Pavel Černoch jako Lenskij při debutu ve Vídni. A jako bonus velký rozhovor s ním

Eugen Onegin s Pavlom Černochom vo viedenskej Staatsoper

Zatiaľ čo podľa libreta sa úvodný obraz odohráva v období žatvy, na scéne vytvorenej Katrin Hoffmann práve vtedy sneží. Nikto nepochybuje, že Sibír je veľmi chladná oblasť, avšak v lete bývajú teploty nad 20 stupňov aj tam. V tejto produkcii však sneh padá takmer neustále, teda aj v lete. Sneží v piatich zo siedmich obrazov.

Tatianina spáľňa je poskladaná z veľkých ľadových kvádrov a Tatiana svoj list Oneginovi píše na stolíku vytvorenom z ľadu. Dominantou scény počas banketu zorganizovaného Lenským je opäť ľadový pult, na ktorom sa sporadicky aj tancuje. Scéna je minimalistická, akýkoľvek nábytok je len simulovaný menšími alebo väčšími kockami ľadu. Jedna z recenzií preto v tejto súvislosti výstižne napísala, že sponzorom produkcie by kľudne mohla byť aj spoločnosť Smirnoff.

Napriek minimalistickému poňatiu a takmer žiadnym rekvizitám však scéna paradoxne vôbec nepôsobí prázdnym dojmom. Je zaplnená postavami ľudí stojacich na mieste bez pohybu, alebo naopak pohybujúcich sa v presne nacvičených a dobre vystavaných choreografiách. Žiadna z nich pritom nepôsobila nepatrične alebo samoúčelne.

Keďže ľadové kulisy, padajúci sneh a podlaha sú bielo-sivej farby a pozadie je čierne, jedinými skutočne farebnými prvkami inscenácie sú postavy pohybujúce sa na scéne a ich kostýmy. S farbou kostýmov a svietením sa tvorcovia vyhrali až do úplnej dokonalosti, pretože celková vytvorená farebná škála pôsobila vo výslednom efekte veľmi elegantne a zladene. Málokedy sa podarí scénu zaplniť s takým citom pre vyváženosť farieb a vyváženosť pomeru medzi zaplneným a prázdnym priestorom.

Réžia poskytuje účinkujúcim dostatočný priestor na vykreslenie psychológie postáv. Predkladá obrazy plné emócií a hlavne v masových scénach je cítiť, že režisér má aj filmárske oko.

„Pri príprave mojej produkcie nebolo pre mňa až tak podstatné, že príbeh sa odohráva v Rusku. Rovnaký by sa mohol udiať v Tokiu alebo v Berlíne. Človek ako Onegin, teda niekto, kto je skoncentrovaný len na životné pôžitky, na hedonizmus, niekto, kto sa nechce nikde usadiť, nechce vyrásť, a snaží sa len naháňať jeden zážitok za druhým, neakceptuje žiaden vzťah a namiesto toho chce udržiavať všetky svoje možnosti otvorené, takýto človek môže žiť kdekoľvek medzi nami. A bude tak žiť až dovtedy, kým zistí, že láska mu už definitívne ušla a jeho život je prázdny, nezmyselný a bez priateľov. Čo potom, keď sa mladosť skončí? Kedy sa konečne odhodlá niekomu sa natrvalo zaviazať? Čo ak má rád svojho najlepšieho priateľa viac, než dovoľujú spoločenské normy? Čo ak mu život ušiel cez prsty počas toho, ako sa on hnal od jednoho večierka k druhému? Čo ak zistí, že už je na všetko príliš neskoro? To sú všetko otázky, ktoré si kladie Čajkovskij a ktoré som sa na javisku snažil inscenovať,“ hovorí k svojej produkcii režisér Falk Richter.

