Neumeierův hold Nižinskému ve Vídni: Le Pavillon d’Armide a Le Sacre

Balet Štátnej opery vo Viedni pod vedením Manuela Legrisa uviedol 19. februára 2017 v premiére dva balety z dielne choreografa Johna Neumeiera: Pavilón Armidy (Le Pavillon d’Armide) a Svätenie jari (Le Sacre). Oba uvedené balety vznikli začiatkom 20. storočia a ich Neumeierova úprava vzdáva hold legendárnemu tanečníkovi Les Ballets Russes Václavovi Nižinskému.

Le Pavillon d’Armide / Le Sacre – Neumeierov hold Nižinskému vo Viedni

Uvedením Neumeierovho baletu Legenda o Jozefovi (Joseph Legende) v roku 1977 vo Viedni sa odštartovala dlhodobá spolupráca medzi významným choreografom a baletom Viedenskej štátnej opery. Na javisku prestížneho divadla bolo za uplynulých štyridsať rokov uvedených niekoľko úspešných titulov s Neumeierovým rukopisom. Dlhý zoznam baletov uzatvára aktuálne uvedenie baletov Pavilón Armidy a Svätenie jari. Obe spomínané inscenácie sú spomienkou na Václava Nižinského, ktorého osobnosťou sa Neumeier nechal inšpirovať už pri predchádzajúcich baletoch Václav (1979) a Nižinský (2000).

Pavilón Armidy
Dvojvečer otvoril balet Le Pavillon d’Armide (Pavilón Armidy), ktorý bol po prvýkrát uvedený vo Fokinovej choreografii v roku 1907 v Peterburgu a o dva roky neskôr ho Ďagilev uviedol v rámci ruských sezón v Paríži. V oboch uvedeniach vystupoval v sóle Václav Nižinský. Stodesať rokov po petrohradskej premiére ožil legendárny Čerepninov balet vo Viedni. Kým prvé uvedenie vychádzalo z tradície romantického baletu, Neumeierova inscenácia prináša na javisko súčasné spracovanie, ktoré však nesie aj kus nostalgie za obdobím začiatku 20. storočia. Neumeier kombinuje prvky pôvodného libreta s príbehom inšpirovaným Nižinského denníkmi, pričom rovnako ako Fokin zachováva dvojpólovosť deja ako spomienku na romantický balet. Prvá scéna znázorňuje príchod Nižinského v sprievode Romoly na kliniku, kde ho utrápená manželka zveruje do rúk lekárov. Podobne ako v pôvodnej verzii baletu, kde ožíva postava Armidy z gobelínu, aj tu ožíva obraz, pomocou ktorého sa Nižinský dostáva do minulosti a šťastie nachádza vo svojich spomienkach, v ktorých stretáva sám seba stvárňujúceho slávne baletné postavy. Únik do sveta romantických kostýmov Alexandra Benoisa je krátky a Nižinský sa opäť ocitá vo svojej izbe pod dozorom lekárov, kde hľadá nové spôsoby tanečného vyjadrovania. Zrozumiteľný dej kombinujúci ľudskú tragédiu tanečného génia a rozprávku inšpirovanú mytológiou John Neumeier predstavil ako vizuálne mimoriadne zaujímavý javiskový tvar, ktorý ukazuje dobové šaty a taktiež oživuje pôvodnú scénu a kostýmy Alexandra Benoisa.

