Od tance je třeba umět si i odpočinout

Chelsea Andrejić nastúpila do Baletu Slovenského národného divadla v roku 2011. Za tento čas sa posunula z pozície coryphée až na pozíciu sólistky. Chelsea patrí medzi vyššie tanečnice a jej najväčšou devízou je sila a technická stabilita. Osobne ju vnímam ako jeden z oporných pilierov súboru, a to vďaka jej vyrovnaným výkonom a energii, ktorú dokáže vložiť do každej zo svojich postáv. Spolu s Violou Mariner potvrdzujú, že v divadle neexistuje malá úloha a každé pôsobenie na scéne sa dá naplniť.

Chelsea Andrejić: „Od tanca si treba vedieť aj oddýchnuť“
Predstavujeme tanečníkov Baletu SND

Odkiaľ pochádzaš, Chelsea?

Narodila som sa v austrálskom meste Cairns, región Queensland.

Kde si študovala klasický tanec?

Najprv doma, asi ako každý. V štrnástich som sa presťahovala kvôli štúdiu do Sydney. Potom som ešte dva roky študovala na Kráľovskej akadémii v Londýne.

Aké bolo študovať na tak prestížnych školách?

V Sydney veľmi náročné a atmosféra bola veľmi súťaživá. Z Austrálie pochádza veľmi veľa talentovaných tanečníkov. V Sydney je to hlavne o individuálnej práci. Pedagógovia sa ti naozaj venujú aj na individuálnej báze. Je to výborná škola, ktorá sa na teba zameriava ako na konkrétnu osobu. Londýn bol viac o príprave na podmienky, ktoré sa stanú v tanečnom súbore každodennou realitou. V Londýne sme veľa pracovali aj so sólistami z divadla, mali sme veľa „partneriny“, mám pocit, že to vzdelanie bolo také komplexnejšie.

Do Slovenského národného divadla si nastúpila hneď po štúdiu. Prečo?

Áno, angažmán v Slovenskom národnom divadle som získala hneď po škole. Vtedy bol šéfom Mário Radačovský. Na konkurz k nemu sa chystalo už niekoľko tanečníkov, ktorých som poznala zo školy, a tak som sa aj ja rozhodla skúsiť šťastie.

Koľkých šéfov baletu si zažila?

Konkurz som robila u Radačovského, potom bol šéfom Harapes, po ňom Suchanov/Šoth a teraz Dolinský.

Áno, v balete sa vtedy vedenie dosť striedalo. Aké to bolo pre teba?

Bolo to veľmi zložité obdobie. Pre mňa možno o niečo viac, lebo som bola nová. Harapes bol v divadle málo, nepoznal nás, nevedel, ako tancujeme.  Celé toto obdobie bolo také nestále. Keď nastúpil Suchanov, tak sa to o niečo zlepšilo. Teraz za Dolinského je to fajn. Máme niekoľko úspešných repertoárových titulov. Repertoár je ustálenejší ako celok – dáva zmysel. Máme aj klasické tituly, ale aj súčasné. Chystáme zaujímavé premiéry. Je to veľmi fajn.

Aké boli tvoje prvé pocity z Bratislavy?

Že je tu strašná zima! (smiech) Keď som prišla na konkurz, bol práve koniec januára a strašne mrzlo. Na čo som nebola zvyknutá ani z Anglicka a tobôž nie z domu. Keď som sa sem sťahovala, bolo už leto. Viem, že ma vtedy prekvapilo, že Bratislava je v lete úplne iná, a za tie roky, ktoré tu som, sa aj veľmi zmenila a myslím, že k lepšiemu.

Bol pre teba prechod na Slovensko ťažký?

V určitom zmysle áno, hlavne prvý rok bol veľmi náročný. Našťastie, všetci v súbore vedeli po anglicky a už tu bola anglická „časť“ súboru, takže v tom to bolo ľahšie. Bojovala som s jazykovou bariérou, ale aj v tom sa Bratislava postupne mení. Je tu stále viac a viac ľudí, ktorí hovoria anglicky, a aj veľa cudzincov, ktorí tu žijú. Bratislava sa stáva takou kozmopolitnejšou a to je dobre.

Premýšľaš už aj nad tým, čo budeš robiť, keď skončíš s tancom?