Pod taktovkou francúzskeho dirigenta Louisa Langréeho (ktorý vo Viedni v nedeľu debutoval tiež) orchester v nedeľu podal relatívne slušný výkon (s drobnými problémami v sekcii plechových nástrojov a občasným nesúladom so zboristami). Černochovými partnermi na javisku boli Olga Bezsmertna ako Tatiana, Mariusz Kwiecień ako Onegin, Margarita Gritskova ako Olga a Ferruccio Furlanetto ako Gremin. Tento text nemá byť recenziou, ale priblížením predstavenia, v ktorom Pavel Černoch debutuje. Nebudem preto účinkujúcich hodnotiť nad rámec konštatovania, že každý zo spomenutých štyroch protagonistov spieval s veľkým citom a technicky bezpečne a výborní boli všetci aj po stránke hereckej.

Nemôžem sa však nezmieniť aspoň o spevácky dokonalej Tatiane v podaní ukrajinskej speváčky Olgy Bezsmertnej, ktorá viackrát predviedla perfektne zvládnuté veľmi efektné prechody z forte do piana a naspäť do forte, a to aj počas držaných dlhých tónov. Verím, že nielen vo mne zanechala veľmi silný dojem.

Pavel Černoch po árii Kuda, kuda zožal svoj prvý skutočne veľký potlesk (s výkrikmi bravo) a táto ária sa stala vyvrcholením jeho nedeľného účinkovania. Keď som sa ho však pýtal, či si takýto moment dokáže vôbec užiť, alebo je debut vždy skôr stresovou záležitosťou, nevedel mi celkom jednoznačne odpovedať.

Viedenský Eugen Onegin je produkciou s kvalitnou réžiou a vysoko premyslenou prácou s farbami. Zároveň je dobrou názornou ukážkou toho, ako pojem minimalistická scéna nemusí byť vôbec totožný s pojmom prázdna scéna. A Pavel Černoch si na svoj debut v tejto pekne urobenej inscenácii podľa mňa ani nemohol želať lepšiu spevácku zostavu než tú, v ktorej sa v nedeľu večer ocitol na javisku.

Piotr Iľjič Čajkovskij:
Eugen Onegin
Dirigent: Louis Langrée
Réžia: Falk Richter
Scéna: Katrin Hoffmann
Kostýmy: Martin Kraemer
Choreografia: Joanna Dudley
Svetlá: Carsten Sander
Orchester Wiener Staatsoper
Premiéra 7. marca 2009 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 25. 2. 2018)

Tatjana – Olga Bezsmertna
Eugen Onegin – Mariusz Kwiecień
Lenski – Pavel Černoch
Fürst Gremin – Ferruccio Furlanetto
Larina – Stephanie Houtzeel
Olga – Margarita Gritskova
Filipjewna – Zoryana Kushpler
Ein Hauptmann – Igor Onishchenko
Saretzki – Igor Onishchenko
Triquet – Pavel Kolgatin

www.wiener-staatsoper.at

***
Prvé číslo Opery Plus, ktoré vyšlo v septembri 2009, prinieslo rozhovor práve s českým tenoristom Pavlom Černochom. Tento týždeň sme sa s Pavlom stretli v kaviarni neďaleko Viedenskej štátnej opery, kam som priniesol kópiu rozhovoru, aby som mu ju po rokoch ukázal. Bola v ňom aj nasledovná otázka: „Když ve Vídni stojíte u jistě i pro vás magické budovy Staatsoper, jaké pocity máte? Prošla vám třeba hlavou konkrétní role, kterou byste si tam rád někdy zazpíval? Jak vůbec šanci, že k tomu někdy dojde, hodnotíte?“ A odpoveď: „Nehodnotím ji. Já o takových věcech moc nepřemýšlím. Jediná věc, která mě vždycky napadá, když kolem toho domu jedu, je, že kdyby k tomu mělo někdy dojít, tak doufám, že na to budu dostatečně připravený.“

Spomínate si na ten rozhovor?