Choreograf sa doslova vyhral s prelínaním sna a reality, a to cez obsadenie postáv. Na scéne je Nižinský (Mihail Sosnovschi), ktorý vidí sám seba ako Siamského tanečníka (Davide Dato), ale aj seba v Pas de trois z Pavilónu Armidy (Denys Cherevychko). Je veľmi zaujímavé sledovať všetkých troch predstaviteľov slávneho tanečníka, pretože každý ho znázorňuje inak. Datov Nižinský je pohybovo mäkký až vláčny, je stelesnením voňavého parfumu, metaforou Ducha ruže či zlatého otroka zo Šeherezády. Cherevychko symbolizuje jeho čisté akademické vzdelanie, vychádzajúce z tradície ruského baletu. Jeho ideálne fyzické dispozície a čistá technika ho doslova predurčujú na takéto stvárnenie. Najväčšiu plochu má samozrejme Sosnovschého Nižinský, ktorý v reálnom svete nenachádza šťastie a utieka sa do vlastného sveta fantázie. Jeho pohybový slovník je súčasný s množstvom tanečných citácií z Faunovho popoludnia či Petrušky. Sosnovschi technicky postavu zvládol na vysokej úrovni a herecky predviedol široký diapazón nuáns vykresľujúcich jeho psychické stavy. Vnútorné šťastie našiel v spomienkach na svoje slávne roky sólistu, ktoré boli spojené so Sergejom Ďagilevom (Roman Lazík). Záverečné dueto s Ďagilevom predstavuje v inscenácii choreografický i emocionálny vrchol. Roman Lazík, ktorý predstavuje v prvom a treťom obraze Nižinského doktora, sa v Nižinského fantázii mení na známeho človeka – Ďagileva, pri ktorom sa cítil šťastný. Dueto je metaforou krásnej spomienky, bezhraničnej lásky a absolútneho šťastia. Neumeier v tomto obraze akoby nepriamo odsudzoval Nižinského svadbu s Romolou. Romola Nižinská Niny Polákovej predstavuje ženu, ktorá trpí a zároveň obetavo nesie svoj kríž, miestami až prijímajúc vinu za Václavovú chorobu. Polákovej dramatické poňatie v prvom obraze je mrazivé a vzbudzujúce smútok i súcit. Kontrastom k utrápenej manželke je krásna Armida, ktorej Poláková vdýchla v sne štýl a eleganciu. Parafrázovanie starého tanečného štýlu posúva jej Armidu do sveta fantázie. Spomenúť treba aj výkony sólistiek z Pas de trois: Maria Yakovleva a Nina Tonoli podali technicky isté a štýlovo presvedčivé výkony.

John Neumeier sa v Pavilóne Armidy ukázal predovšetkým ako výborný režisér a dramaturg, ktorý majstrovsky a s vysokým vkusom skombinoval pôvodné libreto s etapami Nižinského života. V tomto prípade však réžia dominovala nad choreografiou, ktorá nepriniesla žiaľ nič prelomové. Záver baletu predznamenal to, čo prišlo po prestávke. Nižinský si v snahe hľadať nové vyjadrovacie prostriedky vyzliekol šaty, z orchestra zazneli prvé tóny Stravinského Svätenia jari a Sosnovschi začal pri padajúcej opone predvádzať krokové kombinácie druhého baletu.

Svätenie jari
Druhú časť programu tvorí balet Le Sacre (odvodené od Le Sacre du printems), ktoré Neumeier vytvoril pre Frankfurt Ballet v roku 1972. Toto Svätenie sa časovo nachádza medzi Béjartovou verziou z roku 1959 a inscenáciou Piny Bausch z roku 1975. Akokoľvek, prvenstvo patrí Nižinského inscenácii, ktorej búrlivá premiéra sa konala v roku 1913 v Paríži.