Samozrejme, nad tým treba premýšľať vždy, lebo inak sa človek jedného dňa zobudí a nevie, čo ďalej. Začala som popri práci študovať výživu a potom by som sa chcela venovať aj fyzioterapii. To je však už náročnejšie a treba tomu obetovať veľa času. Mám pocit, že reálne to bude možné, až keď prestanem s tancom.

Práve na to som sa ťa chcela spýtať. Ako sa dá s tvojou vyťaženosťou skĺbiť štúdium?

Ťažko! Teraz som veľmi zamestnaná, máme veľa predstavení, a to aj v nedeľu, čo predtým nebývalo zvykom. Potom máš pocit, že je ten týždeň nekonečný, a na nič iné ako divadlo ti nezostáva čas. Teraz je to o niečo ťažšie aj kvôli kampani, ktorá si vyžaduje veľmi veľa sprievodných akcií. Samozrejme, že sa ich zúčastňujeme, a radi, lebo takto propagujeme našu prácu, ale zároveň nás to popri normálnom fungovaní v divadle trochu vyčerpáva.

Ako hodnotíš prebiehajúcu kampaň?

Samozrejme, že pozitívne. Vyzerá dobre a myslím si, že aj prináša žiadaný efekt. Len sa s nami mohli poradiť o fotkách, ktoré použijú. (smiech) Mne sa ten môj portrét nepáči.

Položím ti otázku, ktorú som zatiaľ asi nikomu nedala. Máš v pláne zostať na Slovensku?

Zatiaľ áno. Pokiaľ budem mať pocit, že sa ďalej posúvam a zlepšujem, tak áno.

A po ukončení kariéry?

To v pláne nemám, lebo by som sa rada vrátila domov, ale nikdy nehovor nikdy. Veci sa vedia rýchlo zmeniť.

Celý súbor, ale aj ty, máte za sebou veľmi úspešnú sezónu.

To máme, a ver mi, že sme z toho sami prekvapení. Vôbec sme to nečakali. Úspech Nižinského bol veľkým prekvapením a predstavenie je skoro stále vypredané. Podobne to je aj so Slovenskými tancami.

A čo náročnejšia Bess?

To je ešte ťažko povedať. Bess sa zatiaľ hrala len dvakrát, ale počula som, že je to pre ľudí dostatočne strhujúce a dynamické predstavenie, ktoré má silu, čiže aj to môžeme považovať za úspech. Samozrejme, že sa z toho veľmi tešíme. Pre nás tanečníkov je najdôležitejšie odovzdať divákom emóciu a prijať aj tú spätnú väzbu od nich. Potom máš ten pocit, že to, čo robíš, má zmysel. Najhoršie je ísť tancovať pred poloprázdne hľadisko.

Ako sa ti skúšal Nižinský?

Ten proces bol veľmi stresujúci hlavne pre Daniela Andradeho. Nižinský bol jeho prvým celovečerným baletom. Chcel, aby výsledok naozaj zodpovedal jeho životu, čo samozrejme obsahovalo veľké množstvo informácií, ktoré sa pokúšal do choreografie a celej výstavby vložiť, a to ho stresovalo. Ja osobne som sa veľmi tešila, že zo súboru, ktorý dostal k dispozícii, vyťažil maximum a každý mal šancu sa tanečne predviesť, čo je super. Nižinský je predstavenie, ktoré je obľúbené aj u nás tanečníkov, lebo „fičí“, nemáme tam žiadne prestoje.

Počula som, že ho vlastne nikto z vás poriadne nevidel, lebo v ňom všetci tancujete.

(smiech) To je pravda, ale myslím, že už každý ho videl na zázname! V tomto je Nižinský trocha problematický, lebo keď sa niekto zraní, tak ho nemá kto nahradiť. Našťastie nám túto sezónu pribudli posily, aj dnes nastúpili dvaja noví tanečníci z Ruska, tak sa to určite zlepší.

Aké bolo skúšať s Natáliou Horečnou?

Pre mňa to bola skvelá skúsenosť. Samozrejme, že som šťastná za postavu panej Temnoty, ale ak mám hodnotiť celý proces, tak Natália je veľká profesionálka, ktorá bola pripravená, vedela, čo chce, a zároveň nás dokázala skvele motivovať. Ona je ten typ choreografky, ktorá svojich tanečníkov neuveriteľne podporuje, tancuje s tebou a doslova nadšene kričí: „Poď do toho! Máš to!“ A podobne.