Myslím, že si ten rozhovor viac-menej pamätám, dokonca aj tú citovanú otázku a odpoveď o prípadnom debute vo Viedni. Ale je to už strašne dávno. Tie úvahy boli vtedy vyslovené v úplne inom kontexte. Ja som predsa nemohol tušiť, že to potrvá desať rokov.

Celých desať rokov ešte neprešlo…

Ale mohlo to trvať dokonca aj dlhšie. Ja som totiž žiadnu zmluvu od súčasného vedenia viedenskej opery nedostal a zrejme by som ani v budúcnosti nedostal. Moja nová zmluva, ktorá už je podpísaná, je v skutočnosti uzatvorená už s novým vedením, ktoré nastupuje od septembra 2020. Hneď po jeho nástupe budem robiť zahajovaciu produkciu s Plácidom Domingom – Adorna v Simonovi Boccanegrovi – a potom aj hneď ďalšiu s Andrisom Nelsonsom – Sergeja v Lady Macbeth z Mcenského okresu. Takže môj dlho odkladaný debut sa mal uskutočniť až po nástupe nového riaditeľa, a to, že tu už teraz zaskakujem, už ako niečo výnimočné vlastne nepociťujem. Ale v zmysle toho, čo som pred mnohými rokmi odpovedal, som aj rád, že som pripravený.

K tomu, že ste pripravený, možno spomenúť aj skutočnosť, že ste boli prvým Čechom, ktorému Rusi dovolili spievať postavu Lenského v Boľšom teatri…

A poslednú produkciu Onegina som zas robil s Annou Netrebko. Prebiehalo to v parížskej Bastille, kde je obrovská sála, naozaj úžasný priestor. Tak myslím, že už bolo načase zaspievať si Lenského aj vo Viedni.

Vy ste sa nejako nezhodli s Dominiqom Meyerom?

Ja neviem, ja ho nepoznám a nikdy som sa nedozvedel, prečo ma vlastne vyblokoval. Spievam v Mníchove, Paríži, Zurichu, Moskve, v La Scale. Kontrakty mám uzatvorené aj s Metropolitnou operou a aj s Covent Garden. Viedeň bola jediné mesto, kde mi zmluvu nedali.

Vašou métou bolo dobyť štyri najprestížnejšie operné domy: La Scalu, Metropolitnú operu, Covent Garden a Viedenskú štátnu operu. Teraz práve „padla“ Viedeň. Vie si človek takúto významnú udalosť vôbec ešte užiť, alebo je to skôr napätie, stres z toho, ako debut dopadne, a príliš veľká zodpovednosť?

Na moje prekvapenie moje pocity sú skôr úplne neutrálne. Ja to nepociťujem až tak silno. Predsa len tou métou možno najvýznamnejšou, minimálne určite z hľadiska svetovej publicity, je Metropolitná opera, takže ten veľký stres bude zrejme asi až tam. Mám tam zmluvu na Borisa v Káti Kabanovej. Viedeň je pre mňa len šťastným uzatvorením tejto silnej štvorky.

Ale vy ten váš viedenský debut podceňujete. Viedeň je jediné mesto na svete (čiastočne možno ešte aj Miláno), ktoré svojou operou doslova žije. New York nesleduje to, čo sa deje v Metropolitnej opere. Operní fanúšikovia síce Met navštevujú, ale mesto ako také opera vôbec nezaujíma. Londýn je na tom rovnako. Nikde inde neplatí to, čo vo Viedni, že ľudia operou žijú, diskutujú o nej, je predmetom politických debát v parlamente, satiry v televízii, článkov v novinách či debát v kaviarni. Výmena riaditeľa bola rakúskou celospoločenskou udalosťou. Nikde vo svete nehrajú v opernom dome viac ako 50 rôznych titulov ročne.

