Pavel Černoch jako Lenskij při debutu ve Vídni. A jako bonus velký rozhovor s ním

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

***
Prvé číslo Opery Plus, ktoré vyšlo v septembri 2009, prinieslo rozhovor práve s českým tenoristom Pavlom Černochom. Tento týždeň sme sa s Pavlom stretli v kaviarni neďaleko Viedenskej štátnej opery, kam som priniesol kópiu rozhovoru, aby som mu ju po rokoch ukázal. Bola v ňom aj nasledovná otázka: „Když ve Vídni stojíte u jistě i pro vás magické budovy Staatsoper, jaké pocity máte? Prošla vám třeba hlavou konkrétní role, kterou byste si tam rád někdy zazpíval? Jak vůbec šanci, že k tomu někdy dojde, hodnotíte?“ A odpoveď: „Nehodnotím ji. Já o takových věcech moc nepřemýšlím. Jediná věc, která mě vždycky napadá, když kolem toho domu jedu, je, že kdyby k tomu mělo někdy dojít, tak doufám, že na to budu dostatečně připravený.“

Pavel Černoch (zdroj pavelcernoch.cz / foto Petr Kurečka)

Spomínate si na ten rozhovor?

Myslím, že si ten rozhovor viac-menej pamätám, dokonca aj tú citovanú otázku a odpoveď o prípadnom debute vo Viedni. Ale je to už strašne dávno. Tie úvahy boli vtedy vyslovené v úplne inom kontexte. Ja som predsa nemohol tušiť, že to potrvá desať rokov.

Celých desať rokov ešte neprešlo…

Ale mohlo to trvať dokonca aj dlhšie. Ja som totiž žiadnu zmluvu od súčasného vedenia viedenskej opery nedostal a zrejme by som ani v budúcnosti nedostal. Moja nová zmluva, ktorá už je podpísaná, je v skutočnosti uzatvorená už s novým vedením, ktoré nastupuje od septembra 2020. Hneď po jeho nástupe budem robiť zahajovaciu produkciu s Plácidom Domingom – Adorna v Simonovi Boccanegrovi – a potom aj hneď ďalšiu s Andrisom Nelsonsom – Sergeja v Lady Macbeth z Mcenského okresu. Takže môj dlho odkladaný debut sa mal uskutočniť až po nástupe nového riaditeľa, a to, že tu už teraz zaskakujem, už ako niečo výnimočné vlastne nepociťujem. Ale v zmysle toho, čo som pred mnohými rokmi odpovedal, som aj rád, že som pripravený.

K tomu, že ste pripravený, možno spomenúť aj skutočnosť, že ste boli prvým Čechom, ktorému Rusi dovolili spievať postavu Lenského v Boľšom teatri…

A poslednú produkciu Onegina som zas robil s Annou Netrebko. Prebiehalo to v parížskej Bastille, kde je obrovská sála, naozaj úžasný priestor. Tak myslím, že už bolo načase zaspievať si Lenského aj vo Viedni.

Vy ste sa nejako nezhodli s Dominiqom Meyerom?

Ja neviem, ja ho nepoznám a nikdy som sa nedozvedel, prečo ma vlastne vyblokoval. Spievam v Mníchove, Paríži, Zurichu, Moskve, v La Scale. Kontrakty mám uzatvorené aj s Metropolitnou operou a aj s Covent Garden. Viedeň bola jediné mesto, kde mi zmluvu nedali.

Vašou métou bolo dobyť štyri najprestížnejšie operné domy: La Scalu, Metropolitnú operu, Covent Garden a Viedenskú štátnu operu. Teraz práve „padla“ Viedeň. Vie si človek takúto významnú udalosť vôbec ešte užiť, alebo je to skôr napätie, stres z toho, ako debut dopadne, a príliš veľká zodpovednosť?

Na moje prekvapenie moje pocity sú skôr úplne neutrálne. Ja to nepociťujem až tak silno. Predsa len tou métou možno najvýznamnejšou, minimálne určite z hľadiska svetovej publicity, je Metropolitná opera, takže ten veľký stres bude zrejme asi až tam. Mám tam zmluvu na Borisa v Káti Kabanovej. Viedeň je pre mňa len šťastným uzatvorením tejto silnej štvorky.