Slovenské tance sú tvojím obľúbeným titulom?

Určite áno, lebo je to prvý súčasnejší kus po XY rokoch, a mám pocit, že pre celý súbor je to hodnotná skúsenosť. Pre mňa je dôležité, že sa vždy mám možnosť ponoriť do postavy, ale aj do tanca hlbšie a interpretácia je na mne. Nič nie je vyslovene „nalinkované“, čo mne veľmi vyhovuje.

Dá sa teda povedať, že inklinuješ viac k modernému tancu?

Postupom času áno, mám ten pocit. Začínam sa v súčasnom tanci cítiť stále lepšie. Keď som skončila školu a nastúpila do Slovenského národného divadla, bola som zo školy nastavená na klasiku, klasiku a len klasiku, ale už sa to mení a možno aj do budúcnosti by som chcela skúsiť pôsobenie v modernom súbore. S touto myšlienkou sa len tak… pohrávam.

Spomínala si akcie, ktoré súvisia s kampaňou Zaži skutočnú vášeň. O aké akcie ide?

Naposledy sme účinkovali na módnej prehliadke. Bola to Fashion show Marcela Holubca, ktorá bola veľmi pôsobivá, ale aj náročná a vyčerpávajúca. My nie sme zvyknutí čakať a nič nerobiť, mať prestoje.

V čom bol problém?

Nešlo vyslovene o problém, skôr o to, že na podobné záležitosti nie sme zvyknutí. Ja som vstávala ešte skôr, než keď idem na tréning, a skončila som asi o štvrtej poobede. Zároveň na takýchto akciách treba vysvetľovať veci, ktoré sú pre nás tanečníkov samozrejmosťou, a to dokáže byť únavné.

Vieš uviesť príklad?

No napríklad sme museli vysvetľovať, že podlaha je klzká, a preto na nej nemôžeme „točiť“. Zároveň boli šaty veľmi objemné a dlhé, a tak neboli veľmi vhodné pre „skutočný“ tanec, alebo keď sme sa ich spýtali, čo máme robiť, povedali nám, že tancovať. My sme pritom tanečníci, a nie choreografi. (smiech) Na druhej strane je ich prístup pochopiteľný a pre nás to bola škola komunikácie s ľuďmi, ktorí nie sú súčasťou tanečného sveta. Dopadlo to dobre a výsledok bol krásny, a to je dôležité.

Naspäť k tancu. Špeciálne na tvojom tanci je veľmi vidieť posun dopredu. Na javisku pôsobíš silnejšie, energickejšie, podávaš spoľahlivé výkony. Je to len o skúsenostiach?

Áno, aj. Začala som sa venovať aj iným pohybovým štýlom a rôznym cvičeniam, čo vždy pomôže. Každý tanečník si musí nájsť nejakú fyzickú nadstavbu, pri ktorej sa aj zregeneruje a ktorá mu aj pomôže vo vnímaní jeho tela. Ja sa venujem gyrotonicu. Na druhej strane je to aj o sebadôvere. Do Slovenského národného divadla som nastúpila hneď po škole a trvalo mi, než som si začala veriť, než som sa naučila zvládať trému. Mám pocit, že vďaka skúsenostiam som sa zocelila, mám pevnejšie nervy a nenechám sa tak ľahko vykoľajiť.

Práca tanečníka je náročná. Ako relaxuješ?

Keď mám čas, veľmi rada čítam. Vlastne čítam pomerne veľa. Mám rada mysteriózne romány, ale aj biografie. Pozerám seriály, asi ako každý, ale rada trávim čas aj s kamarátmi. Najmä s tými, ktorí nemajú nič spoločné s tancom. Tanec je veľkou súčasťou môjho života, je to moja vášeň, ale stále je to práca a od tej si treba aj oddýchnuť. Preto sa vždy teším na štúdium, lebo je dôležité mať v živote niečo iné. Je príjemné, keď môžeš prepnúť mozog a robiť chvíľu niečo iné.

Chelsea, ďakujem ti za rozhovor a prajem ti veľa úspechov do novej sezóny.

Ďakujem veľmi pekne a uvidíme sa na Giselle.

www.snd.sk