Ja to nepodceňujem. Mne samozrejme bolo nepríjemné, že som nemal vo Viedni kontrakt. Ale ja sa nepôjdem niekam ponúkať a rozposielať listy a podobne. Myslím, že ma niekoľkokrát volali na predspievanie, ale ja nerobím ani to. Ja takto nepostupujem ani vo svojom podnikaní. V živote som neposielal nejaké listy, v zmysle – „Dobrý deň, máme tu agentúru, ktorá robí kongresy, robíme to 20 rokov a radi by sme u vás mali prezentáciu a ponúkli vám naše služby…“ Alebo čokoľvek podobné. Nikdy. A rovnaký prístup mám aj pri opere.

A druhá vec je, že je samozrejme veľký rozdiel v tom, či máte kontrakt, alebo či robíte záskok. Mne vo Viedni nechceli dať kontrakt, ale na záskok ma volali už niekoľkokrát. Jeden mal byť napríklad vo Veci Makropulos, avšak to bolo len dva dni pred premiérou, tak som ho odmietol. Inokedy ma zase volali v čase, keď už som mal dohodnuté vystúpenia inde.

Ale ja s vami súhlasím v tom, že Viedeň je istým spôsobom výnimočná. To, čo sa mi páči a pripadá mi to až úplne neuveriteľné, je, že tu má spevák toľko fanúšikov. Oni si už v priebehu skúšok zistia na fermane, kedy skúšate, a čakajú na vás na vrátnici s nejakými fotkami. Ja som pred dvomi rokmi robil v Bregenzi na festivale Hamleta, bol z toho priamy prenos, vyšlo to na DVD, takže malo to celkom dobrú propagáciu. Takto som sa v Rakúsku dostal do povedomia operných fanúšikov a bolo milé, že teraz, keď som sem prišiel, hneď prvý deň pred prvou skúškou stáli viacerí z nich s fotkami a čakali, kedy vyjdem von z budovy. Týmto spôsobom je Viedeň určite sympatická.

Přečtěte si takéVillazón odřekl ve Vídni Lenského. Nahradí ho ve všech představeních Pavel Černoch

Čo hovoríte na tunajšiu produkciu Onegina? Koľko ste mali času na zosúladenie sa s kolegami?

Prišiel som v stredu večer, mal som skúšku, ale ostatní tu vtedy ešte neboli. Vo štvrtok na skúšku prišla Oľga, ale neprišiel Onegin. Až v piatok, keď sme mali skúšku s klavírom, sme už konečne boli všetci. Ja som tú produkciu predtým nevidel, avšak viem, že to nie je robené vyslovene klasicky. Aj keď ja musím povedať, že mne je určite celkom jedno, či je réžia moderná, alebo klasická, ja v tomto väčšinou nemávam preferenciu. Pre mňa je podstatné, aby to dávalo zmysel a aby to nebolo samoúčelné, čo sa bohužiaľ častokrát deje. A taktiež je rozdiel, či je réžia moderná, alebo módna. Tie módne zväčša bývajú dosť zlé. A tie moderné – ako ktorá. Ja som zažil veľa výborných moderných réžií napríklad od Tcherniakova alebo Warlikovského. V tomto konkrétnom prípade mi viacero ľudí povedalo, že táto inscenácia je naozaj celkom pekne urobená.

Pred nedávnom ste agentúru Zemsky/Green, ktorá vás dlhodobo zastupovala, nahradili agentúrou Askonas Holt, len preto, aby ste sa po niekoľkých mesiacoch vrátili naspäť k Zemsky/Green. Aké sú dôvody takýchto turbulencií?

To bola taká odbočka. Je to podobné ako v manželstve, kde tiež niekedy bývajú takéto krátke úlety k inému partnerovi. A tomu manželstvu to niekedy prospeje a niekedy neprospeje. Ja som na 5 mesiacov od agentúry Zemsky/Green odišiel a zase som sa k nim vrátil a myslím, že nám to obom prospelo.