John Neumeier, na rozdiel od Nižinského a jeho dejového baletu s Roerichovou modernistickou výpravou, ponúka divákom takzvaný čistý alebo absolútny tanec. Dejová línia je naznačená len minimálne, ak vôbec, a dráma sa odohráva najmä vo fyzickom prejave obnažených tanečníkov. I keď je Le Sacre poctou Nižinskému tento raz ako choreografovi, nenájdeme v pohybovom slovníku týchto verzií žiadnu zhodu. Neumeier akoby pohybom vzdával hold skôr modernému a postmodernému tancu. Choreografia, ktorá postupne plynie zľava doprava, pričom interpreti sa na jednej strane objavujú, aby na strane druhej zmizli, prípadne všetci hromadne zmenili smer, dodáva javiskovému priestoru rozmer nekonečna. Podobný efekt môžeme v menšom meradle vidieť v predstavení Glacial Decoy (1979) americkej choreografky Trishy Brown. Pohybový slovník je zmesou neoklasiky a gymnastiky a miestami pripomína techniku Mercea Cunninghama. Podobne ako je to aj v Stravinského partitúre, aj v pohybe dominuje rytmus. Mrazivý rituál obetovania je vykreslený len latentne a pozornosť sa upiera skôr na javiskovú kresbu a jednotlivé choreografické bloky. V prvej časti Vzývanie zeme je divákovi postupne servírovaná pomaly sa roztáčajúca mašinéria pripravovanej obety, ktorá v druhej časti Veľká obeta končí smrťou jednej z dievčat. Rozdiel medzi dvomi časťami je zreteľný aj v choreografickej koncepcii: choreografia prvej časti plynie zo strany na stranu a vytvára dojem nekonečnosti, v druhej časti sa stretávame s rituálnym kruhom. Navyše pohyblivé sošné kompozície svojou abstraktnou formou pripomínajú výjavy z obrazov Hieronyma Boscha. Tanečná scéna má (aj vďaka hudbe) apokalyptickú silu. John Neumeier predkladá divákovi množstvo nápadov, ktoré sú vystavané na základných ľudských pohyboch, no dokáže ich skombinovať do najnepravdepodobnejších väzieb vytvárajúcich fascinujúce a často silne provokujúce scény. Provokácia a kontroverznosť sú so Svätením jari úzko späté a Neumeier prostredníctvom takmer nahých tanečníkov vytvoril primitívne živelný tanečný obraz, ktorý je zároveň elektrizujúci a šteklivý.

Výkon baletného zboru by sa dal zhodnotiť ako sústredený a vyrovnaný. V postave „vyvolenej“ sa predstavila Rebecca Horner, ktorej záverečný extatický tanec bol skutočne bravúrny. Masayu Kimoto, Eno Peci a najmä Francesco Costa predviedli strhujúce fyzické divadlo a to najmä v druhej časti. Neumeierove Le Sacre vďaka zvolenému bezdejovému konceptu, respektíve len jeho latentnej línii, a pohybovému slovníku nemá emocionálnu silu ako mnohé iné uvedenia, ale ponúka veľa estetických „rozpohybovaných“ obrázkov zložených z extatických a vizuálne príťažlivých scén. Sila Stravinského hudby a veľkých masových scén je zárukou energiou nabitého zážitku.

Veľké „Bravo“ patrí dramaturgii Manuela Legrisa, ktorý priniesol do Viedne predstavenia, ktoré sa len veľmi zriedka objavujú na baletných scénach, a umožnil divákom započúvať sa do krásnych hudobných partitúr Čerepnina a Stravinského a pripomenúť si, aj keď len sprostredkovane, legendárneho Václava Nižinského.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

John Neumeier:
Le Pavillon d’Armide / Le Sacre
Dirigent: Michael Boder
Orchester Štátnej opery vo Viedni
Zbor baletu Štátnej opery vo Viedni, žiaci Baletnej školy pri viedenskej Štátnej opere
Premiéra 19. februára 2017 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 20. 2. 2017)

Le Pavillon d’Armide
Hudba: Nikolaj Čerepnin
Choreografia, scéna a kostýmy: John Neumeier
Naštudovanie: Janusz Mazon, Alexandre Riabko

Der Mann (Vaslaw Nijinsky) – Mihail Sosnovschi
Der Arzt – Roman Lazík
Armide – Nina Poláková
Danse siamoise – Davide Dato
Tamara Karsawina – Maria Yakovleva
Alexandra Baldina – Nina Tonoli
Vaslaw Nijinsky – Denys Cherevychko
Nijinsky als Schüler – Richard Szabó
***

Igor Stravinskij:
Le Sacre
Choreografia, réžia, scéna, svetlá a kostýmy: John Neumeier
Naštudovanie: Victor Hughes
Implementácia scény: Heinrich Tröger von Allwörden
Implementácia svetiel: Ralf Merkel

Tänzerin 1 – Rebecca Horner
Pas de deux – Ioanna Avraam, Francesco Costa
Tänzerin 2 –  Alice Firenze
Tänzerin 3 – Eszter Ledán
Tänzer 1 – Eno Peci
Tänzer 2 – Masayu Kimoto

www.wiener-staatsoper.at