Nová Figarova svatba v Innsbrucku

  1. 1
  2. 2
Uvedením druhej opernej premiéry sezóny 2016/2017 innsbrucký Tiroler Landestheater predstavil troch nových členov ansámblu, réžie sa zhostil bývalý intendant Dominique Mentha a za dirigentským pultom stál hosťujúci Johannes Klumpp. Nepreškrtaná partitúra Mozartovej Figarovej svadby bola určite výzvou, no produkčný tím ju zvládol a jej sobotná premiéra rozšírila repertoár ansámblu o ďalšiu vydarenú produkciu.
Wolfgang Amadeus Mozart: Le nozze di Figaro - Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (zdroj landestheater.at)
Wolfgang Amadeus Mozart: Le nozze di Figaro – Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (zdroj landestheater.at)

Keď som v lete sedela na opere Il matrimonio segreto Domenica Cimarosu, vedľa mňa sedel kolega z iného média a miestami si spokojne odfukoval. Na tento prípad som si spomenula v sobotu, keď ma počas árie grófky Dove sono i bei momenti z mojej sústredenosti na speváčkinu prácu s dychom a napätím v piánovej časti vyrušil dych iný, dosť hlasný, prichádzajúci spoza môjho chrbta. Otočila som sa s grófkinou otázkou: Dove sono i bei momenti?, keď som sa mohla nerušene sústrediť na krásu tejto árie. Zdroj tohto operného barbarstva mal na tvári blažený výraz spiaceho dieťaťa, a tak som sa len s dúfaním, že čoskoro príde čas dychovej sekcie, ku ktorej sme mali celkom blízko, otočila a rozmýšľala, či spiaceho diváka treba vnímať ako režijné zlyhanie, alebo výhru. Ideálne je snáď nevnímať ho vôbec, pokiaľ to umožňuje intenzita zvukových prejavov daného subjektu. A tu je tá veľká úloha, pred ktorou stojí režisér vyzvaný k inscenovaniu viac než trojhodinového kusu, ktorý sa podľa zvyklostí divadla v Innsbrucku rozdelil len jednou prestávkou.

Figarova svadba je opera buffa, jej úlohou je rozosmiať alebo minimálne pobaviť, čo je určite ťažšie ako diváka rozplakať. Dôvod tejto psychológie je prostý. Ľutovať hlavných hrdinov a postaviť sa do role spolutrpiaceho empatického priateľa je jednoduchšie ako zachytiť často subtílny a intelektuálny humor alebo sa zasmiať na amorálnosti či obscénnosti charakterov, ktorou da Ponteho libreto disponuje. To vyžaduje od diváka miernu dávku úsilia: myslieť a tiež prijať vlastný odraz v zrkadle operných charakterov. Dominique Mentha dal týmto „krivkajúcim“ charakterom priestor, kde ich môže divák aj poľutovať za ich neprezieravosť. Najmä gróf Almaviva v podaní Aleca Avedissiana, bulharského barytóna, pôsobil dojmom, že by ho človek radšej pofúkal ako vyhrešil za pokusy uplatniť svoje práva na služobníctve. Avedissian je novým členom ansámblu a jeho farba aj ľahkosť hlasu sú predurčené na mozartovský či rossiniovský repertoár. Jeho maniere a neúspešné pokusy zviesť Zuzanu mi pripomenuli grófa z rozprávky Princezna ze mlejna.

Wolfgang Amadeus Mozart: Le nozze di Figaro - Alec Avedissian (Graf Almaviva), Susanne Langbein (Susanna) - Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (zdroj landestheater.at)
Wolfgang Amadeus Mozart: Le nozze di Figaro – Alec Avedissian (Graf Almaviva), Susanne Langbein (Susanna) – Tiroler Landestheater Innsbruck 2016 (zdroj landestheater.at)

Charakter Figara veľmi dobre kontrastoval s grófom. Ten je samozrejme geniálne definovaný hudbou samotnou, no režijné stvárnenie a tiež sólistické poňatie Figarovej role hosťujúcim Andreasom Mattersbergerom ho len bezpečne v tejto línii rozvinuli. Ráznosť, prešibanosť a rustikálnosť charakteru výborne reflektoval hlasovým prejavom a tiež fyzickou charizmou. Zuzana v podaní domácej Susanne Langbein charakterovo vyvážene dopĺňala bufóznu dvojicu. Speváčka disponuje nosným hlasom, ktorý je technicky výborne podchytený a umožňuje jej esteticky narábať s dynamikou. Predstaviteľka grófky v podaní Esther Lee zrejme nemala svoj deň. Jej veľkým plusom je mäkká farba hlasu, ideálna pre tento charakter. Bohužiaľ zrozumiteľnosť textu bola minimálna, na javisku pôsobila nekoncentrovane a v priestore stratene. Hoci sa opera odohrávala v labyrinte, Susanna von der Burg sa v ňom cítila ako doma. Jej Marcelinna bola vtipná, presvedčivá, rozkošná a každý jej výstup na javisko bol osviežením. To isté platí o jej partnerovi v roli Bartola Johannesovi Wimmerovi. Spevák má výbornú výslovnosť, cit pre muzikalitu jazyka aj techniku a humor mu zaiste nechýba. Tiež disponuje tak dôležitým vkusom neprehrávať komické situácie.

Ďalšie dve „novicky“ v ansámbli boli iskrami sviežosti, ľahkosti a výborne zvládnutej situačnej komiky. Inteligencia Camilly Lehmeier sa pozitívne prenáša do jej hereckého prejavu, jej Cherubín rozosmial, pobavil aj potešil. Tiež Barbarina Sophie Theodorides iskrila a hoci rozsahom malá rola, v jej podaní určite neostane zabudnutá. Ak niekto stále v hľadisku spokojne oddychoval, príchod Antónia ho určite prebral. Charizma Joachima Seippa by k životu prebrala aj mŕtveho. Jeho stvárnenie Antónia je príkladom toho, že aj malá rola vie urobiť veľké divy a dobrý castingový manažér by ich obsadzovanie nikdy nemal podceniť. Joshua Lindsay, predstaviteľ Basilia, ma priviedol svojou tmavou farbou hlasu k otázke, či naozaj ide o tenor. Určite nejde o typický mozartovský tenor kontrastujúci k hlavným barytónovým rolám, svoju úlohu však zvládol po hereckej aj speváckej stránke. Don Curzio Floriana Sterna doplnil výborne charaktery Commedia dell’arte a odvážne sa vložil do role zajakavého richtára. Dve ženy otvárajúce zborovú scénu stvárnili Brynne McLeod (mezzosoprán) a Annina Wachter (soprán), ktorých hlasy v duete farebne výborne ladili. Zbory boli inscenované skôr staticky, jeho okresané obsadenie určil a dielo naštudoval zbormajster Michel Roberge. Dirigent Johannes Klumpp bol precízny v geste, skutočne prítomný a v strehu, pripravený reagovať, pár miest však aj napriek tomu trpelo neporozumením tempa medzi scénou a orchestrom. Ako logický celok medzi sebou boli veľmi dobre prepojené.

Práca s priestorom bola jedným z definujúcich momentov produkcie. Na točni umiestnené bludisko s otváracími stenami, cez ktoré prichádzali a odchádzali jednotlivé postavy, poskytovalo priestor na mnohé „medziriadkové“ významy a celé bolo jednou veľkou metaforou. Na jeho stenách ručne maľované kusy nábytku podnecovali hravosť celého predstavenia – vtipným momentom bolo, keď sa Cherubín vrhol cez jeho jednu stenu, a prerazil maľované okno. Jeden z ansámblov sa odohrával na proscéniu, kam sa postavy preplazili popod zatiahnutú oponu, tiež zaujímavý inotajný moment réžie. Dej sa dokonca posunul až do hľadiska, kde Figaro odspieval celú svoju áriu Aprite un po’quegli occhi.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na