Každá agentúra svet opery vníma predovšetkým ako biznis, ktorý je rámcovaný konkrétnymi ekonomickými a právnymi vzťahmi. Vy ste nielen umelec, ale sám aj podnikáte. Vám by takýto štýl myslenia tiež nemusel byť úplne vzdialený. Nemáte potom ambíciu do toho tým agentúram hovoriť?

Tak po prvé, ja agentúram do toho vôbec nevstupujem. Nechávam to na nich. Zmluvy väčšinou nečítam, pretože ich nepodpisujem. Podpisuje ich agent. Moja parketa je niekde inde – ja vstupujem do diskusie so svojím agentom. On mi napíše, že aké sú možnosti a aké ponuky. V akom termíne sú skúšky a koľko je tam predstavení. Aký je tam režisér, aký dirigent, aký je honorár. Čo všetko je súčasťou honoráru a čo všetko je v tom zaplatené. Aký je tam problém, aká je tam prípadne výhoda. A ja len odpovedám áno, alebo nie. Ja ani nemám možnosť do toho aktívnejšie vstupovať, to sú štandardné zmluvy, ktoré operné domy majú, a oni ich podľa toho, ako si to vy želáte, nezmenia. Iba raz sa mi podarilo presadiť si v jednej zmluve, že nebudem nahý na javisku. Urobili mi vtedy dodatok o tom, že budem mať rúško. Takže v tejto časti transakcií svoj podnikateľský pohľad nemám veľký priestor uplatňovať.

Výhoda môjho podnikania sa však prejavuje v niečom inom. Popri speváckom svete mám ešte paralelnú existenciu, druhý príjem, a tým pádom som slobodnejší v odmietaní produkcií, ktoré nechcem robiť. Ak ste na tej práci absolútne finančne závislý a máte manželku, tri deti, alebo milenku, tak sa samozrejme musíte inak oháňať, než keď ste slobodný, nemáte ani hypotéku, ani milenku, a máte relatívne bohatých rodičov a dobré zázemie. A ešte k tomu veľmi solidný vedľajší príjem, ktorý vám pokryje všetky životné náklady. Ste oveľa, oveľa slobodnejší vo svojom rozhodovaní.

Avšak človek, ktorý riadi firmu, musí uvažovať pragmaticky, vedieť sa rýchlo rozhodovať, vedieť vyjednávať. Mal by byť líder. Skôr udávač trendu než nasledovník trendov. Toto všetko sú veci, ktoré napríklad vy potom môžete prenášať aj do sveta opery. Nepociťujete, že by ste mali povedzme o niečo iný štýl myslenia, než majú ostatní vaši kolegovia, ktorí nepodnikajú?

Nič z toho, čo ste spomenuli, vám nepomôže, ak nemáte ten produkt samotný – kvalitný spev… Samozrejme, že produkt musí byť aj pekne zabalený a dobre odprezentovaný a mať rozumnú stratégiu. Ja rozumiem tomu, o čom hovoríte. Ale aj z marketingového hľadiska, najpodstatnejšie vždy je, aký máte produkt. Tým produktom je v tomto prípade spevák. Je zaujímavý? Má nejakú charizmu? Dokáže osloviť ľudí a vyvolať v nich emóciu? Ak jedna z tých vecí nefunguje – teda buď ten marketing, alebo manager, alebo ten produkt sám o sebe nie je dobrý, tak sa nedostaví ani výsledok. Osvedčil sa mi aj v podnikaní aj v opere taký prístup, kedy je potrebné postupne neustále zdokonalovať svoj produkt a byť predvídateľný pre operný dom, nerobiť žiadne také veci, ktoré by ich mohli zaskočiť, a odviesť výkon, ktorý očakávajú. A to je to, čo nakoniec aj tak najviac zaváži.

Tu by som s vami polemizoval. Je predsa veľa dobrých spevákov, ktorí odvedú poctivý výkon, a mnohí z nich majú aj dobrých agentov. Prečo sa potom presadia iba niektorí?

Nemyslím si, že je dobrých spevákov až tak veľa.

Poviem vám príklad. Robil som pred niekoľkými rokmi rozhovor s relatívne významným tenoristom, ktorý dobre poznal situáciu v Berlíne. Tvrdil mi, že najlepším a najkvalitnejším dirigentom v tomto meste je Donald Runnicles. Práve vďaka poctivému prístupu k veci a neustálemu zdokonaľovaniu úplných detailov vo svojich naštudovaniach. Napriek tomu sa ale nemôže presadiť, pretože všetkú moc, všetky peniaze, vplyv v hudobnom svete Berlína, veľkých sponzorov a PR má v rukách Daniel Barenboim…

V poriadku, uznávam, že nestačí, že je niekto dobrý. Za Barenboimom sú inštitúcie, respektíve on sám už je inštitúcia. Má moc. Ale práve preto mám svojho Alana Greena. Ja som podnikateľsky uvažujúci človek a oslovil ma najpodnikateľskejšie uvažujúci agent na svete, takže sme sa stretli ako tím, ktorý premýšľa a myslí strategicky, premýšľa dopredu, domýšla dôsledky svojich rozhodnutí, vyberá už dopredu, ktoré projekty sú podstatné a ktoré nie sú podstatné. Áno, je to tak. A toto vôbec nie je ľahké, lebo jeden projekt sa môže javiť jednoznačne ako významný, ale druhý zas môže byť oveľa dôležitejší pre budúcnosť. A toto všetko Alan Green vie robiť a je tým aj známy. Neviem, či je to tak, ako ste povedali, že je spústa dobrých agentov a dobrých spevákov. Aj jedných aj druhých je málo.

Spevák teda musí mať za sebou aj nejakého Alana Greena. A ak ho má, potom už to stačí?

Ak sa to potom spojí na oboch frontoch aj s tým poctivým prístupom, tak potom podľa mňa už áno. Viete, public relations v opere samozrejme funguje, a nie je to samozrejme len prípad Barenboim, sú aj mnohé spevácke hviezdy, ktoré sú doslova vyrobené cez PR. Ale to sú väčšinou ľudia, ktorí strašne túžia po popularite, chcú, aby ich poznali ešte aj na benzínovej pumpe, a robia pre to maximum, aby to tak bolo. A veľmi ctižiadostivo si za tým idú. A toto nie je niečo, po čom by som ja túžil. Sú príkladom toho, čoho ja by som sa nechcel dožiť. Ale oni sú iné povahy, majú iné myslenie. A majú teda to, čo si priali, a sú s tým spokojní.

Je však veľký omyl myslieť si, že musíte byť slávny na to, aby ste boli obsadzovaní. Tu nie sme v Hollywoode. Môžete byť výborný operný spevák, ktorý bude spievať vo všetkých veľkých operných domoch, a nepotrebujete k tomu vôbec žiadne PR. Takíto speváci sú, a sú aj neustále obsadzovaní, častokrát v tých najlepších produkciách, a to aj napriek tomu, že široká verejnosť, ktorá sa nezaujíma o operu, ich vôbec nepozná. Ja nepotrebujem byť na Facebooku, ukazovať, čo som raňajkoval a kde som práve teraz. To by síce tiež možno niektorých operných fanúšikov zaujímalo, ale určite v oveľa menšej miere než u tých populárnych hviezd.

Dlho som sa vyhýbal aj rozhovorom s novinármi. Väčšinu mojich rozhovorov som dal len teraz v poslednom roku, roku a pol. Predtým sa mi do toho moc nechcelo. Ale nakoniec ma veľmi ovplyvnil práve jeden rozhovor so svetoznámou herečkou, paradoxne práve hollywoodskou, ktorý som videl niekde v televízii. Ona vtedy povedala: „Som hviezda, a k tomu, aby som ňou bola, patrí aj PR okolo mňa, je to súčasť mojej práce. A patria k tomu aj moje blondavé vlasy, moje prsia a moje herecké umenie. Bez zapojenia všetkých týchto atribútov by som nikdy nemohla byť v Hollywoode hviezdou.“ Takže som prijal, že vystupovanie v médiách je vlastne súčasťou mojej práce, a pochopil som, že snažiť sa tomu úplne vyhnúť nie je príliš rozumné. Ale znovu opakujem, opera nie je Hollywood, tu sa dá urobiť vynikajúca spevácka kariéra aj bez toho, aby vás poznala široká verejnosť. Tá operná vás však samozrejme poznať musí.

Sedí tu s nami aj váš hlasový kouč. Vy spolu spolupracujete už 20 rokov, ak sa nemýlim…

Ja som mal v úplných počiatkoch svojej speváckej kariéry veľmi veľa zlých hlasových koučov. Dostali ma až do štádia, kedy som vo svojich 25 rokoch nebol schopný zaspievať ani kvintu. Potom som si našiel tohoto pána profesora a už som u neho zostal. Pracujeme spolu v podstate neustále. Treba si uvedomiť, že máte iné svalstvo, keď máte 25 rokov, a iné, keď máte 45 rokov. V každom veku je hlasový aparát rozdielny a svaly rôzne ochabujú. Preto toľko spevákov po štyridsiatke začne mať problémy. Prestanú mať volumen, ich hlas neznie mlado a niekedy aj úplne odíde.

S každou novou rolou prichádza nová výzva, musíte sa prispôsobovať všetkému, čo je s tým spojené, čo je to za rolu. Ja som prešiel od Donizzettiho cez Verdiho a posúvam sa k Šostakovičovi a možno za 6 – 7 rokov to bude Wagner. A to sú všetko nielen úplne iné veci po spevácej stránke, ale aj iný štýl hudby, iný typ orchestra, iná intenzita orchestra. Tak aj spievať to musíte vždy inak. A na to treba byť pripravený.

Váš pedagóg s vami chodí na predstavenia?

Na každé predstavenie nie, ale vždy na jedno z každého nového projektu. Na každej novej veci sedí medzi divákmi a následne mi dáva spätnú väzbu. A potom je tam ešte môj agent, ale ten chodí väčšinou na generálku.

Ale agent vám asi neporadí, ako spievať…

No ale keď on ma predáva ako „tovar“, tak ma musí vidieť v tej úlohe, aby vedel, čo predáva. A vie mi dať aj spätnú väzbu, napríklad, že mám niečo odstrániť, ale samozrejme nepovie mi už, ako to urobiť, na to mám kouča. Agent ma musí vidieť aj preto, aby za mňa mohol veľmi vierohodne bojovať a povedať, že za mňa ručí. Ale mal som aj agentúru, zhodou okolností práve tu vo Viedni, a tá ma rok nevidela. Pýtal som sa tej pani, že ako ma chce predávať, keď nevie, ako spievam? „Ale veď ja ťa poznám, viem, ako spievaš,“ povedala mi. „Ale počula si ma naposledy v roku 2007, a teraz bude 2009,“ bránil som sa. Samozrejme, prestal som s ňou spolupracovať.

Naše stretnutie sme začali prvým číslom Opery Plus a rozhovorom s vami, ktorý bol v ňom. Napadá vás niečo na záver, čím ho ukončíme?

Veľa sme tu dnes hovorili o Viedni a jej obyvateľoch. Ja mám Viedeň veľmi rád a preto som si tu v roku 2008 kúpil byt. Nachádza sa dokonca relatívne neďaleko od budovy Opery. Prial som si už vtedy tu bývať, žiť a spievať. No ale vidíte, človek mieni, a pán Boh mení.

Teraz sa to vaše prianie už môže začať postupne napĺňať. Neskôr, než ste si priali, ale predsa.

Uvidíme…

Ďakujem za rozhovor!

VIZITKA
Brněnský rodák Pavel Černoch (1974) absolvoval v poslední době řadu významných debutů a stal se jedním z nejvyhledávanějších tenoristů své generace.

Pavel Černoch je absolventem brněnské JAMU oboru hudební management. Svůj vztah k hudbě si uvědomoval již od dětství a to v Brněnském dětském sboru Kantiléna. Operní zpěv později studoval soukromě u italského mistra Paola De Napoli ve Florencii, který je doposud jeho mentorem. Svůj jevištní debut absolvoval v Mozartově Kouzelné flétně na scéně brněnské Janáčkovy opery. Poté následovala jeho první angažmá v operních domech ve Vídni, Štýrském Hradci, Rize, Seville, Düsseldorfu, Varšavě a v Praze. 

Po úspěšném debutu v roce 2009 v Bavorské státní opeře v Mnichově jako Števa v Její pastorkyni se stal stálým hostem na scénách nejvýznamnějších operních domů, jako jsou m.j.: Teatro alla Scala Milano, Opera San Carlo Neapol, Státní opera v Berlíně, Německá opera v Berlíně, Státní opera v Hamburgu, Opera Stuttgart, Opera Zürich, Théatre La Monnaie Brusel, Opéra de Bastille Paris, Opéra de Lyon, Teatro Real Madrid, Bolschoi Theater v Moskvě, Finská národní opera Helsinki stejně tak jako Operní festival v Glyndebourne, a to s rolemi italského, francouzského, ruského i českého repertoáru: Alfredo (La Traviata), Gabriele Adorno (Simon Boccanegra), Rodolfo (La boheme), Pinkerton (Madama Butterfly), Faust (Gounod a Berlioz), Lenski (Evžen Oněgin), Vaudémont (Iolante), Lykow (Carská nevěsta), Števa (Jenůfa), Boris (Káťa Kabanová), Princ (Rusalka) a Jeník (Prodaná nevěsta).

V sezoně 2014/15 byl Pavel Černoch vysoce ceněn jak odbornou kritikou, tak i publikem v nových rolích jako Albert Gregor (Věc Makropulos) v Mnichově, Laca (Jenůfa) v Opeře ve Stuttgartu a jako Don José na festivalu v Glyndeborune. Představil se opět pařížskému publiku v roli Prince v Dvořákově Rusalce v Opeře Bastille a jako Pinkerton (Madama Butterfly) v Opeře v Kolíně nad Rýnem. Absolvoval i svůj debut v USA, a to s Bostonskými symfoniky pod taktovkou Andrise Nelsonse. V letošní sezóně se poprvé představil jako Don Carlos v Hamburské státní opeře a vystoupil na festivalu BBC Proms v Londýně opět pod vedením Andrise Nelsonse.

Budoucí angažmá vedou mj. na Bregenský festival, do Mnichova, Paříže, Amsterdamu, Hamburku, Toronta a nově i do Královské opery v Londýně či Metropolitní opery v New Yorku v rolích Don Carlos, Don Jose, Hamlet (Franco Faccio) Vladimir (Princ Igor), Lenski, Boris (Káťa Kabanová), Števa a Laca (Jenůfa).

Tenorista Pavel Černoch rovněž pravidelně vystupuje na koncertních jevištích, kam je zván renomovanými orchestry a festivaly, doposud spolupracoval m.j. s Birmingham Symphony Orchestra, Boston Philharmonic Orchestra, Orchestr Tonhalle Curych, s Ruským národním orchestrem, festivaly v Bergenu, Verbier a Glyndebourne. Spolupracoval s řadou uznávaných dirigentů, jako jsou mj. Daniel Barenboim, Kirill Petrenko, Simon Rattle, Andris Nelsons, John Eliot Gardiner, Charles Dutoit, Gennady Rozhdestvensky, Vassily Sinaisky, Jiří Bělohlávek, Tomáš Hanus, Jakub Hrůša a Jaroslav Kyzlink.

(Zdroj: www.pavelcernoch.cz)

www.pavelcernoch.cz