mala širší rozhodovací záber. Týka sa len vystúpení „najstaršej“ kategórie v druhom kole a koncertu víťazov.

V počte adeptov o laureátske tituly dominovali ženy (v šiestej kategórii dvadsaťšesť), mužov bolo prihlásených o polovicu menej. Sitom prvého kola (podľa regule o získaní minimálneho počtu bodov) prešlo v ženskej kategórii do finále šestnásť speváčok. Okrem troch hlavných, finančne dotovaných cien, rozdelila porota štyri čestné uznania. Nespomínam teraz osobitné ceny, ktoré nie sú z hľadiska posúdenia kvality podujatia relevantné. Sedem mladých dám, ktoré na koncerte víťazov prevzali jednu z hlavných cien alebo čestné uznanie, presne kopíroval sedmičku najkvalitnejších výkonov. Tých deväť ďalších, postupujúcich na základe získaného počtu bodov, vykazovalo viac či menej vážnejšie manko v zvládnutí základov techniky či interpretačného štýlu. Predsa len dve z neocenených mien by som spomenul, lebo ich za celkom bezperspektívne nepovažujem. Ide o českú altistku Liliu Mutagirovú, ktorá si síce áriu Leonory z Donizettiho Favoritky vybrala neobozretne, no v árii Varvary z opery Nielen láska od Rodiona Ščedrina preukázala najmä nevšedne tmavú hlbokú polohu. Slovinská sopranistka Maria Pönicke zasa s istotou vo veľmi náročnej výške i mäkkým timbrom zaspievala sólo z Orffovej kantáty Carmina Burana. Diskvalifikovala ju však Anička z Weberovho Čarostrelca.

Štyri čestné uznania skončili v nasledovných rukách. Poľka Sylwia Fraczek ho právom získala za Pucciniho Cio-Cio-San z Madama Butterfly, kde preukázala farebný, okrúhly tón a schopnosť dynamicky vygradovať efektnú áriu. Slovenka Marianna Gelenekyová popri Kubičkovej piesni Ave Maria predstavila príjemný lyricko-koloratúrny soprán, ktorý sa dokázal intonačne čisto vyrovnať aj s ozdobami árie Caro nome z Verdiho Rigoletta. Ďalšia reprezentantka hostiteľskej krajiny Belinda Sandiová disponuje nevšedne objemným a tmavým dramatickým sopránom. V kompozične originálnej skladbe Jevgenija Iršaia Menuet na ostrove doložila veľkú dávku muzikálnosti a svojského výrazového výkladu predlohy. V Mascagniho Lodolette (nie najšťastnejší výber) ukázala síce mocný a pomerne dobre ovládaný hlas, no úplne podcenila potrebu artikulácie. Štvrté čestné uznanie putuje so Šteficou Stipančević do Slovinska za solídne zvládnutú Belliniho Giuliettu a domácu piesňovú ukážku z tvorby Bojana Glavinu.

Na treťom mieste skončila Poľka Agnieszka Niewiadomska, ktorá ma dokázala presvedčiť len vtipne interpretovanou pôvabnou piesňou Grażyny Bacewicz Boli mnie głowa. Jej Vissi d´arte bola však nad sily speváčky (v prvom kole ponúkla aj Mozartovu Zuzanku!), vložila do nej síce dramatický rozmer hlasu a nie celkom „skrotené“ výšky, výrazovo však jej Tosca nevypovedala o ničom. Ukrajinka Ivanna Komarevych obsadila druhé miesto za cavatinu Lucie di Lammermoor Regnava nel silenzio, ktorú poňala pomerne dramaticky. To samozrejme nemusí byť na škodu, keby kultivované frázy a mäkké piana rozvíjala plynulo a výrazovú gradáciu nedosahovala občas až príliš „korpulentným“ a v koloratúre (chýbal trilok) nie dostatočne virtuóznym formovaním tónu. Pieseň Bohdany Filtz predniesla plasticky v dynamike aj výraze.

Prvé miesto si do Ruska odnáša Gayane Babadjanyan, zrelý, na profesionálnu dráhu pripravený dramatický soprán. V druhom kole upútala Suicidiom z Ponchielliho Giocondy, do ktorej vložila svoj plnokrvne znejúci, tmavým timbrom vybavený, technicky pevný a aj v okrajových polohách vyrovnaný hlas. Krásnu prácu aj s jemnými nuansami dynamiky a diferencovaným výrazom ponúkla v piesni Crane od Alexandra Dolukhanyana. Na podvečernom koncerte víťazov pridala aj skvelo vystavanú áriu Natálie z Chrennikovovej opery V búrke. Myslím si, že v prípade tohtoročnej víťazky ženskej kategórie neboli žiadne pochybnosti.Poskromne obsadená najvyššia mužská kategória zo šiestich spevákov ocenila piatich. Že Číňan Zhang Yuan odíde naprázdno, bolo celkom jasné. Čestné uznania si odniesli dvaja basisti. Slovák Marián Hrdina ma veľmi príjemne prekvapil v oboch číslach. V balade Roberta Schumanna Die beiden Grenadiere potešil technickým dozrievaním pravého, tmavého basu, ktorému sa už farebne napĺňa aj vysoká poloha. S veľkou dávkou vtipu a hereckého dotvorenia predniesol pieseň Ťava zo skvostného cyklu Panpulóni od Ladislava Holoubka. Pred druhým držiteľom čestného uznania Dawidom Janowiakom z Poľska je ešte pomerne dlhá cesta k farebnému a technickému napĺňaniu basového materiálu, ktorý v tomto štádiu znie veľmi nezrelo.

Tretiu z hlavných cien si odnáša do Košíc veľmi talentovaný Martin Kovács. Popasoval sa s áriou Filipa z Dvořákovho Jakobína, ktorú netlačil do obligátnych buffo-basových polôh, ale okorenil ju humorom veľmi citlivo a účinne vychádzajúcim z hudby a textu. Kovácsov basbarytón má kultivovanú, ušľachtilú farbu, znie vyrovnane v polohách a má potenciál výrazovo-hereckého dotvárania partu. Aj on si vybral pieseň z cyklu Panpulóni a predniesol ju s humorom, kultúrou tónu a osobnostným vkladom. Druhé miesto Slovinca Luku Ortara bolo pre mňa prekvapením. V árii Gremina z Čajkovského Eugena Onegina totiž ukázal väčšmi tmavý timbre a rezonančnosť materiálu, než vnímavejšie pochopenie obsahu, dynamiky a výrazu árie. Víťazom kategórie sa stal jediný tenor medzi finalistami, Poliak Aleksander Kruczek. Do tretieho kola vstúpil s výlučne domácim repertoárom, áriou Kazimierza z opery Hrabina od Stanisława Moniuszka a áriou Zbigniewa od Józefa Šwidera Ziemio Moja, ktoré odobrili viac menej len jeden pohľad na spevákove schopnosti. Kruczekov hlas znie kovovo jasne, má solídnu kultúru frázovania, vyrovnané polohy. Ale aby som nepovažoval jeho výber za síce legitímne, ale predsa len taktizovanie (ani na koncerte víťazov sa neodklonil od výlučne poľského repertoáru), musel by presvedčiť aj v inom štýle.Slávnostné odovzdávanie cien a koncert dvoch víťazov spestrilo vystúpenie mladej talentovanej klaviristky Zuzany Vontorčíkovej (Ravel: Hry vody) a prvá projekcia nového filmového dokumentu. Jeho autor Miroslav Bartoš v ňom spracúva profil slávneho vrábeľského rodáka Imricha Godina. Skladá ho zo zachovaných dokumentov a zvukových ukážok do tematického celku. Za odborný výklad ručia teatrológ a operný historik Jaroslav Blaho, muzikologička a operná kritička Michaela Mojžišová (obaja obohacujú film o zaujímavé poznatky zo života Imricha Godina, ale hovoria aj o kontexte doby v ktorej pôsobil), rovnako cenné sú osobné výpovede jeho žiakov. Pred piatimi rokmi zosnulého tenoristu s veľkou medzinárodnou kariérou Andreja Kucharského a v súčasnosti pedagogicky pôsobiaceho barytonistu Róberta Szücsa. Vo filme sa prihovára aj primátor mesta a rôzni iní Godinovi blízki známi.

Som veľmi rád, že Medzinárodná spevácka súťaž Imricha Godina Iuventus Canti sa dožila vcelku úspešného 17. ročníka.Cením si jej udržiavanie najmä s ohľadom na súčasnú dobu, ktorá protežuje ľahké a bulvárne umelecké žánre pred serióznymi. Slovensko na poli svetového operného umenia má svoje meno a hoci mám veľmi ďaleko od prijatia povrchnej floskuly o liahni talentov v našich odborných školách (skôr možno hovoriť o štádiu útlmu), považujem priestor pre meranie síl v zdravej konkurencii súťaží za nesmierne užitočný, priam nenahraditeľný. Navyše, toto podujatie nedovoľuje zabúdať na veľké osobnosti slovenskej opery, ku ktorým Imrich Godin jednoznačne patril.

www.iuventuscanti.com

Foto Iuventus Canti