Piotr Iľjič Čajkovskij: Eugen Onegin – Pavel Černoch (Lenski) – Wiener Staatsoper Viedeň 2018 (zdroj Wiener Staatsoper / foto © Michael Pöhn)

Ale vy ten váš viedenský debut podceňujete. Viedeň je jediné mesto na svete (čiastočne možno ešte aj Miláno), ktoré svojou operou doslova žije. New York nesleduje to, čo sa deje v Metropolitnej opere. Operní fanúšikovia síce Met navštevujú, ale mesto ako také opera vôbec nezaujíma. Londýn je na tom rovnako. Nikde inde neplatí to, čo vo Viedni, že ľudia operou žijú, diskutujú o nej, je predmetom politických debát v parlamente, satiry v televízii, článkov v novinách či debát v kaviarni. Výmena riaditeľa bola rakúskou celospoločenskou udalosťou. Nikde vo svete nehrajú v opernom dome viac ako 50 rôznych titulov ročne.

Ja to nepodceňujem. Mne samozrejme bolo nepríjemné, že som nemal vo Viedni kontrakt. Ale ja sa nepôjdem niekam ponúkať a rozposielať listy a podobne. Myslím, že ma niekoľkokrát volali na predspievanie, ale ja nerobím ani to. Ja takto nepostupujem ani vo svojom podnikaní. V živote som neposielal nejaké listy, v zmysle – „Dobrý deň, máme tu agentúru, ktorá robí kongresy, robíme to 20 rokov a radi by sme u vás mali prezentáciu a ponúkli vám naše služby…“ Alebo čokoľvek podobné. Nikdy. A rovnaký prístup mám aj pri opere.

A druhá vec je, že je samozrejme veľký rozdiel v tom, či máte kontrakt, alebo či robíte záskok. Mne vo Viedni nechceli dať kontrakt, ale na záskok ma volali už niekoľkokrát. Jeden mal byť napríklad vo Veci Makropulos, avšak to bolo len dva dni pred premiérou, tak som ho odmietol. Inokedy ma zase volali v čase, keď už som mal dohodnuté vystúpenia inde.

Ale ja s vami súhlasím v tom, že Viedeň je istým spôsobom výnimočná. To, čo sa mi páči a pripadá mi to až úplne neuveriteľné, je, že tu má spevák toľko fanúšikov. Oni si už v priebehu skúšok zistia na fermane, kedy skúšate, a čakajú na vás na vrátnici s nejakými fotkami. Ja som pred dvomi rokmi robil v Bregenzi na festivale Hamleta, bol z toho priamy prenos, vyšlo to na DVD, takže malo to celkom dobrú propagáciu. Takto som sa v Rakúsku dostal do povedomia operných fanúšikov a bolo milé, že teraz, keď som sem prišiel, hneď prvý deň pred prvou skúškou stáli viacerí z nich s fotkami a čakali, kedy vyjdem von z budovy. Týmto spôsobom je Viedeň určite sympatická.

Čo hovoríte na tunajšiu produkciu Onegina? Koľko ste mali času na zosúladenie sa s kolegami?

Prišiel som v stredu večer, mal som skúšku, ale ostatní tu vtedy ešte neboli. Vo štvrtok na skúšku prišla Oľga, ale neprišiel Onegin. Až v piatok, keď sme mali skúšku s klavírom, sme už konečne boli všetci. Ja som tú produkciu predtým nevidel, avšak viem, že to nie je robené vyslovene klasicky. Aj keď ja musím povedať, že mne je určite celkom jedno, či je réžia moderná, alebo klasická, ja v tomto väčšinou nemávam preferenciu. Pre mňa je podstatné, aby to dávalo zmysel a aby to nebolo samoúčelné, čo sa bohužiaľ častokrát deje. A taktiež je rozdiel, či je réžia moderná, alebo módna. Tie módne zväčša bývajú dosť zlé. A tie moderné – ako ktorá. Ja som zažil veľa výborných moderných réžií napríklad od Tcherniakova alebo Warlikovského. V tomto konkrétnom prípade mi viacero ľudí povedalo, že táto inscenácia je naozaj celkom pekne urobená.

Reklama
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
Vandal

Také jsme navštívili představení Oněgina s Pavlem Černochem. Jeho vystoupení bylo pro nás překvapením, neboť jsme nezachytili změnu obsazení. Ale nebyli jsme zklamáni, jeho tenor byl příjemný a ladil s ostatními hlasy. Problematické bylo účinkování dirigenta Langrého, který nedostatečně pracoval s dynamikou orchestru a zatlačoval sólisty až do neslyšitelnosti, jakmile se vzdálili od hrany scény. Možná že to bylo jeho debutem na vídeňské scéně, ale představení dost ublížil. Tuto vídeňskou inscenaci milujeme. Padající sníh přes celou širokou scénu divadla působí magicky a má hypnotizující účinek. Překvapením pro nás byl značný počet českých a slovenských diváků na tomto představení i v… Číst